znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 282/08-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. septembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. K. M., súdneho exekútora, so sídlom K., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   v spojení   s čl.   12   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky pri vybavovaní jeho sťažnosti postupom Úradu vlády Slovenskej republiky pod č. 1473-8/2008/IP-52/OPS   a postupom   Daňového   riaditeľstva   Slovenskej   republiky pod č. I/132/6422-32896/08/Fre, BP č. 54/08 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. K. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júna 2008 doručená sťažnosť JUDr. K. M., súdneho exekútora, so sídlom K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) pri vybavovaní jeho sťažnosti postupom Úradu vlády   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „úrad   vlády“)   pod   č.   1473-8/2008/IP-52/OPS a postupom Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“) pod č. I/132/6422-32896/08/Fre, BP č. 54/08, ktorou žiadal vydať tento nález:

„Právo sťažovateľa na inú právnu ochranu zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení s článkom 12 ods.   2 Ústavy SR,   postupom Úradu vlády Slovenskej republiky, Sekcia kontroly a boja proti korupcii vo veci sp. zn. 1473-8/2008/IP-52/OPS bolo porušené. Právo sťažovateľa na inú právnu ochranu zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení   s článkom   12   ods.   2   Ústavy   SR,   postupom   Daňového   riaditeľstva   Slovenskej republiky vo veci sp. zn. I/132/6422-32896/08/Fre, BP č. 54/08 bolo porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Úradu vlády Slovenskej republiky, Sekcia kontroly a boja proti korupcii, aby vo veci vedenej na Úrade vlády Slovenskej republiky, Sekcia   kontroly   a boja   proti   korupcii   pod   sp.   zn.   1473-8/2008/IP-52/OPS   porušovať namietané práva sťažovateľa.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zakazuje   Daňovému   riaditeľstvu   Slovenskej republiky, aby vo veci vedenej na Daňovom riaditeľstve Slovenskej republiky vo veci sp. zn. I/132/6422-32896/08/Fre, BP č. 54/08 porušovať namietané práva sťažovateľa.

Odporcovia sú povinní nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

Z podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podaním z 26. marca 2008 doručeným daňovému   riaditeľstvu   31.   marca   2008   označeným   ako „Trinásť   sťažností   –   porušenie individuálnych a subjektívnych práv nesprávnou činnosťou správcu dane DÚ K. (predčasné a protiprávne   rozhodovanie   o   nevyhovení   a   nepriznaní   úroku   z   preplatku)“ sa sťažoval na postup správcu dane, ktorý 13-timi rozhodnutiami z 3. marca 2008 podľa jeho názoru v protiprávne a predčasne začatých konaniach nepriznal úrok z preplatku. Sťažovateľ žiadal daňové   riaditeľstvo,   aby   prijalo   opatrenie,   na   základe   ktorého   by z úradnej   moci   bolo všetkých   13   rozhodnutí   správcu   dane   zrušených   niektorým   mimoriadnym   opravným prostriedkom,   a súčasne,   aby   boli   vyvodené   právne   následky   proti   zodpovedným zamestnancom správcu dane.

Daňové   riaditeľstvo   vybavilo   podanie   sťažovateľa   z   26.   marca   2008   prípisom č. k. I/132/6422-32896/08/Fre   z   2.   apríla   2008,   v ktorom   potvrdilo   jeho   doručenie, avšak dospelo k záveru, že s poukazom na § 4 ods. 1 písm. b) zákona č. 152/1998 Z. z. o sťažnostiach v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sťažnostiach“) toto podanie nemožno kvalifikovať ako sťažnosť, a preto podanie vrátilo v prílohe prípisu zo 14. apríla 2008 sťažovateľovi. Za sťažnosť nebolo považované podanie sťažovateľa preto, že v zmysle § 4 ods. 1 písm. b) zákona o sťažnostiach sťažnosťou nie je podanie orgánu verejnej správy upozorňujúce na nesprávnu činnosť iného orgánu verejnej správy. Sťažovateľ je súdnym exekútorom,   a teda   i   orgánom   verejnej   správy   v zmysle   §   4   ods.   1   písm.   b)   zákona o sťažnostiach. Tento prípis daňového riaditeľstva bol sťažovateľovi doručený 10. apríla 2008.

Keďže   sťažovateľ   so   spôsobom   vybavenia   svojho   podania   nesúhlasil,   obrátil   sa listom   z   25.   apríla   2008   na   úrad   vlády   a žiadal   ho   o   kontrolu   nesprávneho   postupu pri prijímaní,   evidovaní   a vybavovaní   jeho   podania   z 26.   marca   2008   daňovým riaditeľstvom. Postup daňového riaditeľstva pri vybavovaní jeho podania z 26. marca 2008 označil   za   nerešpektujúci   povinnosti   ustanovené   zákonom   a   zdôraznil,   že   sťažnosť daňovému riaditeľstvu podal ako daňovník, a nie ako orgán verejnej správy, jeho podanie bolo   teda   sťažnosťou,   ktorá   mala   byť   ako   sťažnosť   i vybavená.   Sťažovateľ   ňou neupozorňoval na nesprávnu činnosť orgánu verejnej správy, ale domáhal sa odstránenia nečinnosti,   ako   subjektívneho   a individuálneho   práva,   ktoré   bolo   porušené   v daňovom konaní.

Podanie   sťažovateľa   vybavil   úrad   vlády   oznámením   sťažovateľovi č.   1473-8/2008/IP-52/OPS   z 23.   mája   2008   o postúpení   podaní,   v ktorom   uviedol, že na vykonávanie prešetrenia spôsobu vybavenia podania sťažovateľa z 26. marca 2008 nie je   úrad vlády   vecne   príslušný,   pričom   príslušným   orgánom   je   Ministerstvo   financií Slovenskej   republiky,   útvar   vnútornej   kontroly,   a preto   bolo   treba   podanie   sťažovateľa vybaviť   postúpením   Ministerstvu   financií   Slovenskej   republiky   s tým,   že   o vybavení podania bude Ministerstvo financií Slovenskej republiky, ako aj úrad vlády sťažovateľa informovať. Toto oznámenie úradu vlády bolo sťažovateľovi doručené 26. mája 2008.Sťažnosť ústavnému súdu odôvodnil sťažovateľ tým, že k porušeniu jeho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy došlo daňovým riaditeľstvom aj úradom vlády preto, že sťažovateľ sa domáhal svojím podaním z 26. marca 2008 predpísaným spôsobom podľa zákona o sťažnostiach svojho práva a bolo povinnosťou daňového riaditeľstva i úradu vlády sa podaním sťažovateľa zaoberať, tak ako im to predpisuje zákon o sťažnostiach, teda podanie sťažovateľa z 26. marca 2008 malo byť považované   za   sťažnosť,   ako   také   malo   byť   aj   vybavené   a sťažovateľ   mal   byť   o jeho vybavení   vyrozumený.   Sťažnosť   sťažovateľa   dosiaľ   nebola   vybavená   postupom predpísaným zákonom o sťažnostiach. Dôvodom nevybavenia sťažnosti bola skutočnosť, že sťažovateľ je súdnym exekútorom, ktorý však svoje podanie z 26. marca 2008 nedoručil daňovému   riaditeľstvu   ako   súdny   exekútor,   nesťažoval   sa   na   porušenie   svojich   práv ako súdny   exekútor,   ale ako   daňový   subjekt   sťažujúci   sa   na   porušovanie   svojich   práv. Žiadne ustanovenie zákona o sťažnostiach pritom nevylučuje, aby fyzická osoba, ktorá má postavenie   verejného   činiteľa   v inom   konaní,   v ktorom   jej   práva   a povinnosti   nie   sú definované jej postavením súdneho exekútora, nemohla využívať prostriedky ochrany, ktoré zákon každému účastníkovi konania priznáva, keď základné práva a slobody sa zaručujú na území   Slovenskej   republiky   každému   bez   ohľadu   na   iné   právne   postavenie   a nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať, čo vyplýva z čl. 12 ods. 2 ústavy. Úrad vlády odmietol vykonať kontrolu vybavenia sťažnosti napriek tomu,   že   je   jediným   orgánom,   v pôsobnosti   ktorého   je   vybavenie   sťažnosti   daňovým riaditeľstvom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Z obsahu   sťažnosti   je   zrejmé,   že   sťažovateľ   namietal   zásah   do   ním   označeného základného práva, ktorý mal byť spôsobený daňovým riaditeľstvom a úradom vlády tým, že daňové   riaditeľstvo   jeho   podanie   z 26.   marca   2008   nevybavilo   riadne   a o jeho   podaní z 5. mája   2008   úrad   vlády   nekonal,   hoci   bol   povinný   preskúmať   postup   daňového riaditeľstva, čo však dosiaľ neurobil, a preto zásah do práv sťažovateľa trvá.

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa   porušenia   základných   práv   a slobôd   vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistí,   že   ochrany   toho   základného   práva   alebo slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť ústavný súd odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02).

Pokiaľ ide o tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy postupom daňového riaditeľstva, sám sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že preskúmania správnosti jej vybavenia sa domáhal na inom orgáne, než je   ústavný   súd,   avšak   tento   orgán   dosiaľ   o jeho   veci   nerozhodol.   Ústavný   súd   dospel k záveru, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorého sťažovateľ namietal, sa sťažovateľ mohol domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov   nápravy   pred   iným   orgánom.   Preto   sťažnosť   sťažovateľa   v   časti,   ktorá smerovala   proti   postupu   daňového   riaditeľstva,   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný súd poukazuje na to, že v zmysle § 53 ods.   3 zákona o ústavnom   súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. V tomto prípade bol sťažovateľovi 10. apríla 2008 doručený list daňového riaditeľstva, ktorým bol vyrozumený o spôsobe vybavenia jeho sťažnosti, a sťažnosť ústavnému súdu podal 26. júna 2008, teda po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd sa samostatne zaoberal ďalej tou časťou sťažnosti sťažovateľa, ktorá smerovala proti postupu úradu vlády pri vybavovaní jeho podania z 26. marca 2008.

Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu je jeho právomoc vec meritórne skúmať založená   výlučne   v prípadoch,   keď   medzi   napadnutým   rozhodnutím   alebo   postupom dotknutého orgánu a namietaným porušením základných práv a slobôd existuje súvislosť, z ktorej vyplýva otázka ústavného významu a intenzity (I. ÚS 19/02).

Ústavný súd sa vo veci svojej právomoci totiž riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou   povolané   chrániť   nielen   zákonnosť,   ale   aj   ústavnosť.   Všeobecné   súdnictvo zabezpečuje   fyzickým   a právnickým   osobám   presadzovanie   svojich   práv,   zaväzuje sa poskytnúť   im   účinnú   ochranu   pred   neoprávnenými   štátnymi   zásahmi,   pritom   má prednostne chrániť a presadzovať individuálne základné práva a slobody. Príslušné procesné poriadky (v tomto prípade Občiansky súdny poriadok) sú zárukou účinnosti tejto právnej ochrany aj zárukou ochrany zákonného prístupu k uplatňovaniu základných práv a slobôd. Z uvedeného dôvodu je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, keď nie je daná právomoc všeobecných súdov (napr. II. ÚS 13/01).

Podľa § 250v ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že bola ukrátená na svojich právach a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím, a tento zásah bol zameraný priamo proti nej alebo v jeho dôsledku bol proti nej priamo vykonaný, môže sa pred súdom domáhať ochrany proti zásahu, ak taký zásah alebo jeho dôsledky trvajú alebo hrozí jeho opakovanie.

Týmto zákonným postupom sa zabezpečuje ústavné právo na súdnu a inú právnu ochranu.   Toto   právo   zahŕňa   aj   právo   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby,   ktorá   sa domáha, aby súd chránil jeho práva pred orgánmi verejnej správy.

Proti postupu   orgánu   štátnej   správy,   a takým   je   v danom   prípade   aj   úrad   vlády, sa sťažovateľ môže brániť v správnom súdnictve, čo vylučuje právomoc ústavného súdu.Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva garantovaného čl. 46 ods.   1   v spojení   s čl.   12   ods.   2   ústavy,   treba   konštatovať,   že   na   príslušnom   súde sa nedomáhal   ochrany   svojho   označeného   práva,   čo   netvrdí   ani   v   sťažnosti.   Keďže sťažovateľ   namietal,   že   postupom   úradu   vlády   došlo   k porušeniu   jeho   označeného základného   práva,   a   keďže   proti   postupu   orgánov   verejnej   správy   poskytujú   ochranu všeobecné   súdy   v   rámci   správneho   súdnictva   (II.   ÚS   136/02),   ústavný   súd   bol   nútený sťažnosť   sťažovateľa   aj   v tejto   jej   časti   po   jej   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Nedostatok právomoci ústavného súdu zaoberať sa sťažnosťou sťažovateľa nemožno odstrániť.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o ďalších nárokoch   je   viazané na   vyslovenie   porušenia   práva   alebo slobody   sťažovateľa   (čl.   127 ods. 3 ústavy), ústavný súd sa touto časťou sťažnosti osobitne nezaoberal.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. septembra 2008