znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 28/2014-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. januára 2014 v senáte zloženom   z predsedu   Juraja   Horvátha   a zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   a Lajosa   Mészárosa (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosť   I.   M.,   zastúpenej   advokátom JUDr. Daliborom   Kuciaňom,   Advokátska   kancelária,   Nitrianska   5,   Piešťany,   vo   veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 56/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. M.   o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. septembra 2013 doručená sťažnosť I. M. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu   v   Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 56/2012 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Z obsahu sťažnosti vyplynulo najmä, že: «Porušovateľom základného práva sťažovateľa je vecne a miestne príslušný súd, konajúcim vo veci, ktorým je Krajský súd v Trenčíne(...)

Sťažovateľka je účastníkom (odporcom) odvolacieho konania o zaplatenie 2.113,05 € s   príslušenstvom.   Konanie   je   vedené   pred   Krajským   súdom   v   Trenčíne   pod   sp.   zn. 4Co/56/2012.

Chronológia spisového materiálu Dňa   21.   11.   2011   Okresný   súd   Nové   Mesto   nad   Váhom   rozsudkom,   č.   k. 6C/262/2010-93   zamietol   návrh   navrhovateľa   (bývalý   manžel   sťažovateľky)   a   priznal sťažovateľke náhradu trov konania vo výške 100 %.

Po podanom odvolaní zo strany navrhovateľa vec bola Okresným súdom predložená na rozhodnutie Krajskému súdu v Trenčíne, ktorému táto vec napadla už dňa 14. 02. 2012. Od predloženia veci nebolo do dnešného dňa, t. j. do 19. 09. 2013, t. j. viac ako 19 mesiacov, nielen rozhodnuté, ale spis nebol ani „otvorený“.

V zmysle Rozvrhu práce každého súdu a osobitných zásad platných pre všetky úseky súdu vychádzajúc z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru a kritéria pre určovanie súdnych konaní,   ktoré   majú   prebehnúť   s   väčšou   rýchlosťou,   stanovené   rozhodovacou   praxou Európskeho súdu pre ľudské práva, sú sudcovia povinní vybavovať veci postupne v poradí, v akom napadli, s výnimkou vecí súvisiacich s vážnym ohrozením života, slobody, zdravia a živobytia, ako aj rozhodovanie o predbežných opatreniach, námietkach zaujatosti, ktoré majú prednosť vo vybavovaní pred ostatnými (osobitne väzobné veci, veci výživného, veci náhrady škody z ublíženia na zdraví, kde je ohrozené živobytie, pracovné veci súvisiace s ohrozením živobytia a podobne)

I keď nejde o „prednostnú“ vec, Krajský súd v Trenčíne to nezbavilo povinnosti vybaviť vec v poradí v akom napadla alebo ju nevybaviť vôbec.

Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, len čo sa konanie začalo (to platí i pre konanie odvolacie), postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Nemyslíme si, že 19 mesiacov je „... čo najrýchlejšie prejednanie a rozhodnutie...“, zvlášť   keď   sa   vec   ani   neprejednáva   a   tobôž   nie   je   ani   náznak,   že   sa   vec   prejednáva a rozhoduje.

Krajský súd v Trenčíne je v celom odvolacom konaní absolútne nečinný a k veci sťažovateľky až ignorantský, ktorá prežíva súdny teror zo strany jej bývalého manžela, ktorý ju žaluje v ďalších troch veciach, pričom už tri má úspešne za sebou. A rada by mala i štvrtú a tak sa postupne zbaviť svojej psychickej záťaže. U sťažovateľov prieťahy spôsobené a spôsobované Krajským súdom v Trenčíne spôsobujú a prehlbujú stav právnej neistoty, ohrozujú   jej   psychiku.   Sťažovateľka   musí   investovať   nemalé   finančné   prostriedky vo všetkých súdnych konaniach začatých jej bývalým manželom (vrátane veci spočívajúcej na Krajskom súde v Trenčíne), ktorých návratnosť nekonaním súdov je vzdialená.

Ústava   Slovenskej   republiky   a   procesné   predpisy   upravujúce   činnosť   súdov v občianskych   a   trestných   veciach   nevynímajú   z   ich   povinnosti   konať   bez   zbytočných prieťahov žiadnu vec, ktorej môže byť poskytnutá súdna ochrana. (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 70/1998 z 13. januára 1999)

Celé konanie vedené pred Krajským súdom v Trenčíne je tvorené NESKUTOČNÝM A ÚSTAVNE NETOLEROVATEĽNÝM 19 MESAČNÝM PRIEŤAHOM.

I keď sťažovateľka je pred podaním ústavnej sťažnosti povinná využiť všetky iné právne prostriedky, ktoré jej zákon na ochranu jej základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je oprávnená podľa osobitných predpisov, tak aby boli odstránené prieťahy v konaní, v zmysle zásady subsidiarity, nič to neporieši na veci, že Krajský súd v Trenčíne vec ani za 19 mesiacov nie že neprejednal, ale ani neotvoril spis. I v prípade sťažnosti k rukám predsedníčky (nech sa nikto nehnevá, po 19 mesiacoch dávať šancu   na   odstránenie   porušenia   práva,   čo   nie   je   ani   možné   odstrániť?),   vec   sa   bude prejednávať ďalších 12 mesiacov, tak ako si sťažovateľka, a nielen ona, zvykla (personálna poddimenzovanosť súdu, vysoký nápad a pod.; taktiež neospravedlniteľné). Táto by bola neúčinná, resp. by nekonvalidovala 19 mesačný neústavný „prestoj“. Alebo by sa rozhodlo do týždňa? A ak by sa rozhodlo do týždňa ako má takéto expresné rozhodnutie pôsobiť na sťažovateľku? Sťažovateľka vie, že 19 mesiacov na jej vec ani nepozreli, naopak v očiach odporcu to bude pôsobiť ako sa jeho veci podrobne venujú, pričom samozrejme opak je pravdou.

Jedinou možnosťou je len Ústavný súd SR, ktorý v náleze prikáže konať vo veci bez prieťahov, a aspoň takto prinútiť a prikázať súdu a jeho aparátu to, čo mal už urobiť „aspoň“ v roku 2012, a to „bezodkladne“ rozhodnúť o odvolaní tak, aby sa jedna kapitola „justičného života“ sťažovateľky uzavrela. Sťažovateľka už potrebuje poskytnutie ústavnej ochrany. (...)

V priebehu skutkového stavu(...) ide o porušenie a porušovanie základného práva, aby sa vec sťažovateľky vedenej Krajským súdom   v   Trenčíne   pod   sp.   zn.   4Co/56/2012 prerokovala bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. (...) Pri ochrane základného práva, aby sa vec sťažovateľky verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov nie je daná právomoc všeobecného súdu vrátane súdu konajúceho v správnom súdnictve alebo právomoc iného orgánu verejnej moci, na ktorý sa sťažovateľka môže obrátiť so žiadosťou o ochranu tohto základného práva.

Niet   iného   súdu,   ktorý   by   chránil   základné   právo   sťažovateľky,   a   rovnako, sťažovateľka nemôže uplatniť opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré jej zákon na ochranu ich základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je oprávnená podľa osobitných predpisov. Krajský súd v Trenčíne mal a má konať iba vo veci samej. (...)

Na podanie tejto sťažnosti neprichádza k uplynutiu dvojmesačnej lehoty, keďže ide o prípad porušenia, resp. porušovania základného práva prerokovať vec bez zbytočných prieťahov a ku dňu podaniu sťažnosti tento stav trvá. Ide o súdne konanie, v ktorom sa namietajú zbytočné prieťahy. (...)

Návrh na rozhodnutie vo veci samej Vzhľadom   k   vyššie   uvedenému,   žiadame,   aby   Ústavný   súd   rozhodol   o   sťažnosti sťažovateľky takto:

I.   Základné   právo   sťažovateľky,   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru bolo postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 4Co/56/2012 porušené.

II.   Krajskému   súdu   v   Trenčíne   prikazuje,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 4Co/56/2012 konal bez ďalších prieťahov.

III. I. M. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 2.000 €(...), ktorej ich je Krajský súd v Trenčíne povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

IV. Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia (2 právne úkony vykonané v roku 2013 v zmysle § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a b), § 16 ods. 3 Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb) I. M. v sume 275,94 €(...) advokátovi JUDr. Daliborovi KUCIAŇOVI(...) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. (...)»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 56/2012.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty (napr. I. ÚS 56/08).

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde v danej veci skúmal, či   sú   splnené podmienky na konanie   pred   ním.   V nadväznosti   na   to   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou judikatúrou vyžaduje, aby v prípadoch sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorých je namietané   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov v konaní pred všeobecným súdom, sťažovateľ preukázal aj využitie právneho prostriedku, na uplatnenie ktorého má sťažovateľ právo podľa § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní   sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon   o   štátnej   správe   súdov)   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o štátnej   správe   súdov“)   v spojení   s § 6   zákona č. 335/1991   Zb.   o súdoch   a sudcoch   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o súdoch a sudcoch“), t. j. podanie sťažnosti na prieťahy v konaní predsedovi príslušného súdu.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 34/98, I. ÚS 16/99, I. ÚS 21/99), že účelom   práva   účastníka   konania   pred   všeobecným   súdom   podať   sťažnosť   na   prieťahy v konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Preto ústavný súd o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky podľa zákona o štátnej správe súdov v spojení so zákonom o súdoch a sudcoch, alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní podľa § 17 ods. 1 zákona o štátnej správe súdov v spojení s § 6 zákona o súdoch a sudcoch zásadne považuje   za   účinný   prostriedok   ochrany   takých   základných   práv,   ktoré   súvisia so základným právom   na súdnu   ochranu, ako aj so   základným právom   na konanie bez zbytočných   prieťahov   (napr.   IV.   ÚS   153/03).   Účinnosť   takého   právneho   prostriedku ochrany   pred   zbytočnými   prieťahmi   v súdnom   konaní   potvrdzuje   aj   znenie   zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý vo viacerých ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona].

Keďže zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu vyplýva, že sťažovateľka, ktorá je kvalifikovane právne zastúpená, sťažnosť na prieťahy v konaní nepodala a ani netvrdí, že ju nepodala z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a existenciu takýchto dôvodov nemožno vyvodiť ani z obsahu jej sťažnosti (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde), ústavný súd, opierajúc sa o svoju stabilnú judikatúru (napr. IV. ÚS 44/03, II. ÚS 7/04, II. ÚS 107/04), dospel k záveru, že vzhľadom na okolnosti prípadu niet dôvodu predpokladať, že by včasné využitie   sťažnosti   podľa   §   17   a nasl.   zákona   o štátnej   správe   súdov   (s   účinnosťou   od 1. apríla 2005 podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov) neumožnilo účinnú ochranu základného práva sťažovateľky priznaného jej podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde bolo potrebné jej sťažnosť odmietnuť z dôvodu neprípustnosti.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. januára 2014