SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 282/2015-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. apríla 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosaa Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti MAC TV, s. r. o.,Brečtanová 1, Bratislava, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Bugala – Ďurček, s. r. o.,Drotárska cesta 102, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. Peter Ďurček,vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdny prieskum zákonností rozhodnutíorgánov   verejnej   správy   podľa   čl.   46   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právana spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práva základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.6 Sž 26/2013 z 11. decembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   MAC   TV,   s.   r.   o., o d m i e t a   ako   zjavneneopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. marca 2015doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti MAC TV, s. r. o., Brečtanová 1, Bratislava (ďalejlen „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného právana súdny   prieskum zákonností   rozhodnutí   orgánov   verejnej   správy   podľa   čl.   46   ods.   2ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)v spojení s čl. 1 dohovoru rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len„najvyšší súd“) sp. zn. 6 Sž 26/2013 z 11. decembra 2014, ktorou žiada vydať tento nález:„1.   Základné   práva   spoločnosti   MAC   TV,   s.   r.   o.,   so   sídlom   Brečtanová   1, 831 01 Bratislava, IČO: 00 618 322, podľa článku 46 ods. 1 a ods. 2 v spojení s článkom 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článku 6 ods. 1 v spojení s článkom 1 Európskeho dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky v konaní o odvolaní pod sp. zn.: 6 Sž/26/2013 zo dňa 11.12.2014, porušené boli.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní o odvolaní pod sp. zn.: 6 Sž/26/2013   zo   dňa   11.12.2014   sa   zrušuje   vo   všetkých   výrokoch   a   vec   sa   vracia Najvyššiemu súdu na Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinní uhradiť spoločnosti MAC TV, s. r. o., so sídlom Brečtanová 1, 831 01 Bratislava, IČO: 00 618 322 trovy právneho zastúpenia vo výške 323,50 EUR na účet Advokátskej kancelárie Bugala – Ďurček, s.r.o., do pätnásť dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh, sťažovateľkabola ako navrhovateľka účastníčkou konania vedeného pred najvyšším súdom pod sp. zn.6 Sž 26/2013   o   podanom   opravnom   prostriedku   proti   rozhodnutiu   Rady   pre   vysielaniea retransmisiu (ďalej aj „odporca“ alebo aj „Rada“) sp. zn. RP/078/2013 z 22. októbra 2013.Odporca týmto rozhodnutím postupom podľa § 71 zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielanía retransmisii v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vysielaní a retransmisii“)rozhodol,   že   sťažovateľka   ako   účastníčka   správneho   konania   č.   269-PLO/O-3488/2013porušila   povinnosť   ustanovenú   v § 36   ods.   2   zákona   o vysielaní   a   retransmisii   tým,   žena programovej   službe odvysielala   4.   mája   2013   v   čase   od   09.00.00   hdo 09.59.59 h reklamný blok v čase od cca 09.12.38 h do cca 09.18.38 h v trvaní 6 minút;komunikát propagujúci film Iron man 3, ktorý naplnil definíciu reklamy podľa § 32 ods. 1zákona o vysielaní a retransmisii v čase od cca 09.18:42 h do cca 09.19.02 h v trvaní 20sekúnd a reklamný blok v čase od cca 09.46.12 h do cca 09.52.11 h v trvaní 5 minút a 59sekúnd, teda v celkovom časovom rozsahu 12 minút a 19 sekúnd, čiže o 19 sekúnd dlhšomako 12 minút, za čo jej odporca uložil podľa § 64 ods. 1 písm. d) zákona o vysielanía retransmisii pokutu určenú podľa § 67 ods. 5 písm. a) zákona o vysielaní a retransmisiivo výške 5 000 € so splatnosťou 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia.

Odporca   svoje   rozhodnutie,   pokiaľ   ide   o   záver,   že   komunikát   propagujúci   filmIron man 3 naplnil definíciu reklamy podľa § 32 ods. 1 zákona o vysielaní a retransmisii,odôvodnil tým, že komunikát obsahoval krátke autentické výňatky z filmu Iron man 3, bolv originálnom   (anglickom)   znení   s   titulkami.   Na   začiatku   bolo   v   sprievodnom   audiokomentári   uvedené,   že   televízia a pozývajú   divákov   do   kina,   pričomna obrazovke sa zobrazil nápis „Od 2. mája v kinách“ a informácia o dátume, od ktorého sadaný   film   bude   premietať   v   kinách,   bola   tiež   uvedená   na   záver   vo   vizuálnej   zložkepredmetného komunikátu spolu s webovou adresou distribučnej spoločnosti, ktorá vlastnípráva na vysielanie predmetného kinematografického diela v kinách. Výňatky z uvedenéhofilmu   použité   v   rámci   predmetného   komunikátu   nepochybne   upriamovali   pozornosťrecipienta   na   tento   film.   Z   ostatného   obsahu   je   však   zrejmé,   že   recipient   vo   vzťahuk danému   kinematografickému   dielu   dostal   iba   informáciu   o   tom,   že   bude   toto   dielopremietané   v   kinách,   pričom   počas   celého   vysielania   predmetného   komunikátu   nebolauvedená žiadna informácia týkajúca sa odvysielania filmu Iron man 3 na programovejslužbe účastníka konania. Na základe uvedeného odporca dospel k záveru, že vzhľadomna obsah a spôsob spracovania predmetného komunikátu je zrejmé, že jeho zámerom bolopropagovať kinematografické dielo Iron man 3 v tom čase premietané v kinách, a tedapodporiť predaj prostredníctvom zvýšenia jeho návštevnosti v kinách. V tejto súvislostiodporca poukázal aj na závery rozsudkov najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sž 10/2012 a sp. zn.6 Sž 13/2012. Po takomto posúdení komunikátu Iron man 3 s poukazom na § 36 ods. 2zákona o vysielaní a retransmisii, podľa ktorého vysielací čas vyhradený reklamným šotoma telenákupným šotom počas jednej celej hodiny nesmie presiahnuť 20 % (t. j. 12 min),odporca   mal   za   preukázané   porušenie   tohto   ustanovenia   sťažovateľkou   jej   vysielanímna programovej službe 4. mája 2013 v čase od 09.00.00 h do 09.59.59 h. Výškua druh   uloženej   sankcie   odporca   odôvodnil   použitím   zákonných   kritérií   a   opakovanýmsankcionovaním sťažovateľky za porušenie predmetnej povinnosti v minulosti.

Sťažovateľka žiadala najvyšší súd, aby rozhodnutie odporcu sp. zn. RP/078/2013z 22. októbra   2013   zrušil   a   vec   vrátil   odporcovi   na   ďalšie   konanie,   pretože   napadnutérozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, zistenie skutkového stavu,z   ktorého   vychádzalo   správne   rozhodnutie,   je   v   rozpore   s   obsahom   spisov,   zistenieskutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci a v konaní správneho orgánu bolazistená   taká   vada,   ktorá   mohla   mať   vplyv   na   zákonnosť   napadnutého   rozhodnutia.Dokazovanie bolo vykonané v rozpore so zákonom – odporca podľa názoru sťažovateľkynevykonal riadne dôkaz, a to ohliadku záznamu z vysielania programu, keďže o vykonanítohto dôkazu nesvedčí vyhotovená zápisnica. Vzhliadnutie obrazovo-zvukového záznamuz vysielania členmi Rady je ohliadkou podľa § 38 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní(správny   poriadok)   a vyhotovenie   zápisnice   o   vykonaní   tohto   dôkazu   je   významnouprocesnou zárukou; nemôže byť nahradená iba prepisom skutkového stavu vyhotovenýmzamestnancom Rady. Sťažovateľka v tejto súvislosti poukázala i na uznesenie rozšírenéhosenátu Najvyššieho správneho súdu Českej republiky č. k. 7 As 57/2010-82 z 3. apríla 2012.Ďalej sťažovateľka argumentovala tým, že vec bola odporcom nesprávne právne posúdenáa komunikát   Iron   man   3   nebol   posúdený   komplexne.   Podstatnou   skutočnosťou   je   jehocelkové vyznenie, a nie jeho izolované čiastkové aspekty. Komunikát obsahoval informáciuo   nadchádzajúcom   vysielaní   programu   Iron   man   3,   ktorý bol   v   tom   čase   premietanýv kinách, nespĺňal preto definičné znaky reklamy (išlo o upútavku na vlastný program),a preto   sa   jeho   vysielací   čas   nezapočítaval   do   celkového   prípustného   času   vysielaniareklamy. Pokiaľ ide o výšku uloženej pokuty, tu odporca dostatočne nezohľadnil, že došlok odvysielaniu   reklamy   v minimálnom   časovom   rozsahu   nad   rámec,   ako   je   povolené(19 sekúnd), ani to, že film Iron man 3 bude v dohľadnej dobe zaradený do vysielaniasťažovateľky.

Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 6 Sž 26/2013 z 11. decembra 2014 rozhodnutieodporcu č. RP/078/2013 z 22. októbra 2013 podľa § 250q ods. 2 Občianskeho súdnehoporiadku   (ďalej   len   „OSP“)   potvrdil,   pretože   v rozsahu   sťažovateľkou   vymedzenýchdôvodov   nezistil   pochybenie   pri   aplikovaní   zákonných   ustanovení,   sťažovateľke   uložilpovinnosť zaplatiť súdny poplatok 500 € a náhradu trov konania jej nepriznal.

Sťažnosť ústavnému súdu na porušenie základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na súdny prieskum zákonností rozhodnutí orgánovverejnej   správy   podľa   čl.   46   ods.   2   ústavy   v   spojení   s   čl.   12   ods.   1   ústavy   a   právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 1 dohovorurozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   6   Sž   26/2013   z   11.   decembra   2014   sťažovateľkaodôvodnila najmä takto:

«Sťažovateľka tvrdí, že k zásahu a porušeniu práva sťažovateľky došlo postupom najvyššieho súdu v súvislosti s rozhodnutím najvyššieho súdu, ktorým potvrdil rozhodnutie Rady a zamietol odvolanie proti rozhodnutiu Rady o preskúmanie rozhodnutia Rady tým, že najvyšší   súd   považoval   nevykonanie   dôkazu,   resp.   absenciu   vyhotovenia   zápisnice o vykonaní   dôkazu   zo   strany   Rady   (absencia   riadneho   zistenia   skutkového   stavu   veci a absencia postupu Rady v súlade so zákonom) za postup Rady ako správneho orgánu, ktorý bol zákonný a nemohol spôsobiť nezákonnosť rozhodnutia Rady.

Sťažovateľka namieta, že nevykonanie jediného dôkazu v konaní v súlade so zákonom a/alebo nevyhotovenie zápisnice o vykonaní dôkazu v súlade so správnym poriadkom je vážnym zásahom do práva na spravodlivé súdne konanie, súdnu a inú právnu ochranu.... Rada   vo   svojom   oznámení   o   začatí   správneho   konania,   ako   aj   v   napadnutom rozhodnutí uviedla, že podkladmi (dôkazmi) pre vydanie napadnutého rozhodnutia sú:

a) záznam z vysielania programovej služby zo dňa 04.05.2013; a

b) prepis/popis skutkového stavu; Sťažovateľka   v   odvolaní   proti   rozhodnutiu   Rady   namietala   najmä   skutočnosť,   že Rada   nevykonala   vyššie   špecifikované   dôkazy   vôbec,   resp.   nevykonala   ich   v   súlade so Správnym   poriadkom,   hoci   z   rozhodnutia   Rady   vyplýva,   že   je   postavené   výlučne na skutočnostiach, ktoré bolo možné zistiť výlučne len na základe vykonania uvedených dôkazov zákonným spôsobom.

Najvyšší   súd   v   rozhodnutí   najvyššieho   súdu   tento   odvolací   dôvod   sťažovateľky nepovažoval za dôvodný, avšak v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol závery, ktoré naznačujú, že nesprávne a neúplne „pochopil“ rozsah odvolacieho dôvodu sťažovateľky... Sťažovateľka   uvádza,   že   v   prípade,   ak   z   rozhodnutia   Rady   vyplýva,   že rozhodnutie Rady   je   postavené   na   skutočnostiach,   ktoré   bolo   možné   zistiť   výlučne vykonaním   obrazovo-zvukového   záznamu   (resp.   ak   Rada   uvádza,   že   sa   „oboznámila s podkladmi pre rozhodnutie“) je potom nevyhnutné, aby z obsahu správneho spisu bolo možné   učiniť   spoľahlivý   záver   o   tom,   že   členovia   Rady...   sa   oboznámili   s   obsahom obrazovo-zvukového záznamu, tzn. že skutočne vzhliadli zvukovo-obrazový záznam. Následne   vykonanie   takéhoto   dôkazu   je   možné   preukázať   výlučne   len   formou zápisnice o vykonaní dôkazu podľa ustanovenia § 22 ods. 1 Správneho poriadku.

Ak   Rada   (jej   členovia)   vykonala   dôkaz   (vzhliadla   obrazovo-zvukový   záznam), tzn. obhliadla dôkaz, tak o tomto dôkaze musí byť spísaná zápisnica s náležitosťami podľa ustanovenia § 22 ods. 2 a 3 Správneho poriadku.

Vzhliadnutie obrazovo-zvukového záznamu je štandardným spôsobom, akým členovia Rady   môžu   získať   priame   a   nesprostredkované   povedomie   o   skutočnom   obsahu odvysielaného   spotu.   Takýto   dôkazný   prostriedok   (ohliadku)   nie   je   možné   nahradiť analýzou ani prepisom, nakoľko tieto sú až druhotným, sprostredkovaným náhľadom na vec, navyše nie nestranným.

Sťažovateľka má v prejednávanej veci za to, že členovia Rady sa s predmetnými dôkazmi, nijakým spôsobom priamo neoboznámili a tieto nevykonali....

V prípade, ak Rada uvádza, že sa oboznámila s podkladmi pre vydanie rozhodnutia Rady   vo   forme   vzhliadnutia   obrazovo-zvukových   záznamov,   mala   o   vykonaní   takýchto dôkazov   spísať   zápisnicu   s   náležitosťami   podľa   §   22   ods.   2   a   3   Správneho   poriadku. Absenciu zápisnice nie je možné zhojiť ani poukazom na „prepis/popis“ skutkového stavu ani prepis uvedený v odôvodnení rozhodnutia Rady, nakoľko tieto nemajú charakter a obsah nespĺňa zákonom stanovené náležitosti zápisnice o vykonaní dokazovania.

V prípade ak spis správneho orgánu Rady neobsahuje zápisnicu o vykonaní dôkazu (vzhliadnutí   obrazovo-zvukového   záznamu)   a   v   odôvodnení   rozhodnutia   Rady   Rada opakovane poukazuje   na skutočnosť,   že sa so záznamami   oboznámila,   ide   o podstatné porušenie ustanovení o konaní pred správnym orgánom, ktoré má za následok nezákonnosť rozhodnutia Rady.

V   konaní   o   správnom   delikte,   ktorého   skutková   podstata   spočíva   v   porušení povinnosti   pri   vysielaní   programu,   je   obrazovo-zvukový   záznam   posudzovanej   časti vysielania kľúčovým a v podstate nezastupiteľným dôkazom obzvlášť v prípadoch, kedy Rada nevykonáva žiaden iný dôkaz na objasnenie skutkového stavu veci. Takýto dôkaz preto musí byť vykonaní riadnym procesným spôsobom....

S   ohľadom   na   citeľnú   ekonomickú   ujmu,   ktorú   môžu   pokuty   Rady   znamenať,   je potrebné dôsledne dbať na to, aby účastníci konania mali zaručené všetky procesné práva. »

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorýchprerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákonao ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,   aknamietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzioznačeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia aleboprocesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretožeuvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľka sa domáhavyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 ústavy, základného práva na súdny prieskum zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnejsprávy podľa čl. 46 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 12 ústavy a práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdusp. zn. 6 Sž 26/2013 z 11. decembra 2014. Najvyšší súd označeným rozhodnutím potvrdilpodľa § 250q OSP rozhodnutie odporcu, keďže dospel k záveru, že rozhodnutie a postupsprávneho orgánu sú v súlade so zákonom.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutímorgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhotorozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčenépreskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 1 dohovoru zmluvné strany dohovoru priznávajú každému, kto podlieha ichjurisdikcii práva a slobody uvedené v Hlave I tohto dohovoru.

Ústavný súd poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebnéposudzovať spoločne.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného právana súdnu   ochranu   (čl.   46   ods.   1   ústavy),   ako   aj   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie(čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právuzodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétneprocesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmibol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   záveryzo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzujena kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadnes medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutiavšeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiachdošlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   záveryvšeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery bolizjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľnéa neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež bymali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré nebolinapravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Vychádzajúc   z   uvedených   právnych   názorov,   ústavný   súd   na   účely   posúdeniaopodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný rozsudok najvyššieho súdu.

Ústavný   súd   argumentáciu   sťažovateľky   nevyhodnotil   ako   spôsobilú   spochybniťústavnú   udržateľnosť   záverov   najvyššieho   súdu   a   nezistil,   že   by   najvyšším   súdomaplikovaný postup pri zistení a hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnychzáverov mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného rozsudku v súlades jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy.

Ústavný súd po preskúmaní rozsudku najvyššieho súdu konštatuje, že najvyšší súd sarelevantne vysporiadal s odvolacími námietkami sťažovateľky (ktoré tvoria aj jej sťažnostnúargumentáciu) a svoje závery dostatočne odôvodnil.

Najvyšší súd rozsudok sp. zn. 6 Sž 26/2013 z 11. decembra 2014 odôvodnil takto: «Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa   tretej   hlavy   piatej   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku   (§§   2501   až   250s)   je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu   predchádzajúceho   vydaniu   napadnutého   rozhodnutia.   V   rámci   správneho prieskumu   súd   teda   skúma   tak   hmotnoprávne   ako   aj   procesné   pochybenia   správneho orgánu   namietané   v   opravnom   prostriedku,   pričom   v   prípade   procesného   pochybenia skúma, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O. s. p.).

Pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 O. s. p.).

Predmet konania v správnom súdnictve je striktne vymedzený výrokom napadnutého rozhodnutia. Vzhľadom na to, úlohou najvyššieho súdu bolo preskúmať, či v posudzovanej veci boli splnené zákonné podmienky v zmysle § 36 ods.2 zákona o vysielaní a retransmisii za existencie ktorých, možno skonštatovať porušenie povinnosti vysielateľa tým, že v určitý deň v presne vymedzenom čase odvysielal reklamné bloky a telenákupné šoty v časovom rozsahu dlhšom ako 12 minút a teda či boli splnené zákonné podmienky pre sankčný postih vysielateľa, t. j. v konkrétnom prípade navrhovateľky.

Základným   dôkazným   prostriedkom   pre   posúdenie   opodstatnenosti   sankčného postihu   vysielateľa   v   posudzovanej   veci   je   nesporne   záznam   vysielania   predstavujúci zvukovo-obrazovú informáciu zachytenú na dátovom nosiči.

Je   nespornou   skutočnosťou,   že   obsah   záznamu   vysielania   je   možné   zistiť   jeho vzhliadnutím. Z podkladov spisu je zrejmé, že navrhovateľka namietala v posudzovanej veci neexistenciu zápisnice o vykonaní dôkazu, ktorý malo predstavovať oboznámenie sa členov Rady s obrazovo-zvukovým záznamom vysielania.

Argumentácia   uplatnená   navrhovateľkou   v   rámci   opravného   prostriedku,   ako   aj prostredníctvom   právneho   zástupcu   na   pojednávaní,   bola   založená   na   pochybnostiach o tom, či členovia Rady boli oboznámení s obsahom záznamov vysielania, a to z dôvodu absencie zápisnice o vykonaní tohto dôkazu. Mala zato, že Rada ako kolektívny správny orgán a jej členovia musia zákonným spôsobom záznamy z vysielania vykonať (vzhliadnuť) a o priebehu vykonania spísať zápisnicu, ktorá bude zachytávať priebeh vykonania, najmä záznamov   z   vysielania,   a   táto   bude   spôsobilým   podkladom   pre   vydanie   rozhodnutia, ku ktorému sa vysielateľ musí mať možnosť vyjadriť.

Podľa názoru súdu navrhovateľkou namietaná skutočnosť,   že v administratívnom spise odporkyne sa nenachádza ako dôkaz zápisnica o vzhliadnutí predmetných obrazovo- zvukových záznamov z vysielania členmi Rady, nepredstavuje takú procesnú vadu konania posudzovanej veci, ktorá by mala za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia - zmysle § 250i ods.3 O. s. p.

Skutočnosť, že v administratívnom spise Rady sa nenachádza zápisnica o vzhliadnutí predmetných obrazovo-zvukových záznamov z vysielania členmi Rady, sama osebe totiž neznamená,   že   s   obsahom   predmetných   dátových   nosičov   neboli   oboznámení.   Senát najvyššieho   súdu   v   tomto   smere   poukazuje   na   konštantnú   rozhodovaciu   prax   NS   SR vyjadrenú v jeho rozhodnutiach a známu účastníkom konania z iných, t. č. už právoplatne skončených konaní (napr. 2Sž/3/2009, 6Sž/11/2013).

Vzhliadnutie záznamu z vysielania je potrebné za účelom oboznámenia sa s obsahom namietaného programu, za odvysielanie ktorého bol vysielateľovi uložený sankčný postih. V posudzovanej   veci   nebolo   predmetom   správneho   konania   posudzovanie   obsahu odvysielaného programu, ale podkladom pre sankčný postih bolo prekročenie zákonom povolenej minutáže trvania reklamných a telenákupných šotov, dĺžka ktorých bola zistená za pomoci technických zariadení. Neuniklo pozornosti súdu. že navrhovateľka v správnom konaní   nenamietala   žiadne   konkrétne   pochybenia,   ohľadne   informácií   zachytených na nosičoch, t. j. nezrovnalosti v časových údajoch uvedené v podkladoch, ktorej jej boli zaslané.

Za stavu, že podkladom pre sankčný postih vysielateľa bolo prekročenie zákonom povolenej minutáže trvania reklamných a telenákupných šotov, dĺžka ktorých bola zistená za pomoci technických prostriedkov, ktorú členovia Rady nemohli svojou úvahou žiadnym spôsobom ovplyvniť, neexistencia zápisnice o vzhliadnutí predmetných nosičov členmi Rady nepredstavuje také porušenie ustanovení správneho poriadku, ktoré by malo za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia.

K   ďalšej   odvolacej   námietke   navrhovateľky   viažucej   sa   k   prepisu/popisu posudzovaného   programu   je   potrebné   uviesť,   že   odporkyňa   vyhotovila   takýto   prepis zo záznamu   vysielania   pre   účely   správneho   konania.   S   týmto   navrhovateľku   v   rámci administratívneho konania oboznámila a poskytla jej možnosť vyjadriť sa k obsahu prepisu vysielania, ako k podkladu pre rozhodnutie, o čom svedčí i opätovná výzva na vyjadrenie k podkladom pre rozhodnutie v správnom konaní č. 269-PLO/O-3488/2013 z 15.8.2013, ktorú prevzal právny zástupca navrhovateľky dňa 21.8.2013, ktoré sú súčasťou pripojeného administratívneho spisu, ku ktorým sa navrhovateľka vôbec nevyjadrila, a teda v rámci správneho konania nenamietala konkrétne rozpory predmetného prepisu/popisu vysielania so záznamom vysielania posudzovaného programu.

Senát   najvyššieho   súdu   prisvedčil   odporkyni   v   tom,   že   účelom   prepisu/opisu skutkového   stavu   navrhovateľkou   bolo   len   zachytenie   obsahu   skutkového   stavu zaznamenaného na technickom nosiči do písomnej podoby.

Za stavu, že porušenie povinnosti vyplývajúcej pre navrhovateľku ako vysielateľa z ustanovenia § 36 ods.2 zákona o vysielaní a retransmisii bolo preukázateľne zistené, keď v rozhodnutí uvedený deň v presne vymedzenom čase navrhovateľka odvysielala reklamné bloky a telenákupné šoty v časovom rozsahu dlhšom ako 12 minút, skutočnosť ktorá nebola z jej strany ani spochybnená, boli aj podľa názoru NS SR zákonné podmienky pre sankčný postih navrhovateľky splnené.

Pokiaľ   navrhovateľka   v   opravnom   prostriedku   argumentovala   rozhodnutím Najvyššieho správneho súdu ČR sp. zn. 7As/57/2010-82 z 3. apríla 2012, ktorého obsah v podstate v odôvodnení kopírovala, Najvyšší súd SR poukazuje na závery rozsudku NS SR sp. zn. 6Sž/11/2013 z 19. marca 2014, vo veci tých istých účastníkov s totožným predmetom konania, ktorý uviedol, že: „zastáva názor, že nie je možné vychádzať z právneho názoru Nejvyššího správního soudu ČR uvedeného v tomto rozhodnutí, keďže jeho právny názor bol ustálený na inej právnej úprave vyplývajúcej z § 18 ods. 1 správního řádu“.

Zákonodarca   v   právnej   norme   ustanovenej   v   §   36   ods.   2   zákona   o   vysielaní i retransmisii vymedzuje vysielací čas vyhradený reklamným šotom a telenákupným šotom tak, že vysielací čas vyhradený pre reklamu a telenákup nesmie presiahnuť 20 % (12 min) počas jednej celej hodiny, pričom charakter reklamy nerozlišuje. Zákonodarca v zákone o vysielaní a retransmisii definuje reklamu v právnej norme ustanovenej v 32 ods. 1 tak, že reklama na účely tohto zákona je akékoľvek verejné oznámenie vysielané za odplatu alebo inú   podobnú   protihodnotu   vrátane   vlastnej   propagácie,   ktorého   zámerom   je   podporiť predaj, nákup alebo nájom tovaru alebo služieb vrátane nehnuteľností, práv a záväzkov alebo   dosiahnuť   iný   účinok   sledovaný   objednávateľom   reklamy   alebo   vysielateľom. V právnej   norme   §   31a   ods.   1,   2,   3   zákona   o   vysielaní   a   retransmisie   zákonodarca ustanovuje   definíciu   mediálnej   komerčnej   komunikácie   tak,   že   mediálna   komerčná komunikácia   je   na   účely   tohto   zákona   zvuková,   obrazová   alebo   zvukovo-obrazová informácia,   ktorá   priamo   alebo   nepriamo   propaguje   tovar,   služby   alebo   dobrú   povesť fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   vykonávajúcej   hospodársku   činnosť   a   a)   je poskytovaná ako súčasť programu alebo program sprevádza za odplatu alebo za podobnú protihodnotu alebo na účely vlastnej propagácie alebo b) je programovou službou určenou výhradne na reklamu a telenákup alebo programovou službou určenou výhradne na vlastnú propagáciu.   Mediálna   komerčná   komunikácia   zahŕňa   najmä   reklamu,   telenákup. sponzorovanie, umiestňovanie produktov, programovú služba určenú výhradne na reklamu a telenákup, programovú službu určenú výhradne na vlastnú propagáciu a dlhšie reklamné oznámenie podľa § 35 ods. 8. Skrytá mediálna komerčná komunikácia je zvuková, obrazová alebo zvukovo-obrazová informácia, ktorá priamo alebo nepriamo propaguje tovar, služby, ochrannú známku, obchodné meno alebo aktivity fyzickej osoby alebo právnickej osoby vykonávajúcej   hospodársku   činnosť,   ak   vysielateľ   alebo   poskytovateľ   audiovizuálnej mediálnej   služby   na   požiadanie   túto   informáciu   v   rámci   programu   zámerne   využíva na propagačné účely a mohla by vzhľadom na svoju povahu uviesť verejnosť do omylu o podstate tejto informácie. Táto informácia sa považuje za zámernú najmä vtedy, ak sa uskutočňuje za odplatu alebo za inú protihodnotu. Súčasne zákonodarca v právnej norme § 37a ods. 2 zákona o vysielaní a retransmisie definuje pojem vlastnej propagácie tak, že za vlastnú   propagáciu   považuje   na   účely   tohto   zákona   činnosť   vysielateľa   určenú na získanie a udržanie pozornosti verejnosti na vlastné vysielanie, programy, tovary alebo služby, priamo spojené s vysielaním a programami; za vlastnú propagáciu sa nepovažuje oznámenie   vysielateľa,   ktorým   informuje   verejnosť   o   vlastnom   programe,   pričom   čas venovaný   vlastnej   propagácii   vrátane   oznámení   vysielateľa   o   vlastnom   programe, do vysielacieho času vyhradeného reklame na účely § 36 a 37 nezapočítava (§ 37a ods. 1, písm.   a/).   Pri   posudzovaní,   či   došlo   odvysielaním   komunikátu   k   mediálnej   komerčnej komunikácie   v   priamej   forme   (reklama,   telenákup)   alebo   k   jej   skrytej   forme   sa   musí vychádzať   z   obsahu   a   účelu   predmetného   komunikátu   posudzujúc   ho   v   kontexte   jeho úplného   odvysielania   s   prihliadnutím   na   jeho   dopad   na   diváka   resp.   poslucháča,   t.   j. možnosť jeho vnímania predmetného komunikátu.

Vychádzajúc zo skutkových okolností senát najvyššieho súdu v danom prípade dospel k záveru, že navrhovateľ odvysielaním predmetného komunikátu Iron man 3 naplnil znaky mediálnej komerčnej komunikácie majúcej znaky reklamy, pretože z jeho prepisu/záznamu vyplýva propagácia uvedeného filmu.

Z   uvedených   dôvodov   Rada   po   správnom   vyhodnotení   charakteru   predmetného komunikátu   čas   jeho   odvysielania   správne   zaradila   do   rozsahu   doby   zákonom predpokladanej na odvysielanie reklamy počas jednej hodiny v zmysle § 36 ods. 2 zákona o vysielaní a retransmisie. S poukazom na právnu úpravu ustanovenú v právnej norme § 32 ods.   1 zákona   č. 308/2000   Z.   z. pojmovým znakom   reklamy je   „za odplatu   alebo inú podobnú protihodnotu“, pričom zákonodarca bližšie nešpecifikuje ich charakter a formu, z ktorých dôvodov je na posúdení Rady, ako príslušného orgánu štátnej správy oprávnenej dozorovať činnosť vysielateľov v súlade so zákonom o vysielaní a retransmisie, či komunikát svojim spracovaním, formou, charakterom a   účelom, je spôsobilý priniesť hospodársky profit osobe, v prospech ktorej sa predmetný komunikát odvysielal, vychádzajúc z obsahu komunikátu.

Najvyšší súd zastáva názor, že zo skutkových okolností v danom prípade vyplýva, že reklamou predmetného filmu premietaného v kinách v čase jej odvysielania je naplnený pojmový znak reklamy „za odplatu alebo inú podobnú protihodnotu“, pretože táto reklama bola   jednoznačne   spôsobilá   zvýšiť   návštevnosť   predmetného   filmu,   čo   je   v   príčinnej súvislosti s nárastom hospodárskeho profitu či už predmetnej distribučnej spoločnosti alebo príslušného prevádzkovateľa kina. Súčasne súd poukazuje na to, že Rada v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa riadne vysporiadala s námietkami navrhovateľa ako účastníka konania týkajúcimi sa posudzovania odvysielaného predmetného komunikátu v súvislosti s právnou úpravou kritérií reklamy podľa § 32 ods. 1 zákona o vysielaní a retransmisii a svoje závery aj náležité zdôvodnila. Senát najvyššieho súdu z uvedených dôvodov sa nestotožnil s tvrdením navrhovateľa, že Rada nesprávne aplikovala uvedenú právnu normu. Zo zákonnom ustanovenej kompetencie vyplýva Rade oprávnenie posúdiť porušenie právnej   povinnosti   vysielateľa   a   na   základe   správnej   úvahy   uložiť   zákonom   dovolenú sankciu.   Súd   je   oprávnený   v   rámci   súdneho   prieskumu   posúdiť   len,   či   správny   orgán nevybočil so správnej úvahy zákonom predpokladanej. Zákonodarca v právnej norme § 67 ods.   5   písm.   a/   zákona   o   vysielaní   a   retransmisii   ustanovuje,   že   Rada   uloží   pokutu vysielateľovi   televíznej   programovej   služby   okrem   vysielateľa   prostredníctvom   internetu od 3 319 eur do 165 969 eur a vysielateľovi rozhlasovej programovej služby od 497 eur do 49   790   eur,   ak   porušil   podmienky   na   vysielanie   mediálnej   komerčnej   komunikácie vrátane reklamy a telenákupu.

Preskúmavaným rozhodnutím Rada uložila navrhovateľovi za správny delikt pokutu vo výške 5 000 eur. Pokiaľ zákonodarca v právnej norme § 67 ods. 5 písm. a/ zákona o vysielaní a retransmisii ustanovil rozsah sadzby pokuty do 165 969 eur, z uvedeného; je zrejmé   že   Rada   uložila   navrhovateľovi   pokutu   na   dolnej   hranici   zákonom   ustanovenej sadzby. Senát najvyššieho súdu konštatuje, že Rada výšku pokuty určila v rozsahu správnej úvahy zákonom dovolenej....

Vzhľadom k tomu, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonom ako aj v súlade s poslaním odporcu definovaným v § 4 zákona o vysielaní a retransmisii, bolo bez formálnych a logických nedostatkov, riadne odôvodnené a vychádzalo z dostatočne zisteného skutkového stavu, Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol tak, že napadnuté rozhodnutie správneho orgánu podľa § 250q ods. 2 O. s. p. ako vecne správne potvrdil.»

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačujena prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor,podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čohovyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názoromúčastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Pokiaľ sťažovateľka namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavyv spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy a porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl.1   dohovoru,   ústavný   súd   konštatuje,   že   v   čl.   12   ods.   1   ústavy   sú   zakotvené   základnéprincípy a postuláty Slovenskej republiky, avšak nepredstavujú konkrétne základné právaalebo slobody, ktorých ochrany by sa sťažovateľka mohla pred ústavným súdom v konanípodľa čl. 127 ústavy domáhať. Obdobné platí aj vo vzťahu k čl. 1 dohovoru, ktorý vyjadrujezáväzok vysokých zmluvných strán dodržiavať ľudské práva.

Keďže   ústavný   súd   nezistil   možnosť   sťažovateľkou   namietaného   porušeniaoznačených práv rozsudkom najvyššieho súdu, sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Pre úplnosť ústavný súd uvádza, že k obdobným záverom vo vzťahu k obdobnýmsťažnostiam sťažovateľky dospel aj v rozhodnutiach vo veciach vedených pod spisovýmiznačkami: I. ÚS 2/2015, I. ÚS 3/2015, I. ÚS 4/2015.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľky v celom rozsahu sa ústavný súdďalšími nárokmi sťažovateľky nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. apríla 2015