znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 28/2011-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. januára 2011 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. V. H., B., zastúpeného advokátom JUDr. M. Š., CSc., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl.   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a   slobôd   a   základného   práva   vyjadriť   sa   ku všetkým vykonávaným dôkazom zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 30/2009 a jeho rozsudkom z 24. novembra 2009 a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co 38/2010 a jeho rozsudkom z 5. mája 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. V. H. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júna 2010 doručená sťažnosť JUDr. V. H., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 30/2009 a jeho rozsudkom z 24. novembra 2009 a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co 38/2010 a jeho rozsudkom z 5. mája 2010.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľovi bola na základe rozsudku Okresného   súdu   Bratislava   II   č.   k.   10   C   237/2004-117   z   27.   marca   2006,   ktorým   bol zmenený   rozsudok   okresného   súdu   č.   k.   P   311/1985-411   z   27.   apríla   2001   v   spojení s rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   12   Co   5202/2001   z   13.   augusta   2001,   uložená povinnosť   platiť   odporcovi   výživné   vo   výške   6   000   Sk   mesačne.   Sťažovateľ   návrhom podaným na okresnom súde 26. januára 2009 navrhol zrušiť svoju vyživovaciu povinnosť voči odporcovi a zároveň navrhol, aby okresný súd uložil odporcovi povinnosť vrátiť mu bezdôvodné obohatenie od 1. júla 2008. Okresný súd rozsudkom č. k. 20 C 30/2009-251 z 24. novembra 2009 predmetný návrh sťažovateľa zamietol.

Proti   tomuto   rozhodnutiu   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   o   ktorom krajský súd rozsudkom č. k. 15 Co 38/2010-274 z 5. mája 2010 rozhodol tak, že rozsudok okresného súdu č. k. 20 C 30/2009-251 z 24. novembra 2009 potvrdil.

Podľa   názoru   sťažovateľa   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   15   Co   38/2010-274 z 5. mája 2010, ako aj rozsudkom okresného súdu č. k. 20 C 30/2009-251 z 24. novembra 2009 bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy a v čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj základné právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Sťažovateľ odôvodnil svoje tvrdenia okrem iného takto:„... Okresný súd sa náležitým spôsobom nezaoberal navrhovanými dôkazmi. Ním navrhnutý dôkaz nebol riadne vykonaným, keďže súd dôkaz nezabezpečil, nemohol sa k nemu   riadne   vyjadriť   a   súd   na   základe   takto   zisteného   skutkového   stavu   predčasne rozhodol...

Okresný súd   si   nevyžiadal od odporcu   ani   výkaz o štúdiu,   neskúmal či odporca vykonáva nejakú zárobkovú činnosť, napriek dôkazom založeným v spise, týkajúcim sa jeho podnikateľskej činnosti.“

Sťažovateľ ďalej vo svojej sťažnosti uvádza: „Okresný   súd   v   Banskej   Bystrici   aj   Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   svojimi rozhodnutiami zjavne porušili ľudskú dôstojnosť sťažovateľa a to tým, že rozhodli v rozpore s   dobrými   mravmi,   keď   poskytli   právnu   ochranu   osobe,   ktorá   si   riadne   neplnila   svoje študijné povinnosti a namiesto toho vykonávala obchodnú činnosť, ktorú odporca nazval jednorazovou záležitosťou.

Počas priebehu dokazovania si súd napriek žiadosti navrhovateľa nevyžiadal výkaz o štúdiu a hodnotenie priebehu štúdia odporcu. Ďalšie vyššie uvedené súdy nehodnotili tú skutočnosť, že odporca je už osoba, ktorá prekročila vekový limit byť riadnym študentom. Rozhodnutia súdov sú v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko je tu zjavná podpora v porušovaní   akademických   práv   a   slobôd   dospelého   mladého   človeka,   keď   sa   mu priznávajú nadpráva, ktoré nemajú oporu v žiadnych právnych predpisoch. Poskytovaním takýchto výhod oba súdy a škola vytvárali priestor pre neplnenie si riadnych študijných povinností a neoprávneného majetkového prospechu.“

Vychádzajúc z uvedeného sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo JUDr. V. H. na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 05. 05. 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 15Co/38/2010 porušené bolo.

2. Postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici, Okresného súdu v Banskej Bystrici bolo porušené základné právo sťažovateľa, podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, a to rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 05. 05. 2010 č. k. 15 Co/38/2010 a rozsudkom Okresného súdu v Banskej Bystrici zo dňa 24. 11. 2009, č. k. 20 C/30/2009.

3. Postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici a Okresného súdu v Banskej Bystrici bolo porušené základné právo sťažovateľa, podľa čl. 1, čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, a to rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 05. 05. 2010 č. k. 15 Co/38/2010 a rozsudkom Okresného súdu v Banskej Bystrici zo dňa 24. 11. 2009, č. k. 20 C/30/2009.

4.   Rozsudok   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   zo   dňa   05.   05.   2010   č.   k.   15 Co/38/2010 a rozsudok Okresného súdu v Banskej Bystrici zo dňa 24. 11. 2009, č. k. 20 C/30/2009 sa zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

5. JUDr. V. H. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré je Krajský súd v Banskej   Bystrici   povinný   vyplatiť   na   účet   advokátovi   JUDr.   M.   Š.,   CSc.,   advokátska kancelária B.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných   práv   a   slobôd   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   považoval   za   potrebné   sa   v   prvom   rade   vysporiadať   s   rozdielnym rozsahom namietaného porušenia označených práv v odôvodnení sťažnosti a v samotnom návrhu   rozhodnutia   (petite).   Sťažovateľ   v   odôvodnení   sťažnosti   namietal   aj   porušenie ďalších práv, ktoré neboli uvedené v petite. Ústavný súd ustálil predmet tohto konania podľa petitu, teda tak, ako to je uvedené v záhlaví tohto rozhodnutia.

1.   K   namietanému   porušeniu   základných   práv   postupom   a   rozhodnutím okresného súdu

Ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   opakovane   uvádza,   že   vzhľadom   na   princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými   slovami,   pokiaľ   je   o   ochrane   sťažovateľom   označeného   základného   práva alebo slobody oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých základných   práv,   porušenie   ktorých   sťažovateľ   v   súvislosti   s   napádaným   postupom a rozhodnutím okresného súdu č. k. 20 C 30/2009-251 z 24. novembra 2009 namieta, t. j. základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy (v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy) a v čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, neposkytujú všeobecné súdy na základe sťažovateľovi dostupných opravných prostriedkov predstavujúcich účinné právne prostriedky nápravy namietaného porušenia jeho práv.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažovateľ   mal   možnosť   domáhať sa   preskúmania sťažnosťou   pred   ústavným   súdom   napadnutého   rozsudku   (ale   aj   postupu,   ktorý   jeho vydaniu   predchádzal)   okresného   súdu   č.   k.   20   C/30/2009-251   z   24.   novembra   2009 využitím riadneho opravného prostriedku, a to odvolania, ktoré sťažovateľ napokon pred podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu   aj   využil,   pričom   o   tomto   jeho   odvolaní   rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 15 Co 38/2010-274 z 5. mája 2010. Krajský súd sa v rozsahu svojho   preskúmavacieho   oprávnenia   odvolacieho   súdu   musel   v   podstate   vysporiadať s rovnakými skutkovými a právnymi argumentmi, ako sťažovateľ uvádza aj v konaní pred ústavným súdom.

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (vo vzťahu k postupu a rozhodnutiu okresného súdu) už   po   jej   predbežnom   prerokovaní   odmietol   pre   nedostatok   svojej   právomoci   na   jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2.   K   namietanému   porušeniu   základných   práv   postupom   a   rozhodnutím krajského súdu

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 (v spojení s čl. 1 ods. 1) ústavy a v čl. 36 ods. 1 listiny napadnutým postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co 38/2010 a jeho rozsudkom z 5. mája 2010, ktorým bol rozsudok okresného súdu z 24. novembra 2009 potvrdený, je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný   súd   teda,   tak   ako   to   už   vyslovil   vo   viacerých   svojich   nálezoch,   nie   je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu napadnutého rozsudku krajského súdu.

Z   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   č.   k.   15   Co   38/2010-274 z 5. mája 2010 okrem iného vyplýva:

„Okresný súd zaujal správny právny záver, že nie sú splnené podmienky pre zrušenie vyživovacej   povinnosti   navrhovateľa   k   odporcovi.   Z výsledkov vykonaného dokazovania nepochybne vyplýva, že odporca je naďalej študentom U. v B. Zo správy tejto univerzity zo dňa 9. 12. 2009 vyplýva, aký bol priebeh štúdia u odporcu tak, ako to konštatuje aj okresný súd v dôvodoch rozhodnutia.

... Odporca sa teda štúdiom na vysokej škole sústavne pripravuje na svoje budúce povolanie. Z písomných správ UMB v B. vyplýva, že bol umožnený prestup odporcovi na iný odbor. Správu univerzity považuje odvolací súd za dostačujúcu pre posúdenie, či odporca pokračoval v štúdiu.

...   V   konaní   nebolo   preukázané,   že   by   odporca   vykonával   nejakú   podnikateľskú činnosť,   prípadne   že   by   mal   príjem   z   nejakej   inej   činnosti,   ako   na   to   poukazoval navrhovateľ.

Z   listinných   dôkazov,   ktoré   predložil   v   konaní   odporca,   vyplýva,   že   odporca informoval navrhovateľa a dokonca aj jeho manželku listami, ktoré im zasielal o tom, že študuje, preto tvrdenia odporcu uvedené v odvolaní, že ho odporca neinformoval o svojom štúdiu, nezodpovedá skutočnosti.

... odvolací súd je toho názoru, že vzhľadom na zistenia okresného súdu nie je možné zaujať   záver,   že   by   boli   dané   zákonné   dôvody   pre   zníženie   vyživovacej   povinnosti navrhovateľa k odporcovi.“

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajský súd uviedol dôvody, pre ktoré odvolaniu sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu nevyhovel. Ústavný súd považuje za potrebné konštatovať, že predmetný postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Krajský súd teda v danom prípade neporušil označené základné právo sťažovateľa   nesprávnou   alebo   svojvoľnou   aplikáciou   a   výkladom   práva.   Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   právny   názor   krajského   súdu   svojím   vlastným. Prípadný zásah ústavného súdu, a to nahrádzanie právneho názoru krajského súdu, je možné realizovať len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj   keby ústavný súd nesúhlasil   s interpretáciou   zákonov   všeobecných   súdov, v zmysle ustálenej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

Osobitnou   námietkou   sťažovateľa   je   porušenie   jeho   práv   v   dôsledku   údajne „nesprávne   a   neúplne   zisteného   skutkového   stavu   veci“,   keďže   okresný   súd   sa   údajne nezaoberal navrhovanými dôkazmi a nevyžiadal si od odporcu výkaz o štúdiu, ktorý by bol podľa   názoru   sťažovateľa   spôsobilý   preukázať   prípadnú   potrebu   zrušenia   vyživovacej povinnosti   sťažovateľa   voči   odporcovi.   V   predmetnom   konaní   súdu   vidí   sťažovateľ porušenie   svojho   základného   práva   vyjadriť   sa   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   krajský   súd   v   napadnutom   rozhodnutí   dostatočne podrobne   rozoberá   dôvody,   na   základe   ktorých   dospel   k   záveru   o   potrebe   potvrdenia napadnutého rozsudku okresného súdu. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu týkajúceho sa vykonania dôkazov v predmetnej veci okrem iného vyplýva:

„Odvolací súd je toho názoru, že nebolo potrebné, aby si okresný súd vyžiadal od odporcu výkaz o štúdiu, keďže si vyžiadal správy ohľadne jeho štúdia od univerzity, ktorú navštevuje a podstatným pre posúdenie, či je dôvod na zrušenie vyživovacej povinnosti alebo zníženie výživného je tá skutočnosť, či odporca naďalej študuje, a či je alebo nie je sám sa schopný živiť. V konaní nebolo preukázané, že by odporca bol schopný sám sa živiť a preto sú dané dôvody pre trvanie vyživovacej povinnosti navrhovateľa k odporcovi.“

Podľa názoru ústavného súdu z uvedeného vyplýva, že predmetný právny výklad krajským   súdom   nevykazuje   nedostatky,   ktoré   by   odôvodňovali   záver   o   porušení základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy   a   v   čl.   36   ods.   1   listiny,   ako   aj   základného   práva   vyjadriť   sa   ku   všetkým vykonávaným dôkazom zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. januára 2011