znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 282/2010-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. júna 2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti S., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. Ľ. F., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   a   rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obo 80/2009 z 27. augusta 2009 v znení opravného uznesenia sp. zn. 2 Obo/80/2009 z 20. októbra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti S., a. s.,   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. novembra 2009   doručená   sťažnosť   spoločnosti   S.,   a.   s.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp.   zn.   2   Obo   80/2009   z   27.   augusta   2009   v znení   opravného   uznesenia   sp.   zn. 2 Obo/80/2009 z 20. októbra 2009.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol tieto skutkové okolnosti:«Sťažovateľ 17. decembra 1997 uzavrel so spoločnosťou V., a.s. (ďalej len „V.“) Zmluvu o spätnom odkupe akcií, ktorej predmetom bolo 1 756 098 kusov akcií spoločnosti V., a.s (ďalej len „REPO zmluva“) a povinnosť V. tieto za určenú sumu v dohodnutom čase odkúpiť späť. K REPO zmluve boli postupne uzatvorené štyri dodatky. Sťažovateľ 18. mája 2000 uzavrel so spoločnosťou D. (ďalej len „D.“) Zmluvu o kúpe cenných papierov (ďalej len „Zmluva o kúpe akcií“). Analogickú zmluvu uzavrel sťažovateľ v ten istý deň aj so spoločnosťou C. (ďalej len „C.“). V rovnaký deň uzavrel sťažovateľ so spoločnosťou C. aj zmluvu o odplatnom postúpení časti svojej pohľadávky, ktorú mal voči V., rovnakú zmluvu uzavrel   aj   so   spoločnosťou   D.   V   ten   istý   deň   uzatvoril   sťažovateľ   s   predmetnými spoločnosťami   aj   Dohody   o   započítaní   vzájomných   pohľadávok   (ďalej   len   „Dohoda o započítaní“   v   príslušnom   gramatickom   tvare),   obsahom   ktorých   bol   o. i.   zánik pohľadávok   D.,   resp.   C.   na   zaplatenie   kúpnej   ceny   akcií   zo   Zmluvy   o kúpe   akcií   ich započítaním   voči   pohľadávkam   sťažovateľa   na   zaplatenie   odplaty   za   postúpenie pohľadávky, ktoré mu vznikli na základe zmlúv o odplatnom postúpení pohľadávky voči V. na spoločnosti D. a C.

V skratke, sťažovateľ mal pohľadávku voči V., ktorú za odplatu postúpil v časti na D. a v časti na C. Zároveň od týchto spoločností kúpil akcie. Sťažovateľ bol teda dlžníkom aj veriteľom D., resp. C., pričom k zániku tak jeho dlhu, ako aj jeho pohľadávky voči týmto spoločnostiam došlo uzavretím jednotlivých Dohôd o započítaní.

Následne 31. júla 2000 C. aj a 30. októbra 2000 D. postúpili svoje, v tom čase už na základe   Dohôd   o   započítaní   zaniknuté,   pohľadávky   na   spoločnosť   S.,   a.s.   (ďalej   len „žalobca“). Tieto započítaním zaniknuté pohľadávky predstavujú nárok, ktorý si žalobca uplatnil   voči   sťažovateľovi   žalobou,   podanou   na   Krajský   súd   v   Bratislave   (ďalej   len „krajský súd“) 9. decembra 2002. O tejto žalobe rozhodol krajský súd tak, že jej v časti vyhovel. O odvolaní sťažovateľa voči tomuto rozhodnutiu rozhodol najvyšší súd tak, že rozhodnutie krajského súdu z dôvodu procesných pochybení zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie. V ďalšom konaní krajský súd rozhodnutím zo 7. júla 2009 sp. zn. 34 Cb 59/2002 priznal žalobcovi istinu vo výške 5.783.373,69 EUR spolu s príslušenstvom. Voči tomuto rozhodnutiu   podal   sťažovateľ   včas   odvolanie,   o   ktorom   najvyšší   súd   bez   nariadenia pojednávania rozhodnutím z 27. augusta 2009 sp. zn. 2 Obo 80/2009 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“) rozhodol tak, že ho zamietol a rozhodnutie krajského súdu potvrdil.»

Sťažovateľ k rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 80/2009 z 27. augusta 2009 v znení opravného uznesenia sp. zn. 2 Obo/80/2009 z 20. októbra 2009 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“) v sťažnosti okrem iného uviedol:

„Základným a kľúčovým právnym záverom najvyššieho súdu, od ktorého odvíja celý argumentačný   reťazec   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   a   od   ktorého   odvodzuje dôvodnosť   nároku   žalobcu,   je   údajná   neplatnosť   REPO   zmluvy.“ Sťažovateľ   v tejto súvislosti poukázal na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Predmetom odvolacieho konania vo veci samej pre posúdenie dôvodnosti priznanej istiny a príslušenstva žalobcovi súdom prvého stupňa je vyriešenie otázky platnosti zmluvy o REPO obchode zo 07.12. 1997 v znení dodatkov 1 až 4... Obchod zmluvou o tzv. REPO obchode mohol medzi subjektami formou prevodu platne prebehnúť iba na verejnom trhu, ktorými v zmysle § 8 ods. 3 bola v tom čase Burza cenných papierov alebo RM Systém Slovakia. Predmetná zmluva zo dňa 07.12. 1997 však nebola nikdy zákonným spôsobom registrovaná   v   Stredisku   cenných   papierov   prostredníctvom   Burzy   cenných   papierov Bratislava,   uskutočnila   sa   len   blokácia   akcií   na   účte   predávajúceho,   čo   vyplýva   aj z potvrdenia   Burzy   cenných   papierov   zo   dňa   02.   11.   2005.  ...   Keďže   išlo o verejneobchodovateľné cenné papiere – akcie musel byť obchod povinne uzatvorený cez verejný trh – t. j. cez burzu ako organizátora verejného trhu...“

Takýto právny záver je podľa názoru sťažovateľa „celkom zjavne arbitrárny“ k čomu ďalej uviedol:

«...   pre   záver,   že   REPO   zmluva   nebola   platná   v   dôsledku   absencie   burzovej registrácie, neexistuje vo všeobecne záväzných právnych predpisoch, platných a účinných v Slovenskej   republike   v   čase   jej   uzatvorenia,   absolútne   žiaden   zákonný   základ,   čo   je pravdepodobne   hlavný   dôvod,   prečo   najvyšší   súd   žiadne   zákonné   ustanovenie   v   tejto súvislosti   ani   neuvádza.   Naopak,   predmetná   REPO   zmluva   spĺňala   všetky   zákonné náležitosti, ustanovené v zákone č. 600/1992 Zb. o cenných papieroch v znení platnom a účinnom v čase jej uzatvorenia (ďalej len „zákon č. 600/1992 v rozhodnom znení“).... to, čo najvyšší súd vymedzuje ako povinnú zákonnú náležitosť zmluvy, je v zmysle citovaných ustanovení „len“ spôsobom realizácie záväzkov z nej vyplývajúcich. Burzová registrácia ako spôsob splnenia zmluvného záväzku teda nevyhnutne predpokladá platnosť zmluvy,   z   ktorej   tento   záväzok   vyplýva.   Najvyšší   súd   jednoducho   katalóg   zákonných náležitostí   zmluvy svojvoľne rozšíril,   vychádzajúc pritom z absurdného predpokladu,   že záväzok previesť cenný papier vzniká iba v prípade, ak je prevod tohto cenného papieru už uskutočnený a zaregistrovaný   na   verejnom trhu.   Inak povedané,   v   zmysle napadnutého rozhodnutia musí byť záväzok najskôr splnený, až potom môže vzniknúť!

Odhliadnuc od neudržateľného rozporu takéhoto výkladu so zákonom, je tento výklad v rozpore aj s právnym záverom, ktorý k tej istej právnej otázke vyslovil ten istý senát najvyššieho súdu predtým. V rozhodnutí sp. zn. 2 Obo 289/2005 najvyšší súd ako odvolací súd v totožnej právnej otázke vyslovil: „Ust. § 21 ods. 1 tohto zákona neviaže platnosť, prípadne účinnosť zmluvy o prevode cenných papierov na registráciu prevodu, ale túto registráciu upravuje v súvislosti so splnením záväzku previesť zaknihovaný cenný papier.“ Táto právna veta bola potvrdená aj najvyšším súdom ako súdom dovolacím, keď tento vo veci sp. zn 1 Obdo V 65/2006 uviedol, že „Ust 21 ods. 1 tohto zákona neviaže platnosť, prípadne účinnosť zmluvy o prevode cenných papierov na registráciu prevodu, ale túto registráciu upravuje v súvislosti so splnením záväzku previesť zaknihovaný cenný papier. Za   tohto   právneho   stavu   preto   nemožno   uzavrieť,   že   tento   zápis   má   iba   deklaratórnu a evidenčnú povahu...“

... k porušeniu práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo už len tým, že na totožnú právnu otázku poskytol najvyšší súd dve vzájomne sa vylučujúce odpovede: v jednej tvrdí, že zmluvný záväzok je platný a účinný aj bez registrácie a touto registráciou je platne splnený,   v   napadnutom   rozhodnutí   naopak   tvrdí,   že   bez   registrácie   prevodu   záväzok prevodu platne nevznikol. Odchýlenie sa od skorších súdnych rozhodnutí pritom najvyšší súd nijako nevysvetlil.

V stručnom súhrne, najvyšší súd dospel k svojmu kľúčovému právnemu záveru tak, že zákon č.   600/1992 Zb.   v rozhodnom znení vyložil   (i)   v bezprostrednom rozpore s jeho znením, a (ii) úplne opačne, ako ho sám v tej istej právnej otázke vyložil predtým...»

Sťažovateľ tiež poukázal na nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, k čomu bližšie uviedol:

«Ďalším prejavom aplikačnej svojvôle najvyššieho súdu je fakt, že tento (i) priznal žalobcovi nárok, ktorého právny titul zanikol, pričom (ii) otázku zániku tohto právneho titulu ponechal bez akejkoľvek relevantnej odpovede. Žalobca si na krajskom súde uplatnil nárok, spočívajúci v pohľadávkach spoločností C. a D. voči sťažovateľovi, ktoré na žalobcu tieto spoločnosti postúpili po tom, ako tieto pohľadávky zanikli ich započítaním na základe príslušných   Dohôd   o   započítaní.  ...   Najvyšší   súd   v   tejto   súvislosti   uvádza,   že   nakoľko sťažovateľovi pohľadávka z REPO zmluvy nevznikla, nemohla byť ani odplatne postúpená, čo   má   byť   podľa   najvyššieho   súdu   dôvodom,   že   „nemohlo   dôjsť   preto   ani   k platnému započítaniu   pohľadávok   na   zaplatenie   odplát.“   Takto   jednoducho   sa   najvyšší   súd vysporiadal   s   údajnou   absenciou   platnosti   štyroch   zmlúv   –   dvoch   zmlúv,   ktorými   boli pohľadávky sťažovateľa voči V. postúpené na D., resp. C. a dvoch Dohôd o započítaní.... Žalobca   namietol   neplatnosť   započítania   z   dôvodu   údajného   rozporu   so   zákonom a s dobrými mravmi, pričom ani neoznačil zákon, s ktorým by Dohody o započítaní mali byť v rozpore, ani nevysvetlil, ktoré pravidlá dobrých mravov mal práve sťažovateľ porušiť. S označením   dôvodu   neplatnosti   Dohôd   o   započítaní   na   základe   §   39,   prípadne   iného ustanovenia Občianskeho zákonníka sa nijako nezaoberal ani najvyšší súd, jednoducho túto neplatnosť konštatoval na základe údajnej neplatnosti REPO zmluvy.

Najvyšší súd nijako neodpovedal na otázku, či Dohody o započítaní sú neplatné, lebo sú v rozpore so zákonom a akým, alebo preto, že sa priečia dobrým mravom, alebo preto, že zákon obchádzajú.

Akú právnu normu použil najvyšší súd v procese úvah, ktorého priviedli k záveru o neplatnosti Dohôd o započítaní, sa sťažovateľ z napadnutého rozhodnutia jednoducho nedozvedel.

Nemožno   preto   nepovažovať   za   arbitrárne   také   rozhodnutie,   ktoré   žalobcovi priznáva nárok, ktorý zanikol na základe formálne perfektného právneho úkonu a to bez toho, aby sa najvyšší súd relevantne – čiže, slovami ústavného súdu, formou konkrétnej a nespochybniteľnej   odpovede   –   vysporiadal   s   otázkou   (ne)platnosti   tohto   právneho úkonu.»

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal aj nesprávny procesný postup najvyššieho súdu,   ktorý   spočíval   v   tom,   že   o odvolaní   sťažovateľa   rozhodol   bez   nariadenia pojednávania. Podľa   názoru   sťažovateľa   z účelu,   ako   aj   zo   znenia   §   214   Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že:

„... rozhodovanie odvolacieho súdu in camera upravuje zákonodarca ako svojho druhu   výnimku   z   pravidla.   Takáto   úprava   vyžaduje   extenzívny   výklad   práva   účastníka konania   na   pojednávanie   a   reštriktívny   výklad   oprávnenia   súdu   rozhodnúť   bez pojednávania.... ak je splnená čo len jedna z podmienok podľa odseku 1, odvolací súd je povinný nariadiť pojednávanie. Podľa názoru sťažovateľa bola v danom prípade splnená prinajmenšom podmienka podľa písm. c), t.j. existencia dôležitého verejného záujmu. Ten bol v danom prípade daný kombináciou (i) špecifického predmetu činnosti sťažovateľa a (ii) s tým súvisiacimi potenciálnymi následkami rozhodnutia v danej veci na mimoriadne široký okruh fyzických osôb a právnických osôb.... Sťažovateľ si je vedomý, že len z titulu týchto svojich špecifík nemá nejaký automatický nárok na priaznivé rozhodnutie vo veci samej. Má však za to, že vo veci, v ktorej sa na základe mimoriadne spletitých predprivatizačných transakcií z konca deväťdesiatych rokov konalo proti renomovanému peňažnému ústavu o niekoľko sto miliónov slovenských korún, bol daný dostatočne významný verejný záujem na to, aby najvyšší súd namiesto extrémne rýchleho rozhodnutia in camera uplatnil svoju úplnú apelačnú jurisdikciu v rámci verejného pojednávania.“

Sťažovateľ   poukázal   na   skutočnosť,   že   mu   v odvolacom   konaní   nebolo   doručené vyjadrenie   žalobcu   k   jeho   odvolaniu   a   nebol   poučený   o   podmienkach   dokazovania v odvolacom   konaní,   k čomu   uviedol: „Absenciu   splnenia   povinnosti   najvyššieho   súdu postupovať v súlade s § 114 ods. 2 a § 120 ods. 4 OSP tak sťažovateľ nenamieta samú osebe, ale práve v súbehu s okolnosťami, ktoré od najvyššieho súdu vyžadovali, aby svoju odvolaciu pôsobnosť uplatnil v rámci pojednávania.“

Podľa   názoru   sťažovateľa: „Osobitným   titulom   porušenia   práv   sťažovateľa a dôvodom pre zrušenie napadnutého rozhodnutia je skutočnosť, že najvyšší súd porušil svoju ústavnú a zákonnú povinnosť verejného vyhlásenia rozsudku podľa čl. 142 ods. 3 ústavy a § 156 OSP. (...) Nahliadnutím do súdneho spisu na najvyššom súde dňa 25.11.2009 (t.j.   takmer   3   mesiace   po   vydaní   rozsudku)   sťažovateľ   zistil,   že   v   súdnom   spise   sa nenachádza žiadny záznam o splnení povinnosti oznámenia verejného vyhlásenia rozsudku a ani zápisnica o verejnom vyhlásení rozsudku. Z uvedeného vyplýva, že nielenže nedošlo k oznámeniu o verejnom vyhláseniu rozsudku, ale ani k samotnému verejnému vyhláseniu rozsudku. Uvedený postup je v bezprostrednom rozpore s ustálenou judikatúrou ústavného súdu...“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd na základe dôvodov   uvedených v sťažnosti prijal sťažnosť na ďalšie konanie a nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa, spoločnosti S., a.s., podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z   27.   augusta 2009 sp. zn. 2 Obo/2009, v znení opravného uznesenia sp.zn. 2 Obo/80/2009 zo dňa 20. októbra 2009, a konaním, ktoré mu predchádzalo, porušené bolo.

2. Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. augusta 2009 sp. zn. 2 Obo/2009 v znení opravného uznesenia sp. zn. 2 Obo/80/2009 zo dňa 20. októbra 2009 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľovi, spoločnosti S., a.s., trovy právneho zastúpenia, vrátane DPH, na účet jeho právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

V rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd zistil, že proti napadnutému rozhodnutiu najvyššieho súdu podal sťažovateľ v zákonnej lehote 12. októbra 2009 dovolanie, o ktorom najvyšší súd dosiaľ nerozhodol.

Ústavné   súdnictvo   a právomoc ústavného   súdu   sú   vybudované predovšetkým   na zásade prieskumu vecí právoplatne skončených, v ktorých protiústavnosť nemožno napraviť iným spôsobom, teda predovšetkým procesnými prostriedkami vyplývajúcimi z príslušných procesných noriem (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov). Ide o jeden zo základných princípov, ktoré ovládajú konanie pred ústavným súdom, a to o princíp subsidiarity.

Ústavný   súd   preto   zaujal   názor,   že   v   prípade   podania   mimoriadneho   opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je táto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota na podanie ústavnej sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Bulena a spol. verzus Česká republika a rozhodnutie uverejnené v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Českej republiky vo zv. 29/uznesenie č. 3 a pod.).

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou   meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júna 2010