znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 281/06-22

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   8. novembra 2006 v senáte   zloženom   z   predsedu   Alexandra   Bröstla,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej a sudcu   Jána   Auxta   v   konaní   o   sťažnosti MUDr.   K.   V.,   K.,   zastúpenej   advokátom JUDr. M. J., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 25 C 608/99 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo MUDr. K. V. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky a   právo   na   prejednanie   jej záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 25 C 608/99 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Košice I   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   25 C 608/99 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. MUDr. K. V. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 25 000 Sk (slovom dvadsaťpäťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   jej   je   Okresný   súd   Košice I p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Košice I j e   p o v i n n ý   uhradiť   trovy   konania   MUDr.   K.   V. v sume 5 788 Sk (slovom päťtisícsedemstoosemdesiatosem slovenských korún) do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet jej právneho zástupcu advokáta JUDr. M. J., K.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. II. ÚS 281/06-9 z 13. septembra 2006 prijal na ďalšie konanie sťažnosť MUDr. K. V. (ďalej len „sťažovateľka“) podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“),   ktorou   namietala porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 25 C 608/99.

Predseda   okresného   súdu   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril k sťažnosti podaním   sp. zn.   Spr 2379/06   z   10. októbra 2006   doručeným   ústavnému   súdu 16. októbra 2006, v ktorom sa okrem iného uvádza:

«Sťažovateľka vystupuje v konaní 25 C 608/99 na procesnej strane žalovanej. Žalobu podal na tunajšom súde 11. 2. 1998 žalobca B. – B. V., ktorou sa domáhal od žalovanej zaplatenia sumy 3.966,80 Sk, titulom odmeny za vykonanie diela.

Vec bola na Okresnom súde Košice I pôvodne zapísaná v registri „Ro“ pod sp. zn. Ro 902/98.

Dňa 27. 1. 1999 súd vydal platobný rozkaz. Proti   platobnému   rozkazu   podala   v   zákonnej   lehote   odpor   žalovaná.   Spis   bol preradený do registra „C“, konkrétne senátu 25 C.

Prvé   pojednávanie   vo   veci   súd   nariadil   na   3. 3. 2000.   Ďalšie   pojednávania sa uskutočnili 4. 5. 2000, 22. 6. 2000, 6. 12. 2001.

6. 12. 2001 súd pojednávanie odročil za účelom nariadenia znaleckého dokazovania znalcom   z   odboru   písmoznalectva.   Písomné   vyhotovenie   uznesenia   bolo   účastníkom konania   a   znalcovi   doručované   9. 9. 2002.   Znalec   posudok   a   vyúčtovanie   znalečného doručil súdu 12. 12. 2002.

Proti uzneseniu o priznaní odmeny znalcovi podala 5. 5. 2003 odvolanie žalovaná.

11. 8. 2003 bol spis predložený na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach. Krajský súd v Košiciach uznesením č. k. 12 Co 221/03-73 zo dňa 21. 8. 2003 potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa.

Ďalšie pojednávanie vo veci sa uskutočnilo 11. 3. 2004, 16. 3. 2004 a 17. 2. 2005, kedy súd vo veci meritórne rozhodol.

Proti rozsudku č. k. 25 C 608/99-118 podala odvolanie žalovaná. Dňa 30. 5. 2006 bol spis predložený na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach. Krajský súd v Košiciach č. k. 1 Co 166/2005-163 zo dňa 13. 10. 2005 zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vrátil mu v rozsahu zrušenia vec na ďalšie konanie.

Spis bol vrátený Okresnému súdu Košice I 16. 5. 2006. Toho času je vo veci vytýčený termín pojednávania na 4. 12. 2006. Predmetom konania pred okresným súdom je cena za zhotovené dielo. Po   právnej   stránke   vec   nie   je   zložitá.   Po   skutkovej   stránke   sa   vec   javí   značne zložitou, vyžaduje si znalecké dokazovanie a to ovplyvnilo dĺžku konania.

Správanie účastníkov konania nevykazovalo také okolnosti, ktoré by bolo potrebné zohľadniť na ich ťarchu pri posudzovaní dĺžky konania. Žalovaná proti rozhodnutiu súdu dvakrát   podala   odvolanie,   v   dôsledku   ktorého   bol   spis   postúpený   na   Krajský   súd v Košiciach a kde sa zdržal od 11. 8. 2003 do 10. 9. 2003 a od 30. 5. 2005 do 16. 5. 2006. Okresný súd Košice I bol v určitých oblastiach nečinný, čim došlo k predĺženiu celej doby trvania sporu. Tieto prieťahy, ktoré sa kvalifikujú ako „zbytočné“ vznikli v dôsledku pracovnej preťaženosti Okresného súdu Košice I v predchádzajúcich rokoch.»

Rovnaké skutočnosti, ktoré sú uvedené vo vyjadrení predsedu okresného súdu, zistil aj ústavný súd z predloženého spisu a z vyjadrení účastníkov.

Podaním   doručeným   ústavnému   súdu   23. októbra 2006   sa   právny   zástupca sťažovateľky vyjadril k stanovisku okresného súdu, v ktorom uviedol:

„Sťažovateľka   sa   nestotožňuje   s tvrdením   predsedu   Okresného   súdu   Košice I, že dĺžka konania je zapríčinená tým, že vo veci bolo nariadené znalecké dokazovanie a táto skutočnosť je dôležitá pre posúdenie, že vec sa javí ako skutkovo zložitá. Sťažovateľka je toho   názoru,   že   znalecké   dokazovanie,   hoci   ho   považuje   za   zbytočné   a   neúčelné, trvalo určitú dobu v konaní,   no nemá žiadnu príčinnú súvislosť   s dĺžkou konania,   ktorá je 8 rokov.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

II.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   „Každý   má právo,   aby sa   jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“, a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry (I. ÚS 24/03, II. ÚS 66/03, IV. ÚS 15/03),   v súlade s ktorou   možno za konanie   (postup)   súdu   odstraňujúce   právnu   neistotu   sťažovateľa   v   konkrétnom posudzovanom   prípade   považovať   také   konanie,   ktoré   smeruje   k   právoplatnému rozhodnutiu   vo   veci   alebo   k odstráneniu   jeho   právnej   neistoty   zákonom   dovoleným spôsobom.   K vytvoreniu   právnej   istoty   preto   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu (III. ÚS 127/03).

Otázku   existencie   zbytočných   prieťahov   v   konaní   a   porušenia   základného   práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd podľa svojej konštantnej   judikatúry   (napr. II. ÚS 813/00,   IV. ÚS 74/02)   skúma   vždy   s ohľadom na konkrétne   okolnosti   prípadu   podľa:   1. právnej   a   faktickej   zložitosti   veci,   pričom zohľadňuje   aj   to,   o   čo   sťažovateľovi   ide   pri   uplatňovaní   základného   práva   na   súdnu ochranu,   2. správania   účastníka   konania,   3. spôsobu,   akým   v   konaní   postupoval   súd. Za súčasť prvého kritéria možno považovať aj povahu prejednávanej veci.

1. Pokiaľ   ide   o   právnu   a faktickú   zložitosť   veci,   konanie vedené pred okresným súdom o zaplatenie pohľadávky s príslušenstvom tvorí bežnú súčasť rozhodovacej činnosti súdov,   nie   je   právne   zložité.   V   danom   prípade   však   nemožno   vylúčiť   určitú   skutkovú zložitosť veci, na ktorú poukázal i okresný súd vo svojom vyjadrení, pretože vo veci bolo potrebné   nariadiť   znalecké   dokazovanie   a vypočuť   viacerých   svedkov,   ale   vychádzajúc z doterajšej   dĺžky   tohto   konania   a dosiahnutých   výsledkov   ústavný   súd   konštatuje, že nezistil také okolnosti, ktoré by odôvodňovali viac ako 8 ročné trvanie konania jeho faktickou zložitosťou.

2. Správanie   sťažovateľky   ako   účastníčky   konania   je   druhým   kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní došlo k zbytočným prieťahom.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   úkony   sťažovateľky,   ktorá   bola   právne   zastúpená advokátom,   neprispeli   k   zbytočným   prieťahom   vo veci.   Ani   okresný   súd   vo   svojom vyjadrení netvrdil, že by správanie sťažovateľky ovplyvnilo doterajšiu dĺžku konania.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 25 C 608/99, pričom vzniknuté prieťahy posudzoval ako celok s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   okresný   súd   bol   v   niektorých   obdobiach   nečinný bez akejkoľvek   zákonnej   prekážky   a   v   niektorých   prípadoch   bolo   jeho   konanie   málo efektívne a minulo sa svojmu účinku. I keď okresný súd v danej veci vykonal veľký počet procesných   úkonov,   v priebehu   konania   však   nepostupoval   podľa   zásady   vyplývajúcej z prvej vety ustanovenia § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec   bola   čo   najrýchlejšie   prejednaná   a   rozhodnutá.   Postup   okresného   súdu   nebol v súlade s ustanovením § 114 ods. 1 OSP, podľa ktorého pojednávanie pripraví predseda senátu tak, aby bolo možné rozhodnúť o veci spravidla na jedinom pojednávaní. O tom, že okresný   súd   v rámci   svojho   postupu   nemal   na zreteli   príslušné   zákonné   ustanovenia, svedčí skutočnosť, že hoci v priebehu konania nariadil až 8-krát pojednávanie a vo veci aj rozhodol,   vec   nie   je   dosiaľ   právoplatne   skončená.   Jeho   rozhodnutie   bolo   odvolacím súdom z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu zrušené. Stav právnej neistoty sťažovateľky nebol do dňa prerokúvania jej sťažnosti na ústavnom súde odstránený.

Ústavný súd vychádzajúc zo svojej judikatúry (napr. IV. ÚS 239/03, IV. ÚS 9/05) ďalej konštatuje, že nesústredený a neefektívny   bol aj postup okresného súdu   súvisiaci so znaleckým   dokazovaním.   Svedčí   o   tom   tá   skutočnosť,   že   i   keď   okresný   súd už 6. decembra 2001 odročil pojednávanie za účelom nariadenia znaleckého dokazovania, uznesenie o ustanovení znalca vypracoval so značným časovým odstupom (august 2002). Pritom znalecký posudok bol doručený okresnému súdu až v decembri 2002, čím v konaní vznikli zbytočné prieťahy, ktoré priznal aj okresný súd vo svojom vyjadrení.

Ďalej   ústavný   súd   zistil   v postupe   okresného   súdu   aj   nečinnosť,   a   to   v   období od 26. augusta 1999, keď okresný súd doručil odpor na vyjadrenie právnemu zástupcovi žalobcu, do 11. februára 2000, keď určil termín pojednávania na 3. marec 2000 (nečinnosť viac   ako   5   mesiacov),   ale   najmä   od   22.   júna   2000,   keď   bolo   odročené   pojednávanie, až do 9. augusta 2001, keď určil termín pojednávania na 6. december 2001 (nečinnosť viac ako 13 mesiacov).

Argumentáciu   okresného   súdu   odvolávajúcu   sa   na   neúmernú   zaťaženosť   sudcov ústavný súd neakceptoval.

V súlade s judikatúrou ústavného súdu nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v súdnom konaní   (III. ÚS 17/02)   a   nemá   povahu   okolnosti,   ktorá   by   vylučovala   alebo   znižovala zodpovednosť   súdu   za   rozhodnutie   vo   veci.   Túto   okolnosť   ústavný   súd   nezohľadňuje v súvislosti   s   pozitívnym   záväzkom   štátu   zabezpečiť   právo   občana   na   súdne   konanie bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   je toho   názoru,   že doterajšiu   dĺžku   predmetného   konania   vedeného okresným súdom nemožno považovať v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru za   ústavne   akceptovateľnú,   a   preto   dospel   k   záveru,   že   základné   právo   sťažovateľky na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   právo na prejednanie jej záležitostí v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 25 C 608/99 porušené.

III.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva   na   prejednanie   jej   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru, prikázal v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde okresnému súdu vo veci sp. zn. 25 C 608/99 konať bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka   žiadala   o   priznanie   sumy   25 000 Sk,   ktoré   odôvodnila   najmä   tým, že počas 8 ročnej doby súdneho konania žije v stave právnej neistoty.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie finančného zadosťučinenia a pri jeho určení ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   vedeného   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 25 C 608/99 a najmä vzhľadom na povahu veci a predmet sporu, ústavný súd považoval priznanie   sumy   žiadanej   sťažovateľkou,   t. j.   25 000 Sk,   ktorú   je okresný   súd   povinný zaplatiť   v   súlade   s   výrokom   tohto   nálezu,   za primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Právny zástupca sťažovateľky si uplatnil náhradu trov konania za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) v sume 5 788 Sk.

Pri   určení   náhrady   trov   vychádzal   ústavný   súd z priemernej   mesačnej   mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2005, ktorá bola 16 381 Sk, z čoho   vyplýva,   že   za   jeden   úkon   vykonaný   v   roku   2006   patrí   odmena   pre   právneho zástupcu   sťažovateľky   v sume   2 730 Sk   a náhrada   režijného   paušálu   za   dva úkony po 164 Sk   podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004   Z. z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb v znení   neskorších   predpisov.   Sťažovateľke   bola   teda   priznaná   náhrada   trov   právneho zastúpenia v celkovej sume 5 788 Sk.

Úhradu   trov   konania   je okresný   súd   povinný   zaplatiť na účet   právneho   zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 8. novembra 2006