SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 281/2016-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. marca 2016 v senátezloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňaspravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, a ⬛⬛⬛⬛,zastúpených Lexpert, s. r. o., Horná 15, Banská Bystrica, v mene ktorej koná advokátJUDr. Roman Dula, vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1,čl. 41 ods. 4, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľačl. 11 ods. 1, čl. 32 ods. 4, čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práva slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd a porušenia čl. 3 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa postupom Krajského súduv Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 17 CoP 54/2014 a jeho rozsudkomz 1. októbra 2014 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenompod sp. zn. 8 Cdo 396/2015 a jeho uznesením z 25. júna 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. septembra2015 doručená sťažnosť a 17. decembra 2015 doplnenie sťažnosti

(ďalej aj „sťažovateľka“), a

(ďalej aj „maloletý“, spolu ďalej aj „sťažovatelia“), vo vecinamietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 41 ods. 4, čl. 46 ods. 1,čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 11ods. 1, čl. 32 ods. 4, čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práva slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a porušenia čl. 3 ods. 1 a 2 Dohovoruo právach dieťaťa postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)v konaní vedenom pod sp. zn. 17 CoP 54/2014 (ďalej aj „napadnuté konanie krajskéhosúdu“) a jeho rozsudkom z 1. októbra 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“)a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konanívedenom pod sp. zn. 8 Cdo 396/2015 (ďalej aj „napadnuté konanie najvyššieho súdu“ aleboaj „napadnuté dovolacie konanie“) a jeho uznesením z 25. júna 2015 (ďalej aj „napadnutéuznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je matkou maloletéhoa 21. februára 2014 podala Okresnému súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“)návrh na úpravu výkonu práv a povinností rodičov k maloletému. O návrhu sťažovateľkyrozhodol okresný súd rozsudkom č. k. 31 P 64/2014-105 z 28. mája 2014 tak, že maloletéhozveril do osobnej starostlivosti sťažovateľky. Otcovi maloletého

(ďalej len „otec maloletého“), uložil povinnosťprispievať na výživu maloletého mesačne sumou 200 € od 1. marca 2014 do 15. dňav mesiaci vopred, z toho 150 € do rúk sťažovateľky a 50 € na sporiaci účet maloletého.Rozhodol tiež o splatnom výživnom za obdobie od 1. marca 2014 do 28. mája 2014,o úprave styku otca maloletého so synom s tým, že v prevyšujúcej časti návrhy rodičovzamietol.

Proti rozsudku okresného súdu – proti výrokom o výške výživného pre otcamaloletého a o úprave styku podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súdnapadnutým rozsudkom č. k. 17 CoP 54/2014-143 z 1. októbra 2014 tak, že rozsudokokresného súdu potvrdil„okrem výroku o zverení ⬛⬛⬛⬛ do osobnej starostlivosti matky“.

Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie z 31. októbra 2014z dôvodu podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).Sťažovateľka poukazuje na to, že z dôvodu prieťahov„na strane prvostupňového súdu v súvislosti s podaným dovolaním podala matka sťažnosť na postup súdu zo dňa 15. 05. 2015, ktorú predseda súdu listom č. Spr. 3041/15 zo dňa 08. 06. 2015 vyhodnotil ako dôvodnú. V dôsledku postupu prvostupňového súdu sa dovolaním Najvyšší súd SR začal zaoberať až v júni 2015.“.O dovolaní rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesenímz 25. júna 2015 tak, že ho odmietol ako neprípustné, s tým, že toto uznesenie„bolo právnemu zástupcovi matky doručené dňa 13. 08. 2015...“.

Sťažovatelia v sťažnosti namietajú, že okresný súd a krajský súd rozhodli arbitrárnea svoje právne závery neodôvodnili riadne. Poukazujú predovšetkým na to, že otecmaloletého nedostatočne preukázal výšku svojich príjmov, resp. neuviedol všetky svojepríjmy a nepreukázal ani svoje výdavky dostatočným spôsobom. Konajúce súdy tútoskutočnosť nevyhodnotili v súlade so zákonom, keďže mali v uvedenej situácii aplikovaťfikciu o výške príjmov podľa § 63 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmenea doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o rodine“). Najvyšší súd pochybeniaokresného súdu a ani krajského súdu nenapravil a nevyhodnotil ústavne súladnýmspôsobom námietku sťažovateľov, že im postupom súdov bola odňatá možnosť konať predsúdom. Sťažovatelia v sťažnosti poukazujú na judikatúru ústavného súdu, najvyššieho súdua Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). V sťažnosti ďalej uvádzajú tútoargumentáciu:

„Aj z ďalšej judikatúry Najvyššieho súdu SR vyplýva, že aj nepresvedčivé a nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia sa považuje za postup odnímajúci účastníkovi konania možnosť konať pred súdom (napr. uznesenie NS SR z 30. 05. 2013 sp. zn. 1 OdoV/10/2012 uverejnené pod č. 25 v časopise Zo súdnej praxe č. 3/2014, str. 122, uznesenie NS SR z 14. 05. 2014 sp. zn. 7 Cdo 136/2013, uznesenie NS SR z 27. 11. 2011 sp. zn. 7 Cdo 136/2011, rozsudok NS SR z 27. 04. 2006 sp. zn. 4 Cdo 171/2005, rozsudok NS SR z 30. 09. 2008 sp. zn. 4 Cdo 25/2007) a tento záver vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu SR (napr. III. ÚS 198/2011, I. ÚS 226/03).

Tým, že najvyšší súd odmietol dovolanie ako procesne neprípustné bez toho, aby skúmal vecnú správnosť napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, tak porušil právo sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd....

Odôvodnenie prvostupňového súdu je arbitrárne, nepresvedčivé, nedáva odpovede na zásadné otázky a argumentáciu matky a tiež nesubsumuje skutkový stav pod právne normy....

Pokiaľ ide o príjmy matky a otca, tak prvostupňový súd skonštatoval, že príjem matky je priemerne 500,- EUR. K príjmu otca prvostupňový súd uviedol, že tento je vo výške 2.350,- EUR, avšak označil ho nesprávne za príjem zo zamestnania a nie za príjem z inej než závislej činnosti podliehajúcej dani z príjmu. Pochybenie prvostupňového súdu pri posudzovaní zdroja príjmu otca je zásadné, pretože pri samostatne zárobkovo činných osobách sa zisťujú ich majetkové pomery zásadne odlišným spôsobom ako pri rodičoch, ktorý majú príjmy zo závislej činnosti. Toto pochybenie prvostupňového súdu odvolací súd zbagatelizoval, označil ho len za zrejmú nesprávnosť, ktorá by údajne mala byť zrejmá každému....

Prvostupňový a odvolací súd zohľadnili len tie príjmy otca, na ktoré poukázala matka, aj keď nezohľadnili všetky (matka poukazovala aj napr. na kompenzáciu výdavkov otca zo strany Kresťanskodemokratického hnutia, čím sa však už súdy nezaoberali). Otec ďalej svoje príjmy nepreukazoval a súd ich ani nezisťoval, napriek tomu, že je obvyklé skúmať daňové priznania a je možné skúmať aj účtovníctvo rodiča - podnikateľa. Povinnosť preukázať svoje majetkové príjmy bola predovšetkým povinnosť otca v zmysle ustanovenia § 63 ods. 1 zákona o rodine a tomto smere otec neprodukoval žiadne dôkazy - matka predložila zverejnenú zmluvu s NR SR a dala návrh na zisťovanie ďalších príjmov od Kresťanskodemokratického hnutia. Za tejto situácie bolo povinnosťou súdov aplikovať domnienku o výške príjmu otca v súlade s ustanovením § 63 ods. 1 druhá veta zákona o rodine.

Pokiaľ ide o výdavky, tak za z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia možno za zistený považovať len výdavok otca na výživné pre dcéru. Iné výdavky otec len tvrdil, ale nepreukázal a prvostupňový súd k nim neuviedol žiadne hodnotiace úvahy. Odvolací súd sa výdavkami otca absolútne nezaoberal. V tomto smere postupovali oba súdy v rozpore s ustanovením § 62 ods. 5... a ustanovením § 63 ods. 2 zákona o rodine..., ibaže by bolo možné postup súdov vyhodnotiť tak, že na ďalšie výdavky otca súdy nebrali ohľad v zmysle citovaných ustanovení - tomu však vzhľadom na všetky okolnosti nenasvedčuje výška určenej vyživovacej povinnosti otca.

... Zistený príjem otca bol viac ako 4-násobný oproti príjmu matky, napriek tomu súdy zaviazali otca len na platenie bežného výživného, ktoré pokrývalo len cca. jednu polovicu nákladov na maloletého. Okrem toho súdy absolútne nezohľadnili ani to, že sa matka o maloletého osobne stará čím postupovali v rozpore s ustanovením § 62 ods. 4 zákona o rodine. Je pravdou, že uvedené uznesenie je citované v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia, avšak z hodnotiacich úvah súdu nevyplýva, že by súd toto ustanovenie aj aplikoval. V odôvodnení rozhodnutia absentuje subsumpcia skutkového stavu pod právne normy, teda nie je možné zistiť právne posúdenie veci zo strany či už prvostupňového alebo odvolacieho súdu.

Pokiaľ ide o ďalšie majetkové pomery, tak súdy zistili aj to, že matka je vlastníčkou 1-izbového bytu. Otec je vlastníkom 3-izobého bytu a 2 motorových vozidiel, z čoho je tiež zrejmý majetkový nadštandard otca. Takisto matka poukázala na to, že výdavky otca na splácanie hypotéky nemôžu mať prednosť pred výživným - otec síce pôvodne tvrdiť, že hypotékou financoval kúpu bytu, ale matka preukázala prostredníctvom svojho právneho zástupcu, že tomu tak nebolo a teda, že otec účelovo zavádza. Za tejto situácie nebol žiadny dôvod veriť ostatným nepreukázaným tvrdeniam otca. Tieto zjavné rozdiely v majetkových pomeroch rodičov prvostupňový a ani odvolací súd nezobrali do úvahy, len ich ignorovali.“Sťažovatelia tiež namietajú porušenie ich práva vlastniť majetok, pričom v tejtosúvislosti uvádzajú:

„Pochybeniami všeobecných súdov bolo porušené právo matky vlastniť majetok, pretože matka musí zo svojho majetku znášať náklady na výživu maloletého vo väčšom rozsahu ako by mala v prípade ak by súdy rozhodli o výške výživného na maloletého v súlade so zákonnou úpravou. Zároveň pochybenia všeobecných súdov mali za následok porušenie práv maloletého na starostlivosť zo strany rodiča - otca a to konkrétne starostlivosť spočívajúcu v plnení vyživovacej povinnosti vo výške zodpovedajúcej schopnostiam, možnostiam a majetkovým pomerom otca. Všeobecné súdy nedostatočne chránili v súdnom konaní záujmy maloletého a neposkytli ochranu a starostlivosť nevyhnutnú pre blaho dieťaťa...

Neaplikovaním zákonnej úpravy jednak ohľadom určovania výšky výživného, zisťovania majetkových pomerov rodiča, ktorý má príjmy z inej než závislej činnosti podliehajúcej dani z príjmu ale tiež ohľadom požiadaviek na odôvodnenie súdneho rozhodnutia bolo porušené právo sťažovateľov vlastniť majetok...“

Sťažovateľka namieta aj porušenie základného práva na rovnosť účastníkovv konaní, ku ktorému malo dôjsť predovšetkým rozdielnym prístupom konajúcich súdovk splneniu procesnej povinnosti preukázať výšku svojich príjmov a výdavkovsťažovateľkou a otcom maloletého. V tejto súvislosti sťažovateľka uvádza:

«U matky sa odvolací súd zaoberal počtom kúpených tašiek Billa (ktorých bolo asi 6 ani nie za 2,- EUR). Odvolací súd venoval výdavkom matky cca. pol strany odôvodnenia, kde sa venoval spomenutých tašiek Billa ešte potravinám kupovaných matkou. Podobnej kritike odvolací súd nepodrobil napr. vyhlásenie otca, že na stravu míňa 300 až 350,- EUR mesačne.

Na rozdiel od matky, otec svoje majetkové pomery a svoje výdavky nezdokladoval, čo odvolací súd „odmenil“ tým, že sa výdavkami otca vo svojom rozhodnutí ani len nezaoberal, a to v rozpore s ustanoveniami § 63 ods. 2 a 62 ods. 5 zákona o rodine. Z odôvodnenia napadnutých rozhodnutí nevyplýva, že by prvostupňový či druhostupňový súd podrobili tvrdené, ale nepreukázané výdavky otca podrobili skúmaniu podľa § 63 ods. 2 zákona o rodine. Ak tak súdy nepostupovali práve z dôvodu, že otec tieto výdavky nepreukázal, tak o to viac je prekvapivý záver ohľadom výšky výživného otca. Otec s niekoľkonásobne vyšším príjmom oproti matke platí výživné v podstate v rovnakej výške ako matka, ktorá sa ešte naviac o maloletého aj osobne stará. Takýto záver súdov celkom zjavne odporuje pravidlám určovania výživného a právu dieťaťa podieľať sa na životnej úrovni rodičov.

Rovnako tak prvostupňový súd od matky vyžadoval podrobné zdokladovanie príjmov a výdavkov, vo vzťahu k otcovi rovnakým spôsobom nepostupoval a následne ani neaplikoval domnienku o výške príjmu otca v zmysle § 63 ods. 1 druhá veta zákona o rodine.»

Sťažovatelia tiež namietajú vznik zbytočných prieťahov v napadnutých konaniachsúdov, pričom uvádzajú:

„Pochybenia súdov teda spôsobujú, že sa značným spôsobom odďaľuje konečné rozhodnutie vo veci, ktoré bude spravodlivé a bude náležíte zohľadňovať zákonnú úpravu. Doterajším konaním súdov teda došlo aj k zbytočným prieťahov v konaní, čo bolo potvrdené aj predsedom Okresného súdu Banská Bystrica v liste č. Spr 3041/15 zo dňa 08. 06. 2015.“

V doplnení sťažnosti doručenej ústavnému súdu 17. decembra 2015 sťažovateliapoukazujú na nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 172/2013 z 10. júla 2013, ktorý sa týka ajaplikácie § 63 ods. 1 zákona o rodine. Uvádzajú, že okresný súd sa nijako nevysporiadals možnou aplikáciou tohto ustanovenia a krajský súd síce uviedol, že nebol dôvod totoustanovenie aplikovať, ale neuviedol z akého dôvodu. Z tohto hľadiska je preto napadnutýrozsudok krajského súdu zjavne neodôvodnený.

Na tomto základe sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Cdo 396/2015 a Krajský súd v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 17 CoP/54/2014 porušili právo sťažovateľov... podľa čl. 20 ods. 1... podľa čl. 41 ods. 4... podľa čl. 46 ods. 1... podľa čl. 47 ods. 3... podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, právo... podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru..., právo... podľa čl. 11 ods. 1... podľa čl. 32 ods. 4... podľa čl. 36 ods. 1... podľa čl. 37 ods. 3... podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, právo... podľa čl. 3 ods. 1... podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa.

Porušovatelia Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Banskej Bystrici sú povinní zaplatiť sťažovateľom spoločne a nerozdielne primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000,- EUR do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu s tým, že plnením jedného z porušovateľov zaniká v rozsahu poskytnutého plnenia povinnosť druhého porušovateľa.

Porušovatelia Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Banskej Bystrici sú povinní uhradiť sťažovateľom trovy právneho zastúpenia vo výške 355,73 EUR na účet právneho zástupcu sťažovateľov do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu s tým, že plnením jedného z porušovateľov zaniká v rozsahu poskytnutého plnenia povinnosť druhého porušovateľa.“

Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovatelia odôvodňujútakto:„... iba konštatovaním porušenia práva sťažovateľov nie je možné zaistiť úplnú nápravu, aj keď v nadväznosti na skonštatovanie porušenia práv sťažovateľov a zrušenie napadnutých rozhodnutí zo strany Ústavného súdu SR by bolo možné právoplatné rozhodnutia všeobecných súdov zvrátiť. Maloletý sa v súčasnej dobe nemôže podieľať na životnej úrovni svojho otca a matka musí výživu maloletého zabezpečovať vo vyššej miere ako by mala, pokiaľ by rozhodnutia všeobecných súdov o výške výživného boli v súlade so zákonom - na tom nezmení nič ani prípadné doplatenie výživného v budúcnosti. Maloletý je zároveň vystavený riziku, že v čase, keď sa meritom veci opätovne budú zaoberať všeobecné súdy, tak sa zmenia pomery otca a teda otec nemusí byť zaviazaný na platenie výživného až v takej výške... Bez ohľadu na to akým spôsobom bude o tejto sťažnosti rozhodnuté, tak v súčasnej dobe sú sťažovatelia vystavení právnej neistote o konečnom rozhodnutí o výživnom na maloletého − táto práva neistota je o to ťaživejšia a porušenie okresného súdu o to závažnejšie, že sa ide o vec starostlivosti súdu o maloletého, kedy má súd v súlade s ustanovením § 176 Občianskeho súdneho poriadku konať rýchlo a efektívne v záujme ochrany záujmov maloletých detí. Od podania návrhu matky na Okresný súd Banská Bystrica uplynulo už viac ako 18 mesiacov.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhyzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania.

Podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom nazačatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavnéhosúdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhuna začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorejsťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdomz hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môžeústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti,a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (m. m.IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

Sťažovatelia v petite sťažnosti namietajú porušenie označených základných právpodľa ústavy a listiny, práva podľa dohovoru a označeného článku Dohovoru o právachdieťaťa najvyšším súdom„v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Cdo 396/2015“a krajskýmsúdom„v konaní vedenom pod sp. zn. 17 CoP/54/2014“. Sťažovatelia v petite sťažnostineoznačujú napadnutý rozsudok krajského súdu, prípadne napadnuté uznesenie najvyššiehosúdu a ani nežiadajú tieto rozhodnutia zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.

V odôvodnení sťažnosti sťažovatelia namietajú, že právne závery okresného súduv jeho rozsudku z 28. mája 2014, právne závery krajského súdu v napadnutom rozsudkuz 1. októbra 2014 a najvyššieho súdu v napadnutom uznesení z 25. júna 2015 sú arbitrárne.Sťažovatelia zároveň argumentujú, že tieto rozhodnutia konajúcich súdov nie sú riadneodôvodnené.

Na tomto základe, napriek nejednoznačnému vymedzeniu v petite sťažnosti, ústavnýsúd dospel k záveru, že sťažovatelia namietajú porušenie základných práv podľa čl. 20ods. 1, čl. 41 ods. 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1, čl. 32 ods. 4,čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 listiny, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a porušenie čl. 3 ods. 1a 2 Dohovoru o právach dieťaťa postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jehorozsudkom z 1. októbra 2014 a postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jehouznesením z 25. júna 2015.

Rovnako tak sťažovatelia namietajú porušenie základného práva na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny, ako ajpráva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupomkrajského súdu v napadnutom konaní a postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom konaní a postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní

Sťažovatelia namietajú porušenie základného práva na prerokovanie veci bezzbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny a právana prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľasťažovateľov k zbytočným prieťahom došlo„na strane prvostupňového súdu v súvislosti s podaným dovolaním“a takisto(d)oterajším konaním súdov“.

Ústavný súd poukazuje v prvom rade na to, že posudzovanie namietaného porušeniazákladného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom konaní bolo predmetom konaniao sťažnosti sťažovateľov doručenej ústavnému súdu 25. mája 2015. O týchto námietkachsťažovateľov rozhodol ústavný súd uznesením sp. zn. III. ÚS 364/2015 zo 14. júla 2015 tak,že sťažnosť sťažovateľov odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Vzhľadom na to, že oduvedeného uznesenia ústavného súdu nedošlo k žiadnej zmene rozhodujúcich skutočností(napr. k zrušeniu napadnutého rozsudku krajského súdu v dovolacom konaní a opätovnémuprerokúvaniu veci krajským súdom ako odvolacím súdom), je zrejmé, že sťažnosťsťažovateľov sa v tejto časti týka veci, o ktorej už ústavný súd rozhodol. Pritom je bezprávneho významu, že v aktuálnom konaní namietajú sťažovatelia porušenie aj základnéhopráva podľa čl. 38 ods. 2 listiny. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svojujudikatúru, podľa ktorej si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bezzbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj podľa čl. 38 ods. 2listiny) osvojil judikatúru ESĽP k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednaniezáležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnúodlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07).

Podľa § 24 zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak

a) sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sarozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania bolisplnené,

b) ústavný súd v tej istej veci koná,

c) navrhovateľ sa ním domáha preskúmania rozhodnutia ústavného súdu.

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľov odmietol v časti, v ktorejnamietajú porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2listiny postupom krajského súdu v napadnutom konaní pre jej neprípustnosť [§ 24 písm. a)zákona o ústavnom súde].

Sťažovatelia tiež namietajú porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavya podľa čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súduv napadnutom konaní (pričom v rámci napadnutého konania najvyššieho súduako dovolacieho súdu sťažovatelia namietajú aj postup okresného súdu ako súdu prvéhostupňa vykonávajúceho úkony v napadnutom dovolacom konaní, pozn.).

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti smerujúcej proti zbytočným prieťahomv súdnom konaní ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej mocinemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, a to prenedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánua základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní predorgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktorý vylučuje, abyten orgán (najvyšší súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebostav takú možnosť reálne nepripúšťajú (III. ÚS 263/03, IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,III. ÚS 342/08).

Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38ods. 2 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže vyplývať aj z toho,že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktoromuž v sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy označený všeobecný súd meritórne rozhodol predjej podaním (II. ÚS 184/06), a preto už k namietanému porušovaniu týchto právnečinnosťou tohto súdu v čase doručenia sťažnosti nemohlo dochádzať (m. m.II. ÚS 387/06).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, žemusí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základnýchpráv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohrávaaj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahudo základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto právďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základnéhopráva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty.Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bolana ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte mohlo trvať(napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnémusúdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súdsťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde),pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účelochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny (m. m.I. ÚS 6/03). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou ESĽP(pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05z 3. 3. 2009).

Sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavya podľa čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu(ako aj okresného súdu, pozn.) v napadnutom dovolacom konaní. Zo sťažnosti sťažovateľovvyplýva, že v čase podania tejto sťažnosti ústavnému súdu už najvyšší súd v napadnutomkonaní rozhodol uznesením z 25. júna 2015, ktoré zároveň bolo právnemu zástupcovisťažovateľov doručené 13. augusta 2015. Takto možno dospieť k záveru, že k namietanémuporušovaniu v sťažnosti označeného základného práva podľa ústavy a listiny a práva podľadohovoru už postupom najvyššieho súdu, prípadne okresného súdu v napadnutomdovolacom konaní nemohlo v čase podania sťažnosti dochádzať, preto ústavný súd sťažnosťv súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol v tejto časti ako zjavneneopodstatnenú.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 41 ods. 4, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 ústavy, podľa čl. 11 ods. 1, čl. 32 ods. 4, čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3 listiny, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a porušeniu čl. 3 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho rozsudkom z 1. októbra 2014

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podaniev lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačnáa začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomeniao inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľmohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonomustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenejlehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Ústavný súd v prípade sťažovateľov vychádzal zo svojej judikatúry (napr. m. m.I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010), podľa ktorej lehota na prípadnépodanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú ajvo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu s výnimkou prípadov, keď tokonkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Sťažovateľka podala dovolanie, o ktoromdovolací súd rozhodol, že nie je prípustné. V súlade s už ustálenou judikatúrou ústavnéhosúdu nemožno však sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu, ktorépredchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní preskúmal tú časť sťažnosti, ktorousťažovatelia namietajú porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 41 ods. 4, čl. 46ods. 1, čl. 47 ods. 3 ústavy, podľa čl. 11 ods. 1, čl. 32 ods. 4, čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3listiny, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a porušenia čl. 3 ods. 1 a 2 Dohovoru o právachdieťaťa postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho rozsudkom z 1. októbra 2014z hľadiska toho, či ich nemožno považovať za zjavne neopodstatnené.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánuštátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva aleboslobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislostimedzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právomalebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavneneopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktoréhoústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva aleboslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Priuplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať aniprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavnéhosúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretáciaa aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkovtakejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvouo ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môžestať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorýmisa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdomby bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od zneniapríslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandisI. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Krajský súd ako odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozsudku z 1. októbra2014, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu, poukázal na odvolaciu argumentáciusťažovateľky, na vyjadrenie otca maloletého a tiež kolízneho opatrovníka. Následne uviedoltieto právne závery:

«... Matka maloletého vytýka okresnému súdu nesprávne skutkové zistenia vo vzťahu k majetkovým pomerom otca a nesprávne právne posúdenie v otázke počiatku a rozsahu vyživovacej povinnosti otca a spôsobu a rozsahu úpravy styku. Žiadna z odvolacích námietok matky nebola uplatnená dôvodne....

Matka skutočne doručila návrh na Okresný súd Banská Bystrica dňom 21. 02. 2014 a v zmysle § 77 ods. 1 Zákona o rodine by mohla požadovať výživné na maloleté dieťa minimálne od tohto dátumu. Okresný súd však pokiaľ uložil otcovi povinnosť platiť výživné od 01. 03. 2014, rozhodol vecne správne, pretože priamo v návrhu na začatie konania matka uviedla, že ešte vo februári 2014 jej otec maloletého poslal sumu 300 €. Z tejto informácie od matky vyvodil okresný súd správne skutkové zistenie, že otec si neplní vyživovaciu povinnosť od 01. 03. 2014 a len od tohto dátumu je možné uložiť, aby si svoju zákonnú povinnosť podľa § 62 ods. 1 Zákona o rodine plnil.

Majetkové pomery otca pre účely určenia výživného boli zistené z listinných dôkazov obstaraných súdom. Nebol preto dôvod na aplikáciu ustanovenia § 63 ods. 1 Zákona o rodine, podľa ktorého, ak rodič s príjmami z inej než závislej činnosti podliehajúcej dani z príjmu nepreukáže súdu svoje príjmy, predpokladá sa, že výška jeho priemerného mesačného príjmu predstavuje 20-násobok sumy životného minima. Lustráciou v Sociálnej poisťovni za obdobie od 01. 01. 2013 do 24. 02. 2014 okresný súd zistil, že otec dieťaťa je samostatne zárobkovo činnou osobou. Výpisom zo Živnostenského registra mal súd preukázané, že oprávnenie otca podnikať nezaniklo. Daňový úrad konajúcemu súdu 04. 03. 2014 oznámil údaje z daňového priznania otca za rok 2012. Daňové priznanie za rok 2013 podľa správy Daňového úradu z 29. 04. 2014 nebolo podané ani do 29. 04. 2014. Kancelária Národnej rady Slovenskej republiky v odpovedi na žiadosť súdu z 05. 05. 2014 oznámila, že ⬛⬛⬛⬛ poberal odmenu na základe zmluvy o zabezpečení služieb asistenta poslanca Národnej Rady SR s účinnosťou od 17. 04. 2012 v sume 1.250 € a v znení Dodatku č. 1 účinného od 14. 08. 2013 v sume 1.600 €. Kresťanskodemokratické hnutie vyčíslilo výšku odplaty na základe zmluvy o zabezpečovaní služieb uzavretej s otcom maloletého na 675 € mesačne za obdobie január 2013 až september 2013 vrátane a vo výške 750 € od októbra 2013 do marca 2014. Zo zmluvy o zabezpečení služieb asistenta poslanca NR SR nevyplýva, že by okrem odmeny boli otcovi dieťaťa preplácané hotové výdavky spojené s dohodnutou činnosťou. Vlastníctvo dvoch motorových vozidiel Opel Astra a MITSUBISHI COLT je dokladované v Správe Okresného riaditeľstva Policajného zboru, Okresný dopravný inšpektorát v ⬛⬛⬛⬛. Okresný súd si obstaral aj list vlastníctva svedčiaci o tom, že otec dieťaťa je vlastníkom bytu.

Rovnako dôsledne zisťoval okresný súd aj majetkové pomery matky. I u nej sa dopytoval na vlastníctvo motorových vozidiel a zistil, že matka nevlastní žiadne motorové vozidlo, vyžiadal si list vlastníctva o vlastníckom práve matky k bytu a správou od zamestnávateľa matky zistil výšku jej príjmu. Podľa správy zamestnávateľa matky do 31. 12. 2013 čerpala matka rodičovskú dovolenku. V januári 2014 jej bol vyplatený čistý príjem 459,39 €. Matka však pred súdom udáva, že jej čistý mesačný príjem je v rozpätí od 470 do 500 € mesačne.

Okresný súd skutočne v štvrtom odseku na štvrtej strane rozsudku uviedol, že „otec dieťaťa je zamestnaný so zárobkom 2.350 € mesačne“, čo však neznamená, že súd zistil okrem príjmu otca ako samostatne zárobkovo činnej osoby aj ďalší príjem vo výške 2.350 € mesačne zo závislej činnosti. Na druhej strane rozsudku v druhom odseku okresný súd jednoznačne udáva, že otec podáva daňové priznania ako SZČO a jeho priemerný mesačný čistý príjem je 2.350 €. Na štvrtej strane rozhodnutia, kde je uvedené, že je otec zamestnaný, ide o zrejmú nesprávnosť, ale význam súdom uvádzaného zistenia o príjme otca v kontexte s ďalším textom odôvodnenia je zrejmý každému.

Matka sa domáha určenia výživného zo strany otca s poukazom na jeho mesačný príjem, ktorý porovnáva so svojim a neustále zdôrazňuje, že dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov. Toto jej tvrdenie je zhodné so zákonom a okresný súd o výške výživného rozhodol v súlade s § 62 ods. 2 Zákona o rodine. Pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti sa okrem majetkových pomerov povinnej osoby prihliada aj na odôvodnené potreby oprávneného. Oprávneným z výživného je maloletý ⬛⬛⬛⬛, ktorý je vo veku troch rokov. Odôvodnené potreby oprávneného vo veku troch rokov, o ktorom matka v návrhu tvrdila, že je zdravý, nemá v súvislosti so zdravotným stavom maloletého zvýšené výdavky, musia byť pokryté sumou 200 € od otca, určitou čiastkou zo strany matky a dávkami od štátu. S finančnými prostriedkami, ktoré majú slúžiť na zabezpečenie potrieb maloletého dieťaťa, je potrebné nakladať hospodárne. Matka nevysvetlila, z akého dôvodu maloletý navštevuje súkromné predškolské zariadenie s poplatkom 300 € mesačne, z akého dôvodu založila trojročnému dieťaťu stavebné sporenie s mesačným vkladom 60 €, keď tvrdí, že súdom určené výživné nie je postačujúce na krytie potrieb maloletého dieťaťa. Aj matkou predložené doklady o nákupoch v ⬛⬛⬛⬛ napovedajú o nešetrnom hospodárení. Veľmi často sa medzi nakupovanými položkami objavuje tatárska omáčka v malom balení, čokoládové oplátky Mila, BB keksy a skoro pri každom nákupe si kupuje matka tašku namiesto toho, aby si tašku na nákup vzala so sebou. To, že sa dieťa v plnej miere nepodieľa na životnej úrovni rodičov, zapríčinila matka svojím odchodom zo spoločnej domácnosti s otcom dieťaťa a rozdelením rodiny. Súdom určené výživné v rozsahu 150 € na bežné výdavky a 50 € na sporiaci účet, ktorý musí matka v prospech dieťaťa zriadiť, považuje odvolací súd za primerané veku a potrebám maloletého dieťaťa, aj schopnostiam a možnostiam povinnej osoby. Preto v tejto časti odvolaniu matky nevyhovel.»

Ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého rozsudku krajského súdu vychádzalzo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutíprvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05,III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové konanie a odvolacie konaniez hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavkukomplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania(IV. ÚS 350/09).

Ústavný súd preto (napriek tomu, že sa sťažovatelia nedomáhajú vysloveniaporušenia v sťažnosti označených práv relevantným rozhodnutím okresného súdu)preskúmal aj rozsudok okresného súdu č. k. 31 P 64/2014-105 z 28. mája 2014, ktorýmtento okrem iného zaviazal otca maloletého prispievať na jeho výživu mesačne sumou200 €. Okresný súd poukázal na vyjadrenia a výpoveď otca maloletého o jeho majetkovýchpomeroch, pričom uviedol:

„Otec dieťaťa vo svojej výpovedi aj v písomných podaniach prejavil súhlas s tým, aby dieťa bolo zverené do ďalšej výchovy a opatery matke a navrhol stanovenie výšky výživného 150 € mesačne do rúk matky mal. dieťaťa s tým, že takéto výživné považuje za primerané, jednak veku, ale aj potrebám mal. dieťaťa. Poukázal na tú skutočnosť, že dáva daňové priznanie, ako SZČO. Jeho priemerný mesačný čistý príjem je asi 2350 € mesačne. Z tohto príjmu uhrádza mesačné náklady na pohonné hmoty asi 400 €, internet 26 €, telefón 100 €, kancelárske potreby 50 €, servis auta 100 €, 200 € mesačne vynakladá na svoje nemocenské, zdravotné a dôchodkové poistenie, pričom uviedol, že toto sú náklady súvisiace s jeho podnikateľskou činnosťou. Po odpočítaní týchto nákladov mu zostáva 1 000 € až 1200 € mesačne, z čoho uhrádza výživné pre dcéru ⬛⬛⬛⬛, určené súdom vo výške 125 € mesačne, hypotéku na byt 200 € mesačne, mesačnú zálohovú platbu na bývanie uhrádza 162,67 € a inkaso 54 € mesačne. Tiež uviedol, že mal. Jánovi uhrádza poistenie 25 € mesačne, ďalej si platí svoje osobné životné a úrazové poistenie 48,50 €, náklady na vlastné ošatenie, hygienu asi 100 € mesačne, 300 € až 350 € mesačne náklady na stravu. Poukázal na tú skutočnosť, že často cestuje a preto sa často stravuje v reštauračných zariadeniach a preto mu zostáva suma okolo 300 € mesačne na nepredvídateľné náklady.“

Následne okresný súd, citujúc ustanovenia § 36 ods. 1, § 62 ods. 1, 2 a 5, § 63 ods. 3a § 75 zákona o rodine, v súvislosti s určením výživného uviedol:

„Pri určovaní výšky výživného, súd prihliadal na odôvodnené potreby a záujmy maloletého dieťaťa, ako aj na možnosti a schopnosti oboch rodičov. Dieťa je vo veku necelých 3 rokov, navštevuje materské jasle, kde matka platí poplatok 300 € mesačne, pričom sumu 230 € mesačne jej refunduje úrad práce. Dieťa však býva často choré, v dôsledku čoho je matka s maloletým dieťaťom častejšie na OČR a máva zvýšené náklady v súvislosti s doplatkami za lieky, ktoré sú dieťaťu predpisované, ako aj so zabezpečením dostatočného prísunu vitamínov na posilnenie zdravotného stavu mal. dieťaťa.

Matka dieťaťa je riadne zamestnaná s priemerným mesačným zárobkom 500 € a nemá inú vyživovaciu povinnosť. Otec dieťaťa je zamestnaný so zárobkom 2 350 € mesačne a má vyživovaciu povinnosť k dcére ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ vo výške 125 € mesačne.

Na základe takto zisteného skutkového stavu súd dospel k záveru, že súčasné osobné, majetkové a zárobkové pomery otca dieťaťa umožňujú otcovi, bez ohrozenia vlastnej výživy a výživy ďalšieho svojho maloletého dieťaťa, prispievať na úhradu potrieb maloletého dieťaťa mesačne sumou 200 € z čoho sumu 150 € súd rozhodol, že bude otec platiť do rúk matky dieťaťa, aby z nich mohla uspokojovať priebežne vznikajúce potreby maloletého dieťaťa a sumu 50 € súd rozhodol, že otec bude ukladať na sporiaci účet dieťaťa na tvorbu úspor pre maloletého. V zmysle hore citovaného zákonného ustanovenia, súd uložil matke dieťaťa zároveň, aby takýto účet na meno dieťaťa a prospech maloletého matka zriadila, pričom tiež rozhodol v súlade so zákonným ustanovením, že výber týchto finančných prostriedkov je viazaný na súhlas súdu. Výživné súd stanovil od 01. 03. 2014, keď dospel k záveru, že do tej doby si otec výživné v prospech mal. dieťaťa riadne splnil.

Za čas od 01. 03. 2014 do 28. 05. 2014 vznikol tak otcovi dlh na výživnom vo výške 200 €, keď súd v prospech otca započítal výživné, ktoré už doteraz pre maloleté dieťa platil. Toto zročné výživné súd rozdelil na sumu 50 €, ktorú sumu je otec povinný doplatiť do rúk matky dieťaťa a sumu 150 €, ktorú sumu súd uložil otcovi ako povinnosť zaplatiť na sporiaci účet maloletého dieťaťa.“

Sťažovatelia predovšetkým namietajú spôsob, ktorým okresný súd zistil výškupríjmov otca maloletého a tiež jeho výdavky, a takto tiež namietajú výšku výživného, ktoréurčil okresný súd vo svojom rozsudku z 28. mája 2014. Podľa sťažovateľov konajúce súdymali aplikovať fikciu o výške príjmov otca maloletého podľa § 63 ods. 1 zákona o rodine.

Podľa sťažovateľov rozsah vyživovacej povinnosti otca maloletého určenýrozsudkom okresného súdu z 28. mája 2014 predstavuje zásah do majetkovej sférysťažovateľky, ktorá musí uspokojovať potreby maloletého zo svojho majetku,ako aj maloletého, ktorý sa nemôže podieľať na životnej úrovni svojho otca.

Spôsob, ktorým okresný súd a krajský súd zisťovali a vyhodnotili príjmy a výdavkysťažovateľky a otca maloletého, predstavuje podľa sťažovateľky porušenie základnéhopráva na rovnosť účastníkov v konaní.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal na dôkazné prostriedky,z ktorých okresný súd zisťoval výšku príjmov otca maloletého a jeho majetkové pomery(zisťovanie v evidencii Sociálnej poisťovne, správy od Daňového úradu v ⬛⬛⬛⬛,list Kancelárie Národnej rady Slovenskej republiky, zmluvy o zabezpečení služieb asistentaposlanca Národnej rady Slovenskej republiky, správa Okresného riaditeľstva Policajnéhozboru, Okresného dopravného inšpektorátu ⬛⬛⬛⬛, list vlastníctva). Keďžez uvedených listinných dôkazov ustálil okresný súd príjem a majetkové pomery otcamaloletého, neaplikoval fikciu podľa § 63 ods. 1 zákona o rodine. Krajský súd savysporiadal aj s námietkou sťažovateľov o tvrdení okresného súdu v odôvodnení jehorozsudku, podľa ktorého má otec maloletého príjmy zo závislej činnosti. V celkovomkontexte odôvodnenia rozsudku okresného súdu z 28. mája 2014 považoval toto tvrdeniekrajský súd za zjavnú nesprávnosť, ktorá nijako nespochybňuje skutkové zistenia a právnezávery okresného súdu.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľov o arbitrárnom postupe konajúcich súdovv súvislosti s neaplikovaním § 63 ods. 1 zákona o rodine, poukazuje ústavný súd v prvomrade na to, že túto námietku skúmal aj najvyšší súd v napadnutom dovolacom konaní, avšaklen z toho hľadiska, či neaplikovaním tohto zákonného ustanovenia nebola sťažovateľomodňatá možnosť konať pred súdom, samotnou otázkou právneho posúdenia sa najvyšší súdnezaoberal vzhľadom na to, že dovolanie podané sťažovateľkou nebolo prípustné podľa§ 238 OSP. Vychádzajúc z tejto skutočnosti, ústavný súd preskúmaval opodstatnenosťnámietky sťažovateľov z toho hľadiska, či konajúce súdy postupovali ústavneakceptovateľne, ak vo veci neaplikovali § 63 ods. 1 zákona o rodine.

Ustanovenie § 63 ods. 1 zákona o rodine ukladá rodičovi, ktorý má príjmy z inej nežzávislej činnosti podliehajúcej dani z príjmu, povinnosť preukázať tieto príjmy súdu,predložiť doklady na zhodnotenie svojich majetkových pomerov a umožniť súdu zistenieďalších skutočností potrebných na rozhodnutie sprístupnením údajov chránených podľaosobitného predpisu. Nesplnenie tejto povinnosti spôsobuje, že výška priemernéhomesačného príjmu rodiča je určená fikciou v zmysle druhej vety § 63 ods. 1 zákonao rodine. Uvedené ustanovenie je však potrebné vykladať v súlade s vyšetrovacou zásadou,ktorou sa riadi konanie starostlivosti súdu o maloletých podľa § 176 OSP, podľa ktorejv tomto konaní, je súd povinný vykonať ďalšie dôkazy potrebné na zistenie skutkovéhostavu, hoci ich účastníci nenavrhli (§ 120 ods. 2 v spojení s § 81 ods. 1 OSP).

V prerokúvanom prípade sa javí, že príjem otca maloletého a jeho majetkové pomeryboli zistené dostatočne. Sťažovateľka tvrdila, že Kresťanskodemokratické hnutiekompenzuje niektoré výdavky otcovi maloletého. Krajský súd sa s touto námietkouvysporiadal a poukázal na to, že zo zmluvy o zabezpečení služieb asistenta poslancaNárodnej rady Slovenskej republiky preplácanie výdavkov nevyplýva. Z odôvodnenianapadnutého rozsudku krajského súdu možno dospieť k záveru, že väčšiu časť listinnýchdôkazov preukazujúcich príjem otca maloletého a jeho majetkové pomery zaobstaralokresný súd. Táto skutočnosť je však bez právnej relevancie s prihliadnutím na súčasnépôsobenie procesnej povinnosti rodiča podľa § 63 ods. 1 zákona o rodine a vyšetrovacejzásady. Sťažovateľka neuviedla také skutočnosti, ktoré by vyvolávali podstatnejšiupochybnosť o úplnosti skutkových zistení týkajúcich sa príjmov otca maloletého a jehomajetkových pomerov, preto nie je odôvodnená ani aplikácia záverov ústavného súduuvedená v náleze sp. zn. II. ÚS 172/2013 z 10. júla 2013.

Ústavný súd takto dospel k záveru, že krajský súd v spojení s okresným súdomodôvodnili svoje závery o určení rozsahu vyživovacej povinnosti otca maloletého a jehozačiatku primerane, preto právne závery konajúcich súdov nepovažuje v tomto smereza zjavne neodôvodnené. Rovnako tak aplikácia a výklad príslušných ustanovení zákonao rodine týmito súdmi rešpektuje zmysel a účel týchto ustanovení, sú logické, preto právnezávery krajského súdu v spojení s okresným súdom nie sú arbitrárne.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval,že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymipredpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovaťza porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny alebopráva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Ústavný súd nezistil takéskutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľovna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny alebo ich práva naspravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajskéhosúdu z 1. októbra 2014 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu. Skutočnosť, žesťažovatelia sa s právnym názorom krajského súdu v spojení s právnym názorom okresnéhosúdu nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti aleboarbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právnynázor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecnýmsúdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od zneniapríslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavnéhosúdu predmetný právny výklad príslušných ustanovení zákona o rodine krajským súdomako odvolacím súdom v spojení s okresným súdom ako súdom prvého stupňa takétonedostatky nevykazuje.

Skutočnosti, ktoré sťažovateľka v sťažnosti uvádza, neindikujú možnosť vysloviťporušenie základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavya podľa čl. 37 ods. 3 listiny.

Rovnako tak ústavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosťvysloviť porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľačl. 11 ods. 1 listiny a základného práva na rodičovskú výchovu a starostlivosť podľa čl. 41ods. 4 ústavy a podľa čl. 32 ods. 4 listiny; a taktiež ani porušenie čl. 3 ods. 1 a 2 Dohovoruo právach dieťaťa postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho rozsudkomz 1. októbra 2014.

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní podľa§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

II.3 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 41 ods. 4, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 ústavy, podľa čl. 11 ods. 1, čl. 32 ods. 4, čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3 listiny, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a porušeniu čl. 3 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením z 25. júna 2015

Najvyšší súd napadnutým uznesením z 25. júna 2015 odmietol dovolaniesťažovateľky. V odôvodnení svojho uznesenia v prvom rade skúmal prípustnosť dovolaniapodľa § 238 OSP, pričom uviedol:

„V preskúmavanej veci dovolanie matky maloletého smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu vo veci starostlivosti súdu o maloletého (určenie výživného). V predmetnom konaní sa teda nerozhodovalo o obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv a povinností, alebo o pozastavení ich výkonu (porovnaj napr. R 55/1996).

Najvyšší súd so zreteľom na uvedené ustanovenia konštatuje, že matkou maloletého podané dovolanie nie je podľa § 238 O. s. p. prípustné.“

Následne najvyšší súd poukázal na dovolaciu argumentáciu sťažovateľky a uviedol:„Matka maloletého procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p. netvrdila a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, ktorých sa mal dopustiť odvolací súd, sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či postupom odvolacieho súdu nebola matke maloletého odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.).“

Najvyšší súd následne uviedol tieto právne závery týkajúce sa aplikácie ustanovenízákona o rodine a právneho posúdenia určenia rozsahu vyživovacej povinnosti otcamaloletého (ktorých ústavnú udržateľnosť ústavný súd preskúmava s prihliadnutím naargumentáciu v sťažnosti sťažovateľov, pozn.):

„Nedôvodná je aj námietka matky maloletého spočívajúca v tom, že došlo k porušeniu ustanovenia § 213 ods. 2 O. s. p., nakoľko odvolací súd v predmetnej veci aplikoval ustanovenie § 63 ods. 1 Zákona o rodine.

V skutočnosti odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že na aplikáciu tohto ustanovenia Zákona o rodine v predmetnej veci neboli dôvody, pretože majetkové pomery otca maloletého pre účely určenia výživného boli zistené z listinných dôkazov obstaraných súdom (čl. 146 spisu).

Nemožno súhlasiť ani s ďalšou námietkou matky maloletého, spočívajúca v zistení, že otec maloletého má príjmy aj z inej ako závislej činnosti. Oba súdy v tomto konaní zistili súčasný priemerný mesačný príjem otca maloletého vo výške 2 350 eur, pričom odvolací súd túto sumu len bližšie konkretizoval a poukázal na to, že otec maloletého poberá príjem asistenta poslanca Národnej rady Slovenskej republiky a to na základe zmluvy o zabezpečení služieb takéhoto asistenta a má aj príjem od Kresťanskodemokratického hnutia na základe zmluvy o zabezpečení služieb aktuálne vo výške 750 eur mesačne. Nejde teda o odchylné skutkové zistenia (a to prípadne bez vykonania dokazovania) zo strany odvolacieho súdu, než aké v predmetnej veci urobil súd prvého stupňa. Pokiaľ matka maloletého v dovolaní zotrváva na právnych záveroch, ktoré sú odlišné od právneho posúdenia veci odvolacím súdom (i súdom prvého stupňa), uplatňuje dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c) O. s. p. (t. j., že rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci), treba poukázať na to, že právnym posúdením je činnosť súdu, ktorým sa zo skutkových zistení vyvodzujú právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétna právna norma. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverom vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, že ho možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď R 54/2012 a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napr. sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010). Nejde totiž o vadu konania uvedenú v § 237 ods. 1 O. s. p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 238 O. s. p. zakladajúci prípustnosť dovolania.“

Sťažovatelia namietajú porušenie označených základných práv podľa ústavy a listiny,práva podľa dohovoru a označených článkov Dohovoru o právach dieťaťa postupomnajvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením z 25. júna 2015. Sťažovatelianamietajú, že najvyšší súd odmietol ich dovolanie bez toho, aby toto dovolanie vecneprerokoval.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súddospel k záveru, že dovolanie sťažovateľky nie je prípustné podľa § 238 OSP. Vzhľadom naobsah dovolania skúmal tiež, či konajúce súdy neodňali sťažovateľke možnosť konať predsúdom v zmysle § 237 písm. f) OSP. Poukázal na to, že okresný súd a krajský súdneaplikovali § 63 ods. 1 zákona o rodine z dôvodu, že majetkové pomery otca maloletéhoboli preukázané listinnými dôkazmi. Podľa najvyššieho súdu krajský súd nerozhodol nazáklade iných dôvodov ako okresný súd, čo vyplýva aj z odôvodnenia preskúmavanéhorozsudku krajského súdu. Uviedol tiež, že nesprávne právne posúdenie veci je dovolacímdôvodom, ale najvyšší súd túto námietku nepreskúmava v situácii, keď dovolanie nie jeprípustné podľa § 238 OSP. Ústavný súd dospel k záveru, že uvedené právne záverynajvyššieho súdu nemožno považovať za arbitrárne a zjavne neodôvodnené, preto súústavne udržateľné.

V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že nie je súčasťou systému všeobecnéhosúdnictva, preto môže do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnychpredpisov všeobecnými súdmi zasahovať len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačujesvojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušeniezákladného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade napadnutého uznesenianajvyššieho súdu ako dovolacieho súdu prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenostinezistil, nepovažoval v danom prípade argumentáciu sťažovateľov za spôsobilú na to, abylen na jej základe bolo možné toto rozhodnutie hodnotiť ako ústavne neakceptovateľnéa neudržateľné.

Skutočnosť, že sťažovatelia sa s právnym názorom najvyššieho súdu ako dovolaciehosúdu nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti aleboarbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právnynázor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecnýmsúdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od zneniapríslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavnéhosúdu predmetný právny výklad príslušných ustanovení zákona o rodine a Občianskehosúdneho poriadku najvyšším súdom ako dovolacím súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Ústavný súd nezistil ani také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť vysloviťporušenie základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavya podľa čl. 37 ods. 3 listiny; ako ani porušenie sťažovateľmi označených hmotných práv,t. j. základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1listiny a základného práva na rodičovskú výchovu a starostlivosť podľa čl. 41 ods. 4 ústavya podľa čl. 32 ods. 4 listiny; a taktiež ani porušenie čl. 3 ods. 1 a 2 Dohovoru o právachdieťaťa postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením z 25. júna 2015.

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní podľa§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhochsťažovateľov v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd užnezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. marca 2016