znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 280/2010-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. júna 2010 predbežne prerokoval   sťažnosť   O.   Ž.,   Ž.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   M.   R.,   Ž.,   vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   v konaní   vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 5 M Cdo 10/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť O. Ž. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. mája 2010 doručená   sťažnosť   O.   Ž.,   Ž.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo veci   namietaného   porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 5 M Cdo 10/2009. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 28. mája 2010.

Zo sťažnosti   a z pripojených   listinných   dôkazov   vyplýva,   že   žalobou   doručenou Okresnému súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sa sťažovateľ ako žalobca 1 a spoločnosť T., s. r. o., ako žalobkyňa (ďalej len „žalobkyňa 2“) domáhali vydania platobného rozkazu, ktorým   by   bol   žalovaný   zaviazaný   zaplatiť   im   spoločne   a nerozdielne   istinu   vo   výške 990 Sk s prísl. Uznesením okresného súdu č. k. 27 Ro 125/2007-25 z 15. júna 2007 bolo podanie   odmietnuté.   Tak   sťažovateľ,   ako   aj   žalobkyňa   2   podali   odvolanie,   na   základe ktorého uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 10 Co 227/2007-37   z 2. augusta   2007   bolo   uznesenie   okresného   súdu   zrušené   a vec   vrátená   na   ďalšie konanie. Krajský súd vo vzťahu k sťažovateľovi poukázal na ustanovenie § 243 ods. 3 tretej vety Obchodného zákonníka a uviedol, že splnomocnenie na zastupovanie v konaní malo byť   okrem   predsedu   predstavenstva   sťažovateľa   podpísané   ešte   aspoň   jedným   ďalším členom   predstavenstva.   Následne   okresný   súd   29.   októbra   2007   sťažovateľa   vyzval   na odstránenie   vád   žaloby,   a to   tak,   že   žaloba   a jej   rovnopisy   budú   podpísané   osobou (osobami) oprávnenou (oprávnenými) konať v mene sťažovateľa. Sťažovateľ však na výzvu nereagoval. Následne uznesením okresného súdu č. k. 27 Ro 125/2007-49 z 29. novembra 2007 bolo podanie sťažovateľa odmietnuté. Na základe odvolania sťažovateľa uznesením krajského súdu č. k. 10 Co 384/2007-60 z 28. novembra 2008 bolo uznesenie okresného súdu   potvrdené.   Sťažovateľ podal 11. februára 2009 Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky   (ďalej   len   „generálna   prokuratúra“)   podnet   na   mimoriadne   dovolanie   proti právoplatným   uzneseniam   okresného   súdu   a krajského   súdu.   Na   základe   tohto   podnetu generálna prokuratúra 3. júla 2009 podala najvyššiemu súdu proti uzneseniu okresného súdu č. k. 27 Ro 125/2007-49 z 29. novembra 2007 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 10 Co 384/2007-60 z 28. novembra 2008 mimoriadne dovolanie. Odôvodnila ho tým, že postupom všeobecných súdov bola sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom, keďže všeobecné   súdy   nesprávne   považovali   splnomocnenie   dané   advokátovi   na   zastupovanie sťažovateľa za nedostatočné, pretože splnomocnenie v rozpore so zákonom podpísal iba predseda   predstavenstva,   teda   nie   aj   ďalší   člen   predstavenstva   sťažovateľa.   Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 M Cdo 10/2009 z 10. marca 2010 bolo mimoriadne dovolanie zamietnuté,   keďže   podľa   názoru   najvyššieho   súdu   splnomocnenie   dané   sťažovateľom advokátovi malo byť podpísané nielen predsedom predstavenstva, ale aj ďalším členom predstavenstva.   Podľa   rukou   písanej   poznámky   uznesenie   bolo   doručené   sťažovateľovi 7. apríla 2010.

Podľa   názoru   sťažovateľa   postupom   okresného   súdu   a krajského   súdu   došlo k odňatiu možnosti sťažovateľa konať pred súdom, pričom najvyšší súd toto pochybenie nenapravil. Zákonná požiadavka na to, aby v mene družstva ako právnickej osoby konali predseda predstavenstva a ďalší člen predstavenstva, sa vzťahuje iba na také úkony, ktoré zo zákona musia mať písomnú formu. Nevzťahuje sa teda na tie prípady, v ktorých povinnosť písomnej   formy   úkonu   vyplýva   nie   zo   zákona,   ale   iba   z dohody   účastníkov.   Procesné splnomocnenie na zastupovanie v občianskom súdnom konaní nemusí mať písomnú formu, pretože   zákon   pripúšťa   udelenie   splnomocnenia   aj   ústnou   formou   do   súdnej   zápisnice o pojednávaní. Právny názor vyslovený všeobecným súdom je preto porušením označených práv podľa ústav a dohovoru.

Sťažovateľ   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 5 M Cdo 10/2009 s tým, aby bolo uznesenie z 10. marca 2010 zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. Požaduje tiež náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 254,88 €. Žiada aj nahradenie obchodného mena, ako aj mena a priezviska právneho zástupcu iniciálkami.

Z uznesenia ústavného súdu č. k. II. ÚS 129/09-13 z 24. marca 2009 vyplýva, že ním bola odmietnutá ako neprípustná sťažnosť podaná sťažovateľom proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 10 Co 384/2007 z 28. novembra 2008. Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ nevyužil možnosť podať proti uzneseniu krajského súdu dovolanie prípustné podľa § 237 písm.   f)   Občianskeho   súdneho   poriadku,   hoci   namietal,   že   postupom   okresného   súdu a krajského   súdu   mu   bola   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom.   Dovolanie   treba   pritom považovať za účinný opravný prostriedok, na použitie ktorého bol sťažovateľ oprávnený.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Mimoriadne   dovolanie   možno   považovať   popri   dovolaní   za   ďalší   mimoriadny opravný   prostriedok.   Je   to   však   napriek   tomu   dovolanie,   ktoré   je   mimoriadne   výlučne z dôvodu, že na jeho podanie je procesne legitimovaný iba generálny prokurátor Slovenskej republiky   (ďalej   len   „generálny   prokurátor“),   a je   zásadne   obmedzené   len   na   prípady, v ktorých nemožno podať dovolanie účastníkom konania (PL. ÚS 57/99).

Ochrana   poskytovaná   mimoriadnym   dovolaním   je   prípustná   len   subsidiárne, t. j. vtedy, ak osoba, ktorá sa domáha podania mimoriadneho dovolania, neúspešne využila všetky   zákonom   dovolené   a   efektívne   prostriedky   na   ochranu   svojich   práv   a   zákonom chránených záujmov [s výnimkou dovolania – § 243f ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku]   alebo   takéto   právne   prostriedky   nemala   k dispozícii.   Z   tohto   zákonného predpokladu vyplýva významné obmedzenie prípustnosti mimoriadneho dovolania, ktoré zabezpečuje jeho výnimočnosť v súlade s teoretickou podstatou mimoriadneho opravného prostriedku (PL. ÚS 57/99).

Tento   záver   ústavného   súdu   vo   vzťahu   k prípustnosti   mimoriadneho   dovolania generálneho prokurátora bez predošlého využitia opravných prostriedkov proti napádanému rozhodnutiu prvostupňového súdu si napokon osvojil aj samotný najvyšší súd. Svedčí o tom aj jeho rozhodnutie sp. zn. 4 M Cdo 19/2008 z 27. januára 2009, ale aj ďalšie rozhodnutia najvyššieho   súdu   (sp.   zn.   2 M Cdo 14/2005,   sp.   zn.   2   M   Cdo   15/2005,   sp.   zn. 4 M Cdo 3/2006 a ďalšie), z odôvodnenia ktorých vyplýva názor, že mimoriadne dovolanie predstavuje   výnimku   z pravidla   stability   súdneho   rozhodnutia   vyjadreného   jeho právoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je účel mimoriadneho opravného prostriedku, ktorým   je   jeho   výnimočné   použitie   s cieľom   presadiť   vecnú   správnosť   a   spravodlivosť súdneho   rozhodnutia   v   odôvodnených   prípadoch.   Uvedený   účel   môže   mimoriadne dovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritériá akceptovateľnosti jeho právnej úpravy; jedným z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne prostriedky nápravy pochybení   vytýkaných   v   mimoriadnom   dovolaní.   Rešpektovanie   týchto   kritérií   je nevyhnutné z hľadiska princípov právneho štátu (čl. 1 ústavy), ako aj z hľadiska práva na súdnu ochranu (čl. 46 ústavy) a práva na spravodlivý súdny proces v súlade s hodnotami zaručenými čl. 6 ods. 1 dohovoru (II. ÚS 185/09).

Možno   konštatovať,   že   sťažovateľ   nevyužil   možnosť   podať   proti   uzneseniu krajského súdu dovolanie. Napriek tejto skutočnosti najvyšší súd považoval mimoriadne dovolanie generálnej prokuratúry proti tomu istému uzneseniu krajského súdu za prípustné, a to aj napriek tomu, že sťažovateľom požadovanú ochranu bolo možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, ktoré boli pre sťažovateľa priamo osobne prístupné.

Za daného stavu je zrejmé, že pokiaľ by ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, musel by zároveň poukázať na to, že mimoriadne dovolanie nie je vzhľadom na ustanovenie § 243e ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku prípustné.   Sťažovateľom   požadované   rozhodnutie   ústavného   súdu   by   sa   v konečnom dôsledku obrátilo v jeho neprospech.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júna 2010