znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 280/08-7

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   1.   júla   2008 predbežne prerokoval sťažnosť M. T., Š., zastúpenej advokátom JUDr. V. K., M., vo veci namietaného   porušenia   základného   práva   vlastniť   majetok   zaručeného   v   čl.   20   ods.   1 Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Žilina   v konaní   vedenom   pod sp. zn. D 370/91, Dnot 233/94 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. T. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júna 2008 doručená   sťažnosť M.   T.,   Š.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala   porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. D 370/91, Dnot 233/94.

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že okresný súd v roku 1991 začal dedičské konanie po nebohom F. K., zomrelom..., ktoré bolo vedené pod sp. zn. D 370/91, Dnot 233/94. Predmetné dedičské konanie bolo skončené uznesením okresného súdu z 26. marca 2008, ktoré nadobudlo právoplatnosť 29. apríla 2008. Konanie bolo skončené po sedemnástich rokoch, preto sťažovateľka namieta porušenie základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal tento nález:„Konaním Okresného súdu v Žiline vo veci vedenej   pod sp.   zn.   D 370/91,   Dnot 233/94 bolo porušené právo sťažovateľa podľa ust. čl. 20 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj ustanovenia čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 400 000 Sk, ktoré   je   Okresný   súd   v Žiline   povinný   sťažovateľovi   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov   od doručenia nálezu.

Porušovateľ je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu JUDr. V. K., advokáta v M.,... vedený v Tatra banka, a. s. pobočka M., a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   základného   práva   vlastniť   majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. D 370/91, Dnot 233/94.

1. K namietanému   porušeniu   základného   práva zaručeného   v čl. 48   ods.   2 ústavy   a práva   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu v označenom konaní

Z obsahu   sťažnosti,   v ktorej   sťažovateľka   za   porušovateľa   svojich   práv   označila okresný   súd,   jednoznačne   vyplýva,   že   v čase   jej   doručenia   ústavnému   súdu   už tvrdené porušovanie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru netrvalo. Rozhodnutie sp. zn. D 370/01, Dnot 233/94 z 26. marca 2008 nadobudlo právoplatnosť   29.   apríla   2008   a týmto   dňom   bolo   označené   konanie   okresného   súdu skončené.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto právu len vtedy, ak bola na ústavnom uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS   116/02).   Ak   v čase,   keď   došla   sťažnosť   ústavnému   súdu,   už   nedochádza k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).

Z podania   sťažovateľky   vyplýva,   že   napadnuté   konanie   bolo   na   okresnom   súde skončené 29. apríla 2008. Sťažovateľka sa napriek tomu obrátila na ústavný súd svojou sťažnosťou   až   podaním   z 13.   mája   2008   doručeným   ústavnému   súdu   6.   júna   2008, t. j. v čase,   keď   porušovanie   označeného   práva   na   okresnom   súde,   ktorý   sťažovateľka označila za účastníka konania, už netrvalo a konanie o jeho sťažnosti pred ústavným súdom nebolo spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k právu na prekovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru (mutatis mutandis I. ÚS 6/03).

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti,   a pretože   sťažovateľka   sa   v predmetnej   veci domáhala ochrany svojho práva podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 6 ods. 1 dohovoru v čase, keď v označenom konaní pred okresným súdom namietané porušenie práva už netrvalo, a teda bola odstránená jej právna neistota, pripadalo do úvahy odmietnutie sťažnosti sťažovateľky v tejto časti pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa čl. 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.   K namietanému   porušeniu   základného   práva zaručeného   v čl. 20   ods.   1 ústavy postupom okresného súdu v označenom konaní

Porušenie   základného   práva   vlastniť   majetok   odvodzuje   sťažovateľka   z konania a rozhodnutia okresného súdu, ktorý podľa nej mal porušiť jej základné právo na ochranu majetku a na jeho pokojné užívanie. Tvrdenie sťažovateľky týkajúce sa porušenia čl. 20 ods. 1 ústavy je podľa názoru ústavného súdu zjavne neopodstatnené.

Na základe posúdenia všetkých okolností prípadu ústavný súd dospel k záveru, že v danom   prípade   nikto   neodňal   sťažovateľke   právo   na   majetok,   nie   je   daná   príčinná súvislosť medzi týmito námietkami sťažovateľky a namietaným porušením základného práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy, teda nemohlo dôjsť k porušeniu označeného práva, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá a rozhodnutie o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia a trov právneho zastúpenia je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľky (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou sťažnosti, ktorou sa sťažovateľka domáha ich priznania, nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2008