znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 28/2015-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. januára 2015 v senátezloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyneĽudmily Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátomJUDr.   Františkom   Kočkom,   Stropkovská   48,   Košice,   ktorou   namieta   porušenie   svojichzákladných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd postupom Okresného súdu Košice-okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 62/2007 a jeho rozsudkom zo 17. júla 2012 a tiežpostupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 302/2012 a jehorozsudkom z 26. septembra 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. januára2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

(ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Františkom   Kočkom,Stropkovská 48, Košice, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 11 ods. 1a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) postupom Okresnéhosúdu Košice-okolie (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 62/2007a jeho rozsudkom zo 17. júla 2012 a tiež postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len„krajský   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   Co   302/2012   a   jeho   rozsudkomz 26. septembra 2013.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že právna predchodkyňa sťažovateľa sa žalobou doručenou 28. mája 2007 domáhala na okresnom súde proti (ďalej len „žalovaná“) určenia neplatnosti darovacej zmluvy z 20. februára 2007v zmysle § 37 ods. 1, § 39 a § 49a Občianskeho zákonníka. Predmetom darovacej zmluvy,ktorú právna predchodkyňa sťažovateľa (ďalej len „darkyňa“) uzavrela so svojou vnučkou(žalovanou) ako obdarovanou, boli nehnuteľnosti nachádzajúce sa v katastrálnom území.   Dňa 24. októbra   2007 pôvodná žalobkyňa zomrela   a do konania   na   stranežalobcu vstúpil sťažovateľ ako jej vnuk.

Sťažovateľ uvádza, že v návrhu podanom okresnému súdu 28. mája 2007 darkyňauviedla: „Moja vnučka-odporkyňa ⬛⬛⬛⬛... prinútila ma dostaviť sa na Matričnom úrade ⬛⬛⬛⬛ cieľom   podpísať   doklady   -   prehlásenie   pre potreby poľnohospodárskeho družstva ⬛⬛⬛⬛ o tom, že ponechám na... užívaní všetkých pozemkov, ktoré do dnes užíva družstvo... Bola som si vedomá toho, že mám podpísať len prehlásenie a nie darovaciu zmluvu... Odporkyňa však ma nútila, aby sme išli do... až 12. marca 2007... som sa dozvedela, že na Matričnom úrade som podpísala darovaciu zmluvu a nie prehlásenie, potrebné pre poľnohospodárske družstvo... Odporkyňa celý čas ma klamala, čiže pozemky prešli do jej vlastníctva takým falošným, nelegálnym spôsobom.“Ďalej sťažovateľ uvádza, že „dňa 24. októbra 2007 navrhovateľka zomrela, bez toho, aby   bola   ako   účastníčka   konania   vypočutá.   V   prípade   právoplatného   skončenia predmetného súdneho konania tak, že by súd rozhodol, že Darovacia zmluva je neplatná, majetok tvoriaci predmet Darovacej zmluvy by patril do dedičstva po poručiteľke a bol by predmetom dedenia podľa zákona. Sťažovateľ je ako vnuk darkyne jej zákonným   dedičom   podľa   §   473   ods.   2   Občianskeho   zákonníka.   Do   súdneho   konania vedeného   na   Okresnom   súde   Košice-okolie   pod   sp.   zn.   11 C/62/2007   preto   na   strane žalobcu namiesto darkyne vstúpil sťažovateľ.“.

Okresný   súd   rozsudkom sp.   zn. 11   C 62/2007   zo 17. júla   2012   žalobu právnejpredchodkyne sťažovateľa (darkyne) zamietol. Podľa sťažovateľa okresný súd „vôbec nebral do úvahy obsah prejavu vôle samotnej darkyne, uvedený v podaniach, ňou podpísaných doručených súdu dôvodiac, že nebolo v konaní preukázané, že omyl týkajúci sa uzatvorenia Darovacej zmluvy vyvolala v darkyni ľsťou žalovaná a že o tejto skutočnosti začala darkyňa rozprávať až následne...“.

V tejto súvislosti sťažovateľ považuje „odôvodnenie Okresného súdu Košice-okolie, podľa ktorého, darkyňa neprejavila pochybnosti o právnom úkone - ani pri prevzatí spornej Darovacej zmluvy u ⬛⬛⬛⬛, ani pri overení podpisu na matrike a ani pri návrhu na   vklad... za nelogické.   V čase podpisovania Darovacej   zmluvy a   overovania podpisu na nej bola ⬛⬛⬛⬛ presvedčená o tom, že podpisuje a necháva overiť svoj podpis na vyhlásení pre družstvo a nie na Darovacej zmluve a preto nemala dôvod vyjadrovať akékoľvek pochybnosti.“.

Podľa tvrdenia sťažovateľa „ ⬛⬛⬛⬛ neovládala slovenský jazyk natoľko, aby mohla rozumieť obsahu Darovacej zmluvy a právnym účinkom, ktoré z nej vyplývali... Aj napriek uvedenému Okresný súd dospel k záveru, že darkyňa slovenský jazyk ovládala vychádzajúc zo zápisu v občianskom preukaze, v ktorom mala ⬛⬛⬛⬛ zapísanú slovenskú národnosť...“.

Krajský súd na základe odvolania sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 2 Co 302/2012 z 26.septembra   2013   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   potvrdil,   pričom   námietky   sťažovateľao omyle zo strany darkyne v úmysle uzavrieť darovaciu zmluvu v zhode s právnym názoromsúdu prvého stupňa vyhodnotil ako nedôvodné.

Podľa názoru sťažovateľa však „dôvody na vyslovenie neplatnosti Darovacej zmluvy existovali a že v súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Košice-okolie pod spisovou značkou 11 C 62/2007 boli aj riadne preukázané výpoveďami svedkov, listinnými dôkazmi i vyjadreniami darkyne obsiahnutými v podaniach adresovaných súdu. Aj napriek týmto dôkazom súd uveril výpovedi obdarovanej a osoby, ktorá Darovaciu zmluvu vypracovala, hoci tieto boli v rozpore so všetkými ostatnými dôkazmi vykonanými v predmetnom konaní... Výsluch svedkyne ⬛⬛⬛⬛ navyše nenavrhol žiaden z účastníkov konania a   táto   svedkyňa,   hoci   Darovaciu   zmluvu   vypracovala   ako   advokátka,   nebola   zbavená mlčanlivosti   a   teda   tento   dôkaz   bol   vykonaný   v   rozpore   so   zákonom.   Skutočnosť,   že Darovaciu   zmluvu   vypracovala ⬛⬛⬛⬛ ako   advokátka   vyplýva zo skutočnosti, že túto zmluvu zviazala, prelepila a nálepku potvrdila odtlačkom svojej advokátskej pečiatky. Túto skutočnosť potvrdila aj menovaná, keď navyše vypovedala, že pri predmetnej   Darovacej   zmluve   v   zásade   zastupovala   obidve   zmluvné   strany.   Takýto dôkaz nemal súd vôbec brať na zreteľ.“.

Sťažovateľ tiež namieta, že „z odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Košice-okolie nevyplýva, prečo súd bral do úvahy iba výpoveď žalovanej a ⬛⬛⬛⬛ a ostatným výpovediam   a   vyjadreniam   svedkov   ani   skutočnostiam   uvádzaným   samotnou   darkyňou v podaniach   adresovaných   súdu   neuveril,   hoci   tieto   sú   presne   opačné   ako   vyjadrenia žalovanej a svedkyne ⬛⬛⬛⬛. S týmito rozpormi sa v odôvodnení rozsudku nevyporiadal.“.

Podľa   názoru   sťažovateľa   sa   krajský   súd   ako   odvolací   súd „obmedzil   iba   na zopakovanie   dôvodov   už   uvádzaných   v   prvostupňovom   rozsudku,   bez   toho,   aby   sa vysporiadal so skutočnosťami, ktoré uvádzal sťažovateľ v odvolaní, z ktorých je zrejmé, že takýto záver je v rozpore s vykonanými dôkazmi a má i závažné logické nedostatky... Súd konal zdĺhavo čo bolo príčinou toho, že v konaní nemohla byť vypočutá darkyňa ⬛⬛⬛⬛ ani svedkyňa ⬛⬛⬛⬛ (obidve v priebehu súdneho konaniazomreli, pozn.). Nie je možné, aby boli tieto skutočnosti na ťarchu sťažovateľa. Súd mal podľa   názoru   sťažovateľa   pri   hodnotení   dôkazov   zohľadniť   aj   prejavy   pôvodnej navrhovateľky a tejto svedkyne vyjadrené v ich písomných podaniach, keď tieto by boli v prípade, ak by súd konal v primeranej lehote, prednesené na súde. Pokiaľ aj súd tieto výsluchy   nevykonal,   mal   akceptovať   písomné   vyjadrenia   navrhovateľky   a   svedkyne doručené súdu.“.

Sťažovateľ   zastáva   názor,   že   rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn.   11   C   62/2007zo 17. júla 2012 a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 Co 302/2012 z 26. septembra 2013došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavya čl. 36   ods.   1   listiny.   Odôvodnenia   napadnutých   rozsudkov   sú   podľa   sťažovateľa„nedostatočné, nepresvedčivé a v konečnom dôsledku aj nepreskúmateľné a arbitrárne“.

Z dôvodu namietaných „nezákonných rozhodnutí“ okresného súdu a krajského súdusťažovateľ namieta aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11ods. 1 listiny, keď „nehnuteľnosti, tvoriace predmet Darovacej zmluvy neboli zaradené do dedičstva po poručiteľke ⬛⬛⬛⬛ “.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súdnálezom takto rozhodol:

„1,   Základné   práva   sťažovateľa...   domáhať   sa   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom súde, podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a   slobôd,   vlastniť   majetok   a   dediť,   podľa   čl.   20   Ústavy   a   podľa   čl.   11   ods.   1   Listiny základných   práv   a   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Košiceokolie   v   konaní   sp.   zn. 11 C/62/2007 boli porušené.

2,   Základné   práva   sťažovateľa...   domáhať   sa   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom súde, podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny základných práv a   slobôd,   vlastniť   majetok   a   dediť,   podľa   čl.   20   Ústavy   a   podľa   čl.   11   ods.   1   Listiny základných   práva   slobôd,   Rozhodnutím   Okresného   súdu   Košice-okolie,   sp.   zn. 11 C/62/2007-304 zo dňa 17. júla 2012 boli porušené.

3,   Základné   práva   sťažovateľa...   domáhať   sa   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom súde, podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a   slobôd,   vlastniť   majetok   a   dediť,   podľa   čl.   20   Ústavy   a   podľa   čl.   11   ods.   1   Listiny základných   práv   a   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v   Košiciach   v   konaní   sp.   zn. 2 Co/302/2012 boli porušené.

4,   Základné   práva   sťažovateľa...   domáhať   sa   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom súde, podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a   slobôd,   vlastniť   majetok   a   dediť,   podľa   čl.   20   Ústavy   a   podľa   čl.   11   ods.   1   Listiny základných práva slobôd, Rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 2 Co/302/2012- 337 zo dňa 26. septembra 2013 boli porušené.

5,   Rozsudok   Krajského   súdu   v   Košiciach,   sp.   zn.   2   Co/302/2012-337   zo   dňa 26. septembra 2013 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

6,   Sťažovateľovi...   priznáva   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v   sume,   ktorú vyčíslime v stanovenej lehote, ktorú je Okresný súd Košice-okolie povinný zaplatiť na účet jeho   právneho   zástupcu   JUDr.   Františka   Kočku,   advokáta,   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb aleboprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, aleboľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojich základných právpodľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 listiny, kuktorému malo dôjsť postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 62/2007a jeho rozsudkom zo 17. júla 2012 a tiež postupom krajského súdu v konaní vedenom podsp. zn. 2 Co 302/2012 a jeho rozsudkom z 26. septembra 2013.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 listiny postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 62/2007 a jeho rozsudkom zo 17. júla 2012

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ochrany   základných   práv   a slobôdje rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov jeústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“)a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranuzákladným   právam a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôdnerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto jeprávomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomocvšeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovanísťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcťvyužitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takútosťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS115/07).

Sťažovateľ   bol   oprávnený   podať   proti   napadnutému   rozsudku   okresného   súduodvolanie (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd.Právomoc   krajského   súdu   rozhodnúť   o   odvolaní   sťažovateľa   v   danom   prípade   vylučujeprávomoc   ústavného   súdu.   Vzhľadom   na   túto   skutočnosť   ústavný   súd   pri   predbežnomprerokovaní   túto   časť   sťažnosti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súdez dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 302/2012 a jeho rozsudkom z 26. septembra 2013

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, čo táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idepredovšetkým   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutímpríslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   aleboslobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzioznačeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základnýmprávom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základnéhopráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie(sp. zn. I. ÚS. 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07).

Ústavný súd musí mať na zreteli, že podstatou rozhodovania o sťažnostiach podľačl. 127   ods.   1   ústavy   je   posúdenie   ústavnej   akceptovateľnosti   namietaného   rozhodnutiavšeobecného súdu, prípadne iného orgánu verejnej moci, a nie posudzovanie jeho právnejperfektnosti ani jeho prípadné „vylepšovanie“ (m. m. IV. ÚS 325/08, IV. ÚS 218/2010).Poslaním ústavného súdu nie je kontrola súdnej činnosti vo všetkých smeroch a aspektocha skúmanie   akejkoľvek   možnej   nezákonnosti   alebo   procesného   pochybenia,   či   dokoncazrejmej nesprávnosti, ktoré sa v individuálnom konaní pred všeobecnými súdmi prípadnevyskytnú, ale výlučne posudzovanie konformity aktu aplikácie práva (v posudzovanej vecisúdneho rozhodnutia) s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou.

Ústavný súd preto nepristupuje k prijatiu sťažnosti na ďalšie konanie v prípadoch,keď dospeje pri jej predbežnom prerokovaní k záveru, že zo strany orgánov verejnej mocisíce k určitému pochybeniu došlo, avšak jeho intenzita a existujúca príčinná súvislosť medzinamietaným porušením ústavou garantovaného práva a jeho dôsledkami na spravodlivosťprocesu ako celku nemala podstatný dosah (m. m. IV. ÚS 320/2011, IV. ÚS 31/2013).Ústavný súd môže v takomto prípade pri predbežnom prerokovaní taký návrh odmietnuť,keďže   sa   vzhľadom   na   uvedené   už   na   prvý   pohľad   javí   ako   neopodstatnený   (m.   m.I. ÚS 4/00).

Uvedené ustálené právne názory ústavného súdu korešpondujú aj širšiemu poňatiujeho   „prieskumného“   vzťahu   k   všeobecným   súdom.   Ústavný   súd   totiž   nie   je   súčasťousystému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124   ústavy je nezávislým súdnym orgánomochrany ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie jezastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikáciazákonov (I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Skutkové a právne závery všeobecnéhosúdu   môžu   byť   predmetom   kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   len   vtedy,   ak   by   nímvyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základnéhopráva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).

Ústavný   súd   teda   nepredstavuje   opravnú   inštanciu   všeobecných   súdov   (napr.I. ÚS 31/05), a preto zásadne nemôže meritórne preskúmavať také rozhodnutia všeobecnýchsúdov, pri vydaní ktorých súdy rešpektovali požiadavky vyplývajúce z obsahu základnýchpráv   ustanovených   v   siedmom   oddiele   druhej   hlavy   ústavy   (čl.   46   až   čl.   50   ústavy).Ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci všeobecného súdu by bola opodstatnenálen v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, v zmysle užcitovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu svojímvlastným názorom iba v prípade, ak by tento bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp.ústavne nekonformný.

Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ v nej vo svojej podstate namietaprimárne   existenciu   extrémneho   rozporu   medzi   súdom   vykonanými   dôkazmi   a   z   nichvyvodenými   skutkovými   zisteniami   týkajúcimi   sa   darovacej   zmluvy   medzi   darkyňoua žalovanou, ako aj podľa jeho názoru zjavne neodôvodnené a arbitrárne závery, ku ktorýmmal krajský súd v napadnutom rozhodnutí dospieť.

Na   účely   posúdenia   opodstatnenosti   tejto   časti   sťažnosti   ústavný   súd   preskúmalodôvodnenie napadnutého rozsudku. Krajský súd v napadnutom rozsudku najskôr poukázalna obsah odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu, ktorým bola žaloba sťažovateľao neplatnosť právneho úkonu (darovacej zmluvy z 20. februára 2007, pozn.) zamietnutá,pričom v tejto súvislosti okrem iného uviedol:

„... žalobu na súd prvého stupňa podala ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ktorá žiadala, aby súd určil, že darovacia zmluva zo dňa 20. 2. 2007, na základe ktorej darovala nehnuteľnosti svojej vnučke - žalovanej je neplatná z dôvodu, že túto zmluvu nikdy nemala v úmysle uzavrieť a podpísala túto darovaciu zmluvu v omyle, keď vychádzala z nepravdivých   informácií   oznámených   žalovanou,   že   podpisuje   vyhlásenie   pre   potreby poľnohospodárskeho   družstva   v ⬛⬛⬛⬛.   Dňa   24.   10.   2007   pôvodná   žalobkyňa zomrela a do konania na strane žalobcu vstúpil vnuk žalobkyne.

Súd prvého stupňa zistil, že darovacia zmluva je podpísaná žalovanou a,   ktorej   pravosť   podpisu   bola   overená   pod   č.   874/07   Mestom dňa 23. 2. 2007 o 9.00 hod. Ďalej zistil, že zmluvu tvorili hárky, ktoré sú pevne spojené a sú zošité a že návrh na vklad do katastra na základe tejto darovacej zmluvy bol daný   20.   3.   2007,   podpísaný   oboma   účastníčkami   tohto   konania.   Darovacia   zmluva s doložkou o povolení vkladu bola doručená obom účastníčkam 13. 3. 2007. Súd prvého stupňa ďalej zistil, že nebohá darkyňa bola riadne oboznámená s obsahom zmluvy, čo potvrdila   advokátka,   ktorá   vypracovala   účastníkom   zmluvu ⬛⬛⬛⬛, ktorá bola prítomná jednak pri oboznámení sa a pri prevzatí darovacej zmluvy, pri overení podpisu na príslušnej matrike a pri podávaní návrhu na vklad do katastra nehnuteľností. Darkyňa nikdy neprejavila pochybnosti o tomto úkone. Nebol teda zistený omyl vyvolaný ľsťou žalovanej. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že v tomto prípade darkyňa zmluvu podpísala.   Jej   obsah   bol   vysvetlený   navrhovateľke   aj   v   maďarskom   jazyku   advokátkou spisujúcou túto zmluvu. Pokiaľ išlo o námietky žalobcu, že v zmluve boli perom dopísané nehnuteľnosti a spoluvlastnícky podiel, táto skutočnosť nerobí zmluvu neplatnou. Z dátumov podpísania zmluvy a overení podpisu, ktoré sú na tej istej listine, je nepochybné, že bola splnená   aj   technická   podmienka   platnosti   právneho   úkonu.   V   konaní   preto   neboli preukázané   a   potvrdené   skutočnosti,   ktoré   namietal   žalobca,   ktoré   by   mali   spôsobiť neplatnosť právneho úkonu. Skutočnosť, že po podpise zmluvy pôvodná žalobkyňa zmenila názor v dôsledku zhoršených vzťahov so žalovanou, nemôže mať vplyv na platnosť uzavretej darovacej zmluvy, preto žalobu zamietol.“

V ďalšej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku formuloval krajský súd vlastnéprávne závery k námietkam sťažovateľa vyjadreným v odvolaní, keď najmä uviedol: „Odvolací súd podľa § 212 ods. 1 v spojení s ust. § 214 ods. 2 O. s. p. bez nariadenia pojednávania preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že neboli dôvody ani pre zmenu, ani pre zrušenie rozsudku.

Podľa   §   219   ods.   2   O.   s.   p.,   ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje s odôvodnením   napadnutého   rozsudku,   môže   sa   v   odôvodnení   obmedziť   len na skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   príp.   doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací   súd   sa   v   celom   rozsahu   stotožňuje   s   odôvodnením   napadnutého rozhodnutia, pretože aj podľa odvolacieho súdu v priebehu prvostupňového konania nebolo preukázané, že by došlo zo strany darkyne v čase uzavretia darovacej zmluvy k omylu v úmysle uzavrieť darovaciu zmluvu. Nebolo preukázané, že by nepochopila, resp. jej nebol vysvetlený   účel   zmluvy,   ktorú   podpísala,   z   formálneho   hľadiska   spĺňa   zmluva   všetky podmienky pre platnosť a žalobca jednoznačne nepreukázal, že by existovali iné dôvody, pre ktoré by mala byť zmluva vyhlásená za neplatnú. Zhoršenie vzťahov medzi pôvodnou žalobkyňou a žalovanou po uzavretí zmluvy by mohol byť len dôvodom pre iný právny postup, ale nie pre určenie zmluvy za neplatnú.

Preto odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil napadnutý rozsudok ako vecne správny.“

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   jej   podstatou   je   nesúhlas   sťažovateľa   jednakso skutkovými zisteniami súdu prvého stupňa (s ktorými sa krajský súd v napadnutomrozsudku stotožnil), ale predovšetkým s právnymi závermi, ktoré z nich všeobecné súdy(okresný   súd   a   krajský   súd)   vyvodili,   teda   s   interpretáciou   a   aplikáciou   príslušnýchustanovení právnych predpisov v jeho právnej veci.

Po   preskúmaní   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   v   spojení   so   skutkovýmia právnymi   závermi   vyjadrenými   v   odôvodnení   rozsudku   okresného   súdu   ústavný   súdkonštatuje, že nezistil, že by skutkové zistenia okresného súdu, s ktorými sa krajský súdstotožnil   [pri   posudzovaní   otázky   platnosti   právneho   úkonu   (darovacej   zmluvy   medzidarkyňou a žalovanou, pozn.)], boli v takom rozpore s vykonaným dokazovaním, čo bymohlo zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do napadnutého rozsudku krajského súduv súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Rovnako tak nemožnopodľa názoru ústavného súdu hodnotiť ako arbitrárne ani právne názory krajského súduvychádzajúce zo skutkových zistení a vyjadrené v jeho rozsudku sp. zn. 2 Co 302/2012z 26. septembra 2013, naopak, ide o právne závery, ktoré sú síce vyjadrené stručne, alezrozumiteľne ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnené, teda tak, ako to vyplývaz požiadaviek vyvoditeľných z obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny.

Podľa názoru ústavného súdu krajským súdom podané odôvodnenie jeho rozhodnutiaako   odvolacieho   súdu   vzhľadom   na   nevyhnutnú   spätosť   prvostupňového   rozsudkua druhostupňového rozsudku (II. ÚS 78/05) nesignalizuje, že vo veci sťažovateľa mohlodôjsť   k   porušeniu   jeho   základného   práva   na   súdnu   ochranu,   a   to   predovšetkým   na   užzdôraznený právny záver okresného súdu. Ústavnú akceptovateľnosť takéhoto stručnéhoodôvodnenia   možno   vyvodiť   aj   z   §   219   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku,   podľaktorého   ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje   s   odôvodnením   napadnutéhorozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodovnapadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť   na   zdôraznenie   správnosti   napadnutéhorozhodnutia   ďalšie   dôvody.   Krajský   súd   teda   nebol   povinný   opakovať   právne   záveryokresného súdu týkajúce sa vecnej podstaty predmetu súdneho konania vo veci sťažovateľa,ak sa s týmito závermi výslovne stotožnil. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj nasvoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdua odvolacieho   súdu   nemožno   posudzovať   izolovane   (II.   ÚS   78/05,   III.   ÚS   264/08,IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konaniatvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovaniavšetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoréboli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09).

Ústavný súd nezistil, že by napadnutý rozsudok krajského súdu bol svojvoľný alebovnútorne protirečivý, či urobený v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou.Ústavný súd v takomto prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovaniezáverov tohto súdu. Argumentácia sťažovateľa podľa názoru ústavného súdu sleduje lendosiahnutie zmeny súdneho rozhodnutia, ktoré je pre neho nepriaznivé, čo však nemožnospájať s porušením jeho základného práva garantovaného ústavou. K porušeniu ústavougarantovaných práv totiž nemôže dôjsť takým rozhodnutím príslušného štátneho orgánu,ktorým tento orgán uplatní svoju právomoc v súlade s platnými právnymi predpismi.

Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu preto ústavnýsúd   konštatoval,   že   odvolací   súd   konal   v   medziach   svojej   právomoci,   keď   príslušnéustanovenia dotknutých právnych predpisov, ktoré boli podstatné pre posúdenie veci (§ 49a,§ 630 Občianskeho zákonníka), ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval,pričom   jeho   úvahy   vychádzajú   z   konkrétnych   faktov,   sú   logické,   a   preto   aj   celkomlegitímne a právne akceptovateľné.

Z obsahu sťažnosti tiež vyplýva, že sťažovateľ sa dovoláva občianskoprávnej ochranyna základe argumentu, že v dôsledku zhoršených vzťahov medzi darkyňou a žalovanou ide oprávny úkon odporujúci dobrým mravom.

Podľa § 630 Občianskeho zákonníka darca sa môže domáhať vrátenia daru, ak saobdarovaný správa k nemu alebo členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobrémravy.

V konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci sa krajský súd stotožnil so záverom,že zhoršenie vzťahov medzi darkyňou (právnou predchodkyňou sťažovateľa a pôvodnoužalobkyňou, pozn.) a žalovanou po uzavretí zmluvy nie je dôvodom neplatnosti darovacejzmluvy, ale je dôvodom na odstúpenie od darovacej zmluvy zo strany darcu (právo žiadaťvrátenie daru v zmysle § 630 Občianskeho zákonníka).

V   súvislosti   s   prejavom   nespokojnosti   sťažovateľa   s   napadnutým   rozsudkomkrajského súdu ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že obsahom základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a tiež čl. 36 ods. 1 listiny) nie je záruka, že rozhodnutiesúdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdubol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolomožné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti. V opačnomprípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovaťporušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   medzi   napadnutýmrozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   2   Co   302/2012   z   26.   septembra   2013   a   obsahomzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny označeného sťažovateľomneexistuje   taká   príčinná   súvislosť,   ktorá   by   signalizovala   reálnu   možnosť   vysloviť   jehoporušenie   po   prípadnom   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie.   Ústavný   súd   preto   pripredbežnom prerokovaní rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutísťažnosti sťažovateľa v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

3. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 302/2012 a jeho rozsudkom z 26. septembra 2013

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavya čl. 11 ods. 1 listiny v priamej príčinnej súvislosti s namietaným porušením základnéhopráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny. Keďže ústavný súddospel k záveru, že v danom prípade neexistuje medzi napadnutým rozsudkom krajskéhosúdu a základným právom sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny takápríčinná   súvislosť,   ktorá   by   umožňovala   vysloviť   jeho   porušenie,   neprichádza   v   tomtoprípade do úvahy ani vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa vyplývajúceho muz čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva vyplývajúceho z čl. 20 ods. 1ústavy   (a   čl.   11   ods.   1   listiny)   ústavný   súd   navyše   poukazuje   na   svoju   stabilizovanújudikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou je aj právny názor, ževšeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a slobôdhmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy,ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesnéprincípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnomporušení   týchto   práv   by   bolo   možné   uvažovať   zásadne   len   vtedy,   ak   by   zo   stranyvšeobecného   súdu   primárne   došlo   k   porušeniu   niektorého   zo   základných   práv,   resp.ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ichporušením (IV. ÚS 326/07).

Na základe uvedeného ústavný súd pre predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosťsťažovateľa   aj   v   tejto   časti   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   ako   zjavneneopodstatnenú.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   už   ústavný   súd   ďalšímipožiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. januára 2015