znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 280/06-23

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   8. novembra 2006 v senáte   zloženom   z   predsedu   Alexandra   Bröstla,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej a zo sudcu Jána Auxta v konaní o sťažnosti J. H., B., zastúpeného advokátom JUDr. J. F., P.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 30 C 33/99 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   v konaní vedenom pod sp. zn. 30 C 33/99 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Bratislava   III   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   30 C 33/99 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. J. H. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   50 000 Sk   (slovom päťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Bratislava   III p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava III j e   p o v i n n ý   uhradiť J. H. trovy konania v sume 5 788 Sk (slovom päťtisícsedemstoosemdesiatosem slovenských korún) do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. J. F., P.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. II. ÚS 280/06-12   z   13. septembra 2006   prijal   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   J. H. (ďalej len   „sťažovateľ“)   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“),   ktorou   namietal porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 30 C 33/99.

Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním   sp. zn.   Spr. 3805/2006   z   12. októbra 2006   doručeným   ústavnému   súdu 23. októbra 2006, v ktorom si osvojil vyjadrenie zákonnej sudkyne. V ňom sa okrem iného uvádza:

„Dňa 9. 10. 2006 mi bola predložená na vyjadrenie sa sťažnosť navrhovateľa voči postupu OS BA III vo veci sp. zn. 30 C 33/99.

Vo veci boli vykonané nasledovné úkony súdu:

- dňa 15. 2. 1999 bol súdu doručený návrh navrhovateľa na doplatenie čo do výšky nešpecifikovaných peňažných nárokov

- výzvou súdu z 27. 5. 1999 bol navrhovateľ vyzvaný na doloženie plnej moci, ktorú udelil svojmu zástupcovi, návrh bol doručovaný na vyjadrenie sa odporcom (čl. 91)

- dňa 21. 6. 1999 a 30. 6. 1999 bolo súdu doručené vyjadrenie sa odporcov

- dňa 13/7/99 bol zo strany súdu urobený dopyt na CEPO za účelom zistenia adresy navrhovateľa (čl. 99)

- výzvou z 31/8/99 bol navrhovateľ vyzvaný na doloženie plnej moci, ktorú udelil svojmu zástupcovi

- dňa   27/9/99   bolo   súdu   doručené   vyjadrenie   sa   navrhovateľa,   v   ktorom   zobral čiastočne návrh na začatie konania späť a doložil písomnú plnú moc

- dňa   28/10/99   vyžiadal   súd   OO   PZ   v N.   o   predloženie   znaleckého   posudku tvoriaceho súčasť súdneho spisu v trestnej veci

- výzvou súdu z 11/4/00 tento opätovne žiadal OÚV v N. o predloženie znaleckého posudku

- dňa 15/5/00 bolo súdu oznámené, že znalecký posudok tvorí súčasť trestného spisu OS Nové Zámky sp. zn. 1 T 52/97

- dňa 15/11/00 požiadal súd OS v Nových Zámkoch o predloženie trestného spisu

- dňa 3/1/01 bol trestný spis OS v Nových Zámkoch pripojený k súdnemu spisu

- uznesením   súdu   z 26. 3. 2003,   č. k.   30 C 33/99-124 bol   v súlade   s § 43   O. s. p. vyzvaný   na   odstránenie   vady   žalobného   petitu,   v   ktorom   absentovalo   presne   vyčíslenie požadovanej peňažnej náhrady

- dňa   12/5/03   bolo   súdu   doručené   podanie   navrhovateľa,   v   ktorom   bola   presne uvedená a vyčíslená suma požadovanej náhrady za stratu na zárobku a náhrady za sťaženie spoločenského   uplatnenia.   V   časti   náhrady   na   strate   na   zárobku   po   skončení práceneschopnosti za obdobie od 1. 5. 2003 nebola požadovaná suma presne uvedená.

- dňa 5/6/03 bol navrhovateľ vyzvaný na odstránenie zrejmej nesprávnosti označenia odporcu v 2. rade

- dňa   19/6/03   bola   zrejmá   nesprávnosť   označenia   odporcu   v   2. rade   v   podaní navrhovateľa odstránená

- vo   veci   boli   nariadené   termíny   pojednávania   dňa   27/10/03   (na   ktorom   bol navrhovateľ   vyzvaný   na   odstránenie   vady   návrhu   v   časti   týkajúcej   sa   tzv.   renty,   ktorá nebola uvedená presným spôsobom) a 3/12/03

- dňa 29/12/03 doručili súdu odp. v 1. a 2. rade okruh otázok pre znalca

- dňa   31/12/2003   doručil   súdu   navrhovateľ   návrh   na   pristúpenie   ďalších   dvoch účastníkov na strane odporcu

- dňa   5/1/04   doručil   navrhovateľ   návrh   na   rozsah   otázok   pre   znalca   na   účely znaleckého dokazovania

- dňa 16/8/04 bolo odp. v 1. a 2. rade súdom doručované podanie PZN z čl. 166

-návrh na pristúpenie ďalších účastníkov na strane odporcu

- uznesením z 26/10/04 č. k. 30 C 33/99-188 bol navrhovateľ postupom podľa § 43 O. s. p. vyzvaný na odstránenie vady návrhu na pristúpenie ďalších účastníkov na strane odporcu s uvedením spôsobu, ako má vadu odstrániť

- dňa   11/11/04   navrhovateľ   súdu   oznámil,   že   netrvá   na   návrhu   na   pristúpenie ďalších účastníkov na strane odporcu

- uznesením súdu z 9/10/06 bolo vo veci nariadené znalecké dokazovanie. Z daného chronologického prehľadu je nesporné, že konajúci súd vo veci plynule nekonal v priebehu roka 2005 a 2006 - táto okolnosť je však objektívne podmienená tým, že v tomto období som bola od 1. 7. 2005 do 31. 12. 2005 dočasne pridelená na výkon sudcu na Krajský súd v Bratislave a po návrate mi trvalo viac ako pol roka, kým som začala konať   v   takmer   všetkých   veciach   môjho   súdneho   oddelenia.   Naviac,   na   dĺžku   trvania konania má vplyv i okolnosť, že jeho predmetom je nárok po právnej stránke zložitý a i to, že zo strany   navrhovateľa   aj   keď   je   v   spore   zastúpený   advokátom,   neboli   v   priebehu konania urobené právne perfektné kroky (viacnásobné odstraňovanie vady návrhu a vady na pristúpenie ďalšieho účastníkov na strane odporcu), ktoré tiež ovplyvnili dĺžku konania. Môj   postup   v   danej   veci   (ako   aj   ostatných   veciach   pridelených   do   môjho   súdneho oddelenia) je podmienený i objektívnymi okolnosťami, ktoré nedokážem vlastnými silami ovplyvniť - počtom a skladbou vecí pridelených do súdneho oddelenia (do roku 2004 som vybavovala výlučne pracovnoprávne veci, ktoré patria medzi veci s nutnosťou ich vybavenia s osobitnou rýchlosťou konania), zaťaženosťou sudcu a pod.. Táto okolnosť je všeobecne známa   a   ja   sama   som   ešte   v   roku   2001   podľa   ust.   § 30   ods. 4   zák. č.   385/2000   Z. z. o sudcoch   a   prísediacich   signalizovala   predsedovi   Okresného   súdu   Bratislava   III. to, že nie som schopná bezprieťahovo a plynule vybavovať veci pridelené mi do súdneho oddelenia práve s poukazom na ich neprimeraný počet.“

Rovnaké   skutočnosti   zistil   aj   ústavný   súd   z   obsahu   súdneho   spisu   a   vyjadrení účastníkov.

Právny zástupca sťažovateľa sa k stanovisku okresného súdu nevyjadril.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

II.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   „Každý   má právo,   aby sa   jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   vychádza   zo   svojej   ustálenej judikatúry   (I. ÚS 24/03, II. ÚS 66/03,   IV. ÚS 15/03),   v   súlade   s   ktorou   možno   za   konanie   (postup)   súdu odstraňujúce právnu neistotu sťažovateľa v konkrétnom posudzovanom prípade považovať také konanie, ktoré smeruje k právoplatnému rozhodnutiu vo veci alebo k odstráneniu jeho právnej   neistoty   zákonom   dovoleným   spôsobom.   K vytvoreniu   právnej   istoty   preto dochádza   zásadne   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu (III. ÚS 127/03).

Otázku   existencie   zbytočných   prieťahov   v   konaní   a   porušenia   základného   práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   ústavný   súd   podľa   svojej   konštantnej   judikatúry (napr. II. ÚS 813/00, IV. ÚS 74/02) skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu podľa: 1. právnej a faktickej zložitosti veci, pričom zohľadňuje aj to, o čo sťažovateľovi ide pri uplatňovaní základného práva na súdnu ochranu, 2. správania účastníka konania, 3. spôsobu, akým v konaní postupoval súd. Za súčasť prvého kritéria možno považovať aj povahu prejednávanej veci.

1. Predmetom   konania   pred   okresným   súdom   sú   nároky   sťažovateľa   na náhradu škody   z dôvodu   pracovného   úrazu   a   náhrada   za   stratu   na   zárobku   po   skončení práceneschopnosti a za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia. Z hľadiska skutkovej a právnej   zložitosti   treba   uviesť,   že takéto   spory   sú   považované   za   skutkovo   i   právne zložité.   Vychádzajúc   z   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   IV. ÚS 151/04, IV. ÚS 9/05) takýto spor vyžaduje od všeobecného súdu aj osobitne starostlivý prístup, pretože sa poskytuje ochrana (ak je nárok opodstatnený) právam, ktoré súvisia so živobytím a existenčnými otázkami. Ústavný súd konštatuje, že žiadna skutková a právna zložitosť veci v danom prípade však nemôže ospravedlniť doterajšiu dĺžku konania.

2. Správanie sťažovateľa ako účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní došlo k zbytočným prieťahom. V danom prípade ide o vec, v ktorej je každý   účastník povinný postupovať podľa § 6 a § 120 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a vyvíjať všetko úsilie na súčinnosť so súdom tak, aby súd mohol o uplatnenej ochrane rozhodnúť v súlade so zákonom.

Vychádzajúc z uvedenej charakteristiky sporového konania na ťarchu sťažovateľa a jeho právneho zástupcu možno čiastočne pripísať to, že žaloba „o náhradu škody z titulu pracovného   úrazu“ bola   podaná   bez   niektorých   náležitostí   uvedených   v   § 42   ods. 3 a § 79 ods. 1   OSP   účinného   v   tom   čase,   neobsahovala   bližšiu   špecifikáciu   niektorých peňažných nárokov, originál plnej moci (bol doložený až na základe výzvy okresného súdu v septembri 1999) a nebola v nej uvedená správna adresa trvalého pobytu sťažovateľa, preto okresný súd musel jeho adresu úradne zisťovať. Takisto 31. decembra 2003 podal právny zástupca sťažovateľa okresnému súdu návrh na pripustenie vstupu žalovaných v treťom a štvrtom rade, v ktorom nebol riadne a zrozumiteľne označený žalobný petit, v dôsledku čoho okresný súd 26. októbra 2004 vyzval právneho zástupcu sťažovateľa na odstránenie vád   tohto   podania.   Na   túto   výzvu   právny   zástupca   sťažovateľa   reagoval   iba   podaním označeným ako „Návrh na pokračovanie v konaní“, v ktorom uviedol, že jeho povinnosti boli   splnené   v   podaní   z   23. decembra 2003,   a   žiadal   okresný   súd   vo   veci   konať. Dňa 11. novembra 2004 právny zástupca sťažovateľa však doručil okresnému súdu „zmenu návrhu   na   rozsah   otázok   pre   znalca   na   účely   znaleckého   dokazovania“ a „späťvzatie návrhu na pripustenie ďalších účastníkov do konania“.

Vychádzajúc   zo   svojej   ustálenej   judikatúry   (napr.   IV. ÚS 22/03)   ústavný   súd pripomína,   že   v   sporovom   konaní,   akým   je   aj   posudzované   konanie,   nesie   procesnú zodpovednosť za riadne uvedenie návrhu na rozhodnutie vo veci samej, postup vo veci samej,   predkladanie   dôkazov   a   iných   úkonov   potrebných   na   dosiahnutie   účelu   takého konania vo výraznej miere účastník (§ 6, § 120 ods. 1 a iné OSP). Ak v dôsledku toho dôjde k predĺženiu konania, pôjde to na ťarchu toho účastníka, ktorý to spôsobil.

Tieto skutočnosti ústavný súd vyhodnotil tak, že aj samotný sťažovateľ (jeho právny zástupca) sa svojím konaním čiastočne podieľal na predĺžení tohto konania.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v konaní vedenom pod   sp. zn.   30 C 33/99.   Z obsahu   súdneho   spisu   zistil,   že   okresný   súd   bol   nečinný bez akejkoľvek zákonnej prekážky v období od 5. januára 2001, keď mu bol predložený súvisiaci trestný spis, až do 26. marca 2003, keď bol právny zástupca sťažovateľa okresným súdom vyzvaný na odstránenie vád svojho návrhu (nečinnosť takmer 27 mesiacov) a ďalšia nečinnosť   bola   zistená   i   od   novembra   2004   až   do   nariadenia   znaleckého   dokazovania (nečinnosť viac ako 22 mesiacov).

Zbytočné prieťahy v tomto období priznal aj okresný súd, ktorý síce v priebehu konania   v   spore,   dohliadal   na   splnenie   všetkých   náležitostí   žaloby,   jeho   úkony   však nesmerovali   k   odstráneniu   stavu   právnej   neistoty   sťažovateľa.   Ústavný   súd   konštatuje, že i keď okresný súd aj dvakrát pojednával a vypočul účastníkov konania, napriek tomu konanie trvá viac ako sedem a pol roka a vec nie je pripravená na rozhodnutie, pretože nie je ukončené ani znalecké dokazovanie nariadené až 9. októbra 2006 [po takmer troch rokoch od pojednávania (3. decembra 2003), ktoré bolo z toho dôvodu odročené].

Argumentáciu okresného súdu odvolávajúcu sa na veľký počet nevybavených vecí a v neúmernej zaťaženosti zákonného sudcu v tomto smere ústavný súd neakceptoval.V súlade s judikatúrou ústavného súdu nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v súdnom konaní   (III. ÚS 17/02)   a   nemá   povahu   okolnosti,   ktorá   by   vylučovala   alebo   znižovala zodpovednosť   súdu   za   rozhodnutie   vo   veci.   Túto   okolnosť   ústavný   súd   nezohľadňuje v súvislosti   s   pozitívnym   záväzkom   štátu   zabezpečiť   právo   občana   na   súdne   konanie bez zbytočných prieťahov. Vychádzajúc z doterajšej dĺžky konania a jeho priebehu ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu v predmetnej veci došlo k porušeniu základného práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   čl.   48 ods. 2 ústavy.

III.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, prikázal v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde okresnému súdu vo veci sp. zn. 30 C 33/99 konať bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ žiadal o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 1 542 166 Sk, ktoré odôvodnil   najmä   tým,   že „... nekonaním   súdu   sa   žalobca   dostal   do   nepriaznivého ekonomického postavenia s následným nepriaznivým zdravotným postavením...“

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti,   z   ktorých   vychádza   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   keď   priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   zistené   prieťahy   v   konaní   vedenom   okresným   súdom pod sp. zn. 30 C 33/99   a doterajšiu   dĺžku   konania   ústavný   súd   považoval   sumu   žiadanú sťažovateľom, t. j. 1 542 166 Sk, za neprimeranú a berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu, najmä význam sporu pre sťažovateľa, ale aj jeho správanie v napadnutom konaní (vyhodnotené v čl. II bod 2 tohto nálezu), považuje ústavný súd sumu 50 000 Sk, ktorú je okresný súd povinný zaplatiť v súlade s výrokom tohto nálezu, za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   podľa   § 36   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   rozhodol aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia v konaní   pred   ústavným   súdom   advokátom   JUDr.   J.   F.   Právny   zástupca   sťažovateľa si uplatnil náhradu trov konania za tri úkony právnej služby v sume 8 682 Sk, ktoré bližšie nešpecifikoval.

Ústavný   súd   pri   priznaní   trov   konania   vychádzal z priemernej   mesačnej   mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2005, ktorá bola 16 381 Sk, z čoho vyplýva, že za jeden úkon vykonaný v roku 2006 patrí odmena pre sťažovateľa v sume 2 730 Sk a náhrada režijného paušálu za dva   úkony po 164 Sk podľa   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Sťažovateľovi bola teda priznaná náhrada trov právneho zastúpenia v celkovej sume 5 788 Sk.

Úhradu   trov   konania   je okresný   súd   povinný   zaplatiť na účet   právneho   zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 8. novembra 2006