SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 280/2015-14
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. apríla 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosaa Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,
, zastúpeného advokátom ⬛⬛⬛⬛,
, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky oznámením Generálnej prokuratúry Slovenskejrepubliky č. k. VI/3 Gc 424/14/1000-4 z 18. decembra 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. februára2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalejlen „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) oznámením Generálnej prokuratúrySlovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) č. k. VI/3 Gc 424/14/1000-4z 18. decembra 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).
Z obsahu sťažnosti a z jej prílohy vyplynulo, že sťažovateľ sa na základe rozhodnutiaMinisterstva pre správu a privatizáciu národného majetku Slovenskej republiky č. 858/2000z 25. októbra 2000 o privatizácii časti zdravotníckeho zariadenia „NsP
– časť Obvodné zdravotné stredisko ⬛⬛⬛⬛ “ a na základekúpnej zmluvy „o predaji časti podniku č. 2068/2001“ uzatvorenej 27. apríla 2001s Fondom národného majetku Slovenskej republiky stal s účinnosťou od 1. mája 2001vlastníkom „OZS ⬛⬛⬛⬛ “.
Krajský úrad v Košiciach vydal 11. septembra 2000 pod č. 2000/08797 povolenie ⬛⬛⬛⬛ na poskytovanie zdravotníckej starostlivosti v odbore stomatológiaa určil ako miesto výkonu činnosti neštátne zdravotnícke zariadenie „ObZS “. Následne bola 13. októbra 2000 uzavretá „Zmluva o nájme nebytových priestorov a vecného vybavenia č. 187/2000 medzi NsP ⬛⬛⬛⬛ a “ pre účely prevádzkovania neštátneho zdravotníckeho zariadenia v odborestomatológia.
Podľa názoru sťažovateľa na základe kúpnej zmluvy z 27. apríla 2001 „platnosť zmluvy o nájme nebytových priestorov medzi NsP a ⬛⬛⬛⬛ skončila k termínu 1.5.2001 v zmysle § 36 OZ. prestal k uvedenému dátumu disponovať priestormi na poskytovanie zdravotníckej starostlivosti a prestal spĺňať podmienky ustanovenia § 32 ods.(3) pís h, zák.č. 277/1994 Z.z... Zmluva o nájme nebytových priestorov a vecného vybavenia č. 187/2000 uzavretá medzi NsP ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ ako aj Povolenie na poskytovanie zdravotníckej starostlivosti v odbore stomatológia v NZZ pod číslom 2000/08797 zo dňa
11.9.2000 neboli súčasťou schváleného privatizačného projektu časti zdravotníckeho zariadenia NsP ⬛⬛⬛⬛ - časť Obvodné zdravotné stredisko
.
Dňa 27.4.2001 bola podpísaná kúpna zmluva o predaji časti podniku č.2068/2001 s účinnosťou od 1.5.2001 a novým vlastníkom OZS ⬛⬛⬛⬛ sa stal, ktorý v zmysle § 17 zákona č.92/1991 Zb. prevzal práva a povinnosti podniku z pracovnoprávnych vzťahov k zamestnancom pracujúcim v jeho organizačnej zložke ktorých sa privatizácia týka a prechádzajú na nadobúdateľa / ⬛⬛⬛⬛ /, teda ⬛⬛⬛⬛ sa stal zamestnancom ⬛⬛⬛⬛.
neuzatvoril novú nájomnú zmluvu s novým vlastníkom objektu OZS ⬛⬛⬛⬛.“.
V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ poukazuje na vyjadrenia ⬛⬛⬛⬛, ktoréučinil 12. júna 2013 na súdnom pojednávaní v sťažovateľom bližšie neoznačenom súdnomkonaní pred Okresným súdom Michalovce. Tieto vyjadrenia ako dôkazy sťažovateľ poskytolgenerálnej prokuratúre pre účely rozhodovania o jeho ďalšom opakovanom podnetev namietanom konaní a sú súčasťou spisovej dokumentácie nižších stupňov prokuratúry.
Podľa názoru sťažovateľa „... aj napriek tomu správnosť postupu pri vybavovaní mojich predchádzajúcich podnetov nižšími zložkami prokuratúry, Generálna prokuratúra Slovenskej republiky nepreskúmala, čo sama tvrdí vo svojom napadnutom opatrení v druhom odseku posledná veta.
Takto mi bolo odňaté moje subjektívne právo na súdnu a inú právnu ochranu garantované mi § 31-§36 zákona číslo 153/2001 Z. z. O prokuratúre v spojení s § 26 ods.(1) zákona číslo 154/2001 Z. z. O prokurátoroch. Nadriadený prokurátor mal povinnosť konkrétne vydať úlohu pokynom svojim podriadeným prokurátorom, a preskúmať celý skutkový stav nielen po občiansko právnej ale aj po trestnoprávne línií dotknutých orgánov a vyvodiť osobnú zodpovednosť osôb, ktoré participovali na nezákonnom postupe dotknutých orgánov.
Takýmto nezákonným postupom mi bol odňatý môj majetok, ktorý som nadobudol na základe kúpnej zmluvy zo dňa 27.4.2001 o predaji časti podniku č.2068/2001 s účinnosťou od 1.5.2001 uzavretej s FNM SR a za ktorý som riadne zaplatil.
Takto došlo k porušeniu nielen môjho práva na majetok, ale aj práva na ochranu môjho majetku v zmysle čl. 20 odsek (1) Ústavy Slovenskej republiky.“.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol: „1. Základné práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1), čl. 48 ods. 2) Ústavy Slovenskej republiky boli opatrením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky číslo VI/3 Gc 424/14/1000-4 zo dňa 18. decembra 2014 porušené.
2. Ústavný súd SR v zmysle § 56 ods. 2 a 3 písm. b) zákona o organizácií ústavného súdu zrušuje opatrenie Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky číslo VI/3 Gc 424/14/1000-4 zo dňa 18. decembra 2014 a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky je povinná zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania pre JUDr. M.K. v celkovej sume 355,72 s DPH... do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie základných práv podľa čl.46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy oznámením generálnej prokuratúry č. k.VI/3 Gc 424/14/1000-4 z 18. decembra 2014, ktorým bol sťažovateľ upovedomenýo spôsobe vybavenia jeho ďalšieho opakovaného podnetu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bezzbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkýmvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať všeobecné súdy,resp. iné orgány verejnej moci, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikáciazákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejtointerpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvouo ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).Vo vybavení ďalšieho opakovaného podnetu sťažovateľa č. k. VI/3 Gc 424/14/1000-4z 18. decembra 2014 generálna prokuratúra uviedla:
„Podaním doručeným Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky 5. novembra 2014 žiadate o opakované preskúmanie zákonnosti procesného postupu pri vybavovaní Vašich podnetov na podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom Slovenskej republiky. Vaše podnety sa týkali preskúmania zákonnosti rozsudku Okresného súdu Michalovce z 12. marca 2002 č. k. 8C 800/01-87 a rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 5. novembra 2012 (správne má byť z 5. novembra 2002, pozn.). Uvedené rozhodnutia nadobudli právoplatnosť 14. januára 2003.
V súlade so závermi prokurátorov vybavujúcich Vaše predchádzajúce podnety (naposledy č. k. VI/3 Gc 219/08-4 z 29. októbra 2009), je nutné konštatovať, že jednoročná lehota na podanie mimoriadneho dovolania (§ 243g OSP) už uplynula. Keďže od nadobudnutia právoplatnosti označených rozhodnutí súdov už uplynul viac ako rok, podanie mimoriadneho dovolania v danej veci je neprípustné. Vzhľadom na uplynutie jednoročnej lehoty a nemožnosti podania mimoriadneho dovolania, som dôvodnosť Vašich námietok proti týmto rozhodnutiam ani správnosť postupu prokuratúry pri vybavovaní Vašich predchádzajúcich podnetov neskúmal.
Týmto považujem vec na Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky za vybavenú.“
Základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje, že každý sa môže domáhaťzákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súdea v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Takýmorgánom môže byť aj generálna prokuratúra. Súčasťou základného práva na inú právnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je nepochybne aj právo dotknutej osoby požiadaťo ochranu svojich práv príslušné orgány prokuratúry, či už prostredníctvom podnetu, aleboopakovaného podnetu [§ 31 ods. 2 a § 34 ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúrev znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“)], pričom tomuto právuzodpovedá povinnosť príslušných orgánov prokuratúry zákonom ustanoveným postupom satakýmto podnetom (podaním) zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobu vyrozumieť.Súčasťou tohto práva dotknutej osoby nie je ale právo, aby príslušné orgány prokuratúry jejpodnetu (podaniu) vyhoveli (m. m. I. ÚS 40/01, II. ÚS 168/03 a III. ÚS 133/06), t. j.za porušenie základného práva na inú právnu ochranu nemožno považovať samu osebeskutočnosť, že prokuratúra podnetu, resp. opakovanému podnetu nevyhovie podľa predstávjeho pisateľa (napr. I. ÚS 38/02, II. ÚS 358/06, IV. ÚS 28/06 atď.).
Podľa § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor preskúmava zákonnosť postupua rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánova súdov v rozsahu vymedzenom zákonom aj na základe podnetu, pričom je oprávnenývykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľaosobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.
Podľa druhého odseku citovaného zákonného ustanovenia podnetom sa rozumiepísomná alebo ústna žiadosť, návrh alebo iné podanie fyzickej osoby alebo právnickejosoby, ktoré smeruje k tomu, aby prokurátor vykonal opatrenia v rozsahu svojej pôsobnosti,najmä aby podal návrh na začatie konania pred súdom alebo opravný prostriedok, abyvstúpil do už začatého konania alebo vykonal iné opatrenia na odstránenie porušeniazákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov, na ktorých vykonanie jepodľa zákona oprávnený.
Podľa ustanovenia § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre podávateľ podnetu môže žiadať opreskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybavínadriadený prokurátor. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia ďalší opakovaný podnetv tej istej veci vybaví nadriadený prokurátor uvedený v odseku 1 len vtedy, ak obsahujenové skutočnosti. Ďalším opakovaným podnetom sa rozumie v poradí tretí a ďalší podnet,v ktorom podávateľ podnetu prejavuje nespokojnosť s vybavením svojich predchádzajúcichpodnetov v tej istej veci.
Po preskúmaní sťažnosti sťažovateľa a namietaného oznámenia generálnejprokuratúry je ústavný súd toho názoru, že generálna prokuratúra sa podnetom sťažovateľa vnapadnutom konaní náležite zaoberala a o spôsobe preskúmania riadne sťažovateľa ajvyrozumela. Generálna prokuratúra postupovala pri vybavovaní ďalšieho opakovanéhopodnetu sťažovateľa ústavne konformným spôsobom, keď ho vzhľadom na nemožnosťpodania mimoriadneho dovolania z dôvodu uplynutia zákonnej lehoty vybavila namietanýmprípisom bez vecného preskúmania námietok sťažovateľa a správnosti postupu orgánovprokuratúry pri vybavovaní predchádzajúcich podnetov sťažovateľa v jeho veci. Namietanéoznámenie generálnej prokuratúry č. k. VI/3 Gc 424/14/1000-4 z 18. decembra 2014považuje ústavný súd za zákonné a dostatočne odôvodnené.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na svoj právny názor, podľa ktoréhopostup orgánu verejnej moci v súlade s platným a účinným zákonom nemožno hodnotiť akoporušovanie základných práv garantovaných ústavou a ani práv garantovaných Dohovoromo ochrane ľudských práv a základných slobôd či inou kvalifikovanou medzinárodnouzmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97,II. ÚS 81/00), a zároveň zdôrazňuje, že aj keď je prokuratúre v zmysle čl. 149 ústavyzverená funkcia chrániť práva a zákonom chránené záujmy fyzických osôb a právnickýchosôb, nemôže plniť túto funkciu nad rámec, či dokonca v rozpore so zákonom, pretože ajna ňu sa vzťahuje čl. 2 ods. 2 ústavy, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základeústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
V súvislosti s námietkou sťažovateľa, že nadriadený prokurátor mal povinnosť„preskúmať celý skutkový stav nielen po občiansko právnej ale aj po trestnoprávne línii dotknutých orgánov a vyvodiť osobnú zodpovednosť osôb“, ústavný súd konštatuje, že akpodľa sťažovateľa okolnosti jeho prípadu nasvedčujú tomu, že bol spáchaný trestný čin,sťažovateľ mal/má možnosť obrátiť sa na orgány činné v trestnom konaní s trestnýmoznámením podľa § 196 Trestného poriadku.
Ústavný súd preto dospel k záveru, že oznámením generálnej prokuratúry č. k.VI/3 Gc 424/14/1000-4 z 18. decembra 2014 nedošlo k porušeniu označeného základnéhopráva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietanýmpostupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva aleboslobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislostimedzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh pretomožno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnumožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by moholposúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosťv časti namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2ústavy namietaným oznámením generálnej prokuratúry, ústavný súd konštatuje, žesťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, v sťažnosti neodôvodnil, v čomvidí porušenie uvedeného článku ústavy, resp. porušenie ktorých jeho atribútov namieta,a preto je sťažnosť v tejto časti nepreskúmateľná. Nepreskúmateľnosť sťažnosti v tejto častineumožňuje ústavnému súdu dospieť k záveru o príčinnej súvislosti medzi označenýmzákladným právom na jednej strane a namietaným rozhodnutím na strane druhej (m. m.III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 299/07, I. ÚS 256/08).
Uvedené závery boli so zreteľom na obsah sťažnosti základom pre záver ústavnéhosúdu, že sťažnosť sťažovateľa ako celok odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní(§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
Nad rámec odôvodnenia ústavný súd poznamenáva, že odôvodnenie sťažnostikoncipované advokátom ako kvalifikovaným právnym zástupcom je nejasnéa nezrozumiteľné, najmä pokiaľ ide o opísanie skutkového a právneho stavu prípadusťažovateľa, z ktorého nie je zrejmé ani len to, čo je obsahom podľa sťažovateľanezákonných rozhodnutí všeobecných súdov (Okresného súdu Michalovce a Krajskéhosúdu v Košiciach), ktorých sa návrh na podanie mimoriadneho dovolania týka, resp. čo bolopredmetom týchto napadnutých konaní. Z obsahu sťažnosti nie je zrejmé ani to, v čom podľasťažovateľa spočíva nezákonnosť napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov.
Ústavný súd podotýka, že nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúcez podania sťažovateľa nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúžiinštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovanájudikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonompredpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05,III. ÚS 357/2010, III. ÚS 206/2010 a iné).
Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákonač. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskoršíchpredpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť apresadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súdnahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkonyboli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšiekonanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetkyzákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom(napr. II. ÚS 117/05, IV. ÚS 267/08).
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd už o ďalších návrhoch sťažovateľa v nejuplatnených nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. apríla 2015