znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 281/2010-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. júna 2010 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. D. B., B., vo veci   namietaného porušenia zákazu mučenia, práva na spravodlivé súdne konanie, na účinný prostriedok nápravy a zákazu diskriminácie podľa čl. 3, čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaniach vedených Okresným súdom Čadca pod sp. zn. 10 C 32/2005, Krajským súdom v Žiline pod sp. zn. 6 Co 198/2006, Okresným súdom Bratislava II pod sp. zn. 56 Er 3303/2007 a Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 18 CoE 189/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júna 2010 doručená   sťažnosť   MUDr.   D.   B.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo veci   namietaného porušenia   zákazu   mučenia,   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie,   na účinný   prostriedok nápravy a zákazu diskriminácie podľa čl. 3, čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaniach vedených Okresným súdom   Čadca   pod   sp. zn.   10   C   32/2005,   Krajským   súdom   v Žiline   pod   sp.   zn. 6 Co 198/2006, Okresným súdom Bratislava II pod sp. zn. 56 Er 3303/2007 a Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 18 CoE 189/2009. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 7. júna 2010.

Zo sťažnosti   vyplýva, že v konaní vedenom   Okresným súdom Čadca pod sp.   zn. 10 C 32/2005 zákonná sudkyňa JUDr. P. síce „stihla poprekrúcať kdečo, čo jej prišlo na rozum“, ale   vyhla   sa   tomu,   aby   žalovanému   nariadila   predložiť   dôkazy   o zaplatení elektrickej energie a zemného plynu. Ak totiž dôkazy o zaplatení nie je schopný zabezpečiť žalobca (teda sťažovateľ), potom ich má zabezpečiť súd, pričom bez toho nie je možné vyhlásiť,   že   sťažovateľ   neuniesol   bremeno   dokazovania.   Krajský   súd   v Žiline   v konaní vedenom pod sp.   zn. 6 Co 198/2006 iba zopakoval vyjadrenia Okresného súdu Čadca, pričom   v zápisnici   o pojednávaní   chýbali   tvrdené   údaje   o trestnej   činnosti   žalovaného a neboli hodnotené potvrdenia o zaplatení energií žalovaným. Krajský súd v Žiline potvrdil protizákonný   rozsudok   Okresného   súdu   Čadca   ďalším   protizákonným   rozhodnutím. Uznesením   ústavného   súdu   č.   k.   I.   ÚS   17/08-8   dôvodná   sťažnosť   sťažovateľa   proti uvedeným rozhodnutiam bola odmietnutá bez preskúmania spisu sp. zn. 10 C 32/2005.

V konaní vedenom Okresným súdom Bratislava II pod sp. zn. 56 Er 3303/2007 bola odmietnutá požiadavka sťažovateľa o odklad exekúcie pohľadávky žalovaného na náhradu trov konania vyplývajúcej zo súdneho sporu vedeného Okresným súdom Čadca pod sp. zn. 10 C 32/2005. Sťažovateľ žiadal o odklad exekúcie do skončenia konania na Európskom súde pre ľudské práva, pričom stále trval na tom, že žalovaný mal preukázať zaplatenie poplatkov za energie. Sťažovateľ podal aj návrh na obnovu konania a hoci Okresnému súdu Bratislava   II   bola   doručená   kópia   návrhu   na   obnovu   konania,   napriek   tomu   v exekúcii pokračoval. V konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 18 CoE 89/2009 uznesením č. k. 18 CoE 189/2009-87 z 11. marca 2010 bolo potvrdené uznesenie Okresného súdu Bratislava II o zamietnutí návrhu sťažovateľa ako povinného na povolenie odkladu exekúcie.

Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom Okresným súdom Čadca pod sp. zn. 10 C 32/2005, porušenie čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru v konaní vedenom Krajským súdom v Žiline pod sp. zn. 6 Co 198/2006, porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava II pod sp. zn. 56 Er 3303/2007 a porušenie čl. 6 ods. 1, čl. 3 a čl. 14 dohovoru v konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 18 CoE 189/2009 s tým, aby ústavný súd zrušil rozsudok Okresného súdu Čadca č. k. 10 C 32/2005-47 z 31. januára 2006, rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6 Co 198/2006 zo 4. apríla 2007, uznesenia Okresného   súdu   Bratislava   II   sp.   zn.   56   Er   3303/2007   z 2.   decembra   2008,   č.   k. 56 Er 3303/2007-42 z 26. februára 2009 a č. k. 56 Er 3303/2007-43 zo 4. marca 2009, ako aj uznesenie Krajského súdu   v Bratislave č.   k. 18 CoE 189/2009-87 z 11. marca   2010. Sťažovateľ ďalej požaduje priznanie satisfakcie vo výške po 10 000 € od Okresného súdu Čadca a Okresného súdu Bratislava II, ako aj vo výške po 30 000 € od Krajského súdu v Žiline   a Krajského   súdu   v Bratislave.   Trvá   aj   na   náhrade   trov   právneho   zastúpenia advokátom,   pričom   zároveň   žiada,   aby   mu   ústavný   súd   ustanovil   advokáta   v konaní o sťažnosti, keďže nemá žiaden príjem, je invalidný, ťažko zdravotne postihnutý a je zjavne súdmi prenasledovaný a diskriminovaný.

Z rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6 Co 198/2006 zo 4. apríla 2007 vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Čadca č. k. 10 C 32/2005-47 z 31. januára 2006.   Okresný   súd   Čadca   zamietol   žalobu   sťažovateľa   proti   žalovanému   o zaplatenie 2 370 Sk s prísl. Sťažovateľovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania vo výške 3 980 Sk na účet právneho zástupcu žalovaného. Rozsudok bol sťažovateľovi podľa rukou písanej poznámky doručený 7. júna 2007.

Z uznesenia Okresného súdu Bratislava II č. k. 56 Er 3303/2007-42 z 26. februára 2009 vyplýva, že v exekučnej veci oprávneného (žalovaného v konaní vedenom Okresným súdom Čadca pod sp. zn. 10 C 32/2005) proti sťažovateľovi ako povinnému bolo konanie o námietkach   sťažovateľa   proti   exekúcii   zastavené,   keďže   sťažovateľ   na   výzvu   súdu nezaplatil súdny poplatok za podané námietky vo výške 66 € (2 000 Sk), hoci výzvu prevzal 21. októbra 2008. Uznesenie bolo sťažovateľovi podľa rukou písanej poznámky doručené 13. marca 2009.

Z uznesenia Okresného súdu Bratislava II č. k. 56 Er 3303/2007-43 zo 4. marca 2009 vyplýva,   že   ním   bol   návrh   sťažovateľa   ako   povinného   na   povolenie   odkladu   exekúcie zamietnutý.   Podľa   názoru   súdu   dôvody   na   odklad   exekúcie   uvádzané   sťažovateľom nezodpovedajú   zákonným dôvodom.   Uznesenie   bolo   sťažovateľovi   podľa   rukou   písanej poznámky doručené 13. marca 2009.

Z uznesenia Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 56 Er 3303/2007 z 2. decembra 2008 vyplýva, že ním bol návrh sťažovateľa ako povinného na povolenie odkladu exekúcie z 11. septembra 2008 a 24. októbra 2008 zamietnutý. Sťažovateľ podaním z 11. septembra 2008 a 24. októbra 2008 uplatnil jednak námietky proti exekúcii a zároveň ju žiadal aj zastaviť do   ukončenia   trestného konania vedeného Generálnou prokuratúrou   Slovenskej republiky pod sp. zn. IV/1 Gn 888/08. Tieto podania súd vyhodnotil ako návrhy na odklad exekúcie. Podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku aj bez návrhu môže súd povoliť odklad exekúcie, ak možno očakávať, že exekúcia bude zastavená. Súd dospel k záveru, že dôvody uvedené v podaniach sťažovateľa nie sú dôvodmi na odklad exekúcie podľa citovaného ustanovenia.

Z uznesenia Krajského súdu v Bratislave č. k. 18 CoE 189/2009-87 z 11. marca 2010 vyplýva,   že   ním   bolo   potvrdené   uznesenie   Okresného   súdu   Bratislava   II   sp.   zn. 56 Er 3303/2007   z 2.   decembra   2008.   V podanom   odvolaní   sťažovateľ   namietal,   že exekučný titul bol výsledkom kriminálneho výkonu súdnictva na Okresnom súde Čadca a Krajskom   súde   v Žiline,   keďže   súdy   prekrúcali   skutkový   stav   a vyhýbali   sa   takému nevyvrátiteľnému dôkazu, akým bolo odmietnutie podpísať preberací protokol zo strany oprávneného. Preto je podľa názoru sťažovateľa daný zjavný dôvod na zastavenie exekúcie až do rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva. Okrem toho sťažovateľ namietal, že v tomto čase nemá žiaden príjem, je plne invalidný a ťažko zdravotne postihnutý, nemá možnosť zárobku, avšak potom, ako bude úspešný vo viacerých konaniach na Európskom súde pre ľudské práva, bude mať dostatok financií na zaplatenie čohokoľvek. Sťažovateľ požadoval,   aby   bola   exekúcia   zastavená.   Podľa   názoru   súdu   nie   je   splnená   žiadna   zo zákonných   podmienok   na   povolenie   odkladu   exekúcie   podľa   §   56   ods.   1,   resp.   ods.   2 Exekučného poriadku.

Z uznesenia ústavného súdu č. k. I. ÚS 17/08-8 zo 17. januára 2008 vyplýva, že ním bola odmietnutá sťažnosť pre porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na   spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru v konaniach vedených Okresným súdom Čadca pod sp. zn. 10 C 32/2005 a Krajským súdom v Žiline pod sp. zn. 6 Co 198/2006. Vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorá smerovala proti konaniu vedenému Okresným súdom Čadca pod sp. zn. 10 C   32/2005,   konštatoval   ústavný   súd   nedostatok   svojej   právomoci   a časť   sťažnosti smerujúcu proti konaniu vedenému Krajským súdom v Žiline pod sp. zn. 6 Co 198/2006 považoval za zjavne neopodstatnenú.

Ústavnému súdu sa nepodarilo zistiť na Okresnom súde Bratislava II, či sťažovateľ podal,   alebo   nepodal   odvolanie   proti   uzneseniam   Okresného   súdu   Bratislava   II   č.   k. 56 Er 3303/2007-42 z 26. februára 2009 a č. k. 56 Er 3303/2007-43 zo 4. marca 2009.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažnosť v časti smerujúcej proti konaniu vedenému Okresným súdom Čadca pod sp. zn. 10 C 32/2005 a Krajským súdom v Žiline pod sp. zn. 6 Co 198/2006 pre namietané porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru považuje ústavný súd za neprípustnú.

Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej   ústavný   súd   už   rozhodol,   okrem   prípadov,   v ktorých   sa   rozhodovalo   len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Z uznesenia ústavného súdu č. k. I. ÚS 17/08-8 zo 17. januára 2008 je nepochybné, že sťažovateľ už raz namietal porušenie čl. 6 dohovoru v konaniach vedených Okresným súdom   Čadca   pod   sp.   zn.   10   C   32/2005   a Krajským   súdom   v Žiline   pod   sp.   zn. 6 Co 198/2006. Preto je neprípustné konať o opakovanej námietke porušenia toho istého práva.

Teraz však sťažovateľ namieta popri porušení čl. 6 ods. 1 dohovoru aj porušenie čl. 13 dohovoru v konaní vedenom Krajským súdom v Žiline pod sp. zn. 6 Co 198/2006. Takúto   námietku   v predchádzajúcej   svojej   sťažnosti   neuplatnil.   V tomto   rozsahu   preto sťažnosť nemožno považovať za neprípustnú. Je však oneskorene podaná.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Vzhľadom na to, že rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6 Co 198/2006 zo 4. apríla 2007 bol sťažovateľovi podľa rukou písanej poznámky doručený ešte 7. júna 2007, sťažnosť odovzdaná na poštovú prepravu 7. júna 2010 je oneskorene podaná, a to dávno po uplynutí zákonnej dvojmesačnej lehoty.

Za oneskorenú považuje ústavný súd aj tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uzneseniami   Okresného   súdu   Bratislava   II   č.   k. 56 Er 3303/2007-42 z 26. februára 2009 a č.   k.   56   Er   3303/2007-43 zo 4. marca   2009, keďže obe uznesenia sťažovateľ prevzal ešte 13. marca 2009 a sťažnosť ústavnému súdu podal až 7. júna 2010.

K tejto časti sťažnosti ústavný súd navyše uvádza, že proti obom uzneseniam bolo prípustné odvolanie. Zo sťažnosti nevyplýva, že by sťažovateľ využil právo podať proti uzneseniam   odvolanie   (nič   také   v sťažnosti   netvrdí   a nepredložil   ani   žiaden   dôkaz o prípadnom podaní odvolania). Ústavnému súdu sa nepodarilo krátkou cestou zistiť na Okresnom súde Bratislava II, či proti uzneseniam bolo, alebo nebolo podané odvolanie.

Možno   konštatovať,   že   pokiaľ   sťažovateľ   odvolanie   proti   uzneseniam   nepodal, potom   nevyčerpal   opravný   prostriedok,   ktorý   mu   zákon   na   ochranu   označeného   práva poskytuje a na ktorého použitie bol oprávnený. Preto v takomto prípade ďalším možným dôvodom   odmietnutia   tejto   časti   sťažnosti   bola jej   neprípustnosť   v zmysle §   53   ods.   1 zákona   o ústavnom   súde.   Ak   sťažovateľ   podal   proti   uzneseniam   odvolanie,   potom prichádzalo   do   úvahy   aj   odmietnutie   tejto   časti   sťažnosti   pre   nedostatok   právomoci ústavného súdu s ohľadom na jej subsidiárnu povahu vyplývajúcu z čl. 127 ods. 1 ústavy. V takom   prípade   by   právomoc   poskytnúť   ochranu   označenému   právu   sťažovateľa   mal Krajský súd v Bratislave v rámci odvolacieho konania.

Odlišná   je   situácia   týkajúca   sa   tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   uzneseniu Okresného   súdu   Bratislava   II   sp.   zn.   56   Er   3303/2007   z 2.   decembra   2008   v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 18 CoE 189/2009-87 z 11. marca 2010.

Na   rozhodnutie   o tej   časti   sťažnosti,   ktorá   sa   týka   uznesenia   Okresného   súdu Bratislava II sp. zn. 56 Er 3303/2007 z 2. decembra 2008, nie je daná právomoc ústavného súdu. Ako to totiž vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Proti uzneseniu Okresného súdu   Bratislava   II   bolo   prípustné   odvolanie   ako   riadny   opravný   prostriedok,   pričom sťažovateľ   odvolanie   aj   podal.   Preto   právomoc   poskytnúť   ochranu   označenému   právu sťažovateľa mal Krajský súd v Bratislave v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Namietané porušenie čl. 6 ods. 1, čl. 3 a čl. 14 dohovoru uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 18 CoE 189/2009-87 z 11. marca 2010 považuje ústavný súd za zjavne neopodstatnené.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Sťažovateľ dvoma podaniami požiadal o zastavenie exekúcie do ukončenia trestného konania, keďže podal trestné oznámenie v súvislosti s rozhodnutiami všeobecných súdov tvoriacimi exekučný titul. Všeobecné súdy vyhodnotili tieto podania ako návrhy na odklad exekúcie, pričom dospeli k záveru, že sťažovateľom uvádzané dôvody pre takýto postup nezodpovedajú zákonným dôvodom na odklad exekúcie vyplývajúcim z ustanovenia § 56 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku.

Podľa názoru ústavného súdu rozhodnutia všeobecných súdov nemožno považovať za arbitrárne či zjavne neodôvodnené. Preto ani niet dôvodu na to, aby ústavný súd do týchto záverov zasiahol. Z podaní sťažovateľa je zrejmé, že odklad exekúcie navrhuje najmä preto,   lebo   rozhodnutia   všeobecných   súdov   tvoriace   exekučný   titul   nepovažuje   za spravodlivé.   Podľa   jeho   názoru   všeobecné   súdy   mu   v sporovom   konaní   neumožnili preukázať,   že   žalovaný   (v   exekučnom   konaní   oprávnený)   mu   dlhoval.   Námietka nezákonnosti, resp. nesprávnosti rozhodnutia tvoriaceho exekučný titul však nie je v rámci exekučného konania možná a relevantná. Tvrdený nedostatok príjmov na strane sťažovateľa nie   je   prechodného   rázu   (ako   to   predpokladá   ustanovenie   §   56   ods.   1   Exekučného poriadku), ale ide o trvalý stav daný najmä zdravotnými ťažkosťami sťažovateľa. Aj táto námietka sťažovateľa je vlastne námietkou nesprávnosti exekučného titulu, teda toho, že súdy v sporovom konaní nepostupovali pri posudzovaní náhrady trov konania sťažovateľa ako neúspešného účastníka v súlade s ustanovením § 150 Občianskeho súdneho poriadku, podľa   ktorého   z dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa   nemali   víťaznému   žalovanému (v exekučnom konaní oprávnenému) náhradu trov konania priznať.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júna 2010