znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 280/2014-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júna 2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu Sergeja Kohuta   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   C.,   t. č.   vo   väzbe, zastúpeného   advokátom   JUDr.   Jánom   Geregom,   Advokátska   kancelária   GEREG   & MESSINGEROVÁ,   s.   r.   o.,   Horná   Strieborná 4,   Banská   Bystrica,   vo veci   namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva podľa čl. 38   ods.   1   Listiny   základných   práv   a slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislave sp. zn. 2 Tpo 86/2013 z 13. januára 2014 a uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Tos 147/2013 z 12. decembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. C. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. januára 2014 prostredníctvom poštovej prepravy doručená sťažnosť M. C., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“),   ktorá   bola   následne   doplnená 4.   februára   2014   prostredníctvom   poštovej prepravy (ďalej len „doplnenie sťažnosti“ ), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a čl. 1 ods. 1 ústavy a základného práva podľa čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) uznesením Krajského súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   2   Tpo   86/2013   z 13.   januára   2014 a uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   2   Tos   147/2013   z   12.   decembra   2013   (ďalej   aj „napadnuté rozhodnutia“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva: «Sťažovateľ je obžalovaný na základe obžaloby Okresnej prokuratúry Bratislava II. z obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania podľa § 172 ods. 1 písm. c), písm. d), ods. 2 písm. e) Tr. zák., ktorá obžaloba bola podaná na Okresný súd Bratislava II., Drieňová 5, 21.11.2013,   kde   je   konanie   vedené   pod   číslom   konania   3T/158/2013.   Vo   veci   sa   koná za väzobných podmienok, pretože som ja, sťažovateľ, bol vzatý do väzby Uznesením sudcu pre   prípravné   konanie   Okresného   súdu   Bratislava   I.   sp.   zn.   0Tp/83/2013   zo   dňa 22. 02. 2013 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu Bratislava zo dňa 14. 03. 2013 sp. zn. 2Tpo/18/2013... Väzba bola uvalená dňom 20. 02. 2013 (počnúc dňom zadržania) a trvá doposiaľ.

V priebehu prípravného konania rozhodol sudca pre prípravné konanie Okresného súdu   Bratislava   II.   uznesením   sp.   zn.   0Tp/239/2013   zo   dňa   14.   11.   2013   (v   spojení s opravným uznesením sp. zn. 0Tp/239/2013 zo dňa 09. 12. 2013) tak, že podľa § 81 ods. 1 Tr. por. ma prepustil na slobodu, pretože prijal peňažnú záruku...

V   dôsledku   podanej   sťažnosti   okresného   prokurátora   rozhodoval   Krajský   súd v Bratislave pod sp. zn. 2Tpo/86/2013 dňa 13. 01. 2014 tak, že zrušil napadnuté uznesenie OS Bratislava II. sp. zn. 0Tp/239/2013 zo dňa 14. 11. 2013 v celom rozsahu a moju žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu zamietol. Rozhodol tiež, že neprijíma peňažnú záruku mojich rodičov. O tomto prvom rozhodnutí tvrdím, že je rozhodnutím odvolacieho súdu, ktorým tento porušil moje základné právo na osobnú slobodu uvedené v čl. 17 ods. 5 Ústavy SR v súvislosti s rozhodovaním vo veci samej. Odvolací súd nebol zákonným sudcom, keďže rozhodoval   po   podaní   obžaloby,   teda   pod   dni   21.   11.   2013.   Je   potrebné   uviesť,   že jurisdikcia sudcu pre prípravné konanie sa končí momentom podania obžaloby, čo zároveň znamená,   že   rozhodovanie   o   dôvodnosti   väzby   prináleží   po   podaní   obžaloby   sudcovi (sudcom) a súdu konajúcemu a rozhodujúcemu o merite veci (I. ÚS 204/05). Mám za to, že situácia sa zásadne zmenila vo chvíli, keď prokurátor dňa 21. 11. 2013 podal obžalobu okresnému súdu. Týmto momentom totiž stratil aktívnu legitimáciu pre podanie sťažnosti proti uzneseniu, ktorým som bol prepustený na slobodu na základe podanej peňažnej záruky mojimi rodičmi. Tak isto sa v tomto okamihu ukončila aj jurisdikcia sudcu pre prípravné konanie, ktorý predtým ma prepustil z väzby na slobodu. Takto podaním obžaloby vznikla situácia, v ktorej už krajský súd konajúci o sťažnosti prokurátora proti uzneseniu okresného súdu nemohol rozhodovať o ďalšom trvaní väzby mňa, sťažovateľa, v prípravnom konaní pro futuro. Odvolací súd takto rozhodoval o mojej väzbe so spätnou účinnosťou a navyše to nebolo ani potrebné, lebo v tom čase už konal procesný sudca po podaní obžaloby. Za tejto situácie treba Uznesenie Krajského súdu 2Tpo/86/2013 zo dňa 13. 01. 2014 považovať za nezákonné a také, ktoré je v rozpore s čl. 17 ods. 5 Ústavy SR. Na tomto mieste je potrebné zdôrazniť, že krajský súd v podstate už bol súdom, ktorý nemôže byt' označený ako „zákonný sudca“ (obdobne I. ÚS 115/07). Jednoducho, v tejto situácii už nemal právo rozhodovať. Nebol príslušným zákonným sudcom na takéto konanie.

Pokiaľ   ide   o   rozhodovanie   po   podaní   obžaloby,   aj   v   tomto   smere   tvrdím,   že Uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2Tos 147/2013 zo dňa 12. 12. 2013 došlo k porušeniu   základných   práv,   pretože   bolo   závažným   spôsobom   zasiahnuté   do   ústavou zaručeného práva na osobnú slobodu vymedzenú v ustanovení čl. 17 Ústavy SR. Odvolací súd konal v rozpore s ustanovením § 76 ods. 5 Tr. por., pretože sudca o ďalšom ponechaní obžalovaného   vo   väzbe   by   mohol   rozhodnúť   len   vtedy,   ak   bola   obžaloba   podaná   bez predchádzajúceho prepustenia obžalovaného z väzby na slobodu. Je síce pravda, že proti tomuto uzneseniu o prepustení z väzby na slobodu zo dňa 14. 11. 2013 podal prokurátor sťažnosť, avšak okresný súd túto sťažnosť urýchlene nepredložil krajskému súdu, naviac pri fatálnom   pochybení   označenia   rozhodnutia,   ktoré   spôsobilo   potom,   že   o   rozhodnutí o prepustení z väzby rozhodoval odvolací súd až 13. 01. 2014. Takto ten istý súd po podaní obžaloby   nelegitímnym   spôsobom   zmenil   svoje   pôvodné   rozhodnutie   zo   14.   11.   2013, ktorým   mňa,   sťažovateľa,   prepustil   z   väzby   na   slobodu   a   03.   12.   2013   rozhoduje   o ponechaní mňa, sťažovateľa, vo väzbe. Naviac, pri druhom rozhodovaní o väzbe je zjavné, že   odvolací   súd   nemal   potrebnú   databázu   informácií,   pretože   vo   vzťahu   ku   mne, sťažovateľovi, nechal nepovšimnuté rozhodnutie Okresného súdu Bratislava II. z 11. 01. 2013   5T/181/2008,   ktorým   som   sa   ja,   sťažovateľ,   stal   účastným   amnestie   prezidenta republiky zo dňa 02. 01. 2013 podľa čl. I. Rozhodnutia prezidenta Slovenskej republiky, ktoré má dôsledky a účinky také, že sa na páchateľa hľadí, ako by nebol odsúdený.   V Uznesení Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2Tos 147/2013 je konštatované, že dospel k záveru takému, že sudca prvostupňového súdu postupoval správne, keď po podaní obžaloby na obžalovaného M. C., teda mňa, sťažovateľa, rozhodol o mojom ponechaní vo väzbe. Konštatuje sa v tomto rozhodnutí vyššie citované amnestiálne rozhodnutie, naviac, z tohto rozhodnutia   nevyplýva,   či   odvolací   súd   mal vôbec   vedomosť o   konaní Okresného   súdu Bratislava II. sp. zn. 0Tp/239/2013.»

Z obsahu doplnku sťažnosti ďalej vyplýva:«... že ani vo veci 2Tpo/86/2013 zo dňa 13. 01. 2014 ale ani vo veci 2Tos 147/2013 v uznesení zo dňa 12. 12. 2013 súdy o mojom prepustení z väzby na slobodu nekonali „urýchlene“, a teda bez zbytočných prieťahov.... Ja som totiž dňa 01. 10. 2013 podal na Okresný súd Bratislava II. žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu a moji rodičia ponúkli peňažnú záruku....

... Teda o mojej žiadosti zo dňa 01. 10. 2013 o prepustenie z väzby na slobodu bolo právoplatne rozhodnuté po 105 dňoch od podania žiadosti. Túto dobu v žiadnom prípade nemožno považovať za primeranú.»

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:„1/ Uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 13. 01. 2014 2Tpo/86/2013 bol porušený článok 17 ods. 5, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1, čl. 1 ods. 1 Ústavy SR ako aj Listiny základných práv a slobôd čl. 38 ods. 1 prijatej ústavným zákonom č. 23/1991 Zb.

1/ Uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 13. 12. 2013 2Tos 147/2013 bol porušený článok 17 ods. 5, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1, čl. 1 ods. 1 Ústavy SR ako aj Listiny základných práv a slobôd čl. 38 ods. 1 prijatej ústavným zákonom č. 23/1991 Zb.

2/   Ústavný   súd   SR   zrušuje   Uznesenie   Krajského   súdu   v   Bratislave   zo   dňa 13. 01. 2014 2Tpo/86/2013 a Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 13. 12. 2013 [správne   má   byť   12.   12.   2013,   pozn.] 2Tos   147/2013   a   prikazuje,   aby   M.   C...   bol neodkladne prepustený z väzby na slobodu.

3/ Krajský súd v Bratislave j e povinný uhradiť M. C. trovy konania v sume 284,08 EUR (dvestoosemdesiatštyri eur osem centov) do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na   účet   jeho   právneho   zástupcu   JUDr.   Jána   Gerega,   advokátka   a konateľa   obchodnej spoločnosti Advokátska kancelária Gereg & Messingerová, s. r. o., Horná Strieborná 4, 974 01 Banská Bystrica.“

V doplnku sťažnosti z 30. januára 2014 (ďalej len „doplnok sťažnosti“) sťažovateľ uviedol:

«K časti sťažnosti, v ktorej vytýkam porušenie základných ľudských práv a slobôd vyjadrených v Ústave v článkoch tak, ako som to uviedol v bode I., chcem ešte uviesť, že ani vo veci 2Tpo/86/2013 zo dňa 13. 01. 2014 ale ani vo veci 2Tos 147/2013 v uznesení zo dňa 12. 12. 2013 súdy o mojom prepustení z väzby na slobodu nekonali „urýchlene“, a teda bez zbytočných prieťahov.... Ja som totiž dňa 01. 10. 2013 podal na Okresný súd Bratislava II. žiadosť   o   prepustenie   z   väzby   na   slobodu   a   moji   rodičia   ponúkli   peňažnú   záruku. Po 22 dňoch   (22.   10.   2013)   bolo   sudcom   pre   prípravné   konanie   rozhodnuté   o   prijatí peňažnej záruky mojich rodičov F. C. a M. C. vo výške 7.000,- €, ktorá čiastka bola aj dňa 23. 10. 2013 na okresný súd zložená. Až dňa 14. 11. 2013 (po 45 dňoch od podania žiadosti o prepustenie z väzby) sudca pre prípravné konanie rozhodol (sp. zn. 0Tp/239/2013) tak, že ma prepustil z väzby na slobodu. Proti tomuto uzneseniu o prepustení z väzby dňa 14. 11. 2013   podal   prokurátor   sťažnosť,   avšak   okresný   súd   neodkladne   nepredložil   spis odvolaciemu súdu, ale po podaní obžaloby 21. 11. 2013 2Pv 934/12 rozhodoval znova v rozpore   s   prvším   rozhodnutím,   ktoré   vydal   14.   11.   2013   tak,   že   rozhodol   o   mojom ponechaní vo väzbe (03. 12. 2013 sp. zn. 3T 158/2013), a to bez splnenia svojej povinnosti urýchlene   predložiť   najprv   prvší   spis   krajskému   súdu   na   rozhodnutie   o   sťažnosti prokurátora proti rozhodnutiu zo dňa 14. 11. 2013, ktorým som bol prepustený z väzby na slobodu. Proti rozhodnutiu o ponechaní vo väzbe som podal sťažnosť, o ktorej krajský súd rozhodol dňa 13. 12. 2013 tak, že moju sťažnosť zamietol....

O sťažnosti prokurátora, ktorú zahlásil dňa 14. 11. 2013 (sp. zn. 0Tp/239/2013) proti uzneseniu, ktorým som bol prepustený z väzby na slobodu rozhodol Krajský súd v Bratislave

13. 01. 2014, teda po 60 dňoch od podania sťažnosti prokurátorom. Súd neskúmal vôbec prieťahy v konaní o trvaní väzby. Takto sa vytvorili na Okresnom súde Bratislava II. v mojej trestnej veci ohľadom väzby „dva trestné spisy“, pretože je zjavné z postupu súdov, že jeden spis   bol   predložený   na   rozhodnutie   o   sťažnosti   prokurátora   (0Tp/239/2013   zo   dňa 14. 11. 2013 – Uznesenie KS Bratislava 2Tpo/86/2013 zo dňa 13. 01. 2014) a v druhom (3T 158/2013 – Uznesenie KS Bratislava 2Tos 147/2013) sa konalo neverejné zasadnutie dňa   12.   12.   2013.   Teda   o   mojej   žiadosti   zo   dňa   01.   10.   2013   o   prepustenie   z   väzby na slobodu bolo právoplatne rozhodnuté po 105 dňoch od podania žiadosti. Túto dobu v žiadnom prípade nemožno považovať za primeranú.»

V doplnku sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol: „... o dočasnom opatrení uloženému orgánu, ktorý porušil základné práva a slobody sťažovateľa, t. j. Okresnému súdu Bratislava II. v konaní 3T/158/2013, aby do rozhodnutia Ústavného   súdu   nálezom   tento   súd   bezodkladne   prepustil   obžalovaného   M.   C... na slobodu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu ide vtedy, keď   namietaným   postupom   alebo   rozhodnutím   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   možno   preto   považovať   tú, pri predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistí   možnosť   porušenia   označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľ sa domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 5, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 ústavy, čl. 1 ods. 1 ústavy a základného práva podľa čl. 38 ods. 1 listiny napadnutými rozhodnutiami.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa   čl.   38   ods.   1   listiny   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu aj sudcu ustanoví zákon.

V prvom rade treba poznamenať, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný   súd   viazaný   návrhom   na   začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených v tomto   zákone.   Viazanosť   ústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu   domáha (§   20 ods.   1 zákona   o   ústavnom   súde),   čím   zároveň   vymedzí predmet   konania   pred   ústavným súdom   z   hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd skúmať a rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti [vyslovenie porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 5, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 ústavy, čl. 1 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny], a vo vzťahu   k   tomu   orgánu   verejnej   moci,   ktorý   označil   za   porušovateľa   svojich   práv (krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tpo 86/2013 a v konaní vedenom sp. zn. 2 Tos 147/2013). Sťažovateľ v doplnku sťažnosti vytýka, že «... ani vo veci 2Tpo/86/2013 zo dňa 13. 01. 2014 ale ani vo veci 2Tos 147/2013 v uznesení zo dňa 12. 12. 2013 súdy o mojom   prepustení   z   väzby   na   slobodu   nekonali   „urýchlene“,   a   teda   bez   zbytočných prieťahov.».

Ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   sťažovateľ   v   petite   svojej   sťažnosti   za   porušovateľa označených   práv   označil   len   krajský   súd,   a   to   tak   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 2 Tpo 86/2013,   ako   aj   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   Tos   147/2013.   Ústavný   súd z uvedeného   dôvodu   nemohol   skúmať   sťažovateľom   namietané   „zbytočné   prieťahy“ v súvislosti s postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 239/2013 a v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 158/2013, a teda ani nemohol rozhodnúť o týchto konaniach.

Pokiaľ ide o postup a rozhodovanie krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tpo 86/2013, súdny spis bol krajskému súdu doručený 20. decembra 2013 (prvýkrát bol spis krajskému súdu predložený 4. decembra 2013, následne 6. decembra 2013 bol súdny spis vrátený okresnému súdu s tým, že bol predložený predčasne; 9. decembra 2013 okresný súd vypracoval opravné uznesenie a súdny spis predložil krajskému súdu   20. decembra 2013, pozn.), pričom krajský súd o sťažnosti prokurátora rozhodol 13. januára 2014. Dobu 24   dní,   ktorá   uplynula   od   predloženia   súdneho   spisu   krajskému   súdu   do   rozhodnutia krajského   súdu,   nemožno   v   zmysle   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   považovať za dobu neprimeranú.

Pokiaľ ide o postup a rozhodovanie krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tos 147/2013,   súdny   spis   bol   krajskému   súdu   predložený   5.   decembra   2013,   pričom krajský   súd   o   sťažnosti   sťažovateľa   rozhodol   12.   decembra   2013.   Dobu   7   dní,   ktorá uplynula od predloženia súdneho spisu krajskému súdu   do rozhodnutia krajského súdu, v tomto   prípade   obzvlášť   nemožno   v   zmysle   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu považovať za dobu neprimeranú.

Sťažovateľ v podanej sťažnosti namieta aj zákonnosť rozhodnutia krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tpo 86/2013, ktorý o sťažnosti okresného prokurátora rozhodoval po podaní obžaloby, teda po 21. novembri 2013. Sťažovateľ poukazuje na to, že jurisdikcia sudcu pre prípravné konanie sa končí momentom podania obžaloby, čo zároveň znamená, že rozhodovanie o dôvodnosti väzby prináleží po podaní obžaloby sudcovi, resp. sudcom a súdu konajúcemu a rozhodujúcemu o merite veci. V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na nález ústavného súdu č. k. I. ÚS 204/05-44 z 15. februára 2006.

Ústavný   súd   na   tomto   mieste   uvádza,   že   v   zásade   nezasahuje   do   rozhodovacej činnosti   všeobecných   súdov.   Výnimkou   sú   prípady,   keď   rozhodnutím   alebo   postupom všeobecného súdu dochádza k porušeniu základných práv a slobôd garantovaných ústavou, resp. práv a slobôd zaručených dohovorom ako kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Právo na osobnú slobodu garantované tak ústavou, ako aj dohovorom zaujíma v „hierarchii“ základných   práv   a   slobôd   (ľudských   práv   a   základných   slobôd)   popredné   miesto. Pod osobnou   slobodou   sa   rozumie voľný,   ničím   neobmedzený   pohyb človeka,   ktorý   sa môže podľa   vlastného rozhodnutia zdržiavať na určitom   mieste   alebo slobodne z tohto miesta odísť (III. ÚS 204/02).

Každé pozbavenie osobnej slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený osobnej slobody, musí byť zlučiteľné s účelom čl. 17 ústavy, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (I. ÚS 165/02, ale aj II. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00, I. ÚS 115/07).

Krajský   súd   zákonnosť   väzby   u   sťažovateľa   odôvodnil   v   uznesení   sp.   zn. 2 Tos 147/2013 z 12. decembra 2013 takto:

„Krajský súd po posúdení všetkých okolností prípadu dospel k záveru, že predseda senátu okresného súdu postupoval správne, keď po podaní obžaloby na obvineného M. C. rozhodol o jeho ponechaní vo väzbe.

Druhostupňový súd sa s písomne uvedenými dôvodmi, na ktoré súd prvého stupňa poukázal, vo svojom rozhodnutí, stotožňuje a konštatuje, že v predmetnej veci doposiaľ vykonané dôkazy naďalej odôvodňujú opodstatnenosť predmetného trestného stíhania proti obžalovanému   a   v   danom   štádiu   konania   aj   po   podaní   obžaloby   existuje   naďalej odôvodnená obava, že v prípade jeho prepustenia z väzby by mohol pokračovať v páchaní trestnej činnosti.

Uvedenú obavu je potrebné vyvodzovať predovšetkým z doterajšieho spôsobu života, ktorý obžalovaný viedol. Obvinený už v minulosti bol odsúdený pre obdobnú trestnú činnosť a to rozsudkom Okresného súdu Bratislava II zo dňa 26. 02. 2009 sp. zn. 5T/181/2008 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1To/40/2009 zo dňa 05. 08. 2009 a bol mu uložený trest odňatia slobody vo výmere 3 rokov so skúšobnou dobou a probačným dohľadom v trvaní 5 rokov. Napriek skutočnosti, že bol v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia vychádzajúc z obžaloby, mal sa od januára 2011 dopúšťať obdobného konania. Táto skutočnosť plne opodstatňuje dôvodnosť z obavy z pokračovania v páchaní trestnej činnosti.

Treba konštatovať, že dôvody väzby sú konštruované do budúcnosti a majú zamedziť páchateľovi   v   možnom   pokračovaní   v   ďalšom   protispoločenskom   konaní.   Vzhľadom k uvedeným   skutočnostiam   je   preto   plne   opodstatnená   obava,   že   ak   by   bol   obžalovaný prepustený na slobodu, by sa opätovne dopúšťal trestnej činnosti. Obavu znásobňuje aj tá skutočnosť, že v prípade viny mu hrozí vysoký trest represívny.

Vecne   správne   a   zákonne   preto   rozhodol   predseda   senátu   okresného   súdu,   keď obžalovaného podľa § 238 ods. 3 Tr. poriadku ponechal i naďalej vo väzbe.“

Pokiaľ sťažovateľ poukazuje na nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 204/05, ústavný súd uvádza, že nejde o analogickú situáciu s prípadom sťažovateľa. V prípade sťažovateľa konajúci súd vo veci samej po podaní obžaloby rozhodol o ďalšom trvaní väzby, teda je splnená podmienka, že väzba, ak má byť zákonná, musí sa vždy opierať o rozhodnutie súdu, v prípade sťažovateľa, keďže ide o vec, ktorá je už po podaní obžaloby v štádiu konania vo veci samej, musí ísť o uznesenie súdu konajúceho vo veci samej. Táto podmienka bola naplnená uznesením okresného súdu sp. zn. 3 T 158/2013 z 13. decembra 2013, ktorý rozhodol o ponechaní sťažovateľa vo väzbe aj po podaní obžaloby z dôvodov uvádzaných v predmetnom uznesení, a uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Tos 147/2013 z 12. decembra 2013, ktorým krajský súd zamietol sťažnosť sťažovateľa proti rozhodnutiu prvostupňového súdu o jeho ponechaní vo väzbe aj po podaní obžaloby.

Výroky   uznesenia   krajského   súdu   sp.   zn.   2   Tpo   86/2013   z 13.   januára   2014 o zamietnutí   žiadosti   o prepustenie   z väzby   na   slobodu   a neprijatí   peňažnej   záruky   ako náhrady   väzby   možno   považovať   za   nadbytočné,   a to   z toho   dôvodu,   že   v čase rozhodovania   sa   už väzba   sťažovateľa   opierala o rozhodnutie   súdu   konajúceho   vo   veci samej   po   podaní   obžaloby.   Samotnou   nadbytočnosťou   týchto   výrokov   (okrem   výroku, ktorým   bolo   zrušené   napadnuté   uznesenie   okresného   súdu   sp.   zn.   0 Tp   239/2013 zo 14. novembra 2013, pozn.) však nemohlo dôjsť k takému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 5 ústavy, ktoré by dosahovalo ústavnoprávny rozmer. Ústavný súd zároveň uvádza, že sa nestotožňuje s právnym názorom sťažovateľa v tom,   že   krajský   súd   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   Tos   147/2013   konal   v rozpore s ustanovením § 76 ods. 5 Trestného poriadku. Sťažovateľ v podanej sťažnosti uviedol:„Odvolací súd (pozn. krajský súd v konaní č. k. 2Tos 147/2013) konal v rozpore s ustanovením   §   76   ods.   5   Tr.   por.,   pretože   sudca   o ďalšom   ponechaní   obžalovaného vo väzbe by mohol rozhodnúť len vtedy, ak bola obžaloba podaná bez predchádzajúceho prepustenia obžalovaným na slobodu.“

Podľa ustanovenia § 76 ods. 5 Trestného poriadku ak bola podaná obžaloba alebo návrh na schválenie dohody o vine a treste bez predchádzajúceho prepustenia obvineného prokurátorom na slobodu a lehota dvadsať pracovných dní podľa odseku 2 alebo 4 nebola dodržaná, predseda senátu bezodkladne prepustí obvineného z väzby na slobodu písomným príkazom, ktorý musí byť primerane odôvodnený; rovnako postupuje sudca pre prípravné konanie, ak bol podaný návrh na predĺženie lehoty väzby v prípravnom konaní a nebola dodržaná lehota dvadsať pracovných dní podľa odseku 2 alebo 4.

Citované   ustanovenie   rieši   povinnosť   súdu   bezodkladne   prepustiť   obvineného z väzby v takom prípade, ak prokurátor síce podal súdu obžalobu v prípade obvineného, ktorý je vo väzbe a ktorý nebol prepustený prokurátorom na slobodu najneskôr v posledný deň   lehoty väzby, avšak obžaloba bola podaná po lehote dvadsať pracovných dní pred uplynutím   lehoty   väzby.   Uvedené   nie   je   prípadom   sťažovateľa   vzhľadom   na   to,   že prokurátor podal obžalobu v lehote predĺženej zákonnej väzby.

Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti nedospel   k názoru, že by postup krajského súdu v oboch sťažovateľom namietaných konaniach bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, a tak nezlučiteľný s označenými článkami ústavy a listiny, a preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej obsiahnutými.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2014