znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 280/2013-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. mája 2013 predbežne prerokoval sťažnosť J. Ž., B., zastúpeného advokátom JUDr. P. N., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   4   S 349/2010   a jeho   rozsudkom   z 10.   februára   2012   a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžo 13/2012 a jeho rozsudkom z 21. novembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Ž. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. marca 2013 doručená sťažnosť J. Ž., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 S 349/2010 a jeho rozsudkom z 10. februára 2012 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžo 13/2012 a jeho rozsudkom z 21. novembra 2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že disciplinárnym rozkazom č. 13 z 26. júla 2010 riaditeľ odboru dopravnej ochrany Úradu pre ochranu ústavných činiteľov a diplomatických misií Ministerstva vnútra Slovenskej republiky uložil sťažovateľovi disciplinárne opatrenie, ktorým   bol   sťažovateľovi   znížený   služobný   plat   o 15   %   na   dobu   troch   mesiacov,   a to z dôvodu porušenia základných povinností policajta uvedených v ustanovení § 48 ods. 3 písm. a) zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie, ktoré   Ministerstvo   vnútra   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo   vnútra“) rozhodnutím č. SLV-PS-PK-102/2010 zo 6. októbra 2010 zamietlo.

Žalobou   podanou   krajskému   súdu   7.   decembra   2010   sa   sťažovateľ   domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia ministerstva vnútra zo 6. októbra 2010, avšak krajský súd túto rozsudkom č. k. 4 S 349/2010-48 z 10. februára 2012 ako nedôvodnú podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku zamietol. Sťažovateľ aj proti rozhodnutiu krajského súdu podal riadny opravný prostriedok, o ktorom najvyšší súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 2 Sžo 13/2012 z 21. novembra 2012 tak, že rozsudok krajského súdu č. k. 4 S 349/2010-48 z 10. februára 2012 potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľa tak krajský súd, ako aj najvyšší súd svojimi postupmi a rozhodnutiami   porušili   jeho   základné   právo   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, čo odôvodnil takto:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky sa vo svojom rozsudku prikláňa k argumentácii v zmysle Rozsudku KS a poukazuje na jednotlivé ustanovenia zákona č. 73/1998 Z. z., ktorý upravuje   práva   a   povinnosti   policajta   ako   aj   jeho   nadriadeného.   Striktným   formálnym výkladom konštatuje, že sťažovateľ si nesplnil povinnosti, ktoré mu nadriadený uložil ústne a preto sa dopustil disciplinárneho previnenia. Ani jeden zo súdov neskúmal, či konanie nadriadeného má nejaké opodstatnenie, a teda či nejde len o svojvoľné zneužitie zákonom daného práva v neprospech sťažovateľa. Oba súdy vo svojich rozsudkoch predložili striktný a formalistický   výklad   zákonných   ustanovení,   pričom   sťažovateľ   počas   celého   konania poukazoval na diskriminačné znaky konania nadriadeného. Sťažovateľ nespochybňuje svoju povinnosť podrobiť sa psychologickému vyšetrovaniu, avšak sú nanajvýš podozrivé dôvody, ktoré   k   uloženiu   takéhoto   príkazu   viedli.   Súdy   zhodne   konštatujú,   že   nadriadený   nemá zákonnú povinnosť zdôvodňovať uloženie príkazu. S uvedeným striktným výkladom sa však nestotožňujeme. Práve zdôvodnenie príkazu vnímame o to potrebnejšie, že sťažovateľ urobil oznámenie,   ktorým   poukázal   na   nezákonné   čerpanie   pohonných   hmôt   na   ODO   ÚOÚČ a DM, kde vykonával štátnu službu. Orgán verejnej moci by mal konať transparentne, aby každé jeho rozhodnutie bolo preskúmateľné a odôvodnené, aby sa nestalo, že bude konať svojvoľne a na takéto konanie zneužije právomoci mu dané samotným zákonom.

Sťažovateľ počas celého konania poukazoval na diskriminačné konanie voči jeho osobe   už   pred   samotným   vydaním   príkazu,   ktoré   pokračovalo   aj   následne.   Voči sťažovateľovi sa v krátkej dobe po oznámení vyššie spomínaných skutočností začali viesť až 4 disciplinárne konania, pričom predtým bol sťažovateľ považovaný za bezproblémového. K diskriminačnému   konaniu   voči   sťažovateľovi   poukazujeme   na   ďalšie   disciplinárne konania, ktoré boh následne voči jeho osobe vykonštruované a za ktoré bol potrestaný. Tieto boli neskôr zrušené...

Sťažovateľ má za to, že dané konanie nie je možné a spravodlivé zúžiť iba na jeden jediný   formálny   úkon   (uloženie   povinnosti   a   neuposlúchnutie   príkazu)   a   následne   naň aplikovať výlučne gramatický výklad zákona, je zrejmé, že daný prípad má širšie okolností, na ktoré sťažovateľ počas celej svojej obrany poukazoval...

Súdy sa vo svojich rozsudkoch nevysporiadali s uvedenými tvrdeniami sťažovateľa a len jednoducho konštatujú, že tieto tvrdenia neobstoja a to bez toho, aby sa podrobnejšie preskúmal   ich   podklad.   Formalistický   prístup   k   výkladu   zákonných   práv   a   povinností považujeme však za nedostatočný, nakoľko odôvodňuje pochybnosti o motívoch konania nadriadeného, o to viac, že sťažovateľ bol jediný ktorému bol takýto príkaz uložený. Súdy   sa   nezaoberali   podstatnými   okolnosťami   prípadu,   neskúmali   a   nezisťovali motívy konania nadriadeného, pričom vzhľadom na všetky okolnosti prípadu sťažovateľa je zrejmý nátlak voči jeho osobe.

Súdy dospeli vo svojich rozsudkoch k nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávne právne posúdili vec, nakoľko sa nevenovali podstatným skutočnostiam, na ktoré sťažovateľ neustále poukazoval.   S týmito skutočnosťami sa následne ani nevysporiadali so svojich rozsudkoch, čím dochádza k porušeniu práva sťažovateľa na riadnu súdnu ochranu v súlade s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky...

Rozsudok KS a Rozsudok NS v tomto súdnom konaní je teda svojvoľný, arbitrárny a jeho   závery   sú   zjavne   neodôvodnené,   čím   dochádza   k   porušeniu   základného   práva sťažovateľa...“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Krajský súd v Bratislave vo veci vedenej pod sp. zn. 4 S 349/2010 a Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn.: 2 Sžo/13/2012 porušili základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 10. 02. 2012, sp. zn. 4 S 349/2010 a Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   21. 11. 2012,   sp. zn. 3 Sžo/13/2012 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi priznáva súd náhradu trov právneho zastúpenia v sume 323,50 EUR, ktorú sú Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd Slovenskej republiky povinní vyplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa..., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.   Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   je   sťažovateľom   namietané porušenie základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   zaručeného   v čl.   46   ods.   1   ústavy, a to postupom   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   S 349/2010   a jeho rozsudkom z 10. februára 2012 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžo 13/2012 a jeho rozsudkom z 21. novembra 2012, ku ktorému malo dôjsť tým, že podľa   tvrdenia   sťažovateľa   sú   uvedené   rozhodnutia   všeobecných   súdov   svojvoľné, arbitrárne a ich závery sú zjavne neodôvodnené.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

1.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   postupom   a rozhodnutím krajského súdu

Ústavný   súd   v   súvislosti   s   napádaným   rozhodnutím   a   postupom   krajského   súdu v prvom rade poukazuje na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“), podľa ktorého môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané,   iba   vtedy,   ak   sa   ich   ochrany   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označeného práva alebo slobody oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Sťažovateľ   mal   v rámci   správneho   súdnictva   možnosť   domáhať   sa   preskúmania rozsudku krajského súdu sp. zn. 4 S 349/2010 z 10. februára 2012, a to podaním riadneho opravného prostriedku (odvolania), ktoré napokon, ako to vyplýva zo samotnej sťažnosti a jej príloh, aj využil. Na základe podaného odvolania bolo oprávnením, ale aj povinnosťou najvyššieho   súdu   ako   súdu   odvolacieho   v prípade   jeho   zistenia,   že   došlo   k zásahu   do sťažovateľových základných práv alebo slobôd postupom prvostupňového súdu alebo jeho rozhodnutím,   poskytnúť   týmto   sťažovateľovým   právam   ochranu   využitím   všetkých procesných prostriedkov, ktoré najvyšší súd má v zmysle ustanovení príslušného zákona k dispozícii.

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa vzhľadom na uvedený princíp subsidiarity v tejto časti už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   postupom   a   rozhodnutím najvyššieho súdu

Porušenie   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   zaručeného   v čl.   46 ods. 1   ústavy   sťažovateľ   vidí   predovšetkým   vo   svojvoľnosti,   arbitrárnosti a neodôvodnenosti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžo 13/2012 z 21. novembra 2012.

Ústavný súd vo svojej judikatúre pravidelne zdôrazňuje, že nie je alternatívnou a ani ďalšou   opravnou   inštitúciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96).   V   dôsledku   toho   v   konaní   o   ústavných sťažnostiach nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu vrátane   posúdenia   skutkových   otázok,   pretože   jeho   úlohou   nie   je   zastupovanie,   resp. nahradzovanie všeobecných súdov ako ich ďalšia opravná inštancia. Úloha ústavného súdu sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   interpretácie   a   aplikácie   zákonov všeobecnými   súdmi   s   ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach a základných slobodách (I. ÚS 225/03, IV. ÚS 158/09). Akékoľvek skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť preto predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy,   ak   by   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   teda   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 262/04).

Ústavný súd takisto pripomína, že jeho prvoradou úlohou je ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti, čo je aj prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (mutatis mutandis napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06).

Najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.   3   Sžo   13/2012   z   21.   novembra   2012   potvrdil odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu č. k. 4 S 349/2010-48 z 10. februára 2012. V odôvodnení rozhodnutia najvyšší súd okrem iného uviedol:

„Predmetom   preskúmania   je   rozhodnutie   žalovaného   č.   SLV-PS-PK-102/2010   zo dňa 6. októbra 2010, ktorým bol potvrdený disciplinárny rozkaz č. 13 zo dňa 26. júla 2010, ktorým   riaditeľ   odboru   dopravnej   ochrany   úradu   pre   ochranu   ústavných   činiteľov a diplomatických   misií   Ministerstva   vnútra   SR   uložil   žalobcovi   disciplinárne   opatrenie

-zníženie služobného platu o 15 % na dobu troch mesiacov podľa § 53 ods. 1 písm. b) zákona, a to z dôvodu, že žalobca porušil základné povinnosti policajta uvedené v § 48 ods. 3 písm. a) zákona. Ako porušenie povinností ustanovených v § 48 ods. 3 písm. a) zákona žalovaný kvalifikoval neuposlúchnutie príkazu, na vykonanie psychotestov, ktorý dňa 28. júna 2010 v čase o 7.40 hod. vydal žalobcovi riaditeľ odboru dopravnej ochrany, úradu   pre   ochranu   ústavných   činiteľov   a   diplomatických   misií   Ministerstva   vnútra   SR. Podľa udeleného ústneho príkazu sa mal žalobca dostaviť na vykonanie psychotestov dňa 29. júna 2010 o 8.00 hod.; za útvarovou psychologičkou. Žalobca však udelený príkaz nadriadeného nesplnil a dňa 29. júna 2010 sa na vykonanie psychotestov nedostavil. Podľa § 48 ods. 3 písm. a) zákona policajt je, povinný plniť svedomite úlohy, ktoré sú mu   uložené   ústavou,   ústavnými   zákonmi,   zákonmi.   a   ďalšími,   všeobecne   závažnými právnymi predpismi, ako aj úlohy uložené rozkazmi, nariadeniami, príkazmi a pokynmi nadriadených, ak bol s nimi riadne oboznámený.

Podľa   §   48   ods.   3   písm.   s)   zákona   policajt   je   povinný   podrobiť   sa   lekárskej prehliadke,   prieskumnému   konaniu   alebo   psychologickému   vyšetreniu   na   zistenie zdravotnej a duševnej spôsobilosti na výkon štátnej služby.

Podľa   §   52   ods.   1   zákona   disciplinárnym   previnením   je   zavinené   porušenie povinností policajta, pokiaľ nie je trestným činom alebo priestupkom.

Podľa § 53 ods. 1 písm. b) zákona disciplinárnym opatrením je zníženie platu až o 15% na dobu najviac troch mesiacov.

Podľa § 48 ods. 4 zákona ak sa policajt domnieva, že rozkaz, nariadenie, príkaz alebo pokyn jeho nadriadeného je v rozpore so všeobecne záväzným právnym predpisom, je povinný na to nadriadeného upozorniť. Ak nadriadený trvá na splnení rozkazu, nariadenia, príkazu alebo pokynu, musí ho policajtovi písomne potvrdiť a policajt je povinný ho splniť. Písomné   potvrdenie   sa   nevyžaduje,   ak   hrozí   nebezpečenstvo   z omeškania.   Policajt   je povinný odoprieť splnenie rozkazu, nariadenia, príkazu alebo pokynu nadriadeného, ak by jeho   splnením   spáchal   trestný   čin;   túto   skutočnosť   oznámi.   bezodkladne   vyššiemu nadriadenému.

...   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   nezistil   dôvod   na   to,   aby   sa   odchýlil   od logických   argumentov   a   relevantných   právnych   záverov   obsiahnutých   v   odôvodnení napadnutého   rozsudku,   ktoré   vytvárajú   dostatočné   východiská   pre   vyslovenie   výroku napadnutého   rozsudku.   Najvyšší   súd   sa   preto   s rozsudkom   krajského   súdu   stotožňuje v celom rozsahu.

Na   zdôraznenie   najvyšší   súd   len   znovu   zopakuje   argumentáciu   vyplývajúcu z odôvodnenia   napadnutého   rozsudku.   Z   vyššie   citovaných   zákonných   ustanovení vzťahujúcich sa na prejednávaný prípad nemožno vyvodiť iný záver ako ten, že povinnosťou policajta je okrem iného plniť aj úlohy uložené príkazmi a pokynmi nadriadených, s ktorými bol riadne oboznámený. Z platnej zákonnej úpravy zároveň vyplýva, že policajt je povinný podrobiť sa aj psychologickému vyšetreniu na zistenie zdravotnej a duševnej spôsobilosti na výkon štátnej služby. Žalobca dostal od svojho nadriadeného ústny príkaz na vykonanie psychotestov, pričom v tomto príkaze bol presne špecifikovaný deň a hodina, kedy sa má dostaviť   za   útvarovou   psychologičkou.   Žalobca   mal   zo   zákona   povinnosť   uposlúchnuť príkaz nadriadeného,   avšak žalobca nepostupoval v súlade so zákonom a na vykonanie psychotestov sa nedostavil. Toto konanie žalobcu je zavineným porušením jeho povinnosti a podľa   zákona   je   kvalifikované ako   disciplinárne   previnenie,   za ktoré je   možné uložiť disciplinárne   opatrenie.   Pokiaľ   žalobca   opakovane   namietal,   že   od   nadriadeného požadoval písomný príkaz, ktorý mu nebol udelený, najvyšší súd poukazuje na zákonnú úpravu, z ktorej jednoznačne vyplýva, že nadriadený je povinný vydaný príkaz písomne potvrdiť v prípade, ako ho policajt upozorní, že vydaný príkaz je v rozpore so všeobecne záväzným právnym predpisom a nadriadený trvá na splnení príkazu. V danom prípade však takáto situácia, ktorú predvída zákon, nenastala, nakoľko žalobca nenamietal nezákonnosť vydaného príkazu nadriadeného, iba vyžadoval jeho písomné potvrdenie,   k čomu nebol nadriadený zo zákona povinný.

Keď teda krajský súd dospel k právnemu záveru, totožnému so záverom správnych orgánov oboch stupňov a rozhodol, že preskúmavaným rozhodnutím žalovaného správneho orgánu   nedošlo   k   porušeniu   zákona   a   chránených   záujmov   žalobcu,   tento   jeho   názor považoval aj odvolací súd z dôvodov, uvedených vyššie, za správny.

Preto Najvyšší súd SR ako súd odvolací napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 Občianskeho súdneho poriadku potvrdil. Pritom sa stotožnil s právnym   posúdením   a   dôvodmi   krajského   súdu,   viazaný   tiež   rozsahom   a   dôvodmi odvolania podľa § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku ako aj rozsahom, a dôvodmi podanej žaloby (§ 249 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku).“

V zmysle už citovanej judikatúry ústavného súdu je teda jeho úlohou posúdiť, či najvyšší   súd   v   napadnutom   konaní ústavne súladným spôsobom   vyložil   právnu   normu, ktorú vo svojom rozhodovacom procese aplikoval, a či v tomto smere nedošlo k porušeniu základného   práva   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu.   Rovnako   je   z   hľadiska   poskytnutia ochrany základnému právu sťažovateľa potrebné preskúmať, či rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti a či je ústavne konformným spôsobom odôvodnené.

V preskúmavanej veci je však potrebné zohľadniť aj špecifická správneho súdnictva (napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu bolo vydané v správnom súdnictve podľa V. časti Občianskeho súdneho poriadku). V rámci správneho súdnictva (§ 244 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) súdy preskúmavajú „zákonnosť“ rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy   na   základe   žalôb   alebo   opravných   prostriedkov.   Z toho   vyplýva,   že   úlohou všeobecného súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať „zákonnosť“ ich postupov a rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy. Inými slovami, treba vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy. Vzhľadom na tieto špecifiká správneho súdnictva ústavný súd posudzoval aj dôvodnosť námietok sťažovateľa proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu (obdobne napr. II. ÚS 162/08, II. ÚS 66/2010).

Podľa   názoru   ústavného súdu   najvyšší   súd   vyčerpávajúcim   spôsobom   odôvodnil, prečo   považoval   tak   rozhodnutie   krajského   súdu,   ako   aj   rozhodnutia   administratívnych orgánov   za   správne.   Stručne   a výstižne   zopakoval   skutkový   stav,   tak   ako   bol   zistený správnymi   orgánmi,   a posúdil,   či   tieto   orgány   na   takto   zistený   skutkový   stav   správne aplikovali   príslušné   platné   právne   predpisy,   pričom   dospel   k záveru,   že   to   tak   bolo. Stotožnil   sa   so   závermi   krajského   súdu,   ktorý   žalobu   sťažovateľa   proti   rozhodnutiu ministerstva vnútra ako nedôvodnú zamietol, a jasne deklaroval, prečo tak urobil s tým, že rozhodujúce   okolnosti   prerokovávanej   veci   zopakoval   a zdôraznil.   Rovnako   z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, ktorými zákonnými ustanoveniami sa pri svojom rozhodovaní riadil a akým spôsobom boli tieto ustanovenia na vec   aplikované.   Rozhodne   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   svojvôľu   najvyššieho   súdu   pri uplatňovaní príslušných právnych noriem alebo to, že by jeho právne závery nemali oporu v odôvodnení jeho rozhodnutia. Ústavný súd preto konštatuje, že najvyšší súd pri svojom rozhodovaní v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžo 13/2012 postupoval v súlade s právnymi predpismi.

Ústavný súd už v minulosti konštatoval, že všeobecný súd nemôže porušiť základné právo na spravodlivé súdne konanie, ak koná a rozhoduje v súlade s účinným všeobecne záväzným   právnym   predpisom,   a   preto   vo   vzťahu   k   námietke   sťažovateľa   o porušení základného práva na spravodlivé súdne konanie považoval ústavný súd jeho sťažnosť za zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Pretože sťažnosť bola ako celok odmietnutá a rozhodnutie o zrušení napádaného rozhodnutia a vrátenie veci na ďalšie konanie je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo   slobody   sťažovateľa   (čl.   127   ods.   2   prvá   veta   ústavy),   ústavný   súd   o   tej   časti sťažnosti,   ktorou   sa   sťažovateľ   tohto   nároku   domáhal,   už   nerozhodoval.   Z toho   istého dôvodu ústavný súd nerozhodoval ani o náhrade trov konania pred ústavným súdom.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. mája 2013