znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 281/2013-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. mája 2013 predbežne prerokoval sťažnosť R. T., T., t. č. vo výkon trestu L., zastúpeného advokátom JUDr. J. Š., T., vo veci namietaného porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky, základného   práva   na rovnosť   účastníkov   v   konaní   zaručeného   v čl. 47 ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky, základného   práva   na   zákonného   sudcu   zaručeného   v čl. 48   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky,   ako   aj   základného   práva   na   obhajobu   zaručeného   v   čl.   50   ods.   3   Ústavy Slovenskej   republiky   postupom   Špecializovaného   trestného   súdu,   pracovisko   Banská Bystrica, v konaní vedenom pod sp. zn. BB-3 T 12/2012 a jeho rozsudkom z 29. júna 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. T. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. apríla 2013 doručená sťažnosť R. T., T., t. č. vo výkone trestu L. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   na   rovnosť účastníkov v konaní zaručeného v čl. 47 ods. 3 ústavy, základného práva na zákonného sudcu zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy, ako aj základného práva na obhajobu zaručeného v čl. 50 ods. 3 ústavy postupom Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica (ďalej len „špecializovaný súd“), v konaní vedenom pod sp. zn. BB-3 T 12/2012 a jeho rozsudkom z 29. júna 2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn. BB-3 T 12/2012 konal špecializovaný súd o obžalobe proti sťažovateľovi a spol. pre spáchanie obzvlášť závažného zločinu úkladnej vraždy, pričom rozsudkom z 29. júna 2012 špecializovaný súd odsúdil sťažovateľa na trest odňatia slobody v trvaní 25 rokov v ústave na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia a súčasne mu uložil ochranný dohľad v trvaní 3 roky, a to za spáchanie obzvlášť závažného zločinu úkladnej vraždy „... podľa § 144 odsek 1, odsek 2 písm. c/ s poukazom na § 138 písm. i/ Trestného zákona, písm. e/ s poukazom na § 140 písm. a/ Trestného zákona formou účastníctva ako organizátor podľa § 21 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona“.

Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľ namieta porušenie ním označených základných práv z týchto dôvodov:

A. Podľa sťažovateľa v postupe špecializovaného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. BB-3 T 12/2012 došlo k porušeniu zásady kontradiktórnosti konania, ako aj k porušeniu práva   na   obhajobu   tým,   že   špecializovaný   súd   nenapravil   pochybenia   vyšetrovateľa z prípravného konania, ktorý v prípravnom konaní oznamoval obhajcovi sťažovateľa iba miesto a čas vyšetrovacieho úkonu bez toho, aby uviedol aj mená svedkov, čím malo byť sťažovateľovmu obhajcovi znemožnené náležite sa na ten-ktorý vyšetrovací úkon pripraviť, čo v konečnom dôsledku malo mať dopad na kvalitu obhajoby sťažovateľa, ktorý sa tak nemohol „aktívne“ brániť.

V tejto súvislosti sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:«Vyšetrovateľ sa ohradzoval, že: „tak neurobil (neuvádzal mená svedkov) aj pre obavu   z   ich   možného   ovplyvnenia   a   pôsobenia   na   týchto“.   (Príloha   č.   2   -   žiadosť o preskúmanie   postupu   vyšetrovateľa   zasielaná   na   prokuratúru   dňa   24. 11. 2010, podpísaná dominantným vyšetrovateľom vo veci kpt. Mgr. J. O.). Toto ohradzovanie nie je na   mieste   a   je   nedôvodné   vzhľadom   na   to,   že   za   závažné   dôvody   nemožno   považovať všeobecný   poukaz   na   možnosť   marenia   výsledkov   vyšetrovania   a   už   vôbec   nie   na predpoklad ovplyvňovania svedkov za situácie, že sa obvinení nachádzajú vo väzbe, naviac v danej veci v kolúznej väzbe....

... ŠTS BB hrubým spôsobom zavádza. Utajená totožnosť bola v konaní prípravnom aj   súdnom   poskytnutá len   a len jednému svedkovi -   utajenému   svedkovi   č.   1   a ostatní svedkovia neboli utajení, preto citácie z niektorých rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva sú irelevantné, zavádzajúce a v tomto prípade čisto alibizujúce v podaní str. 32 rozsudku ŠTS BB. Súd sa vôbec nevenuje neuvádzaním mien svedkov, ale zamieňa to za utajeného svedka č. 1, kde porušuje tiež moje práva na spravodlivý proces tým, že umožnil a až do predposledného dňa pred vynesením rozsudku tajil úplne opačné/odporujúce si výpovede tej istej osoby na jednej strane vystupujúcej pod menom utajeným a na druhej strane   –   J.   K.,   bytom   B.   (recidivista).   Toto   marenie   práva   na   spravodlivý   proces neodstránil...»

B. Porušenie svojich základných práv vidí sťažovateľ aj v tom, že špecializovaný súd neodstránil, a dokonca sa stotožnil s nezákonnosťou v prípravnom konaní, keď tá istá osoba mala rozporuplne vypovedať raz ako utajený svedok a raz ako svedok neutajený.

V tejto súvislosti sťažovateľ v sťažnosti tiež uviedol: «V tomto bode boli moje práva porušené tým, že ani vyšetrovateľ, ani prokurátor, ani súd neodstránili marenie spravodlivosti, ba dokonca boli jeho podporovateľmi. Rovnako ani senát ŠTS BB ho neodstránil, len deň pred vynesením rozsudku oznámil obhajobe, že k tomu dochádzalo....

Týmto zavádzaním mi bolo tiež znemožnené právo na riadnu obhajobu a to ako v prípravnom konaní, tak aj na hlavnom pojednávaní a to porušením § 2 ods. 9 Trestného poriadku, keďže v prípravnom konaní som ani netušil, že jedna osoba môže bez zákonných dôsledkov   vypovedať   dvomi   rôznymi   navzájom   si   odporujúcimi   spôsobmi   pri   dvoch odlišných   identitách.   Uvádzam,   že   prokurátor   je   povinný   stíhať   všetky   trestné   činy, o ktorých   sa   dozvie,   t. j.   aj   na   trestný   čin   krivej   výpovede   sa   nevzťahuje   výnimka.   Na hlavnom pojednávaní porušil toto moje právo senát ŠTS BB, ktorý neumožnil odstránenie tohto   protiprávneho   a   protiústavného   stavu   tým,   že   až   predposledný   deň   pojednávania oznámil túto skutočnosť, ale zároveň zamietol predvolanie svedka J. K. alias utajeného svedka č. 1 a chcel výpoveď len čítať (Príloha č. 4) - str. 135 (dole) zápisnica o hlavnom pojednávaní, kde na otázku predsedu senátu, či obžalovaní súhlasia s čítaním výpovede svedka   J.   K.,   všetci   obžalovaní   zhodne   a   jednotlivo   uvádzajú:   „Nesúhlasím   sčítaním výpovede svedka.“ Prokurátor uviedol: „Výpoveď tohto svedka považuje za irelevantnú, nie je dôvod ani ju čítať.“»

C. «V tomto bode boli moje práva porušené tým, že rekognícia pomocou fotografie údajného priameho páchateľa (podozrivého) bola vyčlenená na samostatné konanie, tým pádom   bola   realizovaná   bez   prizvania   advokátov,   dokonca   bez   prizvania   objektívneho svedka (aj podľa súdu) a od počiatku až do konca súdneho pojednávania (do teraz) bola zatajovaná jeho identita vyšetrovateľom, prokurátorom, ba dokonca aj súdom....

V   tomto   prípade   je   evidentné,   že   OČTK   mali   a   majú   vedomosť   o   podozrivom, údajnom priamom páchateľovi, čo je zaprotokolované na str. 122 zápisnice o hlavnom pojednávaní... a teda nielen poznali jeho totožnosť, ale... na jeho rekogníciu prizvali len svedkov obžaloby, ktorí ho popisujú inak a svedok P. C. (objektívny aj podľa ŠTS BB) nie je prizvaný napriek tomu, že ho tiež videl str. 61 zápisnice o hlavnom pojednávaní... Opäť bolo teda   zmarené   právo   na   spravodlivý   proces   a   na   riadnu   obhajobu   tým,   že   nám   nebolo umožnené zúčastniť sa rekognície a nemali sme teda možnosť preveriť meno podozrivého, resp. vyvracať tieto dôkazy, keďže nám boli a dodnes sú tajené napriek ich vedomosti orgánmi   činnými   v   trestnom   konaní   a   súdu,   ktorý   tiež   zavádza   v   rozsudku:   neznámy páchateľ, resp. „nestotožnená osoba“ - str. 1 rozsudku...»

D. Okrem toho k porušeniu označených základných práv malo dôjsť aj rozsudkom špecializovaného súdu sp. zn. BB-3 T 12/2012 z 29. júna 2012, a to tým, že «... samotné znenie skutkovej vety je majoritne neznáme a v tých najhlavnejších častiach ako je motív, páchateľ, suma (financie), miesto, dátum, čas...

Citujem z rozsudku –

- „niekedy v mesiaci máj 2010“

- „na presne nezistenom mieste“

- „za finančnú odmenu v presne nezistenej výške“

- „a z doposiaľ nezisteného dôvodu“

- „nestotožnená osoba“. Pokiaľ   teda   ide   o   skutkovú   vetu   rozsudku   v   súvislosti   s   vyššie   uvedenými a preukázateľnými faktami, nie je na mieste, aby sme hovorili o spravodlivom a so 100 %- nou istotou učinenom rozsudku. Uvedeným teda bola porušená zásada „in dubio pro reo“ - v   pochybnostiach   v   prospech   obžalovaného,   zásada   učiniť   rozsudok   len   so   100 %-nou istotou, čo je právo zaručované Ústavou SR...».

E. Sťažovateľ tvrdí, že jeho základné práva boli porušené aj tým, že v konaní pred špecializovaným súdom mala byť porušená aj zásada ústnosti konania, a to tým, „... že hlavný   svedok   obžaloby,   tzv.   korunný   svedok   všetky   svoje   výpovede   čítal   (okrem   tých, v ktorých   tvrdí,   že   klamal)   z   pripravených   poznámok,   čo   je   v   rozpore   s   §   2   ods.   18 Trestného   poriadku,   ktorý   stanovuje,   že   konanie   pred   súdom   je   ústne,   pričom   výnimky stanovuje   tento   zákon.   Zásada   ústnosti   je   pôvodnou   osvedčenou   zásadou.   Súd   má rozhodovať   na   základe   osobného   výsluchu   a   ústnych   prejavov   obžalovaného,   svedkov, znalcov, poškodeného.“.

F.   Dôvodom   na   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   je   podľa   sťažovateľa   aj skutočnosť,   že   sudcom   pre   prípravné   konanie   a   predsedom   senátu   v   konaní   pred špecializovaným súdom bola jedna a tá istá osoba, pričom v tejto súvislosti sťažovateľ v sťažnosti uviedol:

„V tomto bode boli moje práva porušené tým, že aj v prípravnom konaní bol sudcom pre prípravné konanie aj na hlavnom pojednávaní už ako predseda senátu JUDr. J. H., čím sa stratila akákoľvek objektivita, pretože sudca pre prípravné konanie, ktorý ma berie do väzby, viackrát predlžuje dobu väzby až takmer na jej zákonné maximum by išiel proti sebe, proti svojim predchádzajúcim rozhodnutiam, keby ma ako obžalovaného oslobodil. Samotný trestný poriadok vymedzuje pojem a pomenovanie - sudca pre prípravné konanie z čoho je zrejmé, že jeho pôsobnosť je vymedzená a sudca na hlavnom pojednávaní môže mať iný názor než sudca pre prípravné konanie. Táto neobjektivita nie je odstránená ani ďalšími dvomi členmi senátu, keďže zo súdnej praxe na Slovensku vyplýva, že predseda senátu riadi a teda je dominantný na hlavnom pojednávaní.“

G. Označené základné práva sťažovateľa mali byť porušené aj tým, že orgány činné v trestnom konaní mali podľa jeho tvrdení vyfabrikovať proti nemu dôkaz, a to „utajeného svedka č. 2“, ktorý však už v konaní vo veci samej pred súdom nebol vypočutý, pričom sťažovateľ v tejto spojitosti v sťažnosti uviedol:

«V tomto bode boli moje práva porušené tým, že pri predĺžení väzby (Príloha č. 10) zo dňa 14. 12. 2011 Tp/85/2010 na ŠTS BB bol prokurátorom spomínaný Utajený svedok č. 2, citujem: „utajený svedok č. 2 sa práve utajuje a plánuje sa jeho výsluch“, o čo sa tiež v odôvodnení   predĺženia   väzby   sudca   opiera   a   tento   umelo   vyprodukovaný   dôkazný prostriedok... tohto predĺženia väzby sa nikde nenachádza. Ani sa neuvádzal v spise ani na hlavnom pojednávaní a prakticky zmizol.»

H. Napokon sťažovateľ v sťažnosti uviedol: „... moje práva porušené tým, že predseda senátu JUDr. J. H. zakázal v rozpore so základnými pravidlami spravodlivého súdneho procesu mne a mojej obhajobe ako strane konania klásť otázky svedkyni V. Ž. podľa uváženia obhajoby, samozrejme v merite veci a zákonným   spôsobom.   Čo   predstavuje   porušenie   práva   na   riadnu   obhajobu   a   práva   na spravodlivý súdny proces. Hneď na úvod tohto bodu musím Ústavnému súdu avizovať, že tento   zákaz   nie   je   zaprotokolovaný   ani   nie   ja   nahraný   na   audio   CD   -   zázname   z pojednávania.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

«Ústavný   súd   SR   žiadam,   aby   z   dôvodu   porušovania   mojich   práv   a   základných slobôd, ktoré sú opísané v kapitole III. v bodoch a), b), c), d), e), f), g), h) tejto sťažnosti, či už priamo alebo v súvislosti s porušovaním práva na spravodlivý súdny proces, práva na riadnu obhajobu, práva na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, práva na zákonného sudcu, zásady kontradiktórnosti - „princípu rovnosti zbraní“, zásady „in dubio pro reo“ – v pochybnostiach v prospech obžalovaného, zásady „nullum crimen sine lége“ - zásady zákonnosti a iné súvisiace, ktoré sú uvedené v Ústave SR, Listine základných práv a slobôd, Dohovore o ochrane ľudských práva a základných slobôd, Trestnom poriadku, Trestnom zákone napádané právoplatné rozhodnutie - rozsudok sp. zn. BB-3 T 12/2012, zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, aby porušovateľom práva (ŠTS BB a odvolaciemu súdu NSSR) zakázal pokračovať v porušovaní práv a slobôd a aby obnovil stav pred porušením práva, čím by som bol prepustený na slobodu.»

Okrem toho si sťažovateľ uplatnil nárok aj na primerané finančné zadosťučinenie, ktoré odôvodnil takto:

„K porušeniu mojich práv došlo rozhodovaním a postupom súdov, ktorých úlohou je práve   opak,   a   to   ochrana   práv   a   oprávnených   záujmov   fyzických   a   právnických   osôb. Vzhľadom   na   to   trpím   pocitmi   bezmocnosti,   menejcennosti   a   bola   u   mňa   v   podstate negovaná dôvera v možnosti poskytnutia spravodlivosti v štáte, čo aj stále pretrváva a pre mňa je prvoradá snúbenica a rodina a teda žiadam ako som vyššie uviedol hlavne o slobodu a finančné vysporiadanie nechávam plne na uvážení Ústavného súdu. V tomto prípade dávam   len   do   pozornosti   Ústavnému   súdu,   že   nepriznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia by bolo nespravodlivé v okolnostiach danej veci. Okrem toho priznanie primeraného   finančného   zadosťučinenia   plní   i   ďalšiu   funkciu,   nakoľko   je   účinným vyvažovacím právnym prostriedkom v boji proti nežiadúcim neoprávneným zásahom do základných práv a slobôd zo strany orgánu verejnej moci a má i svoje nezanedbateľné prevenčné účinky....

Z   dôvodov   uvedených   v   tomto   podaní   prízvukujem,   že   som   NEVINNÝ,   moje uväznenie a odsúdenie je dosiahnuté porušovaním práva a slobôd a nezákonnými postupmi a žiadam hlavne o nápravu, čím by som bol prepustený na slobodu, finančné zadosťučinenie je výlučne na rozhodnutí senátu Ústavného súdu SR, práve preto nateraz neodôvodňujem detailne vynaložené náklady na mojich troch obhajcov, ani škodu mojej firme ani ďalšie iné s touto vecou súvisiace náklady.“

Napokon sťažovateľ v sťažnosti uviedol: „Zároveň   dávam   súhlas,   aby   sa   vec   prejednávala   na   Ústavnom   súde   bez   mojej fyzickej prítomnosti a dávam na vedomosť, že do dnešného dňa 13. 3. 2013 som neobdržal odvolací,   potvrdzujúci   rozsudok   Najvyššieho   súdu   SR,   preto   tento   netvorí   súčasť   mojej sťažnosti - vzhľadom na lehotu podania sťažnosti na Ústavný súd SR (do dvoch mesiacov od právoplatnosti).“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   konania   ústavného   súdu   bolo   preskúmanie,   či   postupom špecializovaného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. BB-3 T 12/2012 a jeho rozsudkom z 29. júna 2012 nedošlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   ústavy,   základného   práva   na   rovnosť   účastníkov v konaní   zaručeného   v   čl.   47   ods.   3   ústavy,   základného   práva   na   zákonného   sudcu zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy, ako aj základného práva na obhajobu zaručeného v čl. 50 ods. 3 ústavy.

Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je   ústavný   súd   viazaný   návrhom   sťažovateľa,   ktorý   je   v   danom   prípade   navyše zastúpený   kvalifikovaným   právnym   zástupcom.   Viazanosť   ústavného   súdu   návrhom sa vzťahuje zvlášť   na   návrh   výroku   rozhodnutia   (petit),   ktorého   sa   sťažovateľ   domáha. Ústavný   súd   teda môže   rozhodnúť   len   o   tom,   čoho   sa   sťažovateľ   domáha   v   petite svojej sťažnosti,   preto   v danej   veci   ústavný   súd   rozhodoval   o   porušení   označených základných práv iba v súvislosti s postupom špecializovaného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. BB-3 T 12/2012 a jeho rozsudkom z 29. júna 2012, ktoré sťažovateľ, súc zastúpený kvalifikovaným   advokátom,   uviedol   v   petite   sťažnosti,   pričom   tvrdenia   sťažovateľa o porušení   označených   práv   aj   v súvislosti   s   konaním   o predĺžení   väzby,   ktoré   uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, je podľa názoru ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť jeho argumentácie (napr. III. ÚS 149/04, III. ÚS 235/05, II. ÚS 65/07).

Okrem   toho   ústavný   súd   na   margo   už   uvedeného   tiež   podotýka,   že   sťažovateľ v petite sťažnosti síce presným označením nešpecifikoval základné práva, ktoré mali byť porušené,   a   tiež   neuviedol,   ktorým   konkrétnym   postupom   alebo   rozhodnutím   (ich označením spisovou značkou, pozn.) orgánu verejnej moci malo dôjsť k ich porušeniu, a tieto   uviedol   iba   popisným   spôsobom,   avšak   v   záujme   materiálno-právnej   ochrany základných   práv   a slobôd,   ako   aj   v   záujme   vyhnúť   sa   prílišnému   formalizmu   pri posudzovaní   sťažnosti   fyzických   osôb   a   právnických   osôb   ústavný   súd   s   ohľadom   na odôvodnenie sťažnosti usúdil, ktoré základné práva sťažovateľ mienil namietať v príčinnej súvislosti s postupom a rozhodnutím špecializovaného súdu, zrušenia rozhodnutia ktorého sa domáhal.

Ústavný súd v súvislosti s napádaným postupom a rozsudkom špecializovaného súdu poukazuje na skutočnosť, že vzhľadom na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označených práv alebo slobôd oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých práv, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, t. j. základného práva na spravodlivé súdne konanie   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   ústavy,   základného   práva   na   rovnosť   účastníkov v konaní   zaručeného   v   čl.   47   ods.   3   ústavy,   základného   práva   na   zákonného   sudcu zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy, ako aj základného práva na obhajobu zaručeného v čl. 50 ods. 3 ústavy, k porušeniu ktorých malo dôjsť v dôsledku postupu špecializovaného súdu v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   BB-3   T   12/2012   a   jeho   rozsudkom   z   29.   júna   2012, neposkytujú všeobecné súdy na základe sťažovateľovi dostupných opravných prostriedkov predstavujúcich účinné právne prostriedky nápravy namietaného porušenia jeho práv.

Podľa   druhej   vety   §   315   Trestného   poriadku   o   odvolaní   proti   rozsudku Špecializovaného trestného súdu rozhoduje najvyšší súd.

Z citovaného ustanovenia Trestného poriadku vyplýva dostatočná zákonná garancia procesného   prostriedku   na   zabezpečenie   ochrany   sťažovateľom   označených   práv, k porušeniu ktorých malo dôjsť dôsledkom postupu a rozhodnutia špecializovaného súdu, ktorý v trestnej veci sťažovateľa konal a rozhodoval ako prvostupňový súd. Vzhľadom na uvedené tak podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ má možnosť domáhať sa preskúmania sťažnosťou   pred   ústavným súdom   napadnutého postupu   a rozhodnutia   špecializovaného súdu   využitím   opravného   prostriedku   –   odvolania   –   podľa   Trestného   poriadku,   ktoré sťažovateľ napokon (tak ako to vyplýva aj z jeho sťažnosti, pozn.) aj využil. V odvolacom konaní sa Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsahu svojho preskúmavacieho oprávnenia odvolacieho   súdu   bude   musieť   v   podstate   vysporiadať   s   rovnakými   argumentmi,   aké sťažovateľ proti postupu a rozhodnutiu špecializovaného súdu   uvádza aj v konaní pred ústavným   súdom.   Sťažovateľ   sa   tak   môže   domôcť   účinnej   ochrany   ním   označených základných práv už aj v konaní pred všeobecnými súdmi.

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný súd sťažnosť sťažovateľa už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého rozsudku špecializovaného súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní finančného zadosťučinenia a náhrady trov konania je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl.   127   ods.   2   prvá   veta   ústavy),   ústavný   súd   o   tých   častiach   sťažnosti,   ktorými   sa sťažovateľ domáhal ich priznania, už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. mája 2013