znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 282/2014-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júna 2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť A. B., zastúpeného advokátom JUDr.   Jánom Geregom,   Advokátska   kancelária   GEREG   &   MESSINGEROVÁ,   s.   r.   o., Horná Strieborná 4, Banská Bystrica, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 17 ods. 5 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva podľa čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 5 Tpo 5/2014 zo 6. februára 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. marca 2014 prostredníctvom poštovej prepravy doručená sťažnosť A. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorá bola následne doplnená 18. marca 2014 (ďalej len „prvé doplnenie sťažnosti“), vo veci namietaného porušenia   jeho základných   ľudských   práv   a   slobôd   vyplývajúcich   z čl.   17 ods. 5 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) a z čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Tpo 5/2014 zo 6. februára 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“). Sťažnosť bola následne druhýkrát doplnená 17. apríla 2014 (ďalej len „druhé doplnenie sťažnosti“) a tretíkrát bola doplnená 30. apríla 2014 (ďalej len „tretie doplnenie sťažnosti“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva: «Krajský súd v Banskej Bystrici na neverejnom zasadnutí 06. 02. 2014 prejednal sťažnosť sťažovateľa proti Uzneseniu sudcu pre prípravné konanie zo dňa 23. 01. 2014 0Tp 5/14 OS Banská Bystrica a rozhodol, že sa sťažnosť sťažovateľa zamieta. Pokiaľ ide o spoluobvineného, u tohto rozhodol aj o tom, že peňažnú záruku neprijíma. Chcel by som uviesť, že tak ako to vyplýva zo zápisnice napísanej na Okresnom súde v Banskej Bystrici dňa 23. 01. 2014, sudkyňa pre prípravné konanie o mojej - sťažovateľovej ponuke peňažnej záruky rozhodla tak, že túto neprijíma. Toto uviedla sudkyňa v prvostupňovom rozhodnutí aj v písomnom vyhotovení Uznesenia 0Tp 5/14, ktoré bolo doručené môjmu obhajcovi dňa 29. 01. 2014. Spisy zo súdu prvého stupňa boli doručované 28. 01. 2014 odvolaciemu súdu, ku ktorým neboli doložené dôvody sťažnosti obhajcu z toho istého dňa (28. 01. 2014), pričom sa tak stalo až po zásahu obhajcu mailom, že spis sa na odvolací súd dostal bez dôvodov   sťažnosti.   Rozhodujúcim   však   je,   že   v   stručných   dôvodoch   sťažnosti   obhajca opakovane uviedol, že žiada o vypočutie sťažovateľa k otázkam nahradenia väzby sľubom a peňažnou zárukou, ktorú za sťažovateľa by zložil jeho syn. Po zmene termínu neverejného zasadnutia   zo   04.   02.   2014   na   06.   02.   2014   sťažovateľ   prostredníctvom   substituujúcej obhajkyne   opakovane   predniesol   návrh   na   prijatie   peňažnej   záruky.   Ako   vyplýva zo zápisnice z neverejného zasadnutia podľa § 302 ods. 2 Tr. por. odvolací súd na rozdiel od súdu prvého stupňa o tejto ponuke nerozhodol, čo sa v konečnom dôsledku premietlo aj v písomnom vyhotovení Uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici 5Tpo 5/14 zo dňa 06. 02. 2014.

Pre úplnosť treba uviesť, že sťažovateľ bol vzatý do väzby z dôvodov § 71 ods. 1 písm. b), c) Tr. por. Aj keď platné znenia ustanovení § 80 ods. 1 a § 81 ods. 1 Tr. por. neumožňujú nahradenie väzby v prípade tzv. kolúznej väzby, ustanovenie čl. 5 ods. 3 druhá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd to umožňuje, čo konštatoval aj Ústavný súd SR vo svojich nálezoch I. ÚS 100/04 a I. ÚS 239/04. V intenciách týchto nálezov teda možno nahradiť aj tzv. kolúznu väzbu niektorou zo záruk uvedených v § 80 alebo § 81 Tr. por. Sťažovateľ v dôvodoch sťažnosti doslova žiada o svoju prítomnosť na neverejnom zasadnutí odvolacieho súdu konanom podľa § 302 ods. 2 Tr. por., čomu síce súd aj vyhovel, avšak k týmto skutočnostiam ho nevypočul a o ponuke nahradenia väzby sľubom   a   peňažnou   zárukou   vôbec   nerozhodol.   Tým   došlo   k   výraznému   kráteniu sťažovateľovho práva na obhajobu. Ďalej sťažovateľ tvrdí, že došlo k porušeniu základného práva na osobnú slobodu uvedeného v čl. 17 ods. 2 a ods. 5 Ústavy SR, čo malo za následok sťažovateľove   nezákonné   uväznenie.   Postup   odvolacieho   súdu   bol   preto   nedôsledný, nevypočul   ma   k   mnou   namietaným   skutočnostiam   v   sťažnosti,   najmä   k   ponuke na nahradenie   väzby   sľubom   alebo   peňažnou   zárukou,   ktoré   skutočnosti   boli   v   čase rozhodovania Krajského súdu v Banskej Bystrici rozhodujúce pre trvanie väzby. Mám za to, že došlo ku konaniu v rozpore s § 2 ods. 7 Tr. por., ako aj v rozpore s namietanými článkami   Ústavy   SR,   Listinou   základných   práv   a   slobôd   v   nadväznosti   na   Dohovor o ochrane   základných   ľudských   práv   a   slobôd.   K   rozhodujúcim   skutočnostiam,   mnou tvrdeným, som nebol vypočutý, čo považujem za porušenie práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 46 ods. 1, ods. 2 Ústavy SR, porušenie ktorých sa potom premieta aj do čl. 17 ods. 5 Ústavy SR. Väzba v súčasnosti na mojej strane trvá. Takto podanou sťažnosťou sa domnievam, že by malo byť predmetom skúmania Ústavného súdu zákonnosť a ústavnosť uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici 5Tpo 5/14 zo dňa 06. 02. 2014, a to z hľadiska oprávnenosti, zákonnosti uvalenia väzby na mňa, sťažovateľa po tom, ako došlo k porušeniu sťažovateľových základných práv na osobnú slobodu. Každé pozbavenie slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody musí byť zlučiteľné s účelom čl. 17 Ústavy, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli. Porušenie zákona v prípade rozhodovania o väzbe zakladá zároveň aj porušenie čl. 17 ods. 5 Ústavy (I. ÚS 115/07).... Podľa znenia čl. 48 ods. 2 Ústavy SR každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť ku všetkým   vykonaným   dôkazom.   V   sťažovateľovom   prípade   tomu   tak   pred   odvolacím súdom nebolo. V čl. 17 Ústavy SR Ústava SR vyjadruje a vymedzuje podmienky obmedzenia osobnej slobody.   Podľa   čl.   17   ods.   5   Ústavy SR   do   väzby možno vziať iba   z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu. V sťažovateľovej veci tomu tak nebolo, lebo súd (odvolací súd) nerozhodol o všetkých namietaných skutočnostiach, najmä nie o ponúknutom sľube a peňažnej záruke sťažovateľa. Takýmto postupom nebolo zabezpečené právo na spravodlivé súdne konanie.»

V prvom doplnení sťažnosti sťažovateľ uviedol:„... Bod I. dopĺňam o nasledovné: Porušenie základného práva vidím aj v čl. 46 ods. 1.“

V druhom doplnení sťažnosti sťažovateľ uviedol:„Bod I. dopĺňam o nasledovné: Porušenie základného práva vidím aj v čl. 17 ods. 1, ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   rozhodnutím   tak,   ako   toto   je   napádané   v   sťažnosti   zo   dňa   05.   03.   2014,   a   to Uznesenie Krajského súdu sp. zn. 5Tpo 5/14 zo dňa 16. 02. 2014.“

V treťom doplnení sťažnosti sťažovateľ uviedol:„K dvom doplneniam sťažnosti, a to z 14. 03. 2014 a 15. 04. 2014 doplňujem tretiu, a to vo vzťahu k čl. II. a III., t. j. k časti skutkového stavu, ale najmä k III. odôvodneniu porušenia základných práv alebo slobôd, kde poukazujem na Nález Ústavného súdu SR I. ÚS 540/2013-77 zo dňa 11. 12. 2013 a tam vyslovený názor, kedy v citovanom náleze Ústavný   súd   vyjadruje   úvahu,   že   už   viackrát   zohľadnil   vo   svojej   judikatúre   (napr. I. ÚS 87/04, III. ÚS 240/06) a v tejto súvislosti aj uviedol, že čl. 5 ods. 3 Dohovoru síce nepriznáva   jednotlivcovi   absolútne   právo   byť   prepustený   na   záruku,   ale   umožňuje   mu žiadať o prepustenie na slobodu s poskytnutím záruky. Súdnym orgánom vzniká v tejto súvislosti povinnosť zvážiť, či sa poskytnutím určitej záruky dosiahne rovnaký účel, aký bol sledovaný vzatím osoby do vyšetrovacej väzby. Pri posudzovaní jej opodstatnenosti má záruka prednosť pred pokračovaním väzby (I. ÚS 239/04, II. ÚS 38/05, II. ÚS 60/08). V mojom (sťažovateľovom) prípade je preukázané, že som požiadal prostredníctvom svojho obhajcu v dôvodoch sťažnosti zo dňa 28. 01. 2014 o vypočutie k otázkam nahradenia väzby   sľubom   a   peňažnou   zárukou,   ktorú   by   za   mňa   zložil   syn,   avšak   v   zápisnici o neverejnom   zasadnutí   zo   dňa   06.   02.   2014   v   jej   výrokovej   časti   súd   rozhoduje   len o peňažnej   záruke   spoluobvineného   R.   S.,   vôbec   sa   tento   výrok   nedotýka   mojej   osoby vo vzťahu k sľubu a peňažnej záruke, čo sa v konečnom dôsledku odrazilo aj vo výroku Uznesenia 5Tpo 5/2014 Krajského súdu v Banskej Bystrici. Vyslovujem názor, že úkon súdu trpí   takou   vadou,   že   ide   o   úkon,   ktorý   nie   je   procesne   relevantným   v   rámci   trestného procesu,   z   čoho   vyplýva,   že   aj   nasledujúce   úkony,   ďalšie   rozhodovania   o   väzbe,   ktoré nadväzujú na úkon, ktorý nie je procesne relevantným, sú tiež úkony, ktoré nie sú procesne relevantné.   Z   toho   dôvodu   sa   domnievam,   že   by   som   mal   byť   Ústavným   súdom   SR prepustený z väzby na slobodu.“

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:„1/   Uznesením   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   sp.   zn.   5Tpo   5/14   zo   dňa 06. 02. 2014   došlo   k   porušeniu   základných   ľudských   práv   a   slobôd   sťažovateľa vyplývajúcich   z   čl.17   ods.   5   a   čl.   48   ods.   2   Ústavy   SR   ako   aj   Európskeho   dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 a Listine základných práv a slobôd čl. 37 ods. 3.

2/ Ústavný súd SR zrušuje rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 5Tpo 5/14 a prikazuje, aby bol A. B. prepustený neodkladne z väzby na slobodu.

3/ Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť A. B. trovy konania v sume 284,08   EUR   (dvestoosemdesiatštyri   eur   osem   centov)   do   dvoch   mesiacov   od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Jána Gerega, advokáta a konateľa obchodnej   spoločnosti   Advokátska   kancelária   Gereg   &   Messingerová,   s.   r.   o.,   Horná Strieborná 4, 974 01 Banská Bystrica.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu ide vtedy, keď   namietaným   postupom   alebo   rozhodnutím   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   možno   preto   považovať   tú, pri predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistí   možnosť   porušenia   označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom..

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme   mravnosti,   verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v   demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov   alebo,   v   rozsahu   považovanom   súdom   za   úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by, vzhľadom   na   osobitné   okolnosti,   verejnosť   konania   mohla   byť   na   ujmu   záujmom spoločnosti.

Podľa čl. 37 ods. 3 listiny všetci účastníci sú si v konaní rovní.

V prvom rade treba poznamenať, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný   súd   viazaný   návrhom   na   začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených v tomto   zákone.   Viazanosť   ústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu   domáha (§   20 ods.   1 zákona   o   ústavnom   súde),   čím   zároveň   vymedzí predmet   konania   pred   ústavným súdom   z   hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd skúmať a rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti [vyslovenie porušenia základných práv a práv podľa čl. 17 ods. 5 a čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 37 ods. 3 listiny], a vo vzťahu k tomu orgánu verejnej moci, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tpo 5/2014).

Pokiaľ   sťažovateľ   v   odôvodnení   a doplneniach   svojej   sťažnosti   poukazuje   aj na porušenie čl. 17 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 5 ods. 3 druhej vety dohovoru, predmetné poukázanie sa nepremietlo do obsahu petitu sťažnosti a z uvedeného dôvodu považuje ústavný súd napadnuté články ústavy a dohovoru len za súčasť jeho argumentácie.

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 5 ústavy

Z obsahu podanej sťažnosti vyplýva, že porušenie označeného článku ústavy spočíva v tom, že krajský súd nerozhodol o návrhoch sťažovateľa na nahradenie väzby sľubom a peňažnou zárukou, a v tom, že postup krajského súdu bol nedôsledný, pretože sťažovateľa nevypočul   k   ním   namietaným   skutočnostiam   v   sťažnosti   [k   sťažnosti   proti   uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej aj „okresný súd“) sp. zn. 0 Tp 5/2014 z 23. januára 2014, pozn.], a to najmä k ponuke na nahradenie väzby sľubom alebo peňažnou zárukou.

Ústavný   súd   v   súvislosti   s   námietkou   sťažovateľa,   podľa   ktorej   krajský   súd nerozhodol o už uvedených   návrhoch sťažovateľa, preskúmal uznesenie krajského súdu a z výrokovej   časti   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   zistil,   že   vo   vzťahu k sťažovateľovi krajský súd takto rozhodol:

„Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. sťažnosti obvinených A. B. a R. S. zamieta.“

Vzhľadom   na   to,   že   krajský   súd   zamietol   sťažnosť   sťažovateľa   proti   uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 0 Tp 5/2014 z 23. januára 2014, ktorým okresný súd vo vzťahu k sťažovateľovi zamietavo rozhodol aj o jeho návrhoch na nahradenie väzby písomným sľubom a peňažnou zárukou, ústavný súd konštatuje, že tvrdenie sťažovateľa o tom, že krajský súd nerozhodol o označených návrhoch, nie je opodstatnené. Sťažovateľ podal sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 0 Tp 5/2014 z 23. januára 2014, tzn. proti všetkým jeho výrokom, a o jeho sťažnosti proti všetkým výrokom aj krajský súd rozhodol, čo je z jeho výrokovej časti zrejmé.

Vo vzťahu k už uvedeným námietkam tvrdeného nedôsledného postupu krajského súdu   preskúmal   ústavný   súd   sťažovateľom   priloženú   zápisnicu   krajského   súdu o neverejnom zasadnutí podľa § 302 ods. 2 Trestného poriadku zo 6. februára 2014 v konaní sp. zn. 5 Tpo 5/2014 (ďalej len „zápisnica o neverejnom zasadnutí“), predmetom ktorého bolo   rozhodnutie   o   sťažnosti   sťažovateľa   proti   uzneseniu   okresného   súdu   sp.   zn. 0 Tp 5/2014 z 23. januára 2014. Neverejného zasadnutia sa zúčastnil tak sťažovateľ osobne, ako aj jeho obhajkyňa. Zo zápisnice o neverejnom zasadnutí je zrejmé, že v zastúpení sťažovateľa sa v prvom rade vyjadrila jeho obhajkyňa a zároveň bol vypočutý aj osobne prítomný   sťažovateľ.   Z   obsahu   zápisnice   o   neverejnom   zasadnutí,   ktorá   tvorí   prílohu podanej sťažnosti, nezistil ústavný súd vznesenie žiadnych námietok vo vzťahu k postupu krajského   súdu   pri   výsluchu   sťažovateľa   ani   zo   strany   sťažovateľa,   ani zo   strany   jeho prítomnej obhajkyne.

V   uznesení   krajského   súdu   sú   k   dôvodom   zákonnosti   väzby   uvádzané   tieto skutočnosti: «Krajský   súd   na   podklade   podaných   sťažností,   na   neverejnom   zasadnutí vykonanom v zmysle § 302 ods. 2 Tr. por. po výsluchu oboch obvinených podľa § 192 ods. 1 Tr. por. preskúmal správnosť všetkých výrokov napadnutého uznesenia, ako i konanie, ktoré im predchádzalo a zistil, že obmedzenie osobnej slobody obvinených bolo dôvodné, v súlade so zákonom.

Konanie,   ktoré   predchádzalo   napadnutému   uzneseniu   bolo   totiž   vykonané   podľa zákona a tiež samé rozhodnutie je vecne správne. Odvolací súd je rovnakého názoru, ktorý je   podporený   rovnakými   dôvodmi   podrobne   rozvedenými   prvostupňovým   súdom v napadnutom   uznesení,   na   ktoré možno z dôvodu   stručnosti   v celom   rozsahu odkázať, keďže si ich krajský súd v celom rozsahu osvojil....

Krajský súd po preštudovaní predloženého spisu dospel rovnako ako súd prvého stupňa k záveru, že trestné stíhanie obvinených pre skutky, pre ktoré im bolo vznesené obvinenie, t. j. pre zločin daňového podvodu podľa § 277a ods. 1, 2 písm. c, ods. 3 písm. a./ Tr. zák. spáchaného spôsobom v zmysle § 138 písm. i/ Tr. zák., sa vedie dôvodne, skutky boli   spáchané,   majú   znaky   vyššie   označeného   zločinu   a   existuje   aj   dôvodné,   až kvalifikované   podozrenie,   že   tieto   skutky   spáchali   obaja   obvinení   spolu   s   ďalšími obvinenými   osobami.   I keď   obaja   sťažovatelia   zavinenie   na   spáchaní   týchto   daňových skutkov   vehementne   popierajú,   dôvodné   podozrenie,   že   ich   spáchali   vyplynulo predovšetkým   z   výpovedí   svedkov,   z   protokolov   z   vykonaných   daňových   kontrol   v jednotlivých subjektoch, ďalej zo znaleckého posudku a zaistených písomných dôkazov pri zákonným spôsobom vykonaných domových prehliadkach. Tiež obsah zákonným spôsobom odpočúvaných   telefonických   rozhovorov   medzi   obvinenými   navzájom   a   svedkami   toto dôvodné podozrenie len umocňuje.

Okrem   podozrenia,   ako   jedného   z   predpokladov   vzatia   obvineného   do   väzby,   je v posudzovanej veci v súčasnom štádiu trestného konania, t. j. počiatočnom, splnená aj ďalšia základná materiálna podmienka, a to existencia väzobných dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b, c/ Tr. por.

Výklad   pojmu   „konkrétna   skutočnosť“   je   v   kompetencii   súdu,   ktorý   na   základe skutkových   okolností   a   dôkaznej   situácie   v   konkrétnej   trestnej   veci   posúdi,   či   vzatie obvineného do väzby je opatrením nevyhnutným na dosiahnutie účelu trestného konania a či tento účel nemožno dosiahnuť inak.

V posudzovanej veci tieto konkrétne skutočnosti zakladajúce u obvinených dôvod tzv. kolúznej a preventívnej väzby prvostupňový súd veľmi podrobne rozviedol a v tomto smere krajský súd nezistil žiadne pochybenia, a preto si ich v celom rozsahu osvojil. Krajský súd sa stotožnil aj so záverom sudcu pre prípravné konanie okresného súdu, že u obvinených nie je možné nahradiť väzbu písomným sľubom, dohľadom probačného a mediačného úradníka, ako i ponúknutou peňažnou zárukou. Nepovažuje tieto inštitúty za dostatočné a neodstraňujú obavu, že obvinení v prípade prepustenia na slobodu budú pôsobiť   na   ostatných   spoluobvinených,   ktorí   sú   na   slobode,   svedkov,   prípadne   budú pokračovať v páchaní trestnej činnosti.

Obvineným je tiež nutné pripomenúť, že väzba nie je náhradou trestu, nemá sankčnú ani výchovnú povahu, keďže ide o procesný prostriedok dočasného obmedzenia niektorých občianskych   práv   a   slobôd   len   v   nevyhnutnej   miere.   O   ich   vine,   resp.   nevine   bude rozhodovať vecne a miestne príslušný súd na hlavnom pojednávaní na základe vykonaných dôkazov. Pre obmedzenie ich osobnej slobody prostredníctvom väzby však zatiaľ postačuje konštatovanie, že v súčasnom počiatočnom štádiu trestného konania sú dôvodne podozriví zo spáchania skôr označeného zločinu, za ktorý im hrozí trest odňatia slobody na 7 až 12 rokov. Za   takejto   situácie   potom   okresný   súd   správne   rozhodol,   keď   obvinených   vzal do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. b), c) Tr. por.»

Ústavný   súd   na   tomto   mieste   uvádza,   že   v   zásade   nezasahuje   do   rozhodovacej činnosti   všeobecných   súdov.   Výnimkou   sú   prípady,   keď   rozhodnutím   alebo   postupom všeobecného súdu dochádza k porušeniu základných práv a slobôd garantovaných ústavou, resp. práv a slobôd zaručených dohovorom ako kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Právo na osobnú slobodu garantované tak ústavou, ako aj dohovorom zaujíma v hierarchii základných   práv   a   slobôd   (ľudských   práv   a   základných   slobôd)   popredné   miesto. Pod osobnou   slobodou   sa   rozumie voľný,   ničím   neobmedzený   pohyb človeka,   ktorý   sa môže podľa   vlastného rozhodnutia zdržiavať na určitom   mieste   alebo slobodne z tohto miesta odísť (III. ÚS 204/02).

Každé pozbavenie osobnej slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený osobnej slobody, musí byť zlučiteľné s účelom čl. 17 ústavy, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (I. ÚS 165/02, ale aj II. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00, I. ÚS 115/07).

Ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie krajského súdu nevybočilo z medzí stanovených označeným článkom ústavy a uznesením krajského súdu nedošlo k porušeniu práva sťažovateľa označeného v jeho sťažnosti. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažnosť v tejto časti bolo potrebné odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

K namietanému porušeniu práv sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru

Pokiaľ ide o rozhodovanie krajského súdu, súdny spis bol krajskému súdu ako súdu odvolaciemu doručovaný 28. januára 2014, pričom krajský súd o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 0 Tp 5/2014 z 23. januára 2014 rozhodol 6. februára 2014. Dobu 9 dní, ktorá uplynula od predloženia súdneho spisu krajskému súdu do rozhodnutia krajského   súdu,   nemožno   v   zmysle   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   považovať za dobu neprimeranú.

Zároveň k sťažovateľom namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd uvádza, že z doterajšej judikatúry ústavného súdu (m. m. III. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03, III. ÚS 135/04), ktorá   reflektuje   judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (napr.   rozsudok   vo   veci De Wilde et al. v. Belgicko z 18. 6. 1971, séria   A, č. 12, bod 76), vyplýva, že právo na prednostné   a urýchlené rozhodovanie   o   väzbe a jej   ďalšom   trvaní je súčasťou   práva na osobnú slobodu, ktoré je obsiahnuté v čl. 17 ústavy, resp. čl. 5 dohovoru. Nie je teda súčasťou ochrany poskytovanej základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právu na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. IV. ÚS 253/2012).

Vzhľadom   na   už   uvedené   bolo   potrebné   sťažnosť   sťažovateľa   aj   v   tejto   časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

K namietanému porušeniu práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru V tejto časti namietaného porušenia označených práv sťažovateľa odmietol ústavný súd   sťažnosť   ako   zjavne   neopodstatnenú   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti medzi   sťažnosťou   napadnutým   uznesením   krajského   súdu   a   jemu   predchádzajúcim postupom   a   uvedenými   právami   zaručenými   v   ústave   a   v   dohovore   týkajúcimi   sa predovšetkým trestného konania vo veci samej.

Konania   všeobecných   súdov,   ktorými   sa   rozhoduje   o   väzbe,   nie   sú   konaniami o trestnom   obvinení   samotnom   (konaniami vo   veci   samej týkajúcimi   sa   viny obvinenej osoby) a ani konaniami o právach alebo záväzkoch občianskoprávneho charakteru, na ktoré sa vzťahuje čl. 6 ods. 1 dohovoru. V rámci konania o väzbe preto nemôže dôjsť k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže túto oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru (napr. I. ÚS 200/06, III. ÚS 277/07).

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 37 ods. 3 listiny

Ústavný súd viazaný petitom sťažnosti (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde) uvádza, že sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, v súvislosti s namietaným porušením označeného práva podľa čl. 37 ods. 3 dohovoru sťažnosť v tomto smere bližšie neodôvodnil.

Keďže   sťažnosť   v   tejto   časti   neobsahuje   odôvodnenie,   nespĺňa   ani   podstatnú zákonom   predpísanú náležitosť ustanovenú v § 20 ods.   1 zákona o ústavnom súde, čo zakladá dôvod na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti v tejto časti dospel k záveru, že podmienky na jej prijatie na ďalšie konanie splnené neboli, a preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť v tejto časti odmietol pre nesplnenie náležitostí predpísaných zákonom.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   ako   celok,   bolo   bez   právneho   významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej obsiahnutými.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2014