SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 282/2015-12
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. apríla 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosaa Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti MAC TV, s. r. o.,Brečtanová 1, Bratislava, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Bugala – Ďurček, s. r. o.,Drotárska cesta 102, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. Peter Ďurček,vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdny prieskum zákonností rozhodnutíorgánov verejnej správy podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.6 Sž 26/2013 z 11. decembra 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť obchodnej spoločnosti MAC TV, s. r. o., o d m i e t a ako zjavneneopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. marca 2015doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti MAC TV, s. r. o., Brečtanová 1, Bratislava (ďalejlen „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného právana súdny prieskum zákonností rozhodnutí orgánov verejnej správy podľa čl. 46 ods. 2ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)v spojení s čl. 1 dohovoru rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len„najvyšší súd“) sp. zn. 6 Sž 26/2013 z 11. decembra 2014, ktorou žiada vydať tento nález:„1. Základné práva spoločnosti MAC TV, s. r. o., so sídlom Brečtanová 1, 831 01 Bratislava, IČO: 00 618 322, podľa článku 46 ods. 1 a ods. 2 v spojení s článkom 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článku 6 ods. 1 v spojení s článkom 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní o odvolaní pod sp. zn.: 6 Sž/26/2013 zo dňa 11.12.2014, porušené boli.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní o odvolaní pod sp. zn.: 6 Sž/26/2013 zo dňa 11.12.2014 sa zrušuje vo všetkých výrokoch a vec sa vracia Najvyššiemu súdu na Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinní uhradiť spoločnosti MAC TV, s. r. o., so sídlom Brečtanová 1, 831 01 Bratislava, IČO: 00 618 322 trovy právneho zastúpenia vo výške 323,50 EUR na účet Advokátskej kancelárie Bugala – Ďurček, s.r.o., do pätnásť dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh, sťažovateľkabola ako navrhovateľka účastníčkou konania vedeného pred najvyšším súdom pod sp. zn.6 Sž 26/2013 o podanom opravnom prostriedku proti rozhodnutiu Rady pre vysielaniea retransmisiu (ďalej aj „odporca“ alebo aj „Rada“) sp. zn. RP/078/2013 z 22. októbra 2013.Odporca týmto rozhodnutím postupom podľa § 71 zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielanía retransmisii v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vysielaní a retransmisii“)rozhodol, že sťažovateľka ako účastníčka správneho konania č. 269-PLO/O-3488/2013porušila povinnosť ustanovenú v § 36 ods. 2 zákona o vysielaní a retransmisii tým, žena programovej službe odvysielala 4. mája 2013 v čase od 09.00.00 hdo 09.59.59 h reklamný blok v čase od cca 09.12.38 h do cca 09.18.38 h v trvaní 6 minút;komunikát propagujúci film Iron man 3, ktorý naplnil definíciu reklamy podľa § 32 ods. 1zákona o vysielaní a retransmisii v čase od cca 09.18:42 h do cca 09.19.02 h v trvaní 20sekúnd a reklamný blok v čase od cca 09.46.12 h do cca 09.52.11 h v trvaní 5 minút a 59sekúnd, teda v celkovom časovom rozsahu 12 minút a 19 sekúnd, čiže o 19 sekúnd dlhšomako 12 minút, za čo jej odporca uložil podľa § 64 ods. 1 písm. d) zákona o vysielanía retransmisii pokutu určenú podľa § 67 ods. 5 písm. a) zákona o vysielaní a retransmisiivo výške 5 000 € so splatnosťou 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia.
Odporca svoje rozhodnutie, pokiaľ ide o záver, že komunikát propagujúci filmIron man 3 naplnil definíciu reklamy podľa § 32 ods. 1 zákona o vysielaní a retransmisii,odôvodnil tým, že komunikát obsahoval krátke autentické výňatky z filmu Iron man 3, bolv originálnom (anglickom) znení s titulkami. Na začiatku bolo v sprievodnom audiokomentári uvedené, že televízia a pozývajú divákov do kina, pričomna obrazovke sa zobrazil nápis „Od 2. mája v kinách“ a informácia o dátume, od ktorého sadaný film bude premietať v kinách, bola tiež uvedená na záver vo vizuálnej zložkepredmetného komunikátu spolu s webovou adresou distribučnej spoločnosti, ktorá vlastnípráva na vysielanie predmetného kinematografického diela v kinách. Výňatky z uvedenéhofilmu použité v rámci predmetného komunikátu nepochybne upriamovali pozornosťrecipienta na tento film. Z ostatného obsahu je však zrejmé, že recipient vo vzťahuk danému kinematografickému dielu dostal iba informáciu o tom, že bude toto dielopremietané v kinách, pričom počas celého vysielania predmetného komunikátu nebolauvedená žiadna informácia týkajúca sa odvysielania filmu Iron man 3 na programovejslužbe účastníka konania. Na základe uvedeného odporca dospel k záveru, že vzhľadomna obsah a spôsob spracovania predmetného komunikátu je zrejmé, že jeho zámerom bolopropagovať kinematografické dielo Iron man 3 v tom čase premietané v kinách, a tedapodporiť predaj prostredníctvom zvýšenia jeho návštevnosti v kinách. V tejto súvislostiodporca poukázal aj na závery rozsudkov najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sž 10/2012 a sp. zn.6 Sž 13/2012. Po takomto posúdení komunikátu Iron man 3 s poukazom na § 36 ods. 2zákona o vysielaní a retransmisii, podľa ktorého vysielací čas vyhradený reklamným šotoma telenákupným šotom počas jednej celej hodiny nesmie presiahnuť 20 % (t. j. 12 min),odporca mal za preukázané porušenie tohto ustanovenia sťažovateľkou jej vysielanímna programovej službe 4. mája 2013 v čase od 09.00.00 h do 09.59.59 h. Výškua druh uloženej sankcie odporca odôvodnil použitím zákonných kritérií a opakovanýmsankcionovaním sťažovateľky za porušenie predmetnej povinnosti v minulosti.
Sťažovateľka žiadala najvyšší súd, aby rozhodnutie odporcu sp. zn. RP/078/2013z 22. októbra 2013 zrušil a vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie, pretože napadnutérozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, zistenie skutkového stavu,z ktorého vychádzalo správne rozhodnutie, je v rozpore s obsahom spisov, zistenieskutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci a v konaní správneho orgánu bolazistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.Dokazovanie bolo vykonané v rozpore so zákonom – odporca podľa názoru sťažovateľkynevykonal riadne dôkaz, a to ohliadku záznamu z vysielania programu, keďže o vykonanítohto dôkazu nesvedčí vyhotovená zápisnica. Vzhliadnutie obrazovo-zvukového záznamuz vysielania členmi Rady je ohliadkou podľa § 38 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní(správny poriadok) a vyhotovenie zápisnice o vykonaní tohto dôkazu je významnouprocesnou zárukou; nemôže byť nahradená iba prepisom skutkového stavu vyhotovenýmzamestnancom Rady. Sťažovateľka v tejto súvislosti poukázala i na uznesenie rozšírenéhosenátu Najvyššieho správneho súdu Českej republiky č. k. 7 As 57/2010-82 z 3. apríla 2012.Ďalej sťažovateľka argumentovala tým, že vec bola odporcom nesprávne právne posúdenáa komunikát Iron man 3 nebol posúdený komplexne. Podstatnou skutočnosťou je jehocelkové vyznenie, a nie jeho izolované čiastkové aspekty. Komunikát obsahoval informáciuo nadchádzajúcom vysielaní programu Iron man 3, ktorý bol v tom čase premietanýv kinách, nespĺňal preto definičné znaky reklamy (išlo o upútavku na vlastný program),a preto sa jeho vysielací čas nezapočítaval do celkového prípustného času vysielaniareklamy. Pokiaľ ide o výšku uloženej pokuty, tu odporca dostatočne nezohľadnil, že došlok odvysielaniu reklamy v minimálnom časovom rozsahu nad rámec, ako je povolené(19 sekúnd), ani to, že film Iron man 3 bude v dohľadnej dobe zaradený do vysielaniasťažovateľky.
Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 6 Sž 26/2013 z 11. decembra 2014 rozhodnutieodporcu č. RP/078/2013 z 22. októbra 2013 podľa § 250q ods. 2 Občianskeho súdnehoporiadku (ďalej len „OSP“) potvrdil, pretože v rozsahu sťažovateľkou vymedzenýchdôvodov nezistil pochybenie pri aplikovaní zákonných ustanovení, sťažovateľke uložilpovinnosť zaplatiť súdny poplatok 500 € a náhradu trov konania jej nepriznal.
Sťažnosť ústavnému súdu na porušenie základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na súdny prieskum zákonností rozhodnutí orgánovverejnej správy podľa čl. 46 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy a právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 1 dohovorurozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sž 26/2013 z 11. decembra 2014 sťažovateľkaodôvodnila najmä takto:
«Sťažovateľka tvrdí, že k zásahu a porušeniu práva sťažovateľky došlo postupom najvyššieho súdu v súvislosti s rozhodnutím najvyššieho súdu, ktorým potvrdil rozhodnutie Rady a zamietol odvolanie proti rozhodnutiu Rady o preskúmanie rozhodnutia Rady tým, že najvyšší súd považoval nevykonanie dôkazu, resp. absenciu vyhotovenia zápisnice o vykonaní dôkazu zo strany Rady (absencia riadneho zistenia skutkového stavu veci a absencia postupu Rady v súlade so zákonom) za postup Rady ako správneho orgánu, ktorý bol zákonný a nemohol spôsobiť nezákonnosť rozhodnutia Rady.
Sťažovateľka namieta, že nevykonanie jediného dôkazu v konaní v súlade so zákonom a/alebo nevyhotovenie zápisnice o vykonaní dôkazu v súlade so správnym poriadkom je vážnym zásahom do práva na spravodlivé súdne konanie, súdnu a inú právnu ochranu.... Rada vo svojom oznámení o začatí správneho konania, ako aj v napadnutom rozhodnutí uviedla, že podkladmi (dôkazmi) pre vydanie napadnutého rozhodnutia sú:
a) záznam z vysielania programovej služby zo dňa 04.05.2013; a
b) prepis/popis skutkového stavu; Sťažovateľka v odvolaní proti rozhodnutiu Rady namietala najmä skutočnosť, že Rada nevykonala vyššie špecifikované dôkazy vôbec, resp. nevykonala ich v súlade so Správnym poriadkom, hoci z rozhodnutia Rady vyplýva, že je postavené výlučne na skutočnostiach, ktoré bolo možné zistiť výlučne len na základe vykonania uvedených dôkazov zákonným spôsobom.
Najvyšší súd v rozhodnutí najvyššieho súdu tento odvolací dôvod sťažovateľky nepovažoval za dôvodný, avšak v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol závery, ktoré naznačujú, že nesprávne a neúplne „pochopil“ rozsah odvolacieho dôvodu sťažovateľky... Sťažovateľka uvádza, že v prípade, ak z rozhodnutia Rady vyplýva, že rozhodnutie Rady je postavené na skutočnostiach, ktoré bolo možné zistiť výlučne vykonaním obrazovo-zvukového záznamu (resp. ak Rada uvádza, že sa „oboznámila s podkladmi pre rozhodnutie“) je potom nevyhnutné, aby z obsahu správneho spisu bolo možné učiniť spoľahlivý záver o tom, že členovia Rady... sa oboznámili s obsahom obrazovo-zvukového záznamu, tzn. že skutočne vzhliadli zvukovo-obrazový záznam. Následne vykonanie takéhoto dôkazu je možné preukázať výlučne len formou zápisnice o vykonaní dôkazu podľa ustanovenia § 22 ods. 1 Správneho poriadku.
Ak Rada (jej členovia) vykonala dôkaz (vzhliadla obrazovo-zvukový záznam), tzn. obhliadla dôkaz, tak o tomto dôkaze musí byť spísaná zápisnica s náležitosťami podľa ustanovenia § 22 ods. 2 a 3 Správneho poriadku.
Vzhliadnutie obrazovo-zvukového záznamu je štandardným spôsobom, akým členovia Rady môžu získať priame a nesprostredkované povedomie o skutočnom obsahu odvysielaného spotu. Takýto dôkazný prostriedok (ohliadku) nie je možné nahradiť analýzou ani prepisom, nakoľko tieto sú až druhotným, sprostredkovaným náhľadom na vec, navyše nie nestranným.
Sťažovateľka má v prejednávanej veci za to, že členovia Rady sa s predmetnými dôkazmi, nijakým spôsobom priamo neoboznámili a tieto nevykonali....
V prípade, ak Rada uvádza, že sa oboznámila s podkladmi pre vydanie rozhodnutia Rady vo forme vzhliadnutia obrazovo-zvukových záznamov, mala o vykonaní takýchto dôkazov spísať zápisnicu s náležitosťami podľa § 22 ods. 2 a 3 Správneho poriadku. Absenciu zápisnice nie je možné zhojiť ani poukazom na „prepis/popis“ skutkového stavu ani prepis uvedený v odôvodnení rozhodnutia Rady, nakoľko tieto nemajú charakter a obsah nespĺňa zákonom stanovené náležitosti zápisnice o vykonaní dokazovania.
V prípade ak spis správneho orgánu Rady neobsahuje zápisnicu o vykonaní dôkazu (vzhliadnutí obrazovo-zvukového záznamu) a v odôvodnení rozhodnutia Rady Rada opakovane poukazuje na skutočnosť, že sa so záznamami oboznámila, ide o podstatné porušenie ustanovení o konaní pred správnym orgánom, ktoré má za následok nezákonnosť rozhodnutia Rady.
V konaní o správnom delikte, ktorého skutková podstata spočíva v porušení povinnosti pri vysielaní programu, je obrazovo-zvukový záznam posudzovanej časti vysielania kľúčovým a v podstate nezastupiteľným dôkazom obzvlášť v prípadoch, kedy Rada nevykonáva žiaden iný dôkaz na objasnenie skutkového stavu veci. Takýto dôkaz preto musí byť vykonaní riadnym procesným spôsobom....
S ohľadom na citeľnú ekonomickú ujmu, ktorú môžu pokuty Rady znamenať, je potrebné dôsledne dbať na to, aby účastníci konania mali zaručené všetky procesné práva. »
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorýchprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákonao ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, aknamietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia aleboprocesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretožeuvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).
Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľka sa domáhavyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 ústavy, základného práva na súdny prieskum zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnejsprávy podľa čl. 46 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 12 ústavy a práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdusp. zn. 6 Sž 26/2013 z 11. decembra 2014. Najvyšší súd označeným rozhodnutím potvrdilpodľa § 250q OSP rozhodnutie odporcu, keďže dospel k záveru, že rozhodnutie a postupsprávneho orgánu sú v súlade so zákonom.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutímorgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhotorozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčenépreskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 1 dohovoru zmluvné strany dohovoru priznávajú každému, kto podlieha ichjurisdikcii práva a slobody uvedené v Hlave I tohto dohovoru.
Ústavný súd poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebnéposudzovať spoločne.
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného právana súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie(čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právuzodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétneprocesné garancie v súdnom konaní.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmibol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne záveryzo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzujena kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadnes medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutiavšeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiachdošlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne záveryvšeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery bolizjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež bymali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré nebolinapravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
Vychádzajúc z uvedených právnych názorov, ústavný súd na účely posúdeniaopodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný rozsudok najvyššieho súdu.
Ústavný súd argumentáciu sťažovateľky nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniťústavnú udržateľnosť záverov najvyššieho súdu a nezistil, že by najvyšším súdomaplikovaný postup pri zistení a hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnychzáverov mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného rozsudku v súlades jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy.
Ústavný súd po preskúmaní rozsudku najvyššieho súdu konštatuje, že najvyšší súd sarelevantne vysporiadal s odvolacími námietkami sťažovateľky (ktoré tvoria aj jej sťažnostnúargumentáciu) a svoje závery dostatočne odôvodnil.
Najvyšší súd rozsudok sp. zn. 6 Sž 26/2013 z 11. decembra 2014 odôvodnil takto: «Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (§§ 2501 až 250s) je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma tak hmotnoprávne ako aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v opravnom prostriedku, pričom v prípade procesného pochybenia skúma, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O. s. p.).
Pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 O. s. p.).
Predmet konania v správnom súdnictve je striktne vymedzený výrokom napadnutého rozhodnutia. Vzhľadom na to, úlohou najvyššieho súdu bolo preskúmať, či v posudzovanej veci boli splnené zákonné podmienky v zmysle § 36 ods.2 zákona o vysielaní a retransmisii za existencie ktorých, možno skonštatovať porušenie povinnosti vysielateľa tým, že v určitý deň v presne vymedzenom čase odvysielal reklamné bloky a telenákupné šoty v časovom rozsahu dlhšom ako 12 minút a teda či boli splnené zákonné podmienky pre sankčný postih vysielateľa, t. j. v konkrétnom prípade navrhovateľky.
Základným dôkazným prostriedkom pre posúdenie opodstatnenosti sankčného postihu vysielateľa v posudzovanej veci je nesporne záznam vysielania predstavujúci zvukovo-obrazovú informáciu zachytenú na dátovom nosiči.
Je nespornou skutočnosťou, že obsah záznamu vysielania je možné zistiť jeho vzhliadnutím. Z podkladov spisu je zrejmé, že navrhovateľka namietala v posudzovanej veci neexistenciu zápisnice o vykonaní dôkazu, ktorý malo predstavovať oboznámenie sa členov Rady s obrazovo-zvukovým záznamom vysielania.
Argumentácia uplatnená navrhovateľkou v rámci opravného prostriedku, ako aj prostredníctvom právneho zástupcu na pojednávaní, bola založená na pochybnostiach o tom, či členovia Rady boli oboznámení s obsahom záznamov vysielania, a to z dôvodu absencie zápisnice o vykonaní tohto dôkazu. Mala zato, že Rada ako kolektívny správny orgán a jej členovia musia zákonným spôsobom záznamy z vysielania vykonať (vzhliadnuť) a o priebehu vykonania spísať zápisnicu, ktorá bude zachytávať priebeh vykonania, najmä záznamov z vysielania, a táto bude spôsobilým podkladom pre vydanie rozhodnutia, ku ktorému sa vysielateľ musí mať možnosť vyjadriť.
Podľa názoru súdu navrhovateľkou namietaná skutočnosť, že v administratívnom spise odporkyne sa nenachádza ako dôkaz zápisnica o vzhliadnutí predmetných obrazovo- zvukových záznamov z vysielania členmi Rady, nepredstavuje takú procesnú vadu konania posudzovanej veci, ktorá by mala za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia - zmysle § 250i ods.3 O. s. p.
Skutočnosť, že v administratívnom spise Rady sa nenachádza zápisnica o vzhliadnutí predmetných obrazovo-zvukových záznamov z vysielania členmi Rady, sama osebe totiž neznamená, že s obsahom predmetných dátových nosičov neboli oboznámení. Senát najvyššieho súdu v tomto smere poukazuje na konštantnú rozhodovaciu prax NS SR vyjadrenú v jeho rozhodnutiach a známu účastníkom konania z iných, t. č. už právoplatne skončených konaní (napr. 2Sž/3/2009, 6Sž/11/2013).
Vzhliadnutie záznamu z vysielania je potrebné za účelom oboznámenia sa s obsahom namietaného programu, za odvysielanie ktorého bol vysielateľovi uložený sankčný postih. V posudzovanej veci nebolo predmetom správneho konania posudzovanie obsahu odvysielaného programu, ale podkladom pre sankčný postih bolo prekročenie zákonom povolenej minutáže trvania reklamných a telenákupných šotov, dĺžka ktorých bola zistená za pomoci technických zariadení. Neuniklo pozornosti súdu. že navrhovateľka v správnom konaní nenamietala žiadne konkrétne pochybenia, ohľadne informácií zachytených na nosičoch, t. j. nezrovnalosti v časových údajoch uvedené v podkladoch, ktorej jej boli zaslané.
Za stavu, že podkladom pre sankčný postih vysielateľa bolo prekročenie zákonom povolenej minutáže trvania reklamných a telenákupných šotov, dĺžka ktorých bola zistená za pomoci technických prostriedkov, ktorú členovia Rady nemohli svojou úvahou žiadnym spôsobom ovplyvniť, neexistencia zápisnice o vzhliadnutí predmetných nosičov členmi Rady nepredstavuje také porušenie ustanovení správneho poriadku, ktoré by malo za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia.
K ďalšej odvolacej námietke navrhovateľky viažucej sa k prepisu/popisu posudzovaného programu je potrebné uviesť, že odporkyňa vyhotovila takýto prepis zo záznamu vysielania pre účely správneho konania. S týmto navrhovateľku v rámci administratívneho konania oboznámila a poskytla jej možnosť vyjadriť sa k obsahu prepisu vysielania, ako k podkladu pre rozhodnutie, o čom svedčí i opätovná výzva na vyjadrenie k podkladom pre rozhodnutie v správnom konaní č. 269-PLO/O-3488/2013 z 15.8.2013, ktorú prevzal právny zástupca navrhovateľky dňa 21.8.2013, ktoré sú súčasťou pripojeného administratívneho spisu, ku ktorým sa navrhovateľka vôbec nevyjadrila, a teda v rámci správneho konania nenamietala konkrétne rozpory predmetného prepisu/popisu vysielania so záznamom vysielania posudzovaného programu.
Senát najvyššieho súdu prisvedčil odporkyni v tom, že účelom prepisu/opisu skutkového stavu navrhovateľkou bolo len zachytenie obsahu skutkového stavu zaznamenaného na technickom nosiči do písomnej podoby.
Za stavu, že porušenie povinnosti vyplývajúcej pre navrhovateľku ako vysielateľa z ustanovenia § 36 ods.2 zákona o vysielaní a retransmisii bolo preukázateľne zistené, keď v rozhodnutí uvedený deň v presne vymedzenom čase navrhovateľka odvysielala reklamné bloky a telenákupné šoty v časovom rozsahu dlhšom ako 12 minút, skutočnosť ktorá nebola z jej strany ani spochybnená, boli aj podľa názoru NS SR zákonné podmienky pre sankčný postih navrhovateľky splnené.
Pokiaľ navrhovateľka v opravnom prostriedku argumentovala rozhodnutím Najvyššieho správneho súdu ČR sp. zn. 7As/57/2010-82 z 3. apríla 2012, ktorého obsah v podstate v odôvodnení kopírovala, Najvyšší súd SR poukazuje na závery rozsudku NS SR sp. zn. 6Sž/11/2013 z 19. marca 2014, vo veci tých istých účastníkov s totožným predmetom konania, ktorý uviedol, že: „zastáva názor, že nie je možné vychádzať z právneho názoru Nejvyššího správního soudu ČR uvedeného v tomto rozhodnutí, keďže jeho právny názor bol ustálený na inej právnej úprave vyplývajúcej z § 18 ods. 1 správního řádu“.
Zákonodarca v právnej norme ustanovenej v § 36 ods. 2 zákona o vysielaní i retransmisii vymedzuje vysielací čas vyhradený reklamným šotom a telenákupným šotom tak, že vysielací čas vyhradený pre reklamu a telenákup nesmie presiahnuť 20 % (12 min) počas jednej celej hodiny, pričom charakter reklamy nerozlišuje. Zákonodarca v zákone o vysielaní a retransmisii definuje reklamu v právnej norme ustanovenej v 32 ods. 1 tak, že reklama na účely tohto zákona je akékoľvek verejné oznámenie vysielané za odplatu alebo inú podobnú protihodnotu vrátane vlastnej propagácie, ktorého zámerom je podporiť predaj, nákup alebo nájom tovaru alebo služieb vrátane nehnuteľností, práv a záväzkov alebo dosiahnuť iný účinok sledovaný objednávateľom reklamy alebo vysielateľom. V právnej norme § 31a ods. 1, 2, 3 zákona o vysielaní a retransmisie zákonodarca ustanovuje definíciu mediálnej komerčnej komunikácie tak, že mediálna komerčná komunikácia je na účely tohto zákona zvuková, obrazová alebo zvukovo-obrazová informácia, ktorá priamo alebo nepriamo propaguje tovar, služby alebo dobrú povesť fyzickej osoby alebo právnickej osoby vykonávajúcej hospodársku činnosť a a) je poskytovaná ako súčasť programu alebo program sprevádza za odplatu alebo za podobnú protihodnotu alebo na účely vlastnej propagácie alebo b) je programovou službou určenou výhradne na reklamu a telenákup alebo programovou službou určenou výhradne na vlastnú propagáciu. Mediálna komerčná komunikácia zahŕňa najmä reklamu, telenákup. sponzorovanie, umiestňovanie produktov, programovú služba určenú výhradne na reklamu a telenákup, programovú službu určenú výhradne na vlastnú propagáciu a dlhšie reklamné oznámenie podľa § 35 ods. 8. Skrytá mediálna komerčná komunikácia je zvuková, obrazová alebo zvukovo-obrazová informácia, ktorá priamo alebo nepriamo propaguje tovar, služby, ochrannú známku, obchodné meno alebo aktivity fyzickej osoby alebo právnickej osoby vykonávajúcej hospodársku činnosť, ak vysielateľ alebo poskytovateľ audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie túto informáciu v rámci programu zámerne využíva na propagačné účely a mohla by vzhľadom na svoju povahu uviesť verejnosť do omylu o podstate tejto informácie. Táto informácia sa považuje za zámernú najmä vtedy, ak sa uskutočňuje za odplatu alebo za inú protihodnotu. Súčasne zákonodarca v právnej norme § 37a ods. 2 zákona o vysielaní a retransmisie definuje pojem vlastnej propagácie tak, že za vlastnú propagáciu považuje na účely tohto zákona činnosť vysielateľa určenú na získanie a udržanie pozornosti verejnosti na vlastné vysielanie, programy, tovary alebo služby, priamo spojené s vysielaním a programami; za vlastnú propagáciu sa nepovažuje oznámenie vysielateľa, ktorým informuje verejnosť o vlastnom programe, pričom čas venovaný vlastnej propagácii vrátane oznámení vysielateľa o vlastnom programe, do vysielacieho času vyhradeného reklame na účely § 36 a 37 nezapočítava (§ 37a ods. 1, písm. a/). Pri posudzovaní, či došlo odvysielaním komunikátu k mediálnej komerčnej komunikácie v priamej forme (reklama, telenákup) alebo k jej skrytej forme sa musí vychádzať z obsahu a účelu predmetného komunikátu posudzujúc ho v kontexte jeho úplného odvysielania s prihliadnutím na jeho dopad na diváka resp. poslucháča, t. j. možnosť jeho vnímania predmetného komunikátu.
Vychádzajúc zo skutkových okolností senát najvyššieho súdu v danom prípade dospel k záveru, že navrhovateľ odvysielaním predmetného komunikátu Iron man 3 naplnil znaky mediálnej komerčnej komunikácie majúcej znaky reklamy, pretože z jeho prepisu/záznamu vyplýva propagácia uvedeného filmu.
Z uvedených dôvodov Rada po správnom vyhodnotení charakteru predmetného komunikátu čas jeho odvysielania správne zaradila do rozsahu doby zákonom predpokladanej na odvysielanie reklamy počas jednej hodiny v zmysle § 36 ods. 2 zákona o vysielaní a retransmisie. S poukazom na právnu úpravu ustanovenú v právnej norme § 32 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. pojmovým znakom reklamy je „za odplatu alebo inú podobnú protihodnotu“, pričom zákonodarca bližšie nešpecifikuje ich charakter a formu, z ktorých dôvodov je na posúdení Rady, ako príslušného orgánu štátnej správy oprávnenej dozorovať činnosť vysielateľov v súlade so zákonom o vysielaní a retransmisie, či komunikát svojim spracovaním, formou, charakterom a účelom, je spôsobilý priniesť hospodársky profit osobe, v prospech ktorej sa predmetný komunikát odvysielal, vychádzajúc z obsahu komunikátu.
Najvyšší súd zastáva názor, že zo skutkových okolností v danom prípade vyplýva, že reklamou predmetného filmu premietaného v kinách v čase jej odvysielania je naplnený pojmový znak reklamy „za odplatu alebo inú podobnú protihodnotu“, pretože táto reklama bola jednoznačne spôsobilá zvýšiť návštevnosť predmetného filmu, čo je v príčinnej súvislosti s nárastom hospodárskeho profitu či už predmetnej distribučnej spoločnosti alebo príslušného prevádzkovateľa kina. Súčasne súd poukazuje na to, že Rada v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa riadne vysporiadala s námietkami navrhovateľa ako účastníka konania týkajúcimi sa posudzovania odvysielaného predmetného komunikátu v súvislosti s právnou úpravou kritérií reklamy podľa § 32 ods. 1 zákona o vysielaní a retransmisii a svoje závery aj náležité zdôvodnila. Senát najvyššieho súdu z uvedených dôvodov sa nestotožnil s tvrdením navrhovateľa, že Rada nesprávne aplikovala uvedenú právnu normu. Zo zákonnom ustanovenej kompetencie vyplýva Rade oprávnenie posúdiť porušenie právnej povinnosti vysielateľa a na základe správnej úvahy uložiť zákonom dovolenú sankciu. Súd je oprávnený v rámci súdneho prieskumu posúdiť len, či správny orgán nevybočil so správnej úvahy zákonom predpokladanej. Zákonodarca v právnej norme § 67 ods. 5 písm. a/ zákona o vysielaní a retransmisii ustanovuje, že Rada uloží pokutu vysielateľovi televíznej programovej služby okrem vysielateľa prostredníctvom internetu od 3 319 eur do 165 969 eur a vysielateľovi rozhlasovej programovej služby od 497 eur do 49 790 eur, ak porušil podmienky na vysielanie mediálnej komerčnej komunikácie vrátane reklamy a telenákupu.
Preskúmavaným rozhodnutím Rada uložila navrhovateľovi za správny delikt pokutu vo výške 5 000 eur. Pokiaľ zákonodarca v právnej norme § 67 ods. 5 písm. a/ zákona o vysielaní a retransmisii ustanovil rozsah sadzby pokuty do 165 969 eur, z uvedeného; je zrejmé že Rada uložila navrhovateľovi pokutu na dolnej hranici zákonom ustanovenej sadzby. Senát najvyššieho súdu konštatuje, že Rada výšku pokuty určila v rozsahu správnej úvahy zákonom dovolenej....
Vzhľadom k tomu, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonom ako aj v súlade s poslaním odporcu definovaným v § 4 zákona o vysielaní a retransmisii, bolo bez formálnych a logických nedostatkov, riadne odôvodnené a vychádzalo z dostatočne zisteného skutkového stavu, Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol tak, že napadnuté rozhodnutie správneho orgánu podľa § 250q ods. 2 O. s. p. ako vecne správne potvrdil.»
Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačujena prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor,podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čohovyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názoromúčastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
Pokiaľ sťažovateľka namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavyv spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy a porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl.1 dohovoru, ústavný súd konštatuje, že v čl. 12 ods. 1 ústavy sú zakotvené základnéprincípy a postuláty Slovenskej republiky, avšak nepredstavujú konkrétne základné právaalebo slobody, ktorých ochrany by sa sťažovateľka mohla pred ústavným súdom v konanípodľa čl. 127 ústavy domáhať. Obdobné platí aj vo vzťahu k čl. 1 dohovoru, ktorý vyjadrujezáväzok vysokých zmluvných strán dodržiavať ľudské práva.
Keďže ústavný súd nezistil možnosť sťažovateľkou namietaného porušeniaoznačených práv rozsudkom najvyššieho súdu, sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
Pre úplnosť ústavný súd uvádza, že k obdobným záverom vo vzťahu k obdobnýmsťažnostiam sťažovateľky dospel aj v rozhodnutiach vo veciach vedených pod spisovýmiznačkami: I. ÚS 2/2015, I. ÚS 3/2015, I. ÚS 4/2015.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľky v celom rozsahu sa ústavný súdďalšími nárokmi sťažovateľky nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. apríla 2015