znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 280/2015-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. apríla 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosaa Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

, zastúpeného advokátom ⬛⬛⬛⬛,

, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   oznámením   Generálnej   prokuratúry   Slovenskejrepubliky č. k. VI/3 Gc 424/14/1000-4 z 18. decembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. februára2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalejlen „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) oznámením Generálnej prokuratúrySlovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna   prokuratúra“)   č.   k.   VI/3 Gc 424/14/1000-4z 18. decembra 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

Z obsahu sťažnosti a z jej prílohy vyplynulo, že sťažovateľ sa na základe rozhodnutiaMinisterstva pre správu a privatizáciu národného majetku Slovenskej republiky č. 858/2000z 25.   októbra   2000   o privatizácii   časti   zdravotníckeho   zariadenia „NsP

– časť Obvodné zdravotné stredisko ⬛⬛⬛⬛ “ a na základekúpnej   zmluvy „o predaji   časti   podniku   č.   2068/2001“ uzatvorenej   27.   apríla   2001s Fondom   národného   majetku   Slovenskej   republiky   stal   s účinnosťou   od   1.   mája   2001vlastníkom „OZS ⬛⬛⬛⬛ “.

Krajský úrad v Košiciach vydal 11. septembra 2000 pod č. 2000/08797 povolenie ⬛⬛⬛⬛ na   poskytovanie   zdravotníckej   starostlivosti   v odbore   stomatológiaa určil ako miesto výkonu činnosti neštátne zdravotnícke zariadenie „ObZS “. Následne bola 13. októbra 2000 uzavretá „Zmluva o nájme nebytových priestorov a vecného   vybavenia   č.   187/2000   medzi   NsP ⬛⬛⬛⬛ a “ pre   účely   prevádzkovania   neštátneho   zdravotníckeho   zariadenia   v odborestomatológia.

Podľa názoru sťažovateľa na základe kúpnej   zmluvy   z 27. apríla 2001 „platnosť zmluvy   o nájme   nebytových   priestorov   medzi   NsP a ⬛⬛⬛⬛ skončila   k termínu   1.5.2001   v zmysle   §   36   OZ. prestal   k uvedenému   dátumu   disponovať   priestormi   na   poskytovanie   zdravotníckej starostlivosti a prestal spĺňať podmienky ustanovenia § 32 ods.(3) pís h, zák.č. 277/1994 Z.z... Zmluva o nájme nebytových priestorov a vecného vybavenia č. 187/2000 uzavretá medzi NsP ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ ako aj Povolenie na poskytovanie zdravotníckej starostlivosti v odbore stomatológia v NZZ pod číslom 2000/08797 zo dňa

11.9.2000   neboli   súčasťou   schváleného   privatizačného   projektu   časti   zdravotníckeho zariadenia NsP ⬛⬛⬛⬛ - časť Obvodné zdravotné stredisko

.

Dňa 27.4.2001 bola podpísaná kúpna zmluva o predaji časti podniku č.2068/2001 s účinnosťou od 1.5.2001 a novým vlastníkom OZS ⬛⬛⬛⬛ sa stal, ktorý   v   zmysle   §   17   zákona   č.92/1991   Zb.   prevzal   práva   a   povinnosti   podniku z pracovnoprávnych   vzťahov   k   zamestnancom   pracujúcim   v   jeho   organizačnej   zložke ktorých   sa   privatizácia   týka   a   prechádzajú   na   nadobúdateľa   / ⬛⬛⬛⬛ /,   teda ⬛⬛⬛⬛ sa stal zamestnancom ⬛⬛⬛⬛.

neuzatvoril novú nájomnú zmluvu s novým vlastníkom objektu OZS ⬛⬛⬛⬛.“.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ poukazuje na vyjadrenia ⬛⬛⬛⬛, ktoréučinil 12. júna 2013 na súdnom pojednávaní v sťažovateľom bližšie neoznačenom súdnomkonaní pred Okresným súdom Michalovce. Tieto vyjadrenia ako dôkazy sťažovateľ poskytolgenerálnej   prokuratúre   pre   účely   rozhodovania   o jeho   ďalšom   opakovanom   podnetev namietanom konaní a sú súčasťou spisovej dokumentácie nižších stupňov prokuratúry.

Podľa názoru sťažovateľa „... aj napriek tomu správnosť postupu pri vybavovaní mojich predchádzajúcich podnetov nižšími zložkami prokuratúry, Generálna prokuratúra Slovenskej   republiky   nepreskúmala,   čo   sama   tvrdí   vo   svojom   napadnutom   opatrení v druhom odseku posledná veta.

Takto   mi   bolo   odňaté   moje   subjektívne   právo   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu garantované mi § 31-§36 zákona číslo 153/2001 Z. z. O prokuratúre v spojení s § 26 ods.(1) zákona   číslo   154/2001   Z.   z.   O   prokurátoroch.   Nadriadený   prokurátor   mal   povinnosť konkrétne   vydať   úlohu   pokynom   svojim   podriadeným   prokurátorom,   a   preskúmať   celý skutkový stav nielen po občiansko právnej ale aj po trestnoprávne línií dotknutých orgánov a   vyvodiť   osobnú   zodpovednosť   osôb,   ktoré   participovali   na   nezákonnom   postupe dotknutých orgánov.

Takýmto nezákonným postupom mi bol odňatý môj majetok, ktorý som nadobudol na základe kúpnej zmluvy zo dňa 27.4.2001 o predaji časti podniku č.2068/2001 s účinnosťou od 1.5.2001 uzavretej s FNM SR a za ktorý som riadne zaplatil.

Takto došlo k porušeniu nielen môjho práva na majetok, ale aj práva na ochranu môjho majetku v zmysle čl. 20 odsek (1) Ústavy Slovenskej republiky.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol: „1. Základné práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1), čl. 48 ods. 2) Ústavy Slovenskej republiky   boli   opatrením   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   číslo VI/3 Gc 424/14/1000-4 zo dňa 18. decembra 2014 porušené.

2. Ústavný súd SR v zmysle § 56 ods. 2 a 3 písm. b) zákona o organizácií ústavného súdu   zrušuje   opatrenie   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   číslo VI/3 Gc 424/14/1000-4 zo dňa 18. decembra 2014 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3.   Generálna   prokuratúra   Slovenskej   republiky   je   povinná   zaplatiť   sťažovateľovi náhradu trov konania pre JUDr. M.K. v celkovej sume 355,72 s DPH... do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri predbežnom   prerokovaní   každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonompredpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie základných práv podľa čl.46   ods.   1   a čl.   48   ods.   2   ústavy   oznámením   generálnej   prokuratúry   č.   k.VI/3 Gc 424/14/1000-4   z   18.   decembra   2014,   ktorým   bol   sťažovateľ   upovedomenýo spôsobe vybavenia jeho ďalšieho opakovaného podnetu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bezzbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkýmvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať všeobecné súdy,resp. iné orgány verejnej moci, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikáciazákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejtointerpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvouo ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).Vo vybavení ďalšieho opakovaného podnetu sťažovateľa č. k. VI/3 Gc 424/14/1000-4z 18. decembra 2014 generálna prokuratúra uviedla:

„Podaním   doručeným   Generálnej   prokuratúre   Slovenskej   republiky   5.   novembra 2014 žiadate o opakované preskúmanie zákonnosti procesného postupu pri vybavovaní Vašich   podnetov   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   generálnym   prokurátorom Slovenskej republiky. Vaše podnety sa týkali preskúmania zákonnosti rozsudku Okresného súdu   Michalovce   z   12.   marca   2002   č.   k.   8C   800/01-87   a   rozsudku   Krajského   súdu   v Košiciach   z 5.   novembra   2012 (správne   má   byť   z   5.   novembra   2002,   pozn.). Uvedené rozhodnutia nadobudli právoplatnosť 14. januára 2003.

V   súlade   so   závermi   prokurátorov   vybavujúcich   Vaše   predchádzajúce   podnety (naposledy č. k. VI/3 Gc 219/08-4 z 29. októbra 2009), je nutné konštatovať, že jednoročná lehota   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   (§   243g   OSP)   už   uplynula.   Keďže od nadobudnutia právoplatnosti označených rozhodnutí súdov už uplynul viac ako rok, podanie   mimoriadneho   dovolania   v   danej   veci   je   neprípustné.   Vzhľadom   na   uplynutie jednoročnej lehoty a nemožnosti podania mimoriadneho dovolania, som dôvodnosť Vašich námietok   proti   týmto   rozhodnutiam   ani   správnosť   postupu   prokuratúry   pri   vybavovaní Vašich predchádzajúcich podnetov neskúmal.

Týmto považujem vec na Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky za vybavenú.“

Základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje, že každý sa môže domáhaťzákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súdea v prípadoch   ustanovených   zákonom   na   inom   orgáne   Slovenskej   republiky.   Takýmorgánom môže byť aj generálna prokuratúra. Súčasťou základného práva na inú právnuochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   je   nepochybne   aj   právo   dotknutej   osoby   požiadaťo ochranu svojich práv príslušné orgány prokuratúry, či už prostredníctvom podnetu, aleboopakovaného podnetu [§ 31 ods. 2 a § 34 ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúrev znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o prokuratúre“)],   pričom   tomuto   právuzodpovedá povinnosť príslušných orgánov prokuratúry zákonom ustanoveným postupom satakýmto   podnetom   (podaním)   zaoberať   a   o   jeho   vybavení   dotknutú   osobu   vyrozumieť.Súčasťou tohto práva dotknutej osoby nie je ale právo, aby príslušné orgány prokuratúry jejpodnetu   (podaniu)   vyhoveli   (m.   m.   I.   ÚS   40/01,   II.   ÚS   168/03   a III. ÚS 133/06),   t. j.za porušenie základného práva na inú právnu ochranu nemožno považovať samu osebeskutočnosť, že prokuratúra podnetu, resp. opakovanému podnetu nevyhovie podľa predstávjeho pisateľa (napr. I. ÚS 38/02, II. ÚS 358/06, IV. ÚS 28/06 atď.).

Podľa § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor preskúmava zákonnosť postupua rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánova súdov v rozsahu vymedzenom zákonom aj na základe podnetu, pričom je oprávnenývykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľaosobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa   druhého   odseku   citovaného   zákonného   ustanovenia   podnetom   sa   rozumiepísomná alebo   ústna   žiadosť, návrh   alebo   iné podanie fyzickej osoby   alebo   právnickejosoby, ktoré smeruje k tomu, aby prokurátor vykonal opatrenia v rozsahu svojej pôsobnosti,najmä aby podal návrh na začatie konania pred súdom alebo opravný prostriedok, abyvstúpil   do   už   začatého   konania   alebo   vykonal   iné   opatrenia   na   odstránenie   porušeniazákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov, na ktorých vykonanie jepodľa zákona oprávnený.

Podľa ustanovenia § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre podávateľ podnetu môže žiadať opreskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybavínadriadený prokurátor. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia ďalší opakovaný podnetv tej istej veci vybaví nadriadený prokurátor uvedený v odseku 1 len vtedy, ak obsahujenové skutočnosti. Ďalším opakovaným podnetom sa rozumie v poradí tretí a ďalší podnet,v ktorom podávateľ podnetu prejavuje nespokojnosť s vybavením svojich predchádzajúcichpodnetov v tej istej veci.

Po   preskúmaní   sťažnosti   sťažovateľa   a namietaného   oznámenia   generálnejprokuratúry je ústavný súd toho názoru, že generálna prokuratúra sa podnetom sťažovateľa vnapadnutom   konaní   náležite   zaoberala   a   o   spôsobe   preskúmania   riadne   sťažovateľa   ajvyrozumela.   Generálna   prokuratúra   postupovala   pri   vybavovaní   ďalšieho   opakovanéhopodnetu   sťažovateľa   ústavne   konformným   spôsobom,   keď   ho   vzhľadom   na   nemožnosťpodania mimoriadneho dovolania z dôvodu uplynutia zákonnej lehoty vybavila namietanýmprípisom   bez vecného preskúmania námietok sťažovateľa a správnosti postupu orgánovprokuratúry pri vybavovaní predchádzajúcich podnetov sťažovateľa v jeho veci. Namietanéoznámenie   generálnej   prokuratúry   č.   k.   VI/3   Gc   424/14/1000-4   z   18.   decembra   2014považuje ústavný súd za zákonné a dostatočne odôvodnené.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na svoj právny názor, podľa ktoréhopostup orgánu verejnej moci v súlade s platným a účinným zákonom nemožno hodnotiť akoporušovanie základných práv garantovaných ústavou a ani práv garantovaných Dohovoromo ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   či   inou   kvalifikovanou   medzinárodnouzmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (napr.   I.   ÚS   8/96,   I.   ÚS   6/97,II. ÚS 81/00), a zároveň zdôrazňuje, že aj keď je prokuratúre v zmysle čl. 149 ústavyzverená funkcia chrániť práva a zákonom chránené záujmy fyzických osôb a právnickýchosôb, nemôže plniť túto funkciu nad rámec, či dokonca v rozpore so zákonom, pretože ajna ňu sa vzťahuje čl. 2 ods. 2 ústavy, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základeústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

V súvislosti   s námietkou   sťažovateľa,   že   nadriadený   prokurátor   mal   povinnosť„preskúmať celý skutkový stav nielen po občiansko právnej ale aj po trestnoprávne línii dotknutých orgánov a vyvodiť osobnú zodpovednosť osôb“, ústavný súd konštatuje, že akpodľa sťažovateľa okolnosti jeho prípadu nasvedčujú tomu, že bol spáchaný trestný čin,sťažovateľ   mal/má   možnosť   obrátiť   sa   na   orgány   činné   v trestnom   konaní   s   trestnýmoznámením podľa § 196 Trestného poriadku.

Ústavný   súd   preto   dospel   k   záveru,   že   oznámením   generálnej   prokuratúry   č.   k.VI/3 Gc 424/14/1000-4 z 18. decembra 2014 nedošlo k porušeniu označeného základnéhopráva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietanýmpostupom   orgánu štátu nemohlo   vôbec   dôjsť k   porušeniu toho   základného práva   aleboslobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislostimedzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh pretomožno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnumožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by moholposúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosťv časti namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2ústavy   namietaným   oznámením   generálnej   prokuratúry,   ústavný   súd   konštatuje,   žesťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, v sťažnosti neodôvodnil, v čomvidí porušenie uvedeného článku ústavy, resp. porušenie ktorých jeho atribútov namieta,a preto je sťažnosť v tejto časti nepreskúmateľná. Nepreskúmateľnosť sťažnosti v tejto častineumožňuje   ústavnému   súdu   dospieť   k záveru   o príčinnej   súvislosti   medzi   označenýmzákladným právom na jednej strane a namietaným rozhodnutím na strane druhej (m. m.III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 299/07, I. ÚS 256/08).

Uvedené závery boli so zreteľom na obsah sťažnosti základom pre záver ústavnéhosúdu,   že   sťažnosť   sťažovateľa   ako   celok   odmietol   už   pri   jej   predbežnom   prerokovaní(§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Nad   rámec   odôvodnenia   ústavný   súd   poznamenáva,   že   odôvodnenie   sťažnostikoncipované   advokátom   ako   kvalifikovaným   právnym   zástupcom   je   nejasnéa nezrozumiteľné,   najmä   pokiaľ   ide   o opísanie   skutkového   a právneho   stavu   prípadusťažovateľa,   z ktorého   nie   je   zrejmé   ani   len   to,   čo   je   obsahom   podľa   sťažovateľanezákonných   rozhodnutí   všeobecných   súdov   (Okresného   súdu   Michalovce   a Krajskéhosúdu v Košiciach), ktorých sa návrh na podanie mimoriadneho dovolania týka, resp. čo bolopredmetom týchto napadnutých konaní. Z obsahu sťažnosti nie je zrejmé ani to, v čom podľasťažovateľa spočíva nezákonnosť napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov.

Ústavný súd podotýka, že nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúcez podania sťažovateľa nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúžiinštitút   povinného   právneho   zastúpenia   v   konaní   pred   ústavným   súdom   a   publikovanájudikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonompredpísaných   náležitostí   podaní   účastníkov   konania   (IV.   ÚS   409/04,   IV.   ÚS   168/05,III. ÚS 357/2010, III. ÚS 206/2010 a iné).

Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákonač.   455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskoršíchpredpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť apresadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súdnahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkonyboli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšiekonanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetkyzákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom(napr. II. ÚS 117/05, IV. ÚS 267/08).

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd už o ďalších návrhoch sťažovateľa v nejuplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. apríla 2015