znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 281/2011-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. júna 2011 predbežne prerokoval sťažnosť P. J., P., zastúpeného JUDr. J. G., P., vo veci namietaného porušenia   ustanovenia   čl.   2   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   čl.   2   ods.   2   Listiny základných práv a slobôd, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na rovnosť v konaní zaručeného v čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7 Co 4/2011 z 27. januára 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. J. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. marca 2011 doručená sťažnosť P. J., P. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 2 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, základného práva na rovnosť v konaní zaručeného v čl. 47   ods. 3   ústavy   a   čl.   37   ods.   3   listiny   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 Co 4/2011 z 27. januára 2011.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 28 C 20/2010 sa sťažovateľ v procesnom postavení žalobcu žalobou podanou Okresnému súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) 27. januára 2010 domáhal proti žalovaným v 1. až 7. rade   vydania   bezdôvodného   obohatenia   za   neoprávnené   užívanie   nehnuteľností,   ktoré v rozhodujúcom období mali byť vo vlastníctve sťažovateľa. Okresný súd uznesením sp. zn. 28 C 20/2010 z 20. mája 2010 konanie v predmetnej veci zastavil z dôvodu, že sťažovateľ nezaplatil súdny poplatok za žalobu, a súčasne rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na   náhradu   trov   konania.   Krajský   súd   predmetné   rozhodnutie   okresného   súdu   v rámci odvolacieho konania uznesením sp. zn. 7 Co 110/2010 z 3. augusta 2010 v časti výroku o trovách konania zrušil a v rozsahu tohto zrušenia vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Okresný súd opätovne rozhodol uznesením sp. zn. 28 C 20/2010 z 11. novembra 2010,   a to   tak,   že   sťažovateľovi   uložil   povinnosť   nahradiť   trovy   konania   žalovaným v 1. až 3. rade, každému z nich jednotlivo v sume 226,38 € a žalovaným vo 4. až 6. rade, každému z nich jednotlivo v sume 247,70 €, a to na účet ich právneho zástupcu v lehote 3 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti uznesenia.

Sťažovateľ   podal   proti   uzneseniu   okresného   súdu   sp.   zn.   28   C   20/2010 z 11. novembra   2010   odvolanie,   ktoré   argumentačne   odôvodnil   poukázaním, resp. odvolaním sa na uznesenie krajského súdu sp. zn. 4 Co 40/2010 z 30. apríla 2010 v inej, podľa sťažovateľa obdobnej právnej veci, podľa ktorého aplikácia ustanovenia prvej vety § 146 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) na daný prípad nie je dôvodná   vzhľadom   na   to,   že   nezaplatenie   súdneho   poplatku   nemožno   považovať   za procesný úkon majúci za následok zastavenie konania.

Krajský   súd   rozhodol   o   odvolaní   sťažovateľa   uznesením   sp.   zn.   7   Co   4/2011 z 27. januára   2011   tak,   že   odvolaním   napadnuté   uznesenie   okresného   súdu   sp.   zn. 28 C 20/2010   z   11.   novembra   2010   ako   vecne   správne   potvrdil   a   zároveň   uložil sťažovateľovi povinnosť nahradiť trovy odvolacieho konania žalovaným.

Sťažovateľ   svoju   sťažnosť   proti   uzneseniu   krajského   súdu   sp.   zn.   7   Co   4/2011 z 27. januára 2011 okrem iného odôvodňuje najmä takto:

«... Krajský súd v Prešove v uznesení zo dňa 30. 4. 2010, sp. zn. 4 Co 40/2010 uviedol, že nezaplatenie súdneho poplatku nemožno považovať za procesný úkon, ktorý by mal za následok zastavenie dovolacieho konania a preto aplikácia § 146 ods. 2 O. s. p. na daný prípad nie je dôvodná.... Z uvedeného teda vyplýva, že porušovateľ sa v sťažnosťou napadnutom uznesení odklonil od platnej judikatúry, na ktorú poukazoval sťažovateľ.... Takzvané opomenuté dôkazy, t j. dôkazy, o ktorých v konaní nebolo súdom rozhodnuté, prípadne dôkazy, ktorými sa súd pri postupe podľa zásady voľného hodnotenia dôkazov nezaoberal, preto skoro vždy založia nielen nepreskúmateľnosť vydaného rozhodnutia, ale súčasne aj jeho protiústavnosť.... V prípade, keď sú právne závery súdu v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami, alebo v rozpore so zákonom alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, je nutné takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 1, čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny.... Rozdielne   rozhodovanie   rôznych   senátov,   či   samosudcov   krajských   súdov   v   obdobných veciach, je preto nežiaduce (a môže spôsobiť nezákonnosť príslušného súdneho rozhodnutia pre porušenie práva na spravodlivý proces, zakotveného v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd publikované pod č. 209/1992 Sb... Keďže porušovateľ rozhodol inak ako iný - spomínaný senát   krajského   súdu,   v   posudzovanej   veci   významne   narušil   princíp   právnej   istoty   a legitímneho očakávania. Takýmto postupom sa porušovateľ dopustil ľubovôle, odporujúcej základnému princípu materiálneho právneho štátu, ktorým je predvídateľnosť rozhodnutí orgánov súdnej moci a s nimi súvisiaci princíp právnej istoty, majúci v konečnom dôsledku dopad   aj   na   rovnosť   účastníkov   súdneho   konania.   V   tejto   súvislosti   poukazujeme   na judikatúru Ústavného súdu SR, týkajúcu sa predvídateľnosti súdnych rozhodnutí a princípu, že   v   rovnakých   podmienkach   sa   musí   dať   rovnaká   odpoveď.   Podľa   ústavného   súdu   je diskriminačný   taký   postup,   ktorý   „rovnaké   alebo   analogické   situácie   rieši   odchylným spôsobom,   pričom   ho   nemožno   objektívne   a   rozumne   odôvodniť“   (napr.   Nálezy   II.   ÚS 159/07, III. ÚS 328/05, IV. ÚS 88/07).... Povinnosť súdu rozhodovať v obdobných veciach rovnako   a   v   prípade   odklonu   od   judikatúry   povinnosť   uviesť   dostatočné   a   presvedčivé dôvody pre tento odklon, jednoznačne vyplýva aj z požiadaviek právnej teórie. Pravidlo, že kto sa chce odchýliť od súdneho precedentu alebo ustálenej judikatúry, musí pre odklon uviesť dostatočný dôvod (a teda nesie bremeno argumentácie), je považované za jedno zo základných pravidiel racionálnej právnej argumentácie (napr. ALEXY,   R.: A Theory of Legal Argumentation. A Theory of Rational Discourse as Theory of Legal Justification. Oxford: Clarendon Press, 1989, s. 277 - 278).... Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie (obsiahnutého v základnom práve na súdnu ochranu) podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru, je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany (napr. III. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 260/06, III. ÚS 153/07).»

Podľa   sťažovateľa   je   sťažnosťou   napádané   uznesenie   krajského   súdu   arbitrárne, pretože podľa jeho názoru krajský súd nesprávne právne posúdil aplikáciu prvej vety § 146 ods. 2 OSP na daný prípad, keď nezaplatenie súdneho poplatku za žalobu považoval za zavinenie sťažovateľa, kvôli ktorému konanie napokon aj zastavil, v dôsledku čoho bola sťažovateľovi arbitrárnym spôsobom uložená povinnosť nahradiť žalovaným trovy tohto konania. Okrem toho sťažovateľ vidí porušenie ustanovenia čl. 2 ods. 2 ústavy a čl. 2 ods. 2 listiny, označených základných práv zaručených ústavou a listinou, ako aj označeného práva zaručeného dohovorom tiež v tom, že krajský súd sa v odôvodnení sťažnosťou napadnutého uznesenia argumentačne nevysporiadal s tým, z akého dôvodu sa odchýlil od právneho názoru vysloveného v inom uznesení krajského súdu sp. zn. 4 Co 40/2010 z 30. apríla 2010, čo do interpretácie a aplikácie ustanovenia prvej vety § 146 ods. 2 OSP, dôsledkom čoho krajský súd podstatným spôsobom porušil princíp právnej istoty a legitímneho očakávania. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Postupom porušujúcim čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, čl. 2 ods. 2 Listiny základných práv a   slobôd   bolo   základné   právo   sťažovateľa,   podľa   čl.   46   ods.   1,   čl.   47   ods.   3,   Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3, Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, porušené Krajským súdom v Prešove, uznesením zo dňa 27. 1. 2011, č. k.:7 Co 4/2011.

3. Uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 27. 1. 2011, č. k.: 7 Co 4/2011, sa zrušuje.

4. Vec sa vracia na ďalšie konanie. Sťažovateľ si uplatňuje nárok na náhradu trov konania a právneho zastúpenia voči porušovateľovi v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi platenie a náhradu trov konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení ustanovenia čl. 2 ods. 2 ústavy, ustanovenia čl. 2 ods. 2 listiny, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46   ods.   1   ústavy   a   v   čl.   36   ods.   1   listiny,   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ako   aj   základného   práva   na   rovnosť   v   konaní zaručeného čl. 47 ods. 3 ústavy a v čl. 37 ods. 3 listiny uznesením krajského súdu sp. zn. 7 Co 4/2011 z 27.   januára 2011.   Podľa   sťažovateľa k porušeniu   jeho základného práva a práva na spravodlivé súdne konanie zaručených v ústave, listine a dohovore malo dôjsť tým, že krajský súd arbitrárne na jeho vec aplikoval ustanovenie prvej vety § 146 ods. 2 OSP (bod A), a k porušeniu jeho základného práva a práva na rovnosť v konaní zaručených v ústave   a listine   malo   podľa   sťažovateľa   dôjsť   tým,   že   krajský   súd   sa   v napádanom uznesení   odchýlil   od   právneho   názoru   vysloveného   v inej   obdobnej   veci,   pričom   tento odklon od svojej judikatúry krajský súd podľa sťažovateľa žiadnym spôsobom neodôvodnil (bod B).  

A. K namietanému porušeniu základného práva a práv na spravodlivé súdne konanie

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   judikatúrou   konštatuje,   že   obsahom   základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).

V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   považuje   za   potrebné   poukázať   na   svoje   ústavné postavenie, z ktorého vyplýva, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a   základných   slobodách.   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,   III.   ÚS   180/02   atď.).   O   svojvôli   pri   výklade   alebo   aplikácii   zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje základné právo na súdnu a inú právnu ochranu. Aj právna úprava platenia a náhrady trov konania obsiahnutá najmä v Občianskom súdnom poriadku určuje, či sa právo na súdnu ochranu naplní reálnym obsahom. Preto procesné predpisy, ktoré upravujú platenie a náhradu trov konania, treba vykladať v súlade s takto vymedzeným obsahom základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy). Pritom treba dbať na to, aby nikto len z dôvodu, že uplatní svoje základné právo na súdnu ochranu, neutrpel oproti inému účastníkovi, a to bez zreteľa na jeho postavenie v konaní, materiálnu ujmu v dôsledku platenia trov konania. Ústavný súd už v minulosti konštatoval (napr.   II.   ÚS   78/03,   II.   ÚS   31/04,   IV.   ÚS   147/08,   III.   ÚS   166/09),   že   aj   rozhodnutia všeobecných   súdov   o trovách   konania   môžu   zasiahnuť   do   základných   práv   a   slobôd. Takýmito rozhodnutiami možno predovšetkým porušiť právo na súdnu ochranu.

Krajský   súd   svoje   napádané   uznesenie   sp.   zn.   7   Co   4/2011   z   27.   januára   2011 odôvodnil takto:

„... V danom prípade, ako to vyplýva z obsahu spisu, k zastaveniu konania došlo v dôsledku nezaplatenia súdneho poplatku zo strany žalobcu postupom vyplývajúcim z ust. § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov. Nesplnenie si poplatkovej povinnosti je potrebné bez akýchkoľvek   pochybností   považovať   za   platobnú   nedisciplínu.   Platobná   nedisciplína účastníka konania už sama osebe je očividne nežiaduca, nakoľko všeobecné súdy v ich agende   zbytočne   zaťažuje   a   ak   účastník   konania   v   tejto   nedisciplíne   napriek   výzve   a upozorneniu   na   procesné   dôsledky   spojené   s   nerešpektovaním   výzvy   pokračuje,   ide   o konanie, za ktoré musí niesť procesnú zodpovednosť, a to i vo vzťahu k jeho povinnosti nahradiť trovy konania.

Ak teda žalobca nesplnením si povinnosti zaplatiť súdny poplatok zo žaloby zavinil zastavenie konania, pri rozhodovaní o trovách sa správne vychádzalo z ust. § 146 ods. 2 veta prvá O. s. p., podľa ktorého ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy.

Pokiaľ žalobca poukazuje na rozhodnutie iného senátu Krajského súdu v Prešove, vydaného dňa 30. 4. 2010 vo veci 4Co 40/2010 (č. 1. 101 a 102 spisu), nepriznanie trov bolo odôvodnené tým, že nezaplatenie súdneho poplatku nemožno považovať za procesný úkon, ktorý by mal za následok zastavenie konania.

Zo znenia ust. § 146 ods. 2 veta prvá O. s. p. pritom nevyplýva, aby k zastaveniu konania malo dôjsť len v dôsledku procesného úkonu účastníka. Uvedené ustanovenie teda nevylučuje, aby rovnaký následok mohol nastať aj v dôsledku iných skutočností, napr. v dôsledku nečinnosti účastníka pri plnení si svojej poplatkovej povinnosti. Argumentácia.žalobcu opierajúca sa o už spomínané rozhodnutie o nemožnosti použitia ust. § 146 ods. 2 veta prvá O. s. p. na prejednávanú vec nie je správna.

Za   takejto   situácie   odvolací   súd   postupom   vyplývajúcim   z   ust.   §   219   O. s. p. uznesenie potvrdil.

Zároveň úspešným žalovaným priznal podľa ust. § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. § 142 ods. 1 O. s. p. náhradu trov odvolacieho konania vo výške 14,51 eur pre žalovaného v 1. rade, vo výške 14,51 eur pre žalovanú v 2. rade, vo výške 14,51 eur pre žalovanú v 3. rade, vo výške 14,99 eur pre žalovaného v 4. rade, vo výške 14,99 eur pre žalovaného v 5. rade a vo výške 14,99 eur pre žalovanú v 6. rade.

Keďže   odvolanie   smerovalo   iba   proti   výroku   o   náhrade   trov   konania,   pre   účely odmeny advokáta hodnotou veci sú čiastky náhrad trov konania, proti ktorým odvolanie smeruje a nieje hodnota predmetu konania vo veci samej.

Pri sumách 226,38 eur priznaných každému zo žalovaných v 1., 2. a 3. rade základná sadzba   tarifnej   odmeny   (§   10   ods.   1   vyhlášky   č.   655/2004   Z.   z.   v   znení   neskorších predpisov) predstavuje čiastku 19,92 eur a pri sumách 247,70 eur priznaných každému zo žalovaných v 4., 5.a 6. rade čiastku 21,58 eur. Všetci žalovaní boli zastúpení tým istým advokátom, v dôsledku čoho sa základná sadzba tarifnej odmeny za jeden spoločný úkon (spísanie vyjadrenia zo dňa 22. 12. 2010) znížila o 50% (§ 13 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov) na sumu 9,96 eur u každého zo žalovaných v 1., 2.a 3. rade a na sumu 10,79 eur u každého zo žalovaných v 4., 5. a 6. rade. Nakoľko vyjadrenie nesmerovalo   proti   rozhodnutiu   vo   veci   samej,   takto   vypočítaná   odmena   sa   znížila   o polovicu (§ 14 ods. 3 písm. b) vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov) na sumu 4,98 eur u každého zo žalovaných v 1., 2. a 3. rade a na sumu 5,395 eur, t.j. po zaokrúhlení na sumu 5,39 eur u každého zo žalovaných v 4., 5. a 6. rade. Po pripočítaní režijného paušálu vo výške 7,21 eur a 19% DPH vypočítanej z odmeny a režijného paušálu v čiastke 2,32 eur u každého zo žalovaných v 1., 2. a 3. rade a v čiastke 2,39 eur u každého zo žalovaných v 4., 5. a 6. rade trovy konania dosiahli celkovo sumu 14,51 eur u každého zo žalovaných v 1., 2. a 3. rade a sumu 14,99 eur u každého zo žalovaných v 4., 5. a 6. rade. Na zaplatenie týchto trov bol zaviazaný v odvolacom konaní neúspešný žalobca.“

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd zrozumiteľným a dostatočným   spôsobom   uviedol   dôvody,   pre   ktoré   odvolaním   napadnutý   rozsudok okresného súdu vo vzťahu k sťažovateľovi potvrdil. Krajský súd svoje skutkové a právne závery ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil a z jeho rozhodnutia vyplýva, že do odôvodnenia svojho uznesenia uviedol postup, akým dospel k záverom, pre ktoré odvolaniu sťažovateľa nevyhovel, a jeho uznesenie obsahuje výklad prvej vety ustanovenia § 146 ods. 2 OSP, najmä pojmu „zavinenie“, podľa ktorého jeho naplnenie sa neviaže výhradne iba   na   procesné   úkony   účastníka,   ale   na   jeho   celkové   správanie   v   priebehu   konania, zahrňujúce   v   sebe   aj   nezaplatenie   súdneho   poplatku,   ktorý   nemožno   považovať   za svojvoľný.

Ústavný súd nemá v okolnostiach posudzovanej veci dôvod pochybovať o správnosti právneho záveru krajského súdu spočívajúcom v tom, že aj nezaplatenie súdneho poplatku zo žaloby samo osebe je skutočnosťou zakladajúcou zavinenie sťažovateľa ako žalobcu za zastavenie konania, ktorá odôvodňuje aplikáciu prvej vety ustanovenia § 146 ods. 2 OSP. Platí totiž, že náhrada trov sporového konania je ovládaná zásadou úspechu vo veci, ktorá je doplnená zásadou zavinenia. Zmyslom využitia zásady zavinenia je sankčná náhrada trov konania, ktoré by pri jeho riadnom priebehu nevznikli, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto ich   vznik   zavinil.   V   takýchto   prípadoch   –   ako   to   zodpovedá   i   ustálenej   judikatúre   – nemožno interpretovať použitý pojem „zavinenia“ iba v doslovnom jazykovom zmysle, ale pri jeho interpretácii je potrebné brať do úvahy aj príčinnú súvislosť, v ktorej je príčinou správanie účastníka konania, vrátane opomenutia, akým je nezaplatenie súdneho poplatku. Záver krajského súdu tak v žiadnom prípade nemožno považovať za arbitrárny či zjavne neodôvodnený. Z namietaného uznesenia krajského súdu totiž nevyplýva jednostrannosť, ktorá   by   zakladala   svojvôľu   alebo   takú   aplikáciu   príslušných   ustanovení   všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.

V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   podotýka,   že   sťažovateľ   ako   žalobca   využil   svoje procesné právo a svojou žalobou inicioval začatie súdneho konania. Realizácia uvedeného práva však so sebou prináša aj procesnú zodpovednosť, v dôsledku ktorej v prípade, ak pri uplatnení   svojich   práv   sťažovateľ   ako   účastník   konania   nie   je   úspešný   a   druhému účastníkovi   konania   vzniknú   trovy,   ktorých   úhradu   bude   požadovať,   môže   byť   súdom rozhodujúcim vo veci zaviazaný na ich úhradu. S dôsledkami procesnej zodpovednosti pri inicializácii súdneho konania (nevyhnutnosť zaplatiť súdny poplatok v konkrétnej sume, ako aj o možnosť prípadnej náhrady trov konania druhého účastníka konania, pokiaľ dôjde k zastaveniu konania jeho zavinením) mal sťažovateľ počítať o to viac, že bol v uvedenom konaní zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom.

V každom prípade odôvodnenie napádaného rozhodnutia krajského súdu nemožno považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, teda   krajský súd v danom   prípade neporušil   označené   základné   právo   sťažovateľa „nesprávnou   a svojvoľnou   aplikáciou a výkladom   práva“. Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s právnym   názorom   krajského   súdu nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom   právnych   názorov   krajského   súdu.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   tejto právomoci   krajského   súdu   je   opodstatnená   len   v prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s ústavou alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten   bol   svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O svojvôli   pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   predmetný   právny   výklad   krajského   súdu   takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

B. K namietanému porušeniu základného práva a práva na rovnosť v konaní  

V súvislosti   s argumentáciou   sťažovateľa,   že   k porušeniu   jeho   základného   práva a práva   na   rovnosť   účastníkov   v konaní   došlo   tým,   že   krajský   súd   sa   v sťažnosťou napádanom uznesení   odchýlil   od právneho   názoru   o aplikácii §   146   ods.   2 OSP,   ktorý krajský   súd   vyslovil   v inej   podľa   sťažovateľa   obdobnej   právnej   veci,   a to   v rozhodnutí sp. zn. 4 Co 40/2010 z 30. apríla 2010, ústavný súd v prvom rade podotýka, že predmetom konania   pred   ústavným   súdom   bolo   rozhodnutie   krajského   súdu   sp.   zn.   7   Co   4/2011 z 27. januára 2011, ktoré, resp. závery ktorého (pozri už uvedené) ústavný súd z hľadiska dodržania zásad ústavnosti aj preskúmal. Skutočnosť, že krajský súd v inej ako ústavným súdom preskúmavanej a podľa sťažovateľa obdobnej veci zaujal odlišné právne stanovisko, pričom táto iná vec nebola predmetom prieskumu ústavného súdu, ešte nemá za následok automatický predpoklad o ústavnosti záverov vyslovených v tejto inej obdobnej veci, takže takéto rozhodnutie v inej veci nie je tak pre krajský súd, ako ani pre ústavný súd právne záväzné.

Okrem   tohto   ústavný   súd   podotýka,   že   mu   neprislúcha   zjednocovať   in   abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o   súdoch   a   o   zmene a   doplnení   niektorých   zákonov   v znení neskorších   predpisov   [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje Najvyššiemu súdu Slovenskej   republiky   (resp.   jeho   plénu   a kolégiám),   keď   mu   okrem   iných   priznáva   aj právomoc   zaujímať   stanoviská   k zjednocovaniu   výkladu   zákonov   a iných   všeobecne záväzných právnych predpisov (I. ÚS 17/01, III. ÚS 346/05).

Z ústavnej   kompetencie   súdov   interpretovať   a aplikovať   zákony   vyplýva   aj   ich oprávnenie   dopĺňať   a rozvíjať   existujúcu   judikatúru   týkajúcu   sa   relevantných   právnych otázok v prerokovaných veciach. Prípadný odklon súdu od existujúcej skoršej judikatúry v konkrétnom   prípade   by   mohol   predstavovať   zásah   do   základných   práv   a slobôd účastníka konania   len   za   predpokladu,   že   by   bol   dôsledkom   arbitrárnosti   alebo   zjavnej neodôvodnenosti súdneho rozhodnutia v prerokovávanej veci. Nemožno však namietať proti tomu, aby judikatúra súdov v konkrétnych prípadoch upresňovala a dopĺňala objasňovanie obsahu   a zmyslu   zákona   vrátane   prispôsobovania   aplikačnej   praxe   novým   okolnostiam za podmienky,   že   ich   zohľadnenie   možno   rozumne   zhrnúť pod   zákonné   znaky   právnej normy aplikovanej na konkrétny prípad (III. ÚS 346/05, III. ÚS 284/05, IV. ÚS 267/05).

Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľove námietky týkajúce sa porušenia princípu rovnosti v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 7 Co 4/2011 a v jeho uznesení z 27. januára 2011 javia ako neopodstatnené, preto ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde   sťažnosť   sťažovateľa   aj   v tejto   časti   odmietol   pre   jej   zjavnú neopodstatnenosť.

Ústavný príkaz konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, vyjadrený v čl. 2 ods. 2 ústavy, ale tiež aj v čl. 2 ods. 2 listiny zaväzuje všetky orgány verejnej moci vrátane všeobecných súdov. Tento ústavný príkaz zaväzuje orgány verejnej moci pri ich akejkoľvek činnosti a zvlášť vtedy, ak výkonom svojich   kompetencií   poskytujú   ochranu   základným   právam   a   slobodám   fyzických   osôb a právnických   osôb   rešpektujúc pritom   princípy   právneho   štátu   (čl.   1   ods.   1   prvá   veta ústavy).

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   v   rámci   konania   o   tejto   sťažnosti   porušenie konkrétne označených základných práv zaručených ústavou, listinou a práva zaručeného dohovorom   ako   prejav   porušenia   generálneho   ústavného   príkazu   konať   iba   na   základe ústavy,   v   jej   medziach   a   v   rozsahu   a   spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon,   nezistil, sťažovateľom namietaným porušením ustanovenia čl. 2 ods. 2 ústavy a čl. 2 ods. 2 listiny sa už nezaoberal.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o priznaní trov konania je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tej časti sťažnosti, ktorou sa sťažovateľ domáhal ich priznania, už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júna 2011