znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 28/2013-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. mája 2013 v senáte zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta a Lajosa Mészárosa prerokoval   prijatú   sťažnosť MUDr.   Z.   K., K.,   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   Ľ.   R.,   K., vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 59/2008 a takto

r o z h o d o l :

1.   Základné právo MUDr. Z. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jej právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 59/2008 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Košice   I   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   T   59/2008 p r i k a z u j e   ďalej konať bez zbytočných prieťahov.

3. MUDr. Z. K.   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 2 500 € (slovom dvetisícpäťsto eur), ktoré jej   j e   Okresný súd Košice I   p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Košice I   j e   p o v i n n ý   uhradiť MUDr. Z. K. trovy konania v sume 269,58 € (slovom dvestošesťdesiatdeväť eur a päťdesiatosem centov) na účet jej právnej   zástupkyne   JUDr.   Ľ.   R.,   K.,   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) prijal uznesením č. k. II. ÚS 28/2013-18 z 24. januára 2013 na ďalšie konanie sťažnosť MUDr. Z. K. (ďalej len „sťažovateľka“),   ktorou   namieta   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 59/2008.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľka je účastníčkou trestného konania vedeného pred okresným súdom pod sp. zn. 2 T 59/2008 v procesnom postavení obžalovanej. Obžaloba na sťažovateľku a ďalších spoluobvinených J. K. st. a J. K. ml. bola podaná   na   okresnom   súde   23.   júla   2008   prokurátorom   Okresnej   prokuratúry   K.   pre „obzvlášť   závažný   zločin   nedovolenej   výroby   omamných   a psychotropných   látok,   jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 20, § 172 ods. 1 písm. c/, ods. 2 písm. c/, e/ Trestného zákona...“. Okresný súd po vykonanom dokazovaní rozsudkom č.   k.   2   T   59/08-544   z 29.   septembra   2009   uznal   sťažovateľku   a J.   K.   ml.   za   vinných v zmysle obžaloby a odsúdil ich na trest odňatia slobody v trvaní 10 rokov nepodmienečne. Okresný   súd   zároveň   uznesením   č.   k.   2 T 59/2008-534   zastavil   trestné   stíhanie   proti obžalovanému J. K. st., ktorý v priebehu konania zomrel. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) na základe odvolania obžalovaných uznesením sp. zn. 4 To 58/2010 z 2. februára   2011   zrušil   označený   rozsudok   okresného   súdu   a vec   mu   vrátil   na   nové prerokovanie a rozhodnutie. Po zrušení rozsudku odvolacím súdom „sa vo veci uskutočnilo len   jedno   hlavné   pojednávanie“, pričom   do   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   nebolo vo veci meritórne rozhodnuté.  

Sťažovateľka v odôvodnení sťažnosti uviedla: „Dňa 17. 4. 2012 podala sťažovateľka spolu s teraz už nebohým synom sťažnosť na prieťahy   v   konaní   odôvodnenú   stavom   právnej   neistoty,   existencie   neistej   budúcnosti a celkovou ťaživou situáciou v rodine či vo verejnom živote.

Dňa 3. 5. 2012 bola doručená sťažovateľke odpoveď na túto sťažnosť... V závere predseda   okresného   súdu   Košice   I.   podanú   sťažnosť   na   prieťahy   vyhodnotil   ako odôvodnenú s tým, že vec bude pravidelne sledovať. Obžalovaný J. K. zomrel dňa..., ktorá skutočnosť bola Okresnému súdu Košice I. oznámená podaním doručeným dňa 3. 5. 2012. Takmer po troch mesiacoch odo dňa oznámenia o úmrtí obžalovaného, dňa 20. 7. 2012, bolo trestné stíhanie voči synovi sťažovateľky J. K. zastavené....

Sťažovateľka dňa 11. 6. 2012 podala námietku zaujatosti voči sudkyni JUDr. S. Š. z dôvodu, že v konaní pred súdom sa správala k osobe sťažovateľky neeticky, nespoločensky a taktiež sa dopustila závažných procesných chýb pri protokolácii svedeckých výpovedí a aj samotného priebehu procesu.

Sťažovateľka   v   zákonom   stanovenej   lehote   podala   sťažnosť   proti   uzneseniu Okresného súdu Košice I., sp. zn. 2T/59/2008 zo dňa 18. 6. 2012... v ktorej má za to, že dôvody pre ktoré sa predsedníčka senátu nenechala vylúčiť, nie sú v súlade s dôvodmi, ktoré považuje za dôvody zaujatosti....

Podľa názoru sťažovateľa súdny spor trvá neprimerane dlhú dobu k dnešnému dňu viac ako štyri roky.

V   priebehu   týchto   štyroch   rokov   sťažovateľka   stratila   svojich   dvoch   najbližších rodinných príslušníkov, manžela a syna. Ich úmrtie sťažovateľka pripisuje najmä stresu zo súdneho konania a výsledkom procesných postupov v priebehu celého trestného konania. Sťažovateľke samej sa od roku 2008,   od kedy prebieha súdny proces,   zdravotný a duševný stav zmenil do stavu odkázanosti na pomoc tretích osôb....

Prirodzené   plynutie   času   negatívne   ovplyvňuje   možnosť   opätovného   vykonania dôkazov, ktoré Okresný súd Košice I. vykonal v čase pred vyhlásením rozsudku zrušeného Krajským   súdom   v   Košiciach,   pričom   najmarkantnejšie   je   to   odzrkadlené   na   samotnej dostupnosti   dôkazov   a   na   svedeckých   výpovediach.   Sťažovateľka   pravdepodobnosť nastolenia spravodlivosti vyčísľuje mizivým percentom.“

Sťažovateľka žiada ústavný súd, aby jej priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 8 000 €, „nakoľko ochrana práv nebola rýchla a účinná v súlade s ustanoveniami a účelom   Trestného   poriadku...   V   napadnutom   konaní   pretrváva   stav   právnej   neistoty evidentne spôsobený prieťahmi v konaní. Naviac súdne konanie je vedené viac ako štyri roky   a   zjavne   odporuje   princípu   primeranosti   dĺžky   súdneho   konania   zaručeného   čl.   6 ods. 1 Dohovoru... Dlhodobý stres a neistota vyvolali u sťažovateľky stav beznádeje a straty dôvery v spravodlivé súdnictvo.“.

2.1   Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol: „Základné práva sťažovateľky MUDr. Z. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   v   konaní   vedenom   pred   Okresným   súdom   Košice   I.   pod   sp.   zn. 2T 59/2008 bolo porušené.

Prikazuje sa, aby Okresný súd Košice I. vo veci vedenej pod sp. zn. 2T 59/2008 konal bez zbytočných prieťahov.

Súd priznáva   sťažovateľke   podľa článku 127   ods.   3   Ústavy Slovenskej republiky finančné zadosťučinenie vo výške 8.000,- EUR.

Súd priznáva odmenu a náhradu hotových výdavkov právnej zástupkyni sťažovateľky JUDr. Ľ. R... vo výške 269,58 EUR... na účet vedený v...“

3. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedom JUDr. R. L., listom sp. zn. Spr 136/12 z 27.   februára   2013   a   právna   zástupkyňa   sťažovateľky   stanoviskom   k uvedenému vyjadreniu okresného súdu z 25. marca 2013.

3.1   Predseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   okrem   chronológie   úkonov vykonaných   súdom   v   namietanom   konaní   a popisu   období   práceneschopnosti   zákonnej sudkyne konajúcej vo veci uviedol:

„Na   základe   vyššie   uvedených   skutočností   sa   domnievam,   že   zákonná   sudkyňa postupovala   štandardným   spôsobom,   pričom   v   obdobiach   medzi   termínmi   hlavných pojednávaní boli vykonávané v značnom množstve úkony za účelom zabezpečenia účastí obžalovaných a svedkov, čo v značnej miere prispelo k predĺženiu celkovej doby trvania tohto trestného konania.

Súčasne   Vám   oznamujem,   že   netrváme   na   našej   účasti   na   ústnom   pojednávaní, nakoľko som toho názoru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.“

3.2   Právna zástupkyňa sťažovateľky vo svojom stanovisku k uvedenému vyjadreniu predsedu okresného súdu k veci uviedla:

«Z postupu, aký Okresný súd Košice I. zvolil v trestnej veci sťažovateľky je zrejmé, že v   konaní   sa   opakovane   vyskytovali   veľké   časové   odstupy   medzi   jednotlivými pojednávaniami. V roku 2012 sa konalo iba jedno hlavné pojednávanie a to 22. 10. 2012. Na rozdiel   od   predchádzajúceho   vyjadrenia,   ktorým   Okresný   súd   Košice   I.   reagoval na sťažnosť sťažovateľky na prieťahy v konaní, kde konštatuje, že vo veci došlo k prieťahom, v   súčasnosti   len   konštatuje,   že   zákonná   sudkyňa   postupovala   štandardným   spôsobom, pričom v obdobiach medzi termínmi hlavných pojednávaní boli vykonané úkony za účelom zabezpečenia účasti obžalovaných a svedkov. Tu sťažovateľka uvádza, že kvôli jej neúčasti alebo neúčasti jej obhajkyne nebolo pojednávanie odročené ani jeden raz. Úkony smerujúce k zabezpečeniu účasti sťažovateľky sú štandardné a to formou predvolania, ktoré si vždy prevzala za zachovania procesnej lehoty. Iných obžalovaných nebolo treba predvolávať. Úkony   smerujúce   k   zabezpečovaniu   svedkov   nezapríčinila   teda   ani   sťažovateľka   ani obhajoba, je vecou súdu, aby konal v súlade s trestným poriadkom.

Námietka zaujatosti, ktorú sťažovateľka vzniesla bola formou jej obrany, na ktorú mala zákonné právo o to viacej, že trestný proces je vždy vedený pod hrozbou uloženia trestu v konečnom rozhodnutí.

V súčasnosti sťažovateľka vie, že vec bude pojednávať nový sudca, nakoľko na deň 3. 4. 2013   je   vytýčený   termín   verejného   zasadnutia   o   predbežnom   prejednaní   obžaloby. Navrhovateľka je zúfalá z toho, že vec sa pojednáva od samého začiatku a musí opätovne podstupovať trestný proces.

Podanú ústavnú sťažnosť považuje sťažovateľka za podanú dôvodne a v zmysle § 30 ods. 2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1992   Z.   z.   súhlasí   s   tým,   aby Ústavný   súd   SR   upustil   od   ústneho   pojednávania,   nakoľko   s   prihliadnutím   na   listinné dôkazy, vykonaním ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.“

4. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o ústavnom   súde“)   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto   pojednávania   nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Z obsahu sťažnosti, jej príloh, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania vedeného pod sp. zn. 2 T 59/2008:

Dňa 23. júla 2008 bola okresnému súdu doručená obžaloba Okresnej prokuratúry K. (ďalej len „okresná prokuratúra“) na sťažovateľku a spoluobvinených J. K. st. a J. K. ml., obžalovaných   pre „obzvlášť   závažný   zločin   nedovolenej   výroby   omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 20, § 172 ods. 1 písm. c/, ods. 2 písm. c/, e/ Trestného zákona...“. Vec bola pridelená predsedníčke senátu JUDr. Š.

Dňa   26.   augusta   2008   okresný   súd   nariadil   termín   verejného   zasadnutia na 19. september 2008 pre účel predbežného prerokovania obžaloby.

Dňa   19.   septembra   2008   sa   uskutočnilo   verejné   zasadnutie,   ktoré   bolo   odročené na 3. október 2008 pre neprítomnosť obžalovaných a pre účel zabezpečenia ich súhlasu, na prerokovanie veci v ich neprítomnosti.  

Dňa 3.   októbra   2008   sa   uskutočnilo   verejné zasadnutie,   na ktorom   po   vyjadrení procesných   strán   okresný   súd   nariadil   hlavné   pojednávanie   na   18.   november   2008. Sťažovateľka požiadala, aby sa vzhľadom na jej zdravotný stav konalo v jej neprítomnosti. Dňa   7.   októbra   2008   prokurátor   okresnej   prokuratúry   (ďalej   len   „okresný prokurátor“) oznámil, že nepovažuje osobnú účasť obžalovaných na hlavnom pojednávaní za nevyhnutnú.

Dňa 18. novembra 2008 sa uskutočnilo hlavné pojednávanie, ktoré bolo po vypočutí jedného z obžalovaných a predvolaných svedkov odročené na 3. február 2009 na účely vykonania ďalšieho dokazovania (výsluchu predvolaných svedkov).

Dňa 3. februára 2009 sa uskutočnilo hlavné pojednávanie, ktoré bolo po vypočutí predvolaných svedkov odročené na 27. marec 2009 na vykonanie ďalšieho dokazovania.Dňa   27.   marca   2009   sa   uskutočnilo   hlavné   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené z dôvodu práceneschopnosti samosudkyne na 29. máj 2009.

Dňa 17. apríla 2009 obhajca obžalovaných doručil kontraposudok znalca MUDr. J. M., CSc., a navrhol znalca vypočuť na hlavnom pojednávaní.

Dňa   29.   mája   2009   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   bolo   po   výsluchu predvolaných svedkov odročené na 23. jún 2009. Obhajca oznámil a preukázal skutočnosť, že obžalovaný J. K. st. zomrel.  

Dňa   23.   júna   2009   sa   uskutočnilo   hlavné   pojednávanie,   ktoré   bolo   po   výsluchu predvolaných svedkov odročené na 25. september 2009.

Dňa 16. septembra 2009 mestská časť K. doručila úmrtný list obžalovaného J. K. st. Dňa   25.   septembra   2009   sa   uskutočnilo   hlavné   pojednávanie,   ktoré   bolo   po záverečných rečiach odročené pre účel vyhlásenia rozsudku.

Dňa   29.   septembra   2009   bol   vyhlásený   rozsudok,   ktorým   okresný   súd   uznal sťažovateľku a obžalovaného J. K. ml. za vinných podľa obžaloby a odsúdil ich na trest odňatia slobody v trvaní 10 rokov nepodmienečne. Okresný súd zároveň uznesením zastavil trestné stíhanie proti obžalovanému J. K. st.

Dňa   14.   októbra   2009   obhajca   obžalovaných   podal   odvolanie   proti   rozsudku okresného súdu z 29. septembra 2009.

Dňa 22.   októbra   2009   okresný   súd   zaslal   odvolanie   obžalovaných   na   vyjadrenie okresnej prokuratúre. Okresná prokuratúra sa v lehote k odvolaniu nevyjadrila.

Dňa 10. novembra 2009 predseda okresného súdu predĺžil lehotu na vyhotovenie rozsudku z dôvodu práceneschopnosti samosudkyne do 25. novembra 2009.  

Dňa 7. januára 2010 okresný súd zaslal vyhotovený rozsudok procesným stranám. Dňa 21. januára 2010 sa sťažovateľka spolu s obžalovaným odvolala proti rozsudku okresného súdu z 29. septembra 2009.

Dňa 16. apríla 2010 obhajca obžalovaných požiadal o bezodkladné predloženie spisu odvolaciemu súdu.

Dňa 20. mája 2010 okresný súd uznesením rozhodol o oprave zrejmej nesprávnosti vo výrokovej časti rozsudku (uznesenie nadobudlo právoplatnosť 1. júna 2010).

Dňa   8.   júna   2010   okresný   súd   predložil   spis   krajskému   súdu   na   rozhodnutie o odvolaní obžalovaných.

Dňa 7. decembra 2010 obžalovaní doručili krajskému súdu doplnenie odvolania. Dňa 2. februára 2011 krajský súd uznesením sp. zn. 4 To 58/2010 zrušil odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na nové prerokovanie a rozhodnutie. Dňa 18. marca 2011 bol spis vrátený okresnému súdu. Dňa 30. júna 2011 obžalovaní požiadali vzhľadom na zánik splnomocnenia obhajcu JUDr. K. o ustanovenie obhajcu ex offo.

Dňa 14. júla 2011 okresný súd nariadil hlavné pojednávanie na 28. november 2011. Dňa 4. novembra 2011 okresný súd opatrením ustanovil obžalovaným obhajkyňu JUDr. R.

Dňa 28. novembra 2011 sa uskutočnilo hlavné pojednávanie, ktoré bolo odročené na 5. marec 2012 pre neprítomnosť obžalovaných. Obhajkyňa predložila súhlas sťažovateľky, aby sa konalo v jej neprítomnosti. Obžalovaný J. K. ml., ktorý ospravedlnil svoju neúčasť z dôvodu   práceneschopnosti,   nesúhlasil   s   vykonaním   hlavného   pojednávania   v   jeho neprítomnosti.

Dňa 14. februára 2012 okresný súd zrušil termín hlavného pojednávania (5. marec 2012) a určil nový termín na 28. máj 2012.

Dňa 17. apríla 2012 predseda senátu zrušil termín hlavného pojednávania určený na 28. máj 2012 z dôvodu pridelenia veci do senátu 2T.

Dňa 30. apríla 2012 okresný súd zistil, že obžalovaný J. K. ml. zomrel..., zároveň požiadal mestskú časť K. o zaslanie úmrtného listu obžalovaného.

Dňa 3. mája 2012 obhajkyňa upovedomila okresný súd o úmrtí obžalovaného J. K. ml.Dňa 22. mája 2012 okresný súd nariadil termín hlavného pojednávania na 18. jún 2012. Dňa 29. mája 2012 okresný súd požiadal Obvodný úrad K., oddelenie priestupkov o zaslanie hodnotenia sťažovateľky.

Dňa 31. mája 2012 mestská časť K. doručila úmrtný list obžalovaného. Dňa   12.   júna   2012   sťažovateľka   doručila   námietku   zaujatosti   proti   konajúcej predsedníčke senátu JUDr. Š.

Dňa   18.   júna   2012   sa   uskutočnilo   hlavné   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené na neurčito   vzhľadom   na   vznesenú   námietku   zaujatosti   a   neprítomnosť   predvolaných svedkov.   Konajúci senát   zároveň   uznesením   rozhodol,   že predsedníčka   senátu   JUDr. Š. nie je   vylúčená   z   vykonávania   úkonov   trestného   konania.   Rozhodol   tiež   o zastavení trestného stíhania proti nebohému obžalovanému J. K. ml.

Dňa 21. júna 2012 Obvodný úrad K. doručil správu o povesti sťažovateľky. Dňa   26.   júna   2012   okresný   súd   nariadil   termín   hlavného   pojednávania na 24. september 2012.

Dňa 23. júla 2012 sťažovateľka podala sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu z 18. júna 2012 o námietke zaujatosti.

Dňa 2. augusta 2012 bol spis predložený krajskému súdu na rozhodnutie o sťažnosti sťažovateľky proti rozhodnutiu o námietke zaujatosti.

Dňa   14.   augusta   2012   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   4   Tos   66/2012   sťažnosť sťažovateľky zamietol.

Dňa 24. septembra 2012 sa uskutočnilo hlavné pojednávanie, ktoré bolo odročené na 22. október 2012 z dôvodu celodenného lekárskeho ošetrenia predsedníčky senátu. Dňa 22. októbra 2012 sa uskutočnilo hlavné pojednávanie, ktoré bolo po vypočutí svedka odročené na 7. december 2012 pre účel vykonania ďalšieho dokazovania.

Dňa 7. decembra 2012 sa uskutočnilo hlavné pojednávanie, ktoré bolo po vypočutí predvolaných   znalcov   odročené   na   29.   január   2013   pre   účel   vykonania   ďalšieho dokazovania.

Dňa   29.   januára   2013   sa   uskutočnilo   hlavné   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené z dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne.

Dňa 3. apríla 2013 sa po pridelení veci novému zákonnému sudcovi uskutočnilo verejné   zasadnutie   na   predbežné   prerokovanie   obžaloby,   na   ktorom   po   vyjadrení procesných strán okresný súd nariadil hlavné pojednávanie na 22. máj 2013.  

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 59/2008 dochádza k porušovaniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, I. ÚS 65/04, I. ÚS 95/06).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia neodstráni. K odstráneniu stavu právnej neistoty dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto na naplnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony   bez   ohľadu   na   ich   počet   a   právoplatne   nerozhodli   (m.   m.   I.   ÚS   24/03, IV. ÚS 232/03). Priznanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť   súdu   aj   sudcu   na   organizovanie   práce   tak,   aby   sa   toto   právo   objektívne realizovalo (II. ÚS 21/01).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované v   čl.   48   ods.   2 ústavy,   sa   skúma vždy   s ohľadom   na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že z hľadiska hodnotenia povahy veci sa oprel o všeobecnú zásadu uznávanú aj v judikatúre ESĽP, podľa ktorej sa primeraná lehota na konanie v trestných veciach v dôsledku mimoriadne citeľného zásahu do sféry osobných práv a slobôd, ktorý je s priebehom trestného procesu spojený, musí posudzovať prísnejšie (napr. II. ÚS 32/03, I. ÚS 11/08). Nemožno pochybovať o tom, že aj povaha predmetného trestného   činu   si   vyžaduje   osobitnú   starostlivosť   orgánov   činných   v   trestnom   konaní a všeobecného   súdu   o   naplnenie účelu   trestného   konania, čo   okrem   iného   znamená, že orgány činné v trestnom konaní a všeobecný súd majú povinnosť organizovať svoj procesný postup tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a skončená, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty účastníkov konania vrátane poškodených strán.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že zdĺhavý priebeh napadnutého trestného konania nemôže pripísať na vrub faktickej náročnosti alebo právnej zložitosti prerokovávanej veci. Napokon ani predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení nepoukázal na skutkovú alebo právnu zložitosť predmetnej veci.

2.   Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľky v preskúmavanom konaní, ústavný súd nezistil takú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená   na   jej   ťarchu   pri   posudzovaní   otázky,   či   a z akých   dôvodov   došlo v predmetnom konaní k zbytočným prieťahom. Je pravdou, že k čiastočnému predĺženiu konania došlo aj v dôsledku procesnej aktivity sťažovateľky (vznesenie námietky zaujatosti, podanie opravných prostriedkov), na druhej strane nekonanie okresného súdu nemalo pôvod v konaní sťažovateľky, ktorá len využívala svoje procesné oprávnenia. Využitie možností daných   sťažovateľke   procesnými   predpismi   na   uplatňovanie   a   presadzovanie   jej   práv v súdnom   konaní   môže   síce   spôsobiť   predĺženie   priebehu   konania,   nemožno   ho   však kvalifikovať ako postup, ktorého dôsledkom sú zbytočné prieťahy (m. m. I. ÚS 31/01).

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v napadnutom konaní a   v   tejto   súvislosti   zistil,   že   okresný   súd   spôsobil   neúmerné   predĺženie   konania predovšetkým svojou nečinnosťou, ale aj neefektívnou činnosťou.

Z prehľadu   doterajšieho   priebehu   konania   vyplýva,   že   okresný   súd   bol v posudzovanom   konaní   nečinný   v   obdobiach:   od 3. februára   2009   do   29.   mája   2009 (takmer 4 mesiace), od 21. januára 2010 do 20. mája 2010 (4 mesiace), od 18. marca 2011 do 4. novembra 2011 (viac ako 7 mesiacov), od 28. novembra 2011 do 30. apríla 2012 (5 mesiacov) a od 7. decembra 2012 do 3. apríla 2013 (takmer 4 mesiace). Celkovo bol teda okresný súd v tejto veci nečinný 24 mesiacov.

Uvedená nečinnosť okresného súdu v trvaní dvoch rokov nie je ospravedlniteľná, pretože okresný súd nevykonával vo veci úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľka ako obžalovaná v predmetnej veci počas súdneho konania nachádza, čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri napr.   I.   ÚS   41/02).   Uvedené   obdobia   nečinnosti   okresného   súdu   bez   akýchkoľvek zákonných   dôvodov   treba   považovať   za   zbytočné   prieťahy   v   konaní,   ktoré   sú z ústavnoprávneho   aspektu   netolerovateľné.   K uvedenej   nečinnosti,   a teda   k prieťahom pritom nedošlo v dôsledku zložitosti veci či v dôsledku správania sťažovateľky, ale najmä v dôsledku postupu okresného súdu.

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že nielen nečinnosť, ale aj nesústredená a neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli   ktorým   sa   sťažovateľ   obrátil   na   štátny   orgán,   aby   o   jeho   veci   rozhodol   (napr. I. ÚS 376/06, III. ÚS 90/07, III. ÚS 109/07).

O neefektívnom procesnom postupe okresného súdu svedčia dôvody, pre ktoré bolo jeho   meritórne   rozhodnutie   na   základe   podaného   odvolania   zrušené   a vec   bola   vrátená na opätovné   prerokovanie   a   rozhodnutie.   Tie   poukazujú   na   nesústredený   a neefektívny postup okresného súdu v procese dokazovania, keď okresným súdom vyhotovené zápisnice o výsluchoch svedkov neposkytovali pravdivý obraz o priebehu dokazovania, v dôsledku čoho bude potrebné opätovne vypočuť svedkov na hlavnom pojednávaní. Odvolací súd tiež vytkol okresnému súdu nedôslednú aplikáciu ustanovení týkajúcich sa znaleckej činnosti (§ 142 a nasl. Trestného poriadku).  

Obranu   okresného   súdu,   podľa   ktorého   k predĺženiu   konania   výrazne   prispeli   aj pomerne   časté   obdobia   práceneschopnosti   vo   veci   konajúcej   zákonnej   sudkyne,   nebolo možné akceptovať. Podľa právneho názoru ústavného súdu vyjadreného v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 14/00   otázky   množstva   vecí,   personálne   a   organizačné   problémy   súdu   nie   sú v zásade ústavne významné pre posúdenie toho, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní (mutatis   mutandis   I.   ÚS   55/02,   IV.   ÚS   84/02).   Ústava   v   čl.   48   ods.   2   zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci, a teda vykonanie spravodlivosti bez zbytočných prieťahov. I keď nie všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia   súdu   či   konajúceho   sudcu,   nemožno   systémové   nedostatky   v oblasti   výkonu spravodlivosti pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho konania (pozri napr. I. ÚS 119/03).

Ústavný súd nepovažoval ako dôvodnú ani obranu okresného súdu, podľa ktorého k predĺženiu   konania   prispeli   aj   úkony „vykonávané   v značnom   množstve...   za   účelom zabezpečenia účastí obžalovaných a svedkov“. Ako to vyplýva z rozsudku okresného súdu, obžalovaní J. K. st. a sťažovateľka vzhľadom na ich nepriaznivý zdravotný stav využili zákonnú možnosť v zmysle § 252 ods. 3 Trestného poriadku a požiadali okresný súd, aby konal v ich neprítomnosti. Hlavné pojednávania preto boli vykonané v neprítomnosti týchto obžalovaných. Pokiaľ ide o zabezpečenie účasti svedkov, je potrebné uviesť, že všeobecný súd, vzhľadom na jeho povinnosť organizovať svoj procesný postup tak, aby vec bola čo najrýchlejšie   prejednaná   a   skončená,   aby   sa   čo   najskôr   odstránil   stav   právnej   neistoty účastníkov konania, zodpovedá za adekvátne a účelné využitie procesných prostriedkov, ktoré mu na tento účel zákon zveruje, vrátane opatrení zamedzujúcich sťažovaniu postupu konania (§ 128 a § 70 Trestného poriadku).

Vzhľadom na konštatovanú nečinnosť a neefektívnu činnosť okresného súdu ústavný súd dospel k záveru, že doterajším postupom vo veci konajúceho okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 59/2008 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto rozhodnutia).

4.   V   nadväznosti   na   tento   výrok   a   v   záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľke ústavný súd   v bode   2 výroku   tohto   rozhodnutia   prikázal okresnému   súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka sa domáhala priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 8   000   €,   čo   odôvodnila   tým,   že   v napadnutom   konaní   pretrváva   stav   právnej   neistoty evidentne   spôsobený   prieťahmi   v konaní,   pričom „Dlhodobý   stres   a neistota   vyvolali u sťažovateľky stav beznádeje a straty dôvery v spravodlivé súdnictvo.“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľku.   Ústavný   súd   preto   uznal   za   odôvodnené   priznať   jej   aj   finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľky, najmä vzhľadom na celkovú dĺžku namietaného konania, považuje za primerané v sume 2 500 €.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd o návrhu na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

6. Ústavný súd napokon podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej   vznikli   v   súvislosti   s   jej   právnym zastupovaním   advokátkou   JUDr.   Ľ.   R.   Právna   zástupkyňa   sťažovateľky   vyčíslila   trovy konania v sume 269,58 €.

Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   vykonané   v   roku   2012   (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 127,16 €, t. j. spolu 254,32 €, čo spolu s režijným paušálom 2 x 7,63 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 269,58 €. Úhrada trov konania bola priznaná v celkovej sume 269,58 €.

Trovy   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právnej   zástupkyne sťažovateľky (§   31a zákona o ústavnom súde   v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku) podľa výroku rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je   prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. mája 2013