znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 28/2010-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. januára 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. M., Ž., vo veci namietaného porušenia základného práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Michalovce v konaní vedenom pod sp. zn. 15 P 229/03 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ľ. M. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. januára 2010 doručená sťažnosť Ľ. M., Ž.(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Michalovce (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 P 229/03.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom pôvodne podaným 15. mája 2001 Okresnému súdu Trebišov domáhal zverenia maloletých detí Ľ. a J. do svojej starostlivosti.   V   priebehu   konania   sťažovateľ   požadoval   aj   zmenu   úpravy   styku s maloletými deťmi. Podľa sťažovateľa «OS Trebišov sa vzdal rozhodovania a následne KS Košice vec prikazuje na konanie Okresnému súdu v Michalovciach. (...) Okresných súd Michalovce bol v konaní nečinný, konanie neúmerne predlžoval bezdôvodne, čím porušil moje právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky.   (...)   OS   Trebišov   a   OS   Michalovce   si   neplnia   svoje   povinnosti   a vznikajú prieťahy v súdnom konaní. Napr. rozsudok v mene republiky mi bol doručený 28. 10. 2009 ale písaný bol 18. 11. 2008 (15 P 229/03-437) až po zásahu Najvyššieho súdu SR(...)   mi   zaslali   rozhodnutie   v   mene   republiky,   ktoré   po   ôsmich   rokoch   stratilo   svoje opodstatnenie   po   roku   držania   na   OS   Michalovce   a   siedmich   rokoch   nekonania   v „prioritnej“ veci je to len papier. Priorita je pre OS Michalovce neznámy pojem v mojom prípade a nemá zmysel nadobúdať právoplatnosť po ôsmich rokoch. Synovia vyrástli(...), majú nezodpovedané otázky, ich vzťah ku mne je chladný kvôli prieťahom a prístupu OS Michalovce. (...)

Pri uplatnení ochrany môjho základného ľudského práva a slobody som využil všetky právne   prostriedky   OS,   KS,   Ministerstvo   spravodlivosti   SR,   Najvyšší   súd   SR   aj Ombudsmana,   ktoré   mi   právne   predpisy   v   Slovenskej   republike   na   moju   ochranu poskytujú.».

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie nálezom vyslovil, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 P 229/03 došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, a priznal mu finančné zadosťučinenie v sume 1 250 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia v sume 332 €.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už označený všeobecný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (II. ÚS 184/06), a preto už k namietanému porušovaniu označeného práva nečinnosťou tohto orgánu nemôže dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).

Z   podania   sťažovateľa   a   jeho   príloh   vyplýva,   že   napadnuté   konanie   bolo   na okresnom súde skončené vydaním rozsudku 18. novembra 2008, ktoré bolo sťažovateľovi podľa   jeho   slov   doručené   28.   októbra   2009.   Podľa   zistenia   ústavného   súdu   uvedené rozhodnutie okresného súdu nadobudlo právoplatnosť 13. novembra 2009. Sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 14. januára 2010 (daná na poštovú prepravu 13. januára 2010), t. j.   v   čase,   keď   porušenie   označeného   základného   práva   na   okresnom   súde,   ktorý sťažovateľ   označil   za   účastníka   konania,   už   netrvalo   a   konanie   o   jeho   sťažnosti   pred ústavným súdom nebolo spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorú ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (mutatis mutandis I. ÚS 6/03).

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti,   a   pretože   sťažovateľ   sa   v   predmetnej   veci domáhal ochrany svojho základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy v čase, keď v označenom konaní pred okresným súdom namietané porušenie práva už netrvalo, a teda bola odstránená jeho právna neistota, pripadalo do úvahy odmietnutie predmetnej ústavnej sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Nad   rámec   ústavný   súd   poznamenáva,   že   nemožno   akceptovať   sťažovateľovo tvrdenie   o   včasnosti   podania   tejto   sťažnosti   ústavnému   súdu,   ktorú   odvíja   od   svojho predošlého podania z 22. novembra 2009 doručeného ústavnému súdu 1. decembra 2009, resp. od listu ústavného súdu, ktorým bolo toto podanie odložené (18. december 2009), pretože ústavný súd odkladá podania, ak z ich obsahu zistí, že nejde o návrh na začatie konania. Podmienkou na iniciovanie konania pred ústavným súdom je teda podanie návrhu, ktorý spĺňa zákonom o ústavnom súde predpísané náležitosti a je včas podané. V prípade sťažovateľa však tomu tak nebolo.

Navyše   vo   vzťahu   k   charakteru   základného   práva,   ktorého   porušenie   sťažovateľ namieta (základné právo na prerokovanie veci   bez zbytočných prieťahov), aj v prípade uznania dátumu skoršieho podania by bol výsledok konania pred ústavným súdom totožný, t. j. už v čase podania skoršej sťažnosti (1. december 2009) bolo konanie pred okresným súdom právoplatne skončené (13. november 2009).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. januára 2010