znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 281/07-7

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 11.   decembra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť doc. Mgr. I. V., B., zastúpeného advokátom Mgr. V. Š., B., vo veci porušenia jeho základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   Krajským   súdom   v Bratislave   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 3 Co 52/2005   a Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 2 Cdo 70/2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť doc. Mgr. I. V. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. novembra 2007   doručená   sťažnosť   doc.   Mgr.   I.   V.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom Mgr. V. Š., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 52/2005 a Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 70/2007.

Sťažovateľ namieta porušenie označených práv postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 52/2005 a rozsudkom z 10. novembra 2005, ako aj postupom a uznesením   najvyššieho   súdu   č.   k. 2   Cdo   70/2007-338   z 31.   júla   2007   v súvislosti s uložením mu povinnosti zaplatiť náhradu trov právneho zastúpenia.

Sťažovateľ namieta, že náhrada trov právneho zastúpenia mu bola uložená neprávom, pretože odporca si uplatnil nárok na náhradu trov za úkony, ktoré vôbec nevykonal, ako aj nesprávne vyčíslil   predmet konania, keď požadoval   náhradu   z hodnoty   veci   oceniteľnej v peniazoch   napriek   tomu,   že   už   na   prvom   pojednávaní   sťažovateľ   svoj   návrh   v časti o určenie vlastníctva vzal späť a prvostupňový súd vyhlásil uznesenie o zastavení konania v tejto   časti,   avšak   odporcovi   priznal   náhradu   trov   konania   z hodnoty   domu až do písomného vyhotovenia uznesenia o zastavení konania, ku ktorému došlo o niekoľko rokov. Sťažovateľovi však nebola daná možnosť vyjadriť sa ani k predloženému potvrdeniu o hodnote   nehnuteľnosti,   ani   k vyčísleniu   trov,   pričom   k nemu   došlo   až po vyhlásení rozsudku.

Postupom krajského súdu tak bola sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom, pričom   bola   narušená   aj   rovnosť   účastníkov   konania,   keďže   odporca   mal   možnosť predkladať dôkazy, ku ktorým sa už sťažovateľ nemal možnosť vyjadriť.

Tento nedostatok „nezhojil“ podľa názoru sťažovateľa ani najvyšší súd na základe jeho dovolania, ktoré ako neprípustné odmietol. Najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil jednak tým, že v prípade výroku o trovách konania nie je založená prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 238 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, a tiež tým, že krajský súd neodňal sťažovateľovi možnosť konať pred súdom.

Tieto svoje závery však skôr autoritatívne skonštatoval, než dostatočne odôvodnil, pričom k odňatiu možnosti konať pred súdom sa prakticky vôbec nevyjadril. Sťažovateľovi pritom bola zjavne minimálne odňatá možnosť konať pred súdom. Ani teória o výroku rozsudku o trovách konania, ktorý ma vlastne povahu uznesenia, a preto niet proti nemu odvolania,   nemá   zjavne   oporu   v   zákone.   Rozhodnutie   najvyššieho   súdu   je   podľa sťažovateľa preto arbitrárne, svojvoľné a zjavne neodôvodnené.

Sťažovateľ na základe uvedených skutočností navrhuje, aby ústavný súd v náleze takto rozhodol:

„1. Právo Doc. Mgr. I. V. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 47 ods. 3 Ústavy SR   a   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom Krajského súdu v súdnom konaní vedenom pod sp, zn. 3Co 52/2005 a rozsudkom zo dňa 10. 11. 2005 porušené bolo.

2. Právo Doc. Mgr. I. V. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 47 ods. 3 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 31. 07. 2007, č. k. 2 Cdo 70/2007-338 porušené bolo.

3. Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 10. 11. 2005, sp. zn. 3 Co 52/2005 sa zrušuje.

4. Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 31. 07. 2007, č. k. 2 Cdo 70/2007-338 sa zrušuje.

5. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia.“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd na každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy, návrhy podané   niekým   zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene,   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Odmietnuť môže aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu.

Sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   postupom   a rozsudkom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 52/2005.

Ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   ako   podanú   oneskorene,   pretože od nadobudnutia   právoplatnosti   rozsudku   krajského   súdu   č. k.   3 Co 52/2005-258 z 10. novembra 2005 uplynulo viac ako dva mesiace a lehotu ustanovenú v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde nemožno predĺžiť alebo jej zmeškanie odpustiť.

Čo   sa   týka   časti   sťažnosti,   v   ktorej   sťažovateľ   namieta   porušenie   označených základných   práv „postupom   uznesením“ najvyššieho   súdu   č. k. 2 Cdo   70/2007-338 z 31. júla 2007, ktorým najvyšší súd zastavil konanie sťažovateľa, aj túto časť sťažnosti ústavný   súd   odmietol   z dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti,   keďže   sa nestotožnil s námietkami sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

Pri   rozhodovaní   o tejto   časti   sťažnosti   vychádzal   ústavný   súd   z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu č. k. 2 Cdo 70/2007-338, ktorý uviedol:

„Podľa § 239 ods. 2 O. s. p. dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak

a) odvolací   súd   vyslovil   vo   svojom   potvrdzujúcom   uznesení,   že   je   dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,

b) ide   o   uznesenie   o   návrhu   na   zastavenie   výkonu   rozhodnutia   na   podklade cudzozemského rozhodnutia,

c) ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Podľa § 239 ods. 3 O. s. p. ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide o uznesenie o príslušnosti,   predbežnom   opatrení,   poriadkovej   pokute,   o   znalečnom,   tlmočnom a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením.

Žalobca   svojim   dovolaním   výslovne   napáda   výrok   odvolacieho   súdu   o   trovách konania. Prípustnosť dovolania proti časti rozsudku odvolacieho súdu o trovách konania treba posudzovať podľa § 239 O. s. p., nie podľa § 238 O. s. p. Ide totiž o rozhodnutie, ktoré má   povahu   uznesenia   v   zmysle   §   167   ods.   1   O.   s.   p.   a   to   aj   v   prípade,   že   je   pojaté do rozsudku o veci samej. Ani v takom prípade nezmení rozhodnutie o trovách konania svoju procesnú povahu, a preto z hľadiska prípustnosti dovolania treba na neho hľadieť ako na uznesenie. Ustanovenie § 239 ods. 3 O. s. p. ale výslovne ustanovuje, že predchádzajúce odseky 1 a 2 (pripúšťajúce dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu) neplatia, ak ide o uznesenie o trovách konania.

S   prihliadnutím   na   zákonnú   povinnosť   (§   242   ods.   1   O.   s.   p.)   skúmať   vždy, či dovolaním   napadnutá   časť   rozhodnutia   odvolacieho   súdu   nebola   vydaná   v   konaní postihnutom niektorou zo závažných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia, neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 239 O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a) až g) O. s. p. (t. j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho   zastúpenia   procesne   nespôsobilého   účastníka,   o   prekážku   veci   právoplatne rozhodnutej   alebo   už   prv   začatého   konania,   o   prípad   odňatia   možnosti   účastníka   pred súdom konať, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania vo veciach, ktoré môžu začať len   na   návrh,   či   o   prípad   rozhodovania   vylúčeným   sudcom   alebo   súdom   nesprávne obsadeným).   Dospel   však   k   záveru,   že   konanie   odvolacieho   súdu   a   jeho   rozhodnutie nie sú postihnuté takouto vadou, a teda, že dovolanie žalobcu nie je prípustné ani podľa § 237 O. s. p.

Pokiaľ žalobca tým, že v dovolaní vytýka odvolaciemu súdu priznanie náhrady trov za niektoré úkony právnej služby, ktoré vôbec neboli vykonané a za niektoré úkony priznané náhradou v rozpore s advokátskou tarifou, uvádza, že takýmto postupom súdu bola odňatá možnosť   konať   pred   súdom,   treba   uviesť,   že   dovolací   súd   nie   je   všeobecnou   treťou inštanciou,   v   ktorej   by   mohol   preskúmať   akékoľvek   rozhodnutie   súdu   druhého   stupňa. Preskúmavať   správnosť   a   úplnosť   skutkových   zistení   a   to   ani   v   súvislosti   s   právnym posúdením   veci   nemôže   dovolací   súd   už   len   z tohto   dôvodu,   že   nie   je   oprávnený   bez ďalšieho prehodnocovať   vykonané   dôkazy,   pretože   -   na rozdiel   od súdu prvého   stupňa a odvolacieho   súdu   -   nemá   možnosť   podľa   zásad   ústnosti   a   bezprostrednosti   v   konaní o dovolaní tieto dôkazy sám vykonávať ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom konaní podľa § 243a ods. 2 in fine O. s. p. (dokazovanie však nevykonáva). Keďže   prípustnosť   dovolania   žalobcu   nemožno   v   prejednávanej   veci   vyvodiť   ani z ustanovenia § 239 O. s. p., ani z ustanovenia § 237 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky jeho opravný prostriedok odmietol podľa § 243b ods. 4 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p. So zreteľom na právnu úpravu dovolacieho konania nezaoberal sa napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti z dôvodov žalobcom namietaných.“.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   odôvodnenie   namietaného   rozhodnutia   nie   je   ani svojvoľné,   ani   arbitrárne,   a preto   nesignalizuje   možnosť   vysloviť   porušenie   základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto túto časť sťažnosti ústavný súd odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Čo sa týka namietaného porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 47 ods. 3 ústavy,   t.   j.   porušenie   princípu   rovnosti   účastníkov   v dovolacom   konaní   ústavný   súd rozhodol,   že   aj   táto   časť   sťažnosti   je   zjavne   neopodstatnená,   pretože   k porušeniu   toho základného práva nemohlo vzhľadom na odmietnutie dovolania ani dôjsť, a preto aj túto časť sťažnosti ústavný súd odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   dôvodu   rozhodovať o ďalších požiadavkách sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2007