znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 282/2013-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. mája 2013 predbežne prerokoval   sťažnosť   I. K.   K., B.,   vo veci   namietaného porušenia základného práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   zaručeného   v čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 378/2012 a jeho uznesením z 28. januára 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. K. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. apríla 2013 doručená   sťažnosť   I.   K.   K.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v   konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 378/2012 a jeho uznesením z 28. januára 2013.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je účastníkom konania (žalobcom) vedeného Okresným súdom Bardejov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 5 C 26/2009, predmetom   ktorého   je   žaloba   o náhradu   škody   proti   Slovenskej   republike,   zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky. V tejto veci okresný súd vydal 27. júla 2011 uznesenie, ktorým zamietol návrh na prerušenie konania, o ktorom sťažovateľ tvrdí, že ho   nepodal.   O opravnom   prostriedku   sťažovateľa   proti   rozhodnutiu   okresného   súdu z 27. júla 2011 rozhodol Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 4 Co 116/2011 z 31. januára 2012 tak, že uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.

Sťažovateľ proti rozhodnutiu krajského súdu podal dovolanie, konanie o ktorom však najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Cdo 378/2012 z 28. januára 2013 zastavil, a to z dôvodu neodstránenia nedostatku osobitnej podmienky dovolacieho konania vyplývajúcej z § 241 ods. 1 Občianskeho súdneho konania (povinné zastúpenie advokátom v dovolacom konaní).

Sťažnosť podanú ústavnému súdu sťažovateľ odôvodnil okrem iného tatko:„Okresný súd v Bardejove svojím uznesením 5 C 26/09-24 z 27. VII. 11 zamietol údajný môj návrh na prerušenie tohto konania, ktorý som súdu výslovne nikdy nepodal, preto som sa odvolal, no krajský odvolací prešovský súd na toto moje odvolanie z 8. VIII. 11 nedal   a svojím   uznesením   4   Co   116/11-29   mnou   napadnuté   uznesenie   prvostupňového súdu... bezvýhradne potvrdil. Preto zákonite muselo nasledovať dovolanie, ale iba na vady, keďže iné podať nebolo možné... Bol som... nemilo prekvapený, keď mi dňa 4. III. 13... došlo uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 378/2012 z 28. I. 13..., ktoré je samý bluf a v ktorom výrok tohto súdu nemá vôbec oporu v jeho odôvodnení, ktoré je zavádzajúce a tendenčné   a v ňom   použitá   argumentácia   nebola   dostatočne   overená   a podložená dôkazmi, včítane aplikácie v ňom uvedeného práva. Konkrétne: Ja som nikdy súdu nedal žiadny návrh na prerušenie konania, tak ani súd... nemal právo o ňom rozhodovať, lebo pánom žaloby som ja a nie súd, aby rozhodoval o tom, o čom on sám chce a nie o tom, o čo ho žiadam ja! Preto podmienky na podanie môjho dovolania tu boli splnené, takže súd mal možnosť pokračovať v tomto konaní a ja som mu v tom nebránil. Ďalej namietam, že ja som si advokáta pre toto dovolanie zvoliť nemohol, keďže na to nemám dostatok finančných prostriedkov. Súd vyložene klame keď tvrdí, že ja som nepodal pre CPP Svidník žiadosť o právnu pomoc, lebo je tak v nej výslovne uvedené, zo dňa 12. 8. 12... Navyše najvyšší súd tu   nedocenil   Listinu   ľudských   práv   –   jej   čl.   37   ods.   2   a ani   Rezolúciu   VZ-OSN z 10. 12. 1948!

Ďalej   zdôrazňujem,   že   ja   som   §-30   OSP   v ničom   neporušil   a ani   mi   z neho nevyplývajú žiadne konkrétne povinnosti a už za vrchol bezočivosti Najvyššieho súdu SR voči   mne   považujem   to  ,   že   v dôsledku   mojej   nečinnosti   a nerešpektovania   právnej úpravy z mojej   strany,   zostal   vraj   nedostatok   osobitnej   podmienky   dovolacieho   konania podľa §-u 241 ods. 1 OSP neodstránený, keď ja som svoje dovolanie podal nie podľa tohto zák. ust. OSP, ale podľa §-u 237, kde bol súd povinný sa s ním vyporiadať ex offo, bez toho, aby som niečo konkrétne namietal, aj keď s právnom pomocou, absenciu ktorej som tu ja nezavinil, ale CPP Svidník sporu s Najvyšším súdom SR a pretože ja som si svoje povinnosti v tomto ohľade splnil bezozbytku podaním žiadosti o právnu pomoc a nie žiadneho prípisu, ako lživo tvrdí Najvyšší súd SR!...

Som presvedčený, že moje základné a ľudské právo bolo tu zo strany Najvyššieho súdu   porušené,   lebo   svojím   šlendriánskym   uznesením,   ktoré   touto   cestou   ústavnou sťažnosťou napádam zakryl nielen svoje nedostatky, ale hlavne súdom nižších stupňov...“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1./... základné a ľudské práva I. K. K. boli v konaní o jeho dovolaní z 23. III. 12 uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 378/12 zo dňa 28. I. 13 a kauze vedenej na Okresnom súde v Bardejove pod č. k. 5 C 26/09, ktorej predchádzalo súdne konanie 4 C 1620/98 v zmysle ust. čl. 46 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, porušené.

2./   Zrušuje   nepravdivé,   právu   odporujúce   a zmätočné   unesenie   Najvyš.   súdu   SR 5 Cdo 378/12 z 28. I. 13 v spojení s rozhodnutiami súdov nižších všeob. súdov a súčasne im tieto vracia na nové konanie a spravodlivé rozhodnutie.

3./ Priznáva I. K. K. spravodlivé fin. zadosťučinenie vo výške 10 tis. EUR..., ktoré je mu povinný Najvyšší súd SR zaplatiť najneskôr do 2-och mesiacov od právoplatnosti tohto ústavného nálezu.

4./ Ukladá NS-SR uhradiť aj vzniklé trovy tohto súdneho konania, a to v lehote 15-tich dní od právoplatnosti tohto ústavného nálezu.“

Sťažovateľ zároveň uviedol: „Pre svoje slabé sociálne postavenie ako plebs si ja advokáta   zo   svojho   ani   pre   toto   dôležité   konanie   pred   Ústavným   súdom   SR   nemôžem zaplatiť zo svojho. Preto apelujem na tento súd, aby mi ho ex offo a na štátne útraty určil sám, a to na základe Rezolúcie VZ-OSN z 10. XII. 1948 a ústavného zákona č. 23/91 Zb. – jeho Listiny základných práv – jej čl. 37 ods. 2...“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.   Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Predmetom konania pred ústavným súdom je namietané porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 378/2009 a jeho uznesením z 28. januára 2013, v ktorom podľa názoru   sťažovateľa   výrok   nemá   oporu   v odôvodnení   a ktoré   je   zavádzajúce,   tendenčné a v ňom uvedená argumentácia nebola dostatočne overená a podložená dôkazmi.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej   neopodstatnenosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo rozhodnutím štátneho orgánu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   alebo rozhodnutím   orgánu   štátu   a   základným   právom,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnený   tak možno   považovať taký   návrh,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorého ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo slobody, reálnosť ktorého by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 27/04, I. ÚS 158/05, IV. ÚS 300/08, IV. ÚS 158/09).

Ústavný súd vo svojej judikatúre tiež pravidelne zdôrazňuje, že nie je alternatívou a ani ďalšou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96).   V   dôsledku   toho   v   konaní   o   ústavných sťažnostiach nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu vrátane   posúdenia   skutkových   otázok,   pretože   jeho   úlohou   nie   je   zastupovanie,   resp. nahradzovanie všeobecných súdov ako ich ďalšia opravná inštancia. Úloha ústavného súdu sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   interpretácie   a   aplikácie   zákonov všeobecnými   súdmi   s   ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach a základných slobodách (I. ÚS 225/03, IV. ÚS 158/09). Akékoľvek skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť preto predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy,   ak   by   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   teda   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva   alebo slobody   (I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS   139/02,   III.   ÚS   262/04).   Ústavný súd takisto pripomína, že jeho prvoradou úlohou je ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti, čo je aj prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite   zdôvodnený,   ústavný   súd   nemá príčinu   doň   zasahovať (mutatis mutandis napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06).

Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu vyplýva:«Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   súd   dovolací   (§   10a   ods.   1   O. s. p.) predovšetkým skúmal, či sú splnené podmienky, za ktorých môže o dovolaní konať. Zistil, že tieto podmienky konania nie sú splnené.

Kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (§ 103 O. s. p).

Ak ide o nedostatok podmienky konania, ktorý možno odstrániť, súd urobí pre to vhodné   opatrenia,   pritom   spravidla   môže   pokračovať   v   konaní,   ale   nesmie   vydať rozhodnutie,   ktorým   sa   konanie   končí.   Ak   sa   nepodarí   nedostatok   podmienky   konania odstrániť, konanie zastaví (§ 104 ods. 2 O. s. p.).

Dovolateľ   v   dovolacom   konaní   musí   byť   zastúpený   advokátom,   pokiaľ   nemá právnické vzdelanie buď sám, alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý za neho koná (§ 241 ods. 1 veta prvá O. s. p.).

Nedostatok   podmienky   povinného   zastúpenia   dovolateľa   v   dovolacom   konaní   je možné odstrániť tým, že si dovolateľ zvolí kvalifikovaného zástupcu a k dovolaniu pripojí jeho plnomocenstvo. Ak tak neurobí, a to ani na výzvu súdu, súd dovolacie konanie zastaví. V danej veci dovolateľ právnické vzdelanie nemá. Súd prvého stupňa ho preto vyzval na   odstránenie   vád   dovolania   vrátane   doloženia   plnomocenstva   pre   advokáta   na zastupovanie v dovolacom konaní (§ 241 ods. 1 veta druhá O. s. p.), pričom bol poučený podľa § 30 O. s. p. Dovolateľ sa prípisom zo dňa 13 augusta 2012 obrátil na Centrum právnej pomoci, kancelária Svidník, o čom upovedomil i prvostupňový súd. Na dopyt súdu, adresovaný Centru právnej pomoci, bolo oznámené, že žalobca v súdenej veci nepodal žiadosť o poskytnutie právnej pomoci, do kancelárie boli doručené len dva listy od žalobcu, uvedené ako „predbežný zoznam káuz“. V inej veci žalobcu (vedenej na Okresnom súde Bardejov pod sp. zn. 4 C 52/2003) nebol žalobcovi priznaný nárok na poskytovanie právnej pomoci,   pretože   nesplnil   jednu   z troch   podmienok na poskytnutie   právnej   pomoci   a   to podmienku materiálnej núdze.

Najvyšší sud Slovenskej republiky dospel k záveru, že v danom prípade zodpovedal postup súdu prvého stupňa ustanoveniu § 30 O. s. p. v znení od 1. januára 2012. Právny názor,   že   od   tohto   dňa   rozhoduje   o   žiadostiach   o   ustanovenie   zástupcu   pre   dovolacie konanie   (aj   o   tých   žiadostiach,   ktoré   boli   podané   pred   týmto   dňom)   Centrum   právnej pomoci,   zodpovedá   zákonu.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   zároveň   konštatuje,   že v dôsledku nečinnosti žalobcu a jeho nerešpektovaniu právnej úpravy, zostal nedostatok osobitnej podmienky dovolacieho konania vyplývajúcej z § 241 ods. 1 O. s. p. neodstránený. So zreteľom na uvedené, zastavil konanie o dovolaní žalobcu proti rozhodnutiu odvolacieho súdu (§ 243c O. s. p. v spojení s § 241 ods. 1 O. s. p. a § 104 ods. 2 O. s. p.).»

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nezistil, že by účinky   výkonu   jeho   dovolacej   právomoci   boli   nezlučiteľné   so   zásadou   spravodlivého procesu a základným právom účastníka konania na súdnu ochranu. Napadnuté uznesenie obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom jeho výklad právnych predpisov a závery z nich odvodené nie sú svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Na   posúdenie   ústavnosti   vo   vzťahu   k   odôvodneniu   napadnutého   uznesenia najvyššieho súdu považoval ústavný súd za kľúčové zistenie, či spôsob, ktorým najvyšší súd zdôvodnil svoje rozhodnutie, je ústavne konformný. Inými slovami, ústavný súd zisťoval, či spôsob výkladu príslušných zákonných ustanovení, ktorým najvyšší súd zdôvodnil svoje rozhodnutie, vzhľadom na zistený skutkový stav nie je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný   pre   zjavné   pochybenia   alebo   omyly   v   posudzovaní   obsahu   aplikovanej právnej úpravy.

Ako zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, sťažovateľ podal dovolanie bez toho, aby bol v dovolacom konaní právne zastúpený.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, podľa ktorých ustanovení procesnoprávneho   predpisu   postupoval,   čo   zisťoval,   čo   považoval   za   preukázané   a na základe čoho v konečnom dôsledku rozhodol.

Správne najvyšší súd ozrejmil, že o podanom dovolaní je možné konať iba v prípade splnenia zákonom stanovených podmienok požadovaných pre takéto konanie. Skúmal teda, či tieto podmienky sú splnené. Zistil pritom, že jedna z podmienok podľa § 241 ods. 1 Občianskeho   súdneho   poriadku   nie   je splnená,   a to   konkrétne,   že   sťažovateľ   musí   byť v dovolacom konaní právne zastúpený, pretože sám nemá právnické vzdelanie. Najvyšší súd taktiež zisťoval, či okresný súd (v rámci úkonov vykonávaných pri podaní dovolania) urobil opatrenia na odstránenie nedostatku, ktorý bránil v ďalšom konaní o podanom dovolaní, a ako   to   uviedol   v odôvodnení   rozhodnutia,   prvostupňový   súd   postupoval   v súlade so zákonom, t. j. dal sťažovateľovi priestor na odstránenie nedostatku s poučením, ako má postupovať v zmysle platnej právnej   úpravy,   avšak napriek   tomu   zo   strany sťažovateľa k jeho odstráneniu nedošlo.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažovateľ   tým,   že   napriek   výzve   a zákonnému poučeniu neodstránil nedostatok spočívajúci v nesplnení zákonnej podmienky vyžadovanej pre dovolacie konanie nedal najvyššiemu súdu inú možnosť, iba dovolacie konanie v súlade so zákonom (Občianskym súdny poriadkom) zastaviť.

Z   napadnutého   rozhodnutia   pritom   nevyplýva   žiadna   svojvôľa,   resp. neodôvodnenosť záverov najvyššieho súdu, ktorý rozhodol plne v intenciách príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku spôsobom, ktorý neodporuje zmyslu ani účelu označených ustanovení.

Skutočnosť,   že sťažovateľ sa   s názorom   najvyššieho súdu   na výklad príslušných zákonných ustanovení nestotožnil, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Pokiaľ   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojich   práv   aj   postupom   a rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu, čo však zo sťažnosti priamo nevyplýva (nasvedčuje tomu aj   označenie   „porušovateľa“   práv   sťažovateľom,   za   ktorého   označil   iba   najvyšší   súd, a dovolacie   konanie,   resp.   rozhodnutie   o   dovolaní),   pre   úplnosť   je   potrebné   dodať,   že vo vzťahu k postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 26/2009 a jeho uzneseniu   z 27.   júla   2011,   ktorým   neprerušil   konanie,   ústavný   súd   nemá   dostatok právomoci na jeho preskúmanie, a to vzhľadom na znenie čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať   o   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   je založená na princípe subsidiarity. Zo subsidiarity právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo slobody využitím jemu dostupných a aj účinných právnych   prostriedkov   pred   iným   orgánom   verejnej   moci,   odmietne   takúto   sťažnosť   z dôvodu nedostatku svojej právomoci (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06).

V   danom   prípade   bol   sťažovateľ   oprávnený   podať   odvolanie   proti   uzneseniu okresného súdu. Sťažovateľ teda mal k dispozícii účinný právny prostriedok na ochranu svojich práv, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť krajský súd, a tento aj využil, čo vzhľadom na princíp subsidiarity vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu by ústavný súd musel pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vo vzťahu k postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 116/2011 a jeho   uzneseniu   z 31.   januára   2012   by   zase   bola   sťažnosť   sťažovateľa   zjavne neopodstatnená, a to   z dôvodu   absencie akejkoľvek možnosti   zásahu krajského   súdu   do označených práv sťažovateľa v danej veci.

Podstata sťažovateľovej námietky spočíva v tom, že tak okresný súd, ako aj krajský súd rozhodovali o návrhu na prerušenie konania, o ktorom sťažovateľ tvrdí, že ho nepodal, a teda ani nebolo o čom konať. Je teda zrejmé, že ak by aj sťažovateľ prerušenie konania nenavrhoval   a výsledok   napadnutých   konaní   všeobecných   súdov   (tak   prvého,   ako aj druhého stupňa) je zhodný s predstavami sťažovateľa, nemohlo logicky dôjsť k zásahu do jeho   práv.   Ani   samotný   fakt,   že   všeobecný   súd   by   konal   o návrhu,   o ktorom   účastník konania tvrdí, že ho nepodal, nemôže sám osebe bez ďalšieho predstavovať kvalifikovaný zásah do základného práva alebo slobody.

Uvedené by bolo dôvodom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Pretože   sťažnosť   sťažovateľa   bola   ako   celok   odmietnutá,   bolo   bez   právneho významu zaoberať sa jeho ďalšími požiadavkami (rozhodovanie o ktorých je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, pozri čl. 127 ods. 1, 2 a 3 ústavy) vrátane žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. mája 2013