znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 281/08-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. septembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. K. M., súdneho exekútora, so sídlom K., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   v spojení   s čl.   12   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky postupom Úradu vlády Slovenskej republiky vo veci č. 1473-4/2008/IP-52/OPS a postupom Ministerstva financií Slovenskej republiky vo veci č. MF/011761/2008-244, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. K. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júna 2008 doručená sťažnosť JUDr. K. M., súdneho exekútora, so sídlom K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Úradu   vlády   Slovenskej   republiky (ďalej   len   „úrad   vlády“)   vo   veci   č.   1473-4/2008/IP-52/OPS   a   postupom   Ministerstva financií   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo   financií“)   vo   veci č. MF/011761/2008-244, ktorou sťažovateľ žiadal vydať tento nález:

„Právo sťažovateľa na inú právnu ochranu zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení s článkom 12 ods.   2 Ústavy SR,   postupom Úradu vlády Slovenskej republiky, Sekcia kontroly a boja proti korupcii vo veci sp. zn. 1473-4/2008/IP-52/OPS bolo porušené. Právo sťažovateľa na inú právnu ochranu zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení   s článkom   12   ods.   2   Ústavy   SR,   postupom   Ministerstva   financií   Slovenskej republiky vo veci sp. zn. MF/011761/2008-244 bolo porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Úradu vlády Slovenskej republiky, Sekcia kontroly a boja proti korupcii, aby vo veci vedenej na Úrade vlády Slovenskej republiky, Sekcia   kontroly   a boja   proti   korupcii   pod   sp.   zn.   1473-4/2008/IP-52/OPS   porušovať namietané práva sťažovateľa.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zakazuje   Ministerstvu   financií   Slovenskej republiky, aby vo veci vedenej na Ministerstve financií Slovenskej republiky vo veci sp. zn. MF/011761/2008-244 porušovať namietané práva sťažovateľa.

Odporcovia sú povinní nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

Z podanej sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ doručil 14. februára 2008 ministerstvu financií podanie z 11. februára 2008 označené ako „Podanie 13 sťažností proti nečinnosti orgánu verejnej správy v 13 začatých správnych konaniach o vrátení správneho poplatku“. V tomto podaní uviedol, že ministerstvo financií porušuje jeho subjektívne práva, je nečinné a koná   protiprávne,   keď   v 13-tich   začatých   správnych   konaniach   o vrátení   správneho poplatku dodnes nevydalo rozhodnutie, ale rozhodlo o práve účastníka konania „písomným oznámením“. Ministerstvo financií sťažovateľ žiadal, aby odstránilo tento nezákonný stav a vo všetkých 13-tich konaniach o žiadosti o vrátenie správneho poplatku z 10. septembra 2007 rozhodlo samostatnými rozhodnutiami. Poukázal na to, že o týchto podaniach dosiaľ ministerstvo financií nerozhodlo, pretože jeho oznámenia vo všetkých týchto konaniach z 5. novembra 2007 nie sú rozhodnutím.

Ministerstvo financií vrátilo sťažovateľovi podanie späť listom č. MF/011761/2008-244 z 22. februára 2008. Vo svojej odpovedi   uviedlo,   že z obsahu podania sťažovateľa z 11. februára 2008 vyplýva, že sťažovateľ sa domáha ochrany svojich práv podľa zákona č. 152/1998 Z. z.   o sťažnostiach   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o sťažnostiach“) a domáha sa ich ochrany ako súdny exekútor. Ministerstvo financií dospelo k záveru, že súdny exekútor sa považuje za orgán verejnej správy v zmysle § 2 písm. c) zákona o sťažnostiach a sťažnosťou v zmysle § 4 ods. 1 písm. b) rovnakého zákona nie je podanie orgánu verejnej správy, v dôsledku čoho bolo treba podanie vrátiť sťažovateľovi. Tento list bol sťažovateľovi doručený 12. marca 2008.

V súvislosti   so   spôsobom   vybavenia   tohto   podania   ministerstvom   financií   podal sťažovateľ   úradu   vlády   žiadosť   zo 14.   marca   2008   o kontrolu   nesprávneho   postupu pri prijímaní, evidovaní a vybavovaní sťažností. Uviedol v nej, že spôsob vybavenia svojho podania   z   11. februára 2008   ministerstvom   financií   považuje   za   nezákonný,   pretože ministerstvo financií nerešpektovalo ustanovenia zákona o sťažnostiach. Tvrdil, že ochrany svojich práv sa nedomáhal ako súdny exekútor, ale ako akýkoľvek iný daňový subjekt, preto jeho sťažnosť nie je podaním orgánu verejnej správy, spĺňa kritéria sťažnosti a ministerstvo financií mu ju nemalo vrátiť, ale malo sa ňou zaoberať. Preto svojím podaním zo 14. marca 2008   sťažovateľ   požiadal   úrad   vlády,   aby   vykonal   kontrolu   spôsobu   vybavenia   jeho sťažnosti   ministerstvom   financií   a   prijal   adekvátne   opatrenia   voči   zodpovedným zamestnancom   ministerstva   financií,   aby   kvalifikované   podania   spĺňajúce   pozitívne vymedzenie sťažnosti vybavovali v súlade so zákonom o sťažnostiach.

Úrad vlády sťažovateľovi prípisom č. k. 1473-4/2008/IP-52/OPS z 1. apríla 2008 doručeným   sťažovateľovi 4.   apríla   2008 oznámil, že jeho žiadosť   postúpil   ministerstvu financií. Poukázal na vecnú pôsobnosť úradu vlády v oblasti vybavovania sťažností, ktorá je ustanovená v zákone č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o organizácii činnosti vlády a organizácii   ústrednej   štátnej   správy“)   a zákone   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 10/1996 Z. z. o kontrole v štátnej správe v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o kontrole   v štátnej   správe“)   a zdôraznil,   že   podanie   sťažovateľa   smeruje   proti   postupu oddelenia sťažností ministerstva financií, v dôsledku čoho úrad vlády nie je vecne príslušný na vykonanie kontroly v tomto prípade. Vecne príslušným v zmysle § 1 ods. 1 písm. b) zákona o kontrole v štátnej správe v tomto prípade na vykonanie kontroly je ministerstvo financií,   ktoré   v zmysle   §   7   ods.   1   zákona   o kontrole   v štátnej   správe   kontroluje aj vybavovanie sťažností a toto prešetruje v rámci systému vnútornej kontroly. Kontrolu, ktorej vykonania sa sťažovateľ dožaduje, vykonáva v orgánoch verejnej správy vedúci alebo ním   poverená   osoba.   Z týchto   dôvodov   postúpil   úrad   vlády   podanie   sťažovateľa na vybavenie   ministerstvu   financií   s tým,   že   o výsledku   vybavenia   bude   ministerstvo financií informovať sťažovateľa i úrad vlády.

Sťažnosť ústavnému súdu odôvodnil sťažovateľ tým, že k porušeniu jeho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy došlo ministerstvom financií aj úradom vlády preto, že sťažovateľ sa domáhal svojím podaním z 11.   februára   2008   predpísaným   spôsobom   podľa   zákona   o sťažnostiach   svojho   práva a bolo povinnosťou ministerstva financií i úradu vlády sa podaním sťažovateľa zaoberať, tak ako im to predpisuje zákon o sťažnostiach. Z obsahu sťažnosti doručenej ústavnému súdu vyplýva, že sťažovateľ je toho názoru, že jeho podanie z 11. februára 2008 malo byť považované   za   sťažnosť,   ako   také   malo   byť   aj   vybavené   a sťažovateľ   mal   byť   o jeho vybavení   vyrozumený.   Sťažnosť   sťažovateľa   tak   dosiaľ   nebola   vybavená   postupom predpísaným zákonom o sťažnostiach. Dôvodom nevybavenia sťažnosti bola skutočnosť, že sťažovateľ   je   súdnym   exekútorom,   ktorý   však   svoje   podanie   z 11.   februára   2008 nedoručil daňovému riaditeľstvu ako súdny exekútor, nesťažoval sa na porušenie svojich práv ako súdny exekútor, ale ako daňový subjekt sťažujúci sa na porušovanie svojich práv. Žiadne   ustanovenie   zákona   o sťažnostiach   pritom   nevylučuje,   aby   fyzická   osoba,   ktorá má postavenie verejného činiteľa v inom konaní, v ktorom jej práva a povinnosti nie sú definované jej postavením súdneho exekútora, nemohla využívať prostriedky ochrany, ktoré zákon každému účastníkovi konania priznáva, keď základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej   republiky každému   bez ohľadu   na iné právne postavenie a nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať, čo vyplýva z čl.   12   ods.   2   ústavy.   Úrad   vlády   v rozpore   s obsahom   jemu   doručeného   podania neskontroloval   vybavenie   sťažnosti   ministerstvom   financií   a odkázal   sťažovateľa   práve na tento orgán. Tým úrad vlády odmietol vykonať kontrolu vybavenia sťažnosti napriek tomu,   že   je   jediným   orgánom,   v pôsobnosti   ktorého   je   kontrola   vybavovania   sťažností ministerstvom financií. Úrad vlády znemožnil takto sťažovateľovi domôcť sa jeho práva a nevybavil jeho sťažnosť predpísaným spôsobom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 tohto zákona návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Z obsahu   sťažnosti   je   zrejmé,   že   sťažovateľ   namietal   zásah   do   ním   označeného základného práva, ktorý mal byť spôsobený ministerstvom financií a úradom vlády tým, že ministerstvo financií jeho podanie z 11. februára 2008 nevybavilo riadne a o jeho podaní zo 14. marca 2008 úrad vlády nekonal, hoci bol povinný preskúmať postup ministerstva financií, čo však dosiaľ neurobil, a preto zásah do jeho práv trvá.

Ústavný súd poukazuje na to, že v zmysle § 53 ods.   3 zákona o ústavnom   súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. V tomto prípade bol 12. marca 2008 sťažovateľovi doručený list ministerstva financií, ktorým bol vyrozumený o spôsobe vybavenia jeho sťažnosti, a sťažnosť ústavnému súdu podal 4. júna 2008, teda po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd sa samostatne zaoberal ďalej tou časťou sťažnosti sťažovateľa, ktorá smerovala   proti   postupu   úradu   vlády   pri   vybavovaní   podania   sťažovateľa   zo 14.   marca 2008.

Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu je jeho právomoc vec meritórne skúmať založená   výlučne   v prípadoch,   keď   medzi   napadnutým   rozhodnutím   alebo   postupom dotknutého orgánu a namietaným porušením základných práv a slobôd existuje súvislosť, z ktorej vyplýva otázka ústavného významu a intenzity (I. ÚS 19/02).

Ústavný súd sa vo veci svojej právomoci totiž riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou   povolané   chrániť   nielen   zákonnosť,   ale   aj   ústavnosť.   Všeobecné   súdnictvo zabezpečuje   fyzickým   a právnickým   osobám   presadzovanie   svojich   práv,   zaväzuje sa poskytnúť   im   účinnú   ochranu   pred   neoprávnenými   štátnymi   zásahmi,   pritom   má prednostne chrániť a presadzovať individuálne základné práva a slobody. Príslušné procesné poriadky (v tomto prípade Občiansky súdny poriadok) sú zárukou účinnosti tejto právnej ochrany aj zárukou ochrany zákonného prístupu k uplatňovaniu základných práv a slobôd. Z uvedeného dôvodu je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, keď nie je daná právomoc všeobecných súdov (napr. II. ÚS 13/01).

Podľa § 24 ods. 1 zákona o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy Úrad vlády Slovenskej republiky je ústredným orgánom štátnej správy pre kontrolu plnenia úloh súvisiacich s výkonom štátnej správy, kontrolu plnenia úloh z uznesení vlády, ako aj pre kontrolu vybavovania petícií a sťažností.

Podľa § 250v ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že bola ukrátená na svojich právach a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím, a tento zásah bol zameraný priamo proti nej alebo v jeho dôsledku bol proti nej priamo vykonaný, môže sa pred súdom domáhať ochrany proti zásahu, ak taký zásah alebo jeho dôsledky trvajú alebo hrozí jeho opakovanie.

Týmto zákonným postupom sa zabezpečuje ústavné právo na súdnu a inú právnu ochranu.   Toto   právo   zahŕňa   aj   právo   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby,   ktorá sa domáha, aby súd chránil jeho práva pred orgánmi verejnej správy.

Proti postupu   orgánu   štátnej   správy,   a takým   je   v danom   prípade   aj   úrad   vlády, sa sťažovateľ môže brániť v správnom súdnictve, čo vylučuje právomoc ústavného súdu.

Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva garantovaného čl. 46 ods.   1   v spojení   s čl.   12   ods.   2   ústavy,   treba   konštatovať,   že   na   príslušnom   súde sa nedomáhal   ochrany   svojho   označeného   práva,   čo   netvrdí   ani   v   sťažnosti.   Keďže sťažovateľ   namietal,   že   postupom   úradu   vlády   došlo   k porušeniu   jeho   označeného základného   práva,   a keďže   proti   nečinnosti   orgánov   verejnej   správy   poskytujú   ochranu všeobecné   súdy   v   rámci   správneho   súdnictva   (II.   ÚS   136/02),   ústavný   súd   bol   nútený sťažnosť   sťažovateľa   aj   v tejto   jej   časti   po   jej   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Nedostatok právomoci ústavného súdu zaoberať sa sťažnosťou sťažovateľa nemožno odstrániť.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o ďalších nárokoch   je   viazané na   vyslovenie   porušenia   práva   alebo slobody   sťažovateľa   (čl.   127 ods. 3 ústavy), ústavný súd sa touto časťou sťažnosti osobitne nezaoberal.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. septembra 2008