znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 28/2016-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. januára 2016 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosaa LadislavaOroszapredbežneprerokovalsťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej advokátkou JUDr. Jarmilou Zahradníkovou,Advokátska kancelária, Pluhová 78, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jejzákladných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ÚstavySlovenskej republiky, práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd, základného práva na ochranu rodinného života podľačl. 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a práva na rešpektovanie súkromného a rodinnéhoživota podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupoma uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 11 CoP 510/2015-692 z 30. septembra 2015a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. decembra2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základných práv na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“), práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva na ochranu rodinnéhoživota podľa čl. 41 ods. 4 ústavy a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného životapodľa čl. 8 ods. 1 dohovoru uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajskýsúd“) č. k. 11 CoP 510/2015-692 z 30. septembra 2015, ktorou žiada vydať tento nález:„1. Základné právo sťažovateľky, ⬛⬛⬛⬛,

, bytom ⬛⬛⬛⬛, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR ako aj na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj základné právo na ochranu súkromného a rodinného života podľa čl. 41 ods. 4 Ústavy SR a právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 11CoP/510/2015-692 zo dňa 30. 09. 2015, a postupom, ktorý jeho vydaniu predchádzal, porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 11CoP/510/2015-692 zo dňa 30. 09. 2015, sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľke náhradu trov právneho zastúpenia v sume 296,44 €... na účet jej právneho zástupcu do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh, Okresný súdPezinok (ďalej len „okresný súd“) vo veci starostlivosti o mal. ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, a mal. ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „maloleté deti“),ktoré sa narodili z manželstva sťažovateľky a ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „otec“),uznesením č. k. 12 P 78/2015-115 z 31. marca 2015 na návrh otca dočasne zveril maloletédeti do osobnej starostlivosti otca, uložil sťažovateľke platiť výživné na mal.vo výške 120 € mesačne a na mal. ⬛⬛⬛⬛ vo výške 100 € mesačne,sťažovateľke dočasne zakázal vycestovať s maloletými deťmi mimo územia Slovenskejrepubliky a uložil jej odovzdať maloleté deti do starostlivosti otca. V prevyšujúcej časti(vo vzťahu k výške výživného) návrh otca na nariadenie predbežného opatrenia zamietol.Ako vyplýva z odôvodnenia tohto rozhodnutia, pred okresným súdom sa vediei konanie o rozvod manželstva rodičov maloletých detí (sp. zn. 12 P 68/2015). Otec svojnávrh na nariadenie predbežného opatrenia doručený okresnému súdu 18. marca 2015odôvodnil tým, že sťažovateľka začala v polovici roku 2014 pôsobiť v spoločenstve Zlatývek, ktoré otec považuje za sektu, do učenia ktorej zasväcuje aj maloleté deti; vo februári2015 nadviazala mimomanželskú známosť s mužom, ktorý je občanom USA a plánujúvycestovať na Hawai a zostať tam žiť; tohto muža prezentuje maloletým deťom ako ich otcaa biologickému otcovi bráni v styku s nimi. Otec doplnil návrh na vydanie predbežnéhoopatrenia podaním doručeným okresnému súdu 27. marca 2015, v ktorom uviedol, žesťažovateľka bez jeho súhlasu spoločne s milencom vyviezla maloleté deti do Českejrepubliky, čo otec oznámil polícii, maloleté deti sa nachádzajú v obciu sťažovateľkinho otca, kam otec za nimi vycestoval, rodina sťažovateľky mu však s nimineumožnila kontakt a Polícia Českej republiky odmietla zasiahnuť. Pretože sťažovateľkasťahuje do Čiech hnuteľné veci, vybrala úspory z bankových účtov a hľadá opatrovateľkupre maloleté deti v USA, otec je presvedčený, že sťažovateľka pripravuje odchods maloletými deťmi do USA. Otec pripojil k návrhu zápisnicu o trestnom oznámeníz 24. marca 2015, úradný záznam o podaní vysvetlenia z Obvodného oddelenia PolícieČeskej republiky ⬛⬛⬛⬛, emailovú komunikáciu sťažovateľky a ⬛⬛⬛⬛,inzerát z 26. januára 2015. Okresný súd lustráciou zistil, že sťažovateľka návrhomz 20. marca 2015 požiadala v konaní vedenom pred okresným súdom pod sp. zn.12 P 83/2015 o udelenie súhlasu vycestovať s maloletými deťmi do Českej republikya USA, vo veci však dosiaľ nebolo rozhodnuté.

Okresný súd v uznesení č. k. 12 P 78/2015-115 z 31. marca 2015 uviedol:„Súd po preskúmaní spisového materiálu a po zvážení vyššie uvedených skutočností dospel k záveru, že je v záujme maloletých detí aby boli pomery účastníkov dočasne upravené....

O bežných záležitostiach dieťaťa môže rozhodovať každý z rodičov samostatne, o podstatných záležitostiach musia rozhodovať rodičia spoločne, resp. vyžaduje sa súhlas oboch rodičov. Medzi podstatné záležitosti v živote dieťaťa sa považuje aj jeho presťahovanie do iného štátu. Ak chce rodič svoje dieťa presťahovať do iného štátu, na to, aby konal oprávnene, potrebuje súhlas druhého rodiča. Keď rodič nemá súhlas druhého rodiča, ani súhlas súdu toho štátu, v ktorom malo dieťa pred premiestnením obvyklý pobyt je premiestnenie, alebo zadržiavanie dieťaťa neoprávnené.

Nakoľko inštitút predbežného opatrenia predpokladá naliehavosť úpravy pomerov medzi účastníkmi alebo zabezpečenie výkonu súdneho rozhodnutia, súd o veci nerozhoduje na základe výsluchu procesných strán a vykonania dôkazov o skutočnostiach týkajúcich sa existencie dôvodov obsiahnutých v návrhu na vydanie predbežného opatrenia, ale vychádza len zo skutočností uvádzaných navrhovateľom v návrhu na vydanie predbežného opatrenia. Z podaného v návrhu vyplýva, že matka s maloletými deťmi odišla do Českej republiky bez súhlasu otca a tiež bez súhlasu súdu, nakoľko v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 12P/83/2015 nebolo o návrhu matky na udelenie súhlasu vycestovať s maloletými deťmi do zahraničia doposiaľ rozhodnuté, teda zadržiavanie maloletých detí v Českej republike, aj keď len dočasné, je neoprávnené. Vzhľadom na skutkové a právne dôvody návrhu, súd návrhom otca v časti dočasného zverenia maloletých detí, zákazu vycestovať s maloletými deťmi mimo územia Slovenskej republiky a povinnosti odovzdať maloleté deti do starostlivosti otca vyhovel....

Podrobné dokazovanie ohľadom majetkových, finančných a zárobkových možností a schopností rodičov a skutočných potrieb maloletých a toho, ktorý z rodičov má lepšie predpoklady pre výchovu a starostlivosť o maloletých bude predmetom dokazovania v konaní o úpravu rodičovských práv a povinností na čas do rozvodu manželstva.“O odvolaní sťažovateľky proti tomuto rozhodnutiu rozhodol krajský súd uznesenímč. k. 11 CoP 272/2015-266 z 1. júna 2015 tak, že uznesenie okresného súdu ako vecnesprávne potvrdil. Ako vyplýva z odôvodnenia tohto rozhodnutia, otec osvedčil ním tvrdenéskutočnosti, na rozdiel od tvrdení matky uvedených v jej odvolaní. Odvolací súdnepovažoval za podstatné to, že matka vycestovala do Českej republiky iba krátkodobo.V čase rozhodovania odvolacieho súdu sa mal.nachádzal už u otca, mal.u sťažovateľky, pričom„každý z rodičov v obave pred druhým rodičom sa snaží skrývať dieťa, ktoré má u seba. Deti sa tak stali rukojemníkmi vlastných rodičov, naviac u detí došlo nie len k oddeleniu od jedného rodiča, ale aj k pretrhnutiu súrodeneckých väzieb, čo je absolútne neprípustné, nezodpovedné a neakceptovateľné.“.

Uznesenie okresného súdu č. k. 12 P 78/2015-115 z 31. marca 2015 v spojenís uznesením krajského súdu č. k. 11 CoP 272/2015-266 z 1. júna 2015 nadobudloprávoplatnosť 8. júna 2015.

Otec maloletých detí doručil 24. júna 2015 okresnému súdu návrh na nariadeniepredbežného opatrenia, ktorým žiadal upraviť styk maloletých detí so sťažovateľkou, a totak, aby prebiehal iba v jeho prítomnosti. V návrhu uviedol, že do starostlivosti mu bolasťažovateľkou odovzdaná medzičasom (4. júna 2015) i mal.. Návrh odôvodnil tým, žesťažovateľka si neustále vynucuje styk s maloletými deťmi, nerešpektuje ich denný režim;otec považuje za nevyhnutné byť pri styku prítomný, aby sťažovateľka nepodsúvalamaloletým deťom učenie sekty. Styk navrhol upraviť v rozsahu každý pondelok a piatokv čase od 17.30 h do 19.30 h v mieste bydliska otca a v jeho prítomnosti.

Sťažovateľka návrhom z 30. júna 2015 požiadala okresný súd, aby zrušil predbežnéopatrenie nariadené uznesením č. k. 12 P 78/2015-115 z 31. marca 2015, s odôvodnením, žepredbežné opatrenie nezabezpečuje najlepší záujem detí najmä preto, že odňalo deti matke,ktorá im zabezpečovala primárnu starostlivosť a na ktorú boli naviazané. Poukázala i na to,že deti nikdy nechcela s územia Slovenskej republiky uniesť, do USA hodlala vycestovaťiba krátkodobo na dovolenku, nie je členkou žiadnej sekty, údajným členstvom v sekteneohrozuje maloleté deti a pokiaľ okresný súd napriek tomu nariadil predbežné opatrenieuznesením č. k. 12 P 78/2015-115 z 31. marca 2015, jeho rozhodnutie nemá oporuv dôkazoch, resp. okresný súd predložené dôkazy nesprávne vyhodnotil. Zároveňsťažovateľka požiadala o nariadenie predbežného opatrenia, ktorým okresný súd dočasnemaloleté deti zverí do jej osobnej starostlivosti, otca zaviaže platiť výživné na mal.vo výške 120 € mesačne a na mal.100 € mesačne, otcovi uloží odovzdať detisťažovateľke a upraví styk otca s deťmi. Pre prípad, že predbežné opatrenie nariadenéuznesením č. k. 12 P 78/2015-115 z 31. marca 2015 nebude zrušené, navrhla sťažovateľkaupraviť jej styk s deťmi širšie, bez prítomnosti otca a bez obmedzenia miesta, kde má stykprebiehať.

O týchto návrhoch sťažovateľky a otca maloletých detí rozhodol okresný súduznesením č. k. 12 P 78/2015-490 zo 16. júla 2015 tak, že návrh sťažovateľky na zrušeniepredbežného opatrenia zamietol, upravil styk sťažovateľky s deťmi bez prítomnosti otcav každom párnom kalendárnom týždni v pondelok, stredu a piatok vždy od 16.30 hdo 19.00 h a v každom nepárnom týždni v utorok, štvrtok od 16.30 h do 19.00 h a v sobotuv čase od 10.00 h do 19.00 h s tým, že sťažovateľka prevezme a odovzdá maloleté detiv mieste bydliska otca. Vo zvyšku návrhy otca i sťažovateľky okresný súd zamietol.Zamietnutie návrhu sťažovateľky na zrušenie skoršieho predbežného opatrenia okresný súdodôvodnil tým, že s dôvodmi na jeho zrušenie uvádzanými sťažovateľkou sa už vysporiadalodvolací súd v uznesení č. k. 11 CoP 272/2015-266 z 1. júna 2015, ktoré je právoplatné.Úpravu styku okresný súd nariadil v situácii, keď rodičia maloletých detí nedokážu medzisebou komunikovať, vzťahy medzi nimi sú napäté, nedokážu sa na rozsahu styku dohodnúť,pričom je v záujme detí, aby sa so sťažovateľkou stretávali. Prihliadol i na návrh kolíznehoopatrovníka. Pokiaľ rozhodol o úprave styku bez prítomnosti otca, toto rozhodnutieodôvodnil tým, že prítomnosť otca by v súčasnej konfliktnej situácii medzi rodičmineprospela rodičom a čas styku by nebol plnohodnotne využitý v prospech detí.

O odvolaniach sťažovateľky i otca maloletých detí proti uzneseniu č. k.12 P 78/2015-490 zo 16. júla 2015 rozhodol krajský súd uznesením č. k. 11 CoP 510/2015-692 z 30. septembra 2015 tak, že uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil.Uznesenie okresného súdu č. k. 12 P 78/2015-490 zo 16. júla 2015 v spojenís uznesením krajského súdu č. k. 11 CoP 510/2015-692 z 30. septembra 2015 nadobudloprávoplatnosť 8. októbra 2015.

Sťažovateľka sťažnosť na porušenie jej základných práv na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 11 CoP 510/2015-692 z 30. septembra2015 odôvodnila tým, že krajský súd jej odoprel prístup k súdu a rozhodol na základevýkladovej svojvôle. Krajský súd nesprávne aplikoval § 77 Občianskeho súdneho poriadku(ďalej aj „OSP“), pri rozhodovaní o návrhu sťažovateľky na zrušenie predbežného opatreniaaplikoval ustanovenia upravujúce postup pri vydávaní predbežného opatrenia, neprihliadolna obsah vyjadrení sťažovateľky, rozhodol vychádzajúc výlučne z podaní otca maloletýchdetí, čím došlo k porušeniu rovnosti účastníkov v konaní, a krajský súd navyše porušili právo sťažovateľky na verejné prerokovanie veci, pretože na prerokovanie odvolaniasťažovateľky nenariadil pojednávanie, hoci bol povinný tak urobiť. Krajský súd rozhodnutiesúdu prvého stupňa potvrdil napriek tomu, že vo veci nebolo vykonané riadne dokazovanie,výsluch účastníkov ani nariadené pojednávanie. Sťažovateľke nebol doručený na vyjadrenienávrh otca maloletých detí na nariadenie predbežného opatrenia ani vyjadrenia kolíznehoopatrovníka, v dôsledku čoho sa o ich obsahu dozvedela až z rozhodnutia okresného súdu.Odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu považuje sťažovateľka za nedostatočné,nepresvedčivé, protirečivé a nie je z neho zrejmé, z akých dôvodov práve súdom určenýrozsah styku sťažovateľky s maloletými deťmi je v ich záujme.

Sťažnosť na porušenie jej základného práva na ochranu rodinného života podľa čl. 41ods. 4 ústavy a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 11 CoP 510/2015-692 z 30. septembra 2015sťažovateľka odôvodnila tým, že hoci do vydania predbežného opatrenia bola s maloletýmideťmi denne a zabezpečovala im starostlivosť, po jeho vydaní bola jej možnosť stykus maloletými deťmi podstatne obmedzená, a to iba na niekoľko hodín týždenne, čo jev rozpore so záujmami detí. Súčasný stav, keď otec maloletých detí umožňuje sťažovateľkekontakt s nimi iba počas predbežným opatrením vymedzeného času, môže viesťk výraznému narušeniu väzieb matka – dieťa.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebrániajeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existenciedôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní rovní.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bezzbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkýmvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebooprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 41 ods. 4 ústavy starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; detimajú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziťa maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu nazáklade zákona.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromnéhoa rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľka sa domáha vyslovenia porušenia týchtopráv uznesením krajského súdu č. k. 11 CoP 510/2015-692 z 30. septembra 2015 v podstates odôvodnením, že toto rozhodnutie, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súduo zamietnutí návrhu sťažovateľky na zrušenie skoršieho predbežného opatrenia a ktorýmbol upravený styk sťažovateľky s maloletými deťmi, je svojvoľné, nedostatočneodôvodnené, založené na nesprávnom právnom posúdení veci a skutkových záveroch, ktorénezodpovedajú obsahu spisu, pretože podľa presvedčenia sťažovateľky boli splnenépodmienky na zrušenie, resp. zmenu skoršieho predbežného opatrenia, a aj v prípade, ak byto tak nebolo, styk sťažovateľky s maloletými deťmi mal byť upravený podstatne širšie,pretože iba taká úprava styku je v záujme maloletých detí.

Krajský súd uznesenie č. k. 11 CoP 510/2015-692 z 30. septembra 2015 odôvodniltakto:„Súd prvého stupňa vec správne právne posúdil a vyvodil z nej aj správny právny záver. Podľa § 77 ods. 2 predbežné opatrenie súd zruší ak pominú dôvody pre ktoré bolo nariadené. Z obsahu spisu vyplýva, že rozhodnutím súdu prvého stupňa č. k. 12P/78/2015- 115 zo dňa 31.3.2015 bolo nariadené predbežné opatrenie, ktorým boli dočasne maloleté deti ⬛⬛⬛⬛ zverené do osobnej starostlivosti otca. Matke detí bola uložená povinnosť platiť na výživu detí na maloletého vo výške 120,- eur mesačne a na maloletú vo výške 100,- eur mesačne. Matke maloletých detí bol uložený zákaz vycestovať s maloletými deťmi mimo územia SR. Matke bola uložená povinnosť odovzdať maloleté deti do starostlivosti otca, vo zvyšku bol návrh otca na nariadenie predbežného opatrenia zamietnutý a bolo určené, že predbežné opatrenie bude trvať do právoplatného rozhodnutia súdu vo veci samej o úpravu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom na čas do rozvodu manželstva. Uznesenie súdu prvého stupňa bolo na odvolanie matky potvrdené rozhodnutím Krajského súdu č. k. 11 CoP/272/2015-266 zo dňa 1. 6. 2015 rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 8. 6. 2015. Návrh na zrušenie predbežného opatrenia bol podaný matkou 1. 7. 2015. V zmysle vyššie cit. ust. zákona odvolací súd zhodne ako súd prvého stupňa má za to, že neboli dané podmienky na zrušenie predbežného opatrenia, keďže za obdobie od právoplatnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa a podania návrhu matkou na zrušenie predbežného opatrenia neuplynula doba ani 1 mesiac a nebolo zistené, že by zanikli podmienky pre zrušenie predbežného opatrenia. Odvolací súd tu poznamenáva, že predmetom odvolania matky maloletej v časti zrušenia predbežného opatrenia je hodnotenie rozhodnutia súdu prvého stupňa a hodnotenie rozhodnutia odvolacieho súdu, čo nemôže byť dôvodom na zrušenie predbežného opatrenia. Dôvod zrušenia predbežného opatrenia spočíva v zmene pomerov, ku ktorej došlo od nariadenia predbežného opatrenia. Rovnako sa postupuje aj vtedy, ak sa dodatočne zistí, že na nariadenie predbežného opatrenia neboli dôvody. Dôvodnosť takéhoto postupu je daná tým, že súd pri nariadení predbežného opatrenia nemá povinnosť vykonať dokazovanie na všetky skutočnosti uvádzané v návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, dokonca si nemusí ani zadovážiť vyjadrenie účastníkov konania.

Odvolací súd konštatuje, že ani takéto podmienky pre zrušenie predbežného opatrenia za obdobie od 8. 6. 2015 do 1.7.2015 neboli dané. Cieľom predbežného opatrenia je dočasná úprava pomerov účastníkov s cieľom zabezpečiť ničím nerušené konanie vo veci samej. Tu je potrebné súhlasiť vyjadrením kolízneho opatrovníka, ktorý uvádza, že tvrdenia oboch rodičov sú natoľko rozporné, že objektívne stanovisko k nim bude možné zaujať iba po vykonaní náležitého dokazovania v rámci samotného konania. Za tohto stavu je potom potrebná stabilizácia rodinného prostredia maloletých detí, ktorá je v záujme maloletých detí. Neobstojí ani námietka matky, že jej bola odňatá možnosť konať, keď všetky dôkazy budú posúdené v konaní vo veci samej.

Pretože nebolo zistené, že pominuli dôvody pre nariadenie predbežného opatrenia ani skutočnosť, že nebol dôvod na nariadenie predbežného opatrenia, navrhovaného matkou súd prvého stupňa vo veci správne rozhodol, keď návrh na zrušenie predbežného opatrenia zamietol.

Z uvedených dôvodov potom správne súd prvého stupňa zamietol aj návrh matky na nariadenie nového predbežného opatrenia, keďže vzhľadom na predchádzajúce rozhodnutie nebola daná potreba dočasnej úpravy pomerov maloletých detí v matkou navrhovanom smere. Odvolací súd v posudzovanej veci zdôrazňuje, že cieľom predbežného opatrenia je dočasná úprava pomerov maloletých detí. Predbežné opatrenie neprejudikuje rozhodnutie vo veci samej. V konaní o nariadení predbežného opatrenia sa spravidla dokazovanie nevykonáva a pred jeho nariadením nie je potrebné zistiť všetky skutočností, ktoré sú potrebné pre vydanie konečného rozhodnutia a pri zisťovaní nemusí byť vždy dodržaný formálny postup stanovený na dokazovanie. Súd prvého stupňa z obsahu spisu a početných vyjadrení účastníkov mal dostatočne preukázaný skutkový stav a skutočnosť, že pre nariadenie predbežného opatrenia navrhovaného matkou neboli splnené podmienky. Správne upravil rozsah styku matky s maloletými deťmi do rozhodnutia vo veci samej, kedy všetky vyjadrenia účastníkov a navrhnuté dôkazy súd posúdi a vykoná potrebné dokazovanie. Preto je potrebné, aby boli stabilizované pomery maloletých detí a zabezpečený kontakt matky s deťmi.

Odvolací súd nevyhovel odvolaniu otca, ktorý nenamietal rozsah upraveného styku, avšak žiadal, aby sa styk realizoval za jeho prítomnosti. Odvolací súd odvolaniu otca nevyhovel, pretože na toto nezistil dôvody. Odvolací súd poukazuje na doposiaľ vydané rozhodnutia, kde maloleté deti boli zverené do jeho osobnej starostlivosti, matke bol uložený zákaz vycestovať s maloletými deťmi. Obmedzenie kontaktu rodičov s dieťaťom prítomnosťou druhého rodiča je výnimočné riešenie a je to zásah do výkonu rodičovských práv a povinností, ktorý môže byť odôvodnený len okolnosťami na strane dieťaťa. V zásade nemožno obmedzenie styku - prítomnosť druhého rodiča vysloviť v prípade, ak uvádzané dôvody vyplývajú zo vzťahu medzi rodičmi a nie zo vzťahu medzi rodičom a dieťaťom. Akékoľvek výhrady jedného rodiča voči druhému rodičovi, ktoré sa týkajú jeho postoja ako partnera nemôžu byť dôvodom na zásah do styku s dieťaťom. Obmedzenie stretávania prítomnosťou druhého rodiča nie je vhodné. Rodičia sú pri výkone svojich práv a povinností zásadne rovnoprávni a takéto rozhodnutie je voči oprávnenému rodičovi diskriminujúce. Pokiaľ má povinný rodič dostatok vlastného priestoru na to, aby na dieťa samostatne výchovne pôsobil, má oprávnený rodič minimálne rovnaké právo, okrem toho ak by existovali okolnosti, ktoré by odôvodňovali jeho kontrolu. Aj len priemerne empatické dieťa sa za prítomností dvoch nepriateľských rodičov nemôže cítiť dobre a jeho nechuť ublížiť čo i len jednému z rodičov, kladie na jeho psychiku ďalšie neúmerné požiadavky. Stretnutia za takýchto podmienok nemôžu byť v danom prípade deťom na prospech. Ak je súd presvedčený o tom, že oprávnený rodič je schopný sa o svoje dieťa riadne postarať po celú dobu stretávania a má na to vytvorené všetky podmienky, potom niet žiadneho zákonného dôvodu na to, aby bol tento styk akokoľvek obmedzovaný.

Správne rozhodol súd prvého stupňa ak dočasne upravil styk matky s maloletými deťmi bez prítomnosti otca.

Odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa § 219 O. s. p., pretože je správne.

Záverom odvolací súd apeluje na matku maloletých detí, aby sa snažila realizovať styk s maloletými deťmi tak, aby bol tento v pohode a v záujme maloletých detí je žiaduce, aby matka k deťom nevodila osoby (svojho partnera), ktoré pôsobia pri styku rušivo a maloleté deti zneisťujú.“

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konaniepodľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdnehorozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovorelevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokova obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetkyotázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, abyzachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právoúčastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Pokiaľ sťažovateľka vo vzťahu k rozhodnutiu krajského súdu zdôrazňujenedostatočnosť jeho odôvodenia, je potrebné aj v tomto prípade pri posudzovaní ústavnejopodstatnenosti tejto argumentácie vychádzať z tohto stabilne zaujímaného právnehonázoru ústavného súdu.

V prípade rozhodnutia krajského súdu vo veci sťažovateľky sa krajský súd stotožnils právnym posúdením veci okresným súdom. Ako vyplýva z odôvodnenia jehorozhodnutia, vzhľadom na to, že v období od nadobudnutia právoplatnosti uznesenia č. k.12 P 78/2015-115 z 31. marca 2015, t. j. od 8. júna 2015, nedošlo k zmene pomerovodôvodňujúcej zrušenie predbežného opatrenia a potreba dočasnej úpravy pomerovmaloletých detí bola daná v čase vydania uznesenia č. k. 12 P 78/2015-115 z 31. marca2015 a pretrváva i naďalej, nepovažoval podmienky na zrušenie predbežného opatreniaza splnené. Krajský súd vysvetlil aj to, z akých dôvodov považoval predbežnú úpravu stykumaloletých detí so sťažovateľkou za potrebnú v ich záujme, ako aj to, z akých dôvodovnevyhovel návrhu a ani odvolaniu otca maloletých detí, ktorý žiadal upraviť styk ibavo svojej prítomnosti. Krajský súd, pokiaľ ide o odvolacie tvrdenia sťažovateľkyo nedostatočnom zistení skutkového stavu, poukázal na to, že predmetom jehorozhodovania boli odvolania smerujúce proti predbežnému opatreniu, ktoré neprejudikujerozhodnutie vo veci samej, ktoré bude vydané po vykonaní riadneho dokazovania.Ďalej sa ústavný súd zaoberal námietkou sťažovateľky, podľa ktorej krajský súdsvojím postupom a rozhodnutím odoprel sťažovateľke prístup k súdu, rozhodol na základevýkladovej svojvôle a v konečnom dôsledku i v rozpore so záujmami maloletých detí.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti prejej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základnýmprávom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahomorgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnejmožnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by moholposúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06,III. ÚS 300/06).

Ústavný súd považuje za potrebné tiež pripomenúť, že nie je zásadne oprávnenýpreskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výkladea uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní predvšeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právnezávery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci v ústavemedzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnouinštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02,III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejtointerpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právacha základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavaťrozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebosamotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkovéa právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavnéhosúdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a takz ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následokporušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Sťažovateľka namieta predovšetkým porušenie svojich základných práv podľa čl. 46ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38až 42 a čl. 44 až čl. 46 ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanoveniavykonávajú. V prípade základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy jetýmto zákonom zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskoršíchpredpisov.

Podľa ustanovenia § 102 ods. 1 OSP ak treba po začatí konania dočasne upraviťpomery účastníkov alebo zabezpečiť dôkaz, pretože je obava, že neskôr ho nebude možnévykonať alebo len s veľkými ťažkosťami, súd na návrh neodkladne nariadi predbežnéopatrenie alebo zabezpečí dôkaz. Predpoklady na nariadenie predbežného opatrenia, jehodôsledky a spôsob zániku upravujú ustanovenia § 74 až § 77 OSP.

Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zaoberal určením miestaa postavenia predbežného opatrenia, ako aj existenciou účinných právnych prostriedkovnápravy v prípade, ak sa ten, koho sa rozhodnutie o predbežnom opatrení dotýka, domnieva(tvrdí), že došlo k porušeniu niektorého z jeho základných práv alebo slobôd.

Predbežné opatrenie je jedným zo zabezpečovacích inštitútov civilného procesu,ktorého zabezpečovacia funkcia má za cieľ dočasnou úpravou eliminovať nepriaznivénásledky, ktoré by mohli pred začatím konania alebo v jeho priebehu nastať. Dočasnosťtohto opatrenia ako jeho základný znak znamená, že nejde o konečnú a definitívnu úpravuvzťahov medzi subjektmi. Nariadením predbežného opatrenia nezískava jeden z účastníkovpráva, o ktorých sa má rozhodnúť až v budúcnosti, ale sa ním len dočasne upravuje určitýokruh vzťahov.

V kontexte argumentácie sťažovateľky je potrebné osobitne akcentovať, žeposúdenie podmienok na vydanie (zrušenie) predbežného opatrenia je predovšetkým vecouvšeobecných súdov (čl. 142 ústavy). Preto samotný ústavný súd ako nezávislý súdny orgánochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) sa spravidla nepovažuje za oprávneného zasahovaťdo rozhodnutí o predbežných opatreniach, keďže nie je súčasťou sústavy všeobecnýchsúdov, a okrem toho ide o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností účastníkov konanianezasahujú konečným spôsobom (IV. ÚS 82/09). Ústavný súd posudzuje problematikupredbežných opatrení zásadne iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutéhorozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho vydaniepristupuje len za celkom výnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuťdo rozhodnutí všeobecných súdov o predbežných opatreniach iba za predpokladu, že byrozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavnýrozpor s princípmi spravodlivého procesu.

V konaní o návrhu na vydanie predbežného opatrenia musia však byť taktiežrešpektované minimálne požiadavky zodpovedajúce princípom spravodlivého procesu, resp.základnému právu na súdnu ochranu. Rozhodnutie o návrhu na nariadenie predbežnéhoopatrenia musí mať predovšetkým rovnako ako iné rozhodnutia zákonný podklad, musí byťvydané príslušným orgánom a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí byť najmä náležiteodôvodnené.

Ústavný súd poukazuje ďalej na to, že rozhodnutie o návrhu na vydanie predbežnéhoopatrenia nevylučuje, že o právach a povinnostiach účastníkov konania o predbežnomopatrení bude vo veci samej rozhodnuté inak, než v konaní o predbežnom opatrení. Pretožeide o dočasnú úpravu pomerov účastníkov konania, je dôležité, aby bola poskytnutá ochranatomu, kto sa vydania predbežného opatrenia domáha, ale v rámci ústavných pravidiel tiežtomu, proti komu návrh smeruje.

Predbežné opatrenia tak s ohľadom na ich charakter nemôžu spravidla zasiahnuťdo základných práv alebo slobôd účastníkov konania, lebo rozhodnutia o nich nemusiazodpovedať konečnému meritórnemu rozhodnutiu. Predbežné rozhodnutia predstavujúopatrenia, trvanie ktorých je obmedzené a môže byť kedykoľvek na návrh zrušené.Pokiaľ ide o rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva, táto vylučujeaplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru na rozhodovanie v otázke predbežných opatrení,pretože nie sú rozhodnutiami o občianskych právach alebo záväzkoch (pozri rozhodnutieApis versus Slovenská republika č. 39754/98 z 10. 1. 2000, v ktorom sa konštatovalaneaplikovateľnosť čl. 6 dohovoru ratione materiae v konaní o zrušení predbežnéhoopatrenia).

Ústavný súd je toho názoru, že sťažovateľkou namietané rozhodnutie krajského súdunejaví známky zjavnej svojvôle, pretože jeho závery vychádzajú z logickej úvahyopierajúcej sa o dostatočné a náležité odôvodnenie, v dôsledku čoho ho možno považovaťz hľadiska dodržania základných ústavnoprocesných princípov za ústavne udržateľné.

Krajský súd v danom prípade v zmysle zásad upravených v § 212 OSP preskúmalnapadnuté uznesenie okresného súdu spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, pričom vecprerokoval bez nariadenia pojednávania v súlade s § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, žeodvolanie nie je dôvodné, a preto ho v nadväznosti na tento záver potvrdil.

Zákonná úprava postupu pri vydávaní predbežných opatrení vyžaduje, abynavrhovateľ splnil podmienky konania ustanovené Občianskym súdnym poriadkom (§ 74a nasl.). V danom prípade podľa názoru ústavného súdu boli tieto zákonné limityustanovené v § 74 a nasl. OSP rešpektované. Skutočnosť, že krajský súd sa stotožnils názorom okresného súdu, nesignalizuje sama osebe možnosť porušenia čl. 46 ods. 1ústavy. Krajský súd si bol pritom vedomý, a to aj z odôvodnenia jeho rozhodnutia vyplýva,že ide o dočasnú úpravu pomerov účastníkov, čo mu umožňuje menej formalizovaný postupurčený na dokazovanie a zisťovanie všetkých skutočností potrebných na vydanierozhodnutia vo veci samej.

Ústavný súd poukazuje i na skutočnosť, že nie je a ani nemôže byť súdomskutkovým, t. j. jeho úlohou nie je nahrádzať činnosť všeobecných súdov. Navyše v prípadesťažovateľky nejde ani o prípad, v ktorom by krajský súd formalistickým postupom umožnilpresadenie zrejmej nespravodlivosti.

Ústavný súd tak nezistil, že by relevancia námietok sťažovateľky smerujúcich protinapadnutému uzneseniu krajského súdu v kontexte posúdenia možného porušenia jejzákladných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy umožnila dospieťk záveru, ktorý by odôvodňoval vyslovenie porušenia uvedených práv.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom označenéhozákladného práva nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníkasúdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), sťažnosťv časti, v ktorej sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu, odmietolz dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 41 ods. 4 ústavy a práva podľačl. 8 ods. 1 dohovoru ústavný súd považoval za potrebné uviesť, že v súlade so svojoustabilizovanou judikatúrou orgán verejnej moci konajúci vo veci podľa príslušnýchprocesných predpisov (napr. podľa Občianskeho súdneho poriadku, Trestného poriadkua Správneho poriadku) zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práva práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 41 ods. 4ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že tento orgán verejnej moci súčasne porušilústavnoprocesné princípy, resp. práva vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. O prípadnomporušení základného práva podľa čl. 41 ods. 4 ústavy by bolo teda možné uvažovať lenvtedy, ak by zo strany príslušného orgánu verejnej moci súdu primárne došlo k porušeniuniektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 ažčl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením (napr. II. ÚS 78/05 alebo IV. ÚS 326/07,IV. ÚS 236/2010).

Keďže ústavný súd sťažnosť v časti týkajúcej sa namietaného porušenia základnýchpráv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy odmietol pre jej zjavnúneopodstatnenosť, po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdeodmietol sťažnosť aj v zostávajúcej časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. januára 2016