znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 28/2012-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. marca 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   H.   H.,   K.,   a I.   H.,   K.,   zastúpených   advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 1 Nc 72/2010 z 29. novembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Konanie   z a s t a v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. marca 2011 doručená sťažnosť H. H. a I. H. (ďalej len „sťažovateľky“), ktorou namietali porušenie základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1,   čl.   47   ods. 3   a čl.   48   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Nc 72/2010 z 29. novembra 2010 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Najvyšší súd napadnutým uznesením rozhodol podľa § 12 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku z dôvodu vhodnosti o prikázaní veci Krajského súdu v Košiciach (ďalej aj „krajský súd“) vedenej pod sp. zn. 12 NcC 22/2010 Krajskému súdu v Žiline.

3. Ústavný súd hneď v úvode dáva do pozornosti potrebu odlíšiť konanie vo veci samej, t. j. zvýšenia výživného, vedené pred Okresným súdom Košice II (ďalej len „okresný súd“) pod   sp.   zn.   27 P 406/2009   (bod   4)   a konanie   vedené   pred   Krajským   súdom v Košiciach   pod   sp.   zn.   12 NcC   22/2010,   ktoré   sa   týka   rozhodovania   o námietkach zaujatosti sudcov.

4.   Sťažovateľky   v sťažnosti   uviedli,   že   návrhom   podaným   okresnému   súdu   sa domáhajú zvýšenia výživného. Konanie je vedené pod sp. zn. 27 P 406/2009.

V priebehu   konania   otec   detí   (ďalej   len   „odporca“)   vzniesol   námietku   zaujatosti zákonnej   sudkyne,   ako   aj   všetkých   sudcov   okresných   súdov   v   obvode   krajského   súdu a sudcov   samotného krajského súdu.   Námietku zaujatosti odôvodnil   tým, že matka detí (ďalej len „matka“) pôsobí ako sudkyňa na Okresnom súde Košice I a predtým pracovala dlhé   roky   ako   prokurátorka   na   Okresnej   prokuratúre   v   Košiciach.   V priebehu   konania o námietke zaujatosti odporca oznámil, že žiada v zmysle § 12 ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho   poriadku   o prikázanie   veci   inému   súdu,   a najvyšší   súd   rozhodol   napadnutým uznesením.

Podľa názoru sťažovateliek napadnutým uznesením boli porušené uvedené základné a iné   práva   z dôvodu,   že „(…)   nerešpektuje   podstatu   a   zmysel   vhodnej   delegácie, je nedostatočne   odôvodnené   a   celkom   arbitrárne.   Výsledkom   tohto   nezákonného a neústavného uznesenia je zásah do práva na zákonného sudcu.

Vzhľadom k tomu, že delegácia veci inému, než zákonnému súdu a teda aj sudcovi je zásadným, závažným a výnimočným zásahom do práva účastníka na zákonného sudcu, malo by   byť   takéto   rozhodnutie   odôvodnené   veľmi   precízne   a   dôsledne.   Výnimočnosť   tohto zásahu musí z odôvodnenia nevyhnutne vyplývať.

Z celkom povrchného odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu nie je vôbec možné zistiť, prečo tento dospel (po preštudovaní námietky zaujatosti a vyjadrení sudcov krajského súdu) k záveru, že v danom prípade nie je potrebné vec posudzovať v intenciách § 14 - 16 OSP   a   rozhodovať   o   zaujatosti,   resp.   nezaujatosti   sudcov   krajského   súdu.   Javí   sa,   že najvyšší   súd   tak   konal   preto,   lebo   námietka   zaujatosti   bola   odporcom   podaná   celkom zrejme po uplynutí zákonnej lehoty na jej podanie (§ 15a ods. 2 OSP), a teda krajský súd nemal vec ani len prekladať na rozhodnutie najvyššiemu súdu (§ 16 ods. 2 OSP). (…) Dôvody   uvedené   odporcom   tak   v   jeho   podaní   z   25.   5.   2010,   ako   aj   v   podaní z 19. 11. 2010   je   jednoznačne   možné   označiť   ako   dôvody   smerujúce   proti   nezaujatosti sudcov jednotlivých súdov, a to aj napriek tomu, že podaním z 19. 11. 2010 navrhol okrem vylúčenia sudcov pre ich zaujatosť aj delegáciu veci z dôvodu vhodnosti.

Najvyšší súd mal teda konať a rozhodovať o tom, o čom mohol a čo mu bolo aj predložené   (súd   nižšieho   stupňa   mu   nepredložil   na   rozhodnutie   problém   nedostatku vhodnosti),   to   znamená   o   námietke   zaujatosti   sudcov   krajského   súdu   a   v   prípade   ich vylúčenia o prikázaní veci podľa § 12 ods. 1 OSP inému krajskému súdu (ktorý by potom riešil námietku zaujatosti sudcov okresného súdu).

Dôvody   napadnutého   uznesenia   v   nijakom   prípade   nie   je   možné   zaradiť   medzi kritériá   odôvodňujúce   vhodnú   delegáciu,   keďže   nesmerujú   ani   k   rýchlosti   ani k hospodárnosti konania. Dôvody, ktoré viedli najvyšší súd k odňatiu veci krajskému súdu a jej   prikázaniu   Krajskému   súdu   v   Žiline   sú   podľa   napadnutého   uznesenia   dva,   a   to 1) predmet sporu (povaha veci) a 2) všeobecne verejne známe postavenie účastníkov. Tieto dva dôvody najvyšší súd nijak bližšie nerozoberá.

Účastníčkami konania v postavení navrhovateliek sú sťažovateľky. Sťažovateľka 1) má 19 rokov a sťažovateľka 2) má 17 rokov. Obe sú študentky. Ani jedna nie je osobou s všeobecne verejne známym postavením. Navyše, ak je niekto osobou s všeobecne verejne známym   postavením,   je   jeho   postavenie   rovnako   (teda   všeobecne)   známe   v   Košiciach, Bratislave aj v Žiline.

Predmetom sporu je zvýšenie výživného, pričom sťažovateľky a ich matka žijú v K. Životné náklady súvisiace s ubytovaním, stravou, školou, mimoškolskými aktivitami vedia najlepšie posúdiť súdy v K., ktoré poznajú ceny v tomto regióne.

Vzhľadom k charakteru delegácie veci ako výnimky zo zásady, že vec prejednáva a rozhoduje   súd,   ktorého   príslušnosť   vyplýva   zo   zákonom   vopred   stanovených   pravidiel vecnej a miestnej príslušnosti, musí mať však aj dôvod delegácie vždy výnimočný charakter. V neposlednom   rade   nadriadený   súd   berie   v   úvahu   aj   prípadné   dôsledky   navrhovanej vhodnej delegácie a jej dopad na ďalších účastníkov konania.

Napriek vyššie uvedenému nebola sťažovateľkám zo strany najvyššieho súdu daná akákoľvek možnosť vyjadriť sa k odporcom navrhovanej vhodnej delegácii a k jej dopadu na nich.

Skutočnosť, že uznesenie najvyššieho súdu bolo navyše prijaté aj v zrejmom rozpore s právom sťažovateliek na rovnosť v súdnom konaní v zmysle čl. 47 ods. 3 ústavy (lebo na konaní   predchádzajúcom   rozhodnutiu   nemali   zodpovedajúcu   účasť),   jeho   ústavnú neakceptovateľnosť tiež dokresľuje. (…)

Z   obsahu   základného   práva   na   súdnu   ochranu   a   spravodlivé   súdne   konanie nepochybne vyplýva aj požiadavka na predvídateľnosť súdnych rozhodnutí a ich dôsledkov. Sťažovateľky však ani z výroku a ani z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu nevedia identifikovať, na aké konanie s akým predmetom bola vec prikázaná práve Krajskému súdu v   Žiline.   Tomuto   súdu   totiž   bola   prikázaná   vec   krajského   súdu   vedená   pod   sp.   zn. 12 NcC 22/2010 (vec okresného súdu vedená pod sp. zn. 27P 406/09). Krajský súd v Žiline však nie je vecne príslušný ani na prípadné konanie o vylúčení sudcov krajského súdu (to prislúcha   najvyššiemu   súdu   podľa   §   16   ods.   1   OSP)   a   už   vôbec   nie   je   príslušný na konanie o zvýšenie výživného (to prislúcha okresnému súdu podľa § 9 ods. 1 OSP). (...)“.

5.   Vzhľadom na uvedené   sťažovateľky   žiadajú,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   ich sťažnosti na ďalšie konanie, nálezom takto rozhodol:

„Základné práva sťažovateliek podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 Ústavy(...)   a   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru(...)   uznesením   Najvyššieho   súdu(...)   sp.   zn. 1 Nc 72/2010 zo dňa 29. 11. 2010 boli porušené.

Uznesenie Najvyššieho súdu(...) sp. zn. 1 Nc 72/2010 zo dňa 29. 11. 2010 sa zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Najvyšší súd(...) je povinný zaplatiť trovy právneho zastúpenia sťažovateliek k rukám ich právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

6. V ďalšom priebehu konania, v štádiu predbežného prerokovania sťažnosti pred jej prijatím, ústavný súd zistil, že uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7 NcC 6/2011 z 30. novembra 2011 bolo rozhodnuté, že sudkyňa okresného súdu JUDr. D. D. nie je vylúčená z prerokovávania a rozhodovania veci vedenej pred okresným súdom pod sp. zn. 27 P 406/2009.

7. Ústavnému súdu bolo 12. marca 2012 doručené podanie sťažovateliek z 12. marca 2012, ktorým vzali ústavnú sťažnosť späť a žiadali konanie vo veci zastaviť.

8. Podľa ustanovenia § 54 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   ak   sťažovateľ   vezme   svoju   sťažnosť   späť, ústavný súd konanie o nej zastaví okrem prípadu, ak ústavný súd rozhodne, že späťvzatie nepripúšťa, najmä ak sťažnosť smeruje proti takému právoplatnému rozhodnutiu, opatreniu alebo inému zásahu, ktoré mimoriadne závažným spôsobom porušujú základné práva alebo slobody sťažovateľa.

9.   Ústavný   súd   zistil,   že   nie   sú   dané   také   skutočnosti,   ktoré   by   odôvodňovali nepripustenie späťvzatia sťažnosti, preto rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2012