znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 280/09-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. septembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť J. Š., S., zastúpeného advokátom JUDr. M. S., Č., vo veci namietaného porušenia základného práva na súkromie zaručeného v čl. 22 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   práva   na   rešpektovanie súkromného a rodinného života zaručeného v čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Žiline pod sp. zn. KS-D-43/2003   v súvislosti   s vydaním   príkazov na odpočúvanie   a záznam telekomunikačných činností z 28. februára 2003 a 30. apríla 2003 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Š. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. decembra 2008 doručená sťažnosť J. Š., S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich základných práv zaručených v čl. 22 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   príkazmi   na   odpočúvanie   a záznam telekomunikačných činností z 28. februára 2003 a 30. apríla 2003, ktoré vydal Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. KS-D-43/2003.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľovi   bolo   uznesením   Úradu   hraničnej   a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru vydaným pod sp. zn. ČVS: PPZ-14/HCP-OV-2005 z 28. júna 2006 vznesené obvinenie za trestný čin nedovoleného prekročenia štátnej hranice a prevádzačstva podľa § 171a ods. 1 písm. a) a ods. 5 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný zákon“) a za trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupiny podľa § 185a ods. 1 Trestného zákona.

Vzneseniu obvinenia osobe sťažovateľa predchádzalo vydanie príkazov krajského súdu na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej činnosti z 28. februára 2003 a 30. apríla 2003   vydaných   pod   sp.   zn.   KS-D-43/2003,   na základe   ktorých   došlo   k   odpočúvaniu   a zaznamenávaniu   telefónnych   hovorov   sťažovateľa   v   období   od   3.   marca   2003   do 3. septembra 2003.

Obidva   príkazy   boli   vydané   na   návrh   okresného   prokurátora   v   Čadci   (ďalej   len „okresný prokurátor“) podľa § 88 ods. 1, 2 a 3 v tom čase účinného zákona č. 141/1961 Zb. o   trestnom   konaní   súdom   (trestný   poriadok)   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „Trestný poriadok“) pod sp. zn. I PO-V-4/03.

S obsahom uvedených príkazov krajského súdu bol sťažovateľ oboznámený až pri preštudovaní   vyšetrovacieho   spisu   17.   októbra   2008,   keď   mu   bolo   umožnené   do   nich nahliadnuť.

Sťažovateľ ďalej uviedol, že v odôvodnení príkazu z 28. februára 2003 je uvedené, že „sa   kontaktujú   prostredníctvom   mobilných   telefónov,   je   možné   zistiť   informácie“,   a dôvodom   na   vydanie   príkazu   z   30.   apríla   2003 „mala   byť   skutočnosť,   že   výsledky potvrdzujú opodstatnenie ITP“.

Podľa sťažovateľa „Vyššie cit. rozhodnutia Krajského súdu v Žiline D 43/2003 z 28. 02. 2003 a z 30. 04. 2003 boli vydané podľa § 88 ods. 1, 2, 3 Trestného poriadku(...) na návrh   prokurátora(...)   Jedným   z   predpokladov   pre   vydanie   takéhoto   rozhodnutia   je dôvodnosť predpokladu, že zistené skutočnosti budú významné pre trestné konanie. § 88 Tr. por. v ods. 3 kladie na príkaz požiadavku písomnej formy a jeho odôvodnenie, a to pre každú účastnícku stanicu. Obe z citovaných rozhodnutí sú odôvodnené jednou z hľadiska preskúmania podmienok pre ich vydanie nič nehovoriacou vetou. Nie je z nich zrejmé aké konkrétne skutočnosti viedli a odôvodňovali ich vydanie. Čoho sa mali týkať informácie, skutočnosti,   ktoré   mali   byť   na   ich   základe   zistené.   Čo   konkrétne   malo   potvrdzovať opodstatnenie   ďalších   ITP,   na   základe   čoho   súd   dospel   k   daným   záverom.   Čo   bolo dôvodom, v čom videl súd nevyhnutnosť takýchto rozhodnutí a pod. Absentuje vymedzenie dôvodov rozhodnutí tak, aby bolo možné v súčasnosti preveriť, odkontrolovať, či boli v čase ich   vydania   splnené   všetky   predpoklady   stanovené   zákonom,   ústavou,   medzinárodnými dohovormi. Nebezpečenstvo svojvoľného zásahu štátnej moci hrozí obzvlášť tam, kde je vykonávaná neverejne. Domnievam sa, že práve z uvedených dôvodov jej činnosť, postup by mal byť natoľko jasný a zrozumiteľný, aby umožňoval jej v konkrétnom prípade následnú kontrolu a príp. ochranu pred jej zneužitím. (...)

Odôvodnenia rozhodnutí Krajského súdu v Žiline D-43/2003 z 28. 02. 2003 a z 30. 04. 2003(...), sú strohé, formálne, nič nehovoriace, použiteľné na čokoľvek. Za predpokladu paušalizácie   takýchto   zdôvodnení   by   strácal   daný   inštitút   zmysel   a   dochádzalo   by   k narušeniu tzv. pozitívnej povinnosti štátu prijať opatrenia k ochrane práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života.

Takéto rozhodnutia potom, predstavujú zásah a porušujú moje základné práva na súkromie podľa čl. 22 ods. 1 a 2 Ústavy SR, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR,   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   a   právo   na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Krajský súd v Žiline v konaní vedenom pod D-43/2003 vydanými rozhodnutiami na odpočúvanie a zaznamenávanie telekomunikačnej prevádzky z 28. 02. 2003 a z 30. 04. 2003 porušil základné práva J. Š. na súkromie podľa čl. 22 ods. 1 a 2 Ústavy SR, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Rozhodnutia   Krajského   súdu   v   Žiline   na   odpočúvanie   a   zaznamenávanie telekomunikačnej prevádzky vydané v konaní vedenom pod sp. zn. D-43/2003 z 28. 02. 2003 a z 30. 04. 2003 sa zrušujú.

J. Š. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 7.939,- Sk(...), ktoré je súd povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. M. S.(...) do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide podľa ustálenej praxe ústavného súdu vtedy, ak   by   namietaným   postupom   orgánu   štátu,   v   posudzovanom   prípade   krajského   súdu, nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenia ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 56/03, II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02).

Podľa čl. 22 ods. 1 ústavy listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ a iných písomností a ochrana osobných údajov sa zaručujú.

Podľa čl. 22 ods. 2 ústavy nikto nesmie porušiť listové tajomstvo ani tajomstvo iných písomností a záznamov, či už uchovávaných v súkromí, alebo zasielaných poštou, alebo iným   spôsobom;   výnimkou   sú   prípady,   ktoré   ustanoví   zákon.   Rovnako   sa   zaručuje tajomstvo správ podávaných telefónom, telegrafom alebo iným podobným zariadením.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme   národnej   bezpečnosti,   verejnej   bezpečnosti,   hospodárskeho   blahobytu   krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.

Predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   je   namietané porušenie   sťažovateľom označených   základných   práv,   ku   ktorému   došlo   tým,   že   jeho   telefonické   hovory   boli odpočúvané   a   zaznamenávané   na   základe   príkazov   krajského   súdu,   ktoré   neobsahujú dostatok dôvodov na ich vydanie, a teda sú nepreskúmateľné.

V   čase   podania   sťažnosti,   ako   aj   jej   predbežného   prerokovania   sa   trestná   vec sťažovateľa nachádzala v štádiu prípravného konania, vyšetrovanie bolo skončené a spis bol predložený   dozorujúcemu   prokurátorovi,   o   trestnom   obvinení   sťažovateľa   nebolo právoplatne rozhodnuté.

Ústavný súd pri posudzovaní namietaného porušenia základných práv alebo slobôd v prebiehajúcom trestnom konaní vo svojej judikatúre vychádza z právneho názoru, že trestné konanie   je   od   svojho   začiatku   až   po   jeho   koniec   procesom,   v   ktorom   sa   v   rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií ochrany základných práv a slobôd môžu zo strany orgánov uplatňujúcich svoje kompetencie v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenia práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy, ktoré neboli odstránené v jeho priebehu (napr. III. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, III. ÚS 75/05). Právomoc ústavného súdu zasahovať do rozhodovania v štádiu prípravného konania je daná len výnimočne, a to vtedy, ak rozhodnutie orgánu verejnej moci, jeho opatrenie alebo iný zásah znamená porušenie základného práva alebo slobody, ktoré už nepodlieha prieskumu iným orgánom verejnej moci alebo ho nemožno napraviť v ďalšom konaní pred všeobecným súdom (napr. rozhodnutie o väzbe).

Ústavný súd v náleze sp. zn. I. ÚS 274/05 zo 14. júna 2006, na ktorý sa sťažovateľ odvoláva vo svojej argumentácii, konštatoval, že vzhľadom na to, že opravný prostriedok proti   príkazu   na   odpočúvanie   a   záznam   telekomunikačných   činností   nie   je   prípustný, dotknutá osoba nemá možnosť domáhať sa ochrany pred všeobecným súdom v súvislosti s faktom,   že   jej   rozhovor   bol   odpočúvaný.   Oprávnenosť   vydania   právoplatného   príkazu všeobecný   súd   nemôže   preskúmavať,   a   to   práve   preto,   že   príkaz   je   právoplatným rozhodnutím, ktorým je súd viazaný, resp. z ktorého musí súd vychádzať. Proti samotnému faktu odpočúvania telefonického rozhovoru sa preto osoba, ktorej rozhovor bol odpočúvaný, nemá možnosť brániť v konaní pred iným súdom, čím je daná právomoc ústavného súdu v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy.

Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a judikatúry ústavného súdu právo   na   ochranu   tajomstva   správ   podávaných   prostredníctvom   telefónu   je   súčasťou ústavou   a   dohovorom   zaručeného   práva   na   ochranu   súkromia,   do   ktorého   sú   zásahy prípustné len výnimočne v prípadoch a spôsobom ustanoveným zákonom, a len vtedy, ak sú nevyhnutné v záujme zabezpečenia právnym poriadkom chránených hodnôt (rozhodnutie vo veci Klass a ostatní c. Spolková republika Nemecko zo 6. septembra 1978, I. ÚS 274/05).

Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti pri poskytovaní ochrany základným právam   obsiahnutým   v   ústave   postupuje   v   intenciách   judikatúry   Európskeho   súdu   pre ľudské práva. V zmysle tejto judikatúry sa posudzujú zásahy do práva na súkromie z troch hľadísk, a to z hľadiska legality, legitimity a proporcionality. Legalita znamená, že štát môže zasiahnuť do práva na súkromie len vtedy, ak takýto zásah pripúšťa zákon a právna norma   ho   upravuje   dostatočne   jasne   na   to,   aby   bol   za   ustanovených   podmienok predvídateľný. Legitímnosť zásahu do práva na súkromie je spojená s jeho účelom, ktorý je definovaný v čl. 8 ods. 2 dohovoru, teda zásah do práva na súkromie je prípustný len vtedy, ak   je   to   v   záujme štátu   z   dôvodu   ochrany   národnej   bezpečnosti,   verejnej   bezpečnosti, predchádzania   nepokojom   a   zločinnosti,   v   záujme   spoločnosti   z   dôvodu   zabezpečenia hospodárskeho blahobytu krajiny, ochrany zdravia alebo morálky a v záujme jednotlivcov z dôvodu ochrany práv a slobôd iných. Proporcionalita znamená, že štát môže zasiahnuť do práva na súkromie len v tom prípade, keď je to nevyhnutné (za daných okolností nie je možné   legitímny   cieľ   dosiahnuť   inak)   a   pri   dodržaní   zásad   a   princípov   vlastných demokratickej spoločnosti (I. ÚS 274/05, III. ÚS 80/08).

V súlade s právnym názorom vysloveným v náleze sp. zn. I. ÚS 274/05 zo 14. júna 2006 ústavný súd na predbežnom prerokovaní skúmal opodstatnenosť sťažnosti, teda či krajským   súdom   použitý   výklad   a   aplikácia   ustanovenia   §   88   Trestného   poriadku   pri rozhodovaní   o   nariadení   odpočúvania   a   záznamu   telekomunikačných   činností   by   mohli signalizovať sťažovateľom namietané porušenie označených práv.

Z príkazu krajského súdu z 28. februára 2003 vyplýva, že bol vydaný podľa § 88 ods. 1, 2 a 3 Trestného poriadku na základe návrhu okresného prokurátora na odpočúvanie a záznam   telekomunikačných   činností   uskutočňovaných   účastníckou   telefónnou   stanicou mobilného operátora č. 0905 973 568, ktorú používa sťažovateľ, a bol vydaný na obdobie od 3. marca 2003 do 2. mája 2003. V odôvodnení tohto príkazu sa uvádza:

„Z predloženého návrhu i z predloženého kriminálneho zväzku vyplýva, že J. Š. je podozrivý zo spáchania trestného činu podľa § 171a ods. 1, 2 písm. a, ods. 3 Tr. zák., keď sa   s   najväčšou   pravdepodobnosťou   ako   člen   organizovanej   skupiny   podieľa   na nedovolenom   prevádzaní   nelegálnych   migrantov   mimo   hraničných   prechodov   medzi Slovenskou republikou a Českou republikou a Slovenskou republikou a Poľskou republikou. Pri   tejto   činnosti   sa   podozrivé   osoby   kontaktujú   aj   prostredníctvom   mobilných telefónov.

Odposluchom   telefonických   hovorov   na   t.   č.   0905   973   568   je   možné   získať informácie – skutočnosti významné pre trestné konanie vedúce k odhaleniu a prípadne usvedčeniu páchateľov.“

Príkazom   z   30.   apríla   2003   sudca   krajského   súdu   podľa   §   88   ods.   3   Trestného poriadku   na   návrh   okresného   prokurátora   predĺžil   príkaz   na   odpočúvanie   a   záznam telekomunikačných   činností   uskutočňovaných   účastníckou   stanicou   mobilného operátora č. 0905   973   568,   ktorú   užíva   sťažovateľ,   a   to   na   obdobie   do   3.   septembra   2003. V odôvodnení tohto príkazu sa uvádza:

«Sudca Krajského súdu v Žiline príkazom sp. zn. KS-D-43/2003 z 28. februára 2003 nariadil   vykonanie   odpočúvania   a   zaznamenávania   telekomunikačných   činností   na „mobile“ č.(...) u osoby – majiteľa J. Š.(...) na dobu od 3. marca 2003 do 2. mája 2003. Výsledky doposiaľ vykonaného „odposluchu“ potvrdzujú opodstatnenie použitia ITP a smerujú k odhaleniu organizovanej skupiny páchajúcej trestný čin podľa § 171a ods. 1, 2 písm. a, ods. 3 Tr. zák.

Preto je potrebné v „odposluchu“ pokračovať a z toho dôvodu som rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto príkazu.»

Z § 88 ods. 1, 2 a 3 Trestného poriadku (účinného v relevantnom čase) vyplýva, že bez súhlasu účastníka telefónnej stanice môže sudca vydať príkaz na odpočúvanie a záznam telekomunikačných činností len v trestnom konaní vedenom pre obzvlášť závažný trestný čin, korupciu, trestný čin podľa § 158 Trestného zákona alebo pre iný úmyselný trestný čin, na ktorého konanie zaväzuje vyhlásená medzinárodná zmluva, ak je dôvodný predpoklad, že zistené skutočnosti budú významné pre trestné konanie. Príkaz sa musí vydať písomne a odôvodniť, a to osobitne na každú účastnícku stanicu.

Uvedená právna úprava vyžaduje súdnu kontrolu zásahov do ústavou chráneného základného   práva   na   súkromie.   Požiadavke   efektívnej   súdnej   ochrany   základných   práv nemôže vyhovovať príkaz, ktorý by len formálne spĺňal náležitosti vyžadované zákonom a neobsahoval   by   posúdenie   materiálnych   podmienok   na   jeho   vydanie.   Nevyhnutnou podmienkou preskúmateľnosti   opodstatnenosti zásahu do   práva na súkromie na základe príkazu   podľa   §   88   Trestného   poriadku   je   jeho   odôvodnenie,   ktoré   musí   obsahovať relevantnú   argumentáciu,   akými   skutočnosťami   boli   naplnené   zákonom   ustanovené podmienky   na   nariadenie   odpočúvania   a   záznamu   telekomunikačných   činností.   Rozsah odôvodnenia príkazu je však potrebné posudzovať aj z hľadiska účelu jeho vydania, ktorým je   získanie   informácií   významných   pre   trestné   konanie,   pričom   stačí   „dôvodne predpokladať“, že týmto spôsobom budú získané skutočnosti významné pre trestné konanie, čím je tiež determinovaná obsahová stránka rozhodnutia.

Posúdenie konkrétnych skutkových okolností jednotlivého prípadu a ich hodnotenie z hľadiska subsumovania pod § 88 Trestného poriadku je úlohou všeobecného súdu, do ktorej ústavnému   súdu   v   zásade   neprislúcha   zasahovať.   Ústavný   súd   je   však   oprávnený   a   aj povinný preskúmať, či sa všeobecný súd výkladom a aplikáciou daného trestnoprocesného ustanovenia nedopustil neprípustného zásahu do právneho postavenia sťažovateľa, ktorý by mal   za   následok   porušenie   jeho   základných   práv   a   bol   výrazom   zjavnej   svojvôle   pri uplatnení právomoci všeobecného súdu.

Po   preskúmaní   príkazov   krajského   súdu   z   hľadiska   sťažovateľom   namietaných nedostatkov ústavný súd dospel k záveru, že obidva príkazy sú dostatočne konkrétne na to, aby   bolo   možné   konštatovať,   že   sú   z   hľadiska   splnenia   podmienok   na   ich   vydanie preskúmateľné. Obsahujú vymedzenie trestného činu, pre ktorý je vedené trestné konanie, definovaného   z   hľadiska   štádia   trestného   konania   (pred   začatím   trestného   stíhania) dostupnými   skutkovými   okolnosťami   určujúcimi   spôsob   jeho   spáchania   (organizované formy prevádzania nelegálnych migrantov mimo hraničných prechodov medzi Slovenskou republikou a Českou republikou a medzi Slovenskou republikou a Poľskou republikou), pričom dôvodnosť nariadenia odpočúvania telefónnych hovorov vyplýva zo zistenia, že sa podozrivé osoby kontaktujú pri uvedenej činnosti aj prostredníctvom mobilných telefónov. Z charakteru takto vymedzenej činnosti podozrivého (sťažovateľa) vyplýva aj povaha a rozsah   informácií,   ktoré   sa   majú   zistiť   odpočúvaním   a   záznamom   telekomunikačných činností   v   trestnom   konaní,   ktoré   sú   potrebné   na   naplnenie   účelu   trestného   konania. Uvedený záver sa vzťahuje aj na predĺženie príkazu z 28. februára 2003 príkazom z 30. apríla   2003,   z   ktorého   vyplýva,   že   na   základe   informácií   získaných   odpočúvaním telefonických hovorov sťažovateľa z označenej telefónnej účastníckej stanice sa potvrdzuje podozrenie z organizovanej formy páchania uvedenej trestnej činnosti sťažovateľom. Ústavný súd považuje označené príkazy a na ich základe vykonaný zásah do práva sťažovateľa   na   súkromie   za   legálny   vzhľadom   na   účel   použitia   príkazov,   ktorým   bolo zabezpečenie účinného vyšetrenia trestnej činnosti, a teda v záujme verejnej bezpečnosti a predchádzania zločinnosti považuje tento zásah za legitímny a na dosiahnutie daného účelu vzhľadom na utajovaný charakter trestnej činnosti, pre podozrenie z ktorej boli príkazy použité, považuje zásah aj za proporcionálny.

Ústavný súd na predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil také skutočnosti, ktoré by po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie signalizovali možnosť vysloviť porušenie základných práv sťažovateľa v súvislosti s vydaním označených príkazov na odpočúvanie a záznam telekomunikačných   činností,   a   preto   už   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť   v   časti namietaného porušenia práva na súkromie podľa čl. 22 ods. 1 a 2 ústavy a podľa čl. 8 ods. 1 a   2   dohovoru   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

Sťažovateľ namietal aj porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v súvislosti s použitím informácií získaných odpočúvaním a záznamom jeho telefonických hovorov v prebiehajúcom trestnom konaní.

Ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie, pretože v čase podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo trestné konanie právoplatne skončené. Z argumentácie sťažovateľa vyplýva,   že   sa   týmto   spôsobom   snaží   dosiahnuť   vylúčenie   informácií   získaných odpočúvaním ako dôkazu v trestnom konaní. V prebiehajúcom trestnom konaní má však sťažovateľ   možnosť   brániť   sa   proti   obvineniu,   resp.   obžalobe   využitím   dostupných prostriedkov obhajoby vrátane práva namietať zákonnosť získaného dôkazného materiálu. Obdobný názor vyslovil ústavný súd už v uznesení o prijatí sťažnosti v konaní vedenom pod sp. zn. I. ÚS 274/05, keď uviedol, že nepriaznivé dôsledky protiprávneho odpočúvania z hľadiska   výsledku   trestného   konania   môže   napraviť   všeobecný   súd,   keď   po   podaní obžaloby bude konať a rozhodovať o vine a treste sťažovateľa, a to tým, že na protiprávne vykonané odpočúvanie neprihliadne, a takto získané dôkazy nevykoná.

Všeobecný súd skúma zákonnosť dôkazného materiálu už na predbežnom prejednaní obžaloby (§ 243 ods. 2 Trestného poriadku), na ktorom obvinený môže namietať, že dôkazy proti nemu boli získané v rozpore so zákonom. Námietky proti zákonnosti vykonaného odpočúvania telefónnych hovorov môže sťažovateľ predniesť v rámci trestného konania, zvlášť   pred   príslušným   všeobecným   súdom   v   rámci   svojej   obhajoby.   Bude   vecou všeobecného súdu, aby posúdil takúto argumentáciu a vyvodil z nej závery. Sťažovateľ môže namietať porušenie svojich základných práv následne aj na hlavnom pojednávaní, prípadne iným zákonom dovoleným spôsobom vrátane využitia riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov v trestnom konaní.

Subsidiarita   právomoci   ústavného súdu   pri   ochrane základných   práv a slobôd   sa prejavuje aj v tom, že ústavný súd môže uplatniť svoju právomoc len v tom prípade, ak sťažovateľ využije možnosť namietať porušenie svojich práv v priebehu konania pred tými orgánmi verejnej moci, ktoré sú príslušné konať v jeho veci.

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   už   na   jej   predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v celom rozsahu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2009