znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 28/07-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. marca 2007 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Bc. K. M., M., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., Advokátska kancelária, K., v ktorej namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu v Košiciach č. k. 4 Co E 44/2005-60 z 29. júla 2005, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Bc. K. M. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. januára 2007 doručená sťažnosť Ing. Bc. K. M., M. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., Advokátska kancelária, K., v ktorej namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 Co E 44/2005-60 z 29. júla 2005 (ďalej aj „uznesenie z 29. júla 2005“).

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že 10. marca 2004 podal sťažovateľ ako súdny exekútor Okresnému súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) návrh na zastavenie exekúcie. Okresný súd uznesením č. k. Er 102/96-35 z 21. januára 2005 exekúciu zastavil a oprávnenému uložil povinnosť nahradiť exekútorovi trovy exekúcie v sume 1 580 Sk na jeho účet do 3 dní od právoplatnosti uznesenia. Sťažovateľ proti tomuto uzneseniu podal 9. marca 2005 odvolanie, ktoré okresný súd 16. marca 2005 uznesením č. k. Er 102/96-44 odmietol.   Aj   proti   tomuto   uzneseniu   podal   sťažovateľ   6.   júna   2005   odvolanie.   Dňa 31. októbra   2006   mu bolo   doručené uznesenie   krajského súdu   č.   k.   4   CoE   44/2005-60 z 29. júla 2005, ktorým odvolací súd jeho odvolanie odmietol.

Podľa sťažovateľa uznesením krajského súdu z 29. júla 2005 došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   odmietnutím   odvolania   krajský   súd   porušil   jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľ argumentoval tým, že rozhodnutie o trovách sťažovateľa je rozhodnutím o jeho občianskych právach a záväzkoch (čl. 6 ods. 1 dohovoru). Má teda právo na to, aby o jeho veci rozhodol súd. Argumentoval aj tým, že uznesenie okresného súdu o zastavení exekúcie vydal vyšší súdny úradník, ktorý je štátnym zamestnancom a nespĺňa kritéria nezávislosti zakotvené v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ak vyšší súdny úradník vydal rozhodnutie vo veci v súlade s čl. 141 ods. 2 ústavy, proti takému rozhodnutiu je prípustný opravný prostriedok,   o ktorom   rozhoduje   vždy   sudca.   Zákonný   sudca   okresného   súdu   rozhodol 16. marca 2005 uznesením č. k. Er 102/96-44 tak, že odvolanie odmietol. Podľa sťažovateľa rozhodnutím sudcu o opravnom prostriedku v súlade s čl. 142 ústavy je také rozhodnutie súdu, ktoré rozhodne o dôvodnosti   alebo nedôvodnosti odvolania. Tým, že okresný súd odvolanie odmietol z dôvodu jeho neprípustnosti, odňal sťažovateľovi možnosť konať pred súdom.   Ak   krajský   súd   toto   rozhodnutie   potvrdil,   potom   má   také   isté   nedostatky,   ako rozhodnutie súdu prvého stupňa.

Sťažovateľ   vyjadril   aj   názor,   že   uznesenie   okresného   súdu   o zastavení   exekúcie obsahovalo nesprávne poučenie, v ktorom okresný súd uviedol, že proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok. Sťažovateľ sa však domnieval, že vzhľadom na to, že ide   o rozhodnutie   vyššieho   súdneho   úradníka,   opravný   prostriedok   proti   rozhodnutiu   je prípustný, a preto postupoval v súlade s ustanovením § 204 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), podľa ktorého ak rozhodnutie obsahuje nesprávne poučenie, že odvolanie   nie   je   prípustné,   možno   odvolanie   podať   do   troch   mesiacov   od doručenia rozhodnutia.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť   na   ďalšie   konanie   a v náleze   vyslovil,   že   uznesením   krajského   súdu   č.   k. 4 CoE 44/2005-60 z 29. júla 2005 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a právo   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   namietané   uznesenie   zrušil   a vec   vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie, zakázal mu pokračovať v porušovaní jeho práv, zaviazal ho uhradiť mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk a trovy konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon.

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom...

Podľa   čl.   142   ods.   2   ústavy   súdy   rozhodujú   v   senátoch,   ak   zákon   neustanoví, že vo veci   rozhoduje   jediný   sudca.   Zákon   ustanoví,   kedy   sa   na   rozhodovaní   senátu zúčastňujú aj prísediaci sudcovia z radov občanov a v ktorých veciach môže rozhodnúť aj zamestnanec súdu poverený sudcom. Proti rozhodnutiu zamestnanca súdu povereného sudcom je prípustný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje vždy sudca.

Podľa § 238 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)   a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) konania začaté pred 1. septembrom 2005 sa dokončia podľa práva platného do 31. augusta 2005, ak odsek 2 neustanovuje inak.

Podľa § 238 ods. 2 Exekučného poriadku ustanovenia § 34 ods. 1 až 3, § 37 ods. 4 a 5, § 46 ods. 3, § 47 ods. 3, § 58 ods. 5, § 134 ods. 2, § 136 ods. 3 a 4, § 145 ods. 1 sa použijú aj na konania začaté pred 1. septembrom 2005.

Podľa § 57 ods. 1 písm. c) Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví, ak zastavenie exekúcie navrhol ten, kto navrhol jej vykonanie.

Podľa   §   58   ods.   4   Exekučného   poriadku   účinného   do   31.   augusta   2005   proti rozhodnutiam podľa § 57 ods. 1 písm. a), b), f) až h) je prípustné odvolanie.

Podľa   §   58   ods.   4   Exekučného   poriadku   účinného   od   1.   septembra   2005   proti rozhodnutiam podľa § 57 ods. 1 písm. a), b), f) až h) je prípustné odvolanie. Podľa odseku 5 citovaného ustanovenia proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57 je odvolanie prípustné.

Podľa   §   201   OSP   účastník   môže   napadnúť   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje...

Podľa § 202 ods. 2 OSP odvolanie nie je prípustné ani proti uzneseniu v exekučnom konaní podľa osobitného zákona, ak tento osobitný zákon neustanovuje inak, a ani proti uzneseniu v konaní o vymáhanie súdnych pohľadávok podľa osobitného zákona.

Podľa § 254 ods. 3 OSP účinného do 31. augusta 2005 na exekučné konanie podľa osobitného   predpisu   sa   použijú   ustanovenia   predchádzajúcich   častí,   ak   tento   osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje sa však vždy uznesením.

Podľa   §   374   ods.   2   OSP   sudca,   ktorému   je vec   pridelená   náhodným   výberom pomocou   technických   prostriedkov   a   programových   prostriedkov   podľa   osobitného predpisu, si môže vyhradiť vybavovanie určitých vecí zverených justičným čakateľom alebo súdnym úradníkom.

Podľa § 374 ods. 3 OSP proti rozhodnutiu vydanému v občianskom súdnom konaní súdnym   úradníkom   alebo   justičným   čakateľom   možno   podať   odvolanie   za   rovnakých podmienok   ako   proti   rozhodnutiu   sudcu.   Odvolaniu   podanému proti   rozhodnutiu,   ktoré vydal   súdny   úradník   alebo   justičný   čakateľ,   môže   úplne   vyhovieť   sudca.   Ak   sudca odvolaniu podanému proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa nemieni úplne vyhovieť, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je ústavným princípom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj základom práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej   hlavy   ústavy   (čl.   46   až   50).   Zároveň   podľa   čl.   46   ods.   4   ústavy   podmienky a podrobnosti o tejto ochrane ustanoví zákon, resp. v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy je možné domáhať   sa   práv   podľa   čl.   46   ústavy   len   v medziach   zákonov,   ktoré   toto   ustanovenie vykonávajú (obdobne napr. I. ÚS 56/01, I. ÚS 136/06).

Ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   sú   obdobné   záruky,   že   vec   bude   spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom, a preto v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť.

V namietanom prípade okresný súd uznesením č. k. Er 102/96-35 z 21. januára 2005 na návrh sťažovateľa zastavil exekúciu. Uznesenie bolo vydané vyšším súdnym úradníkom, pričom   obsahovalo poučenie,   že proti   nemu nie je prípustné   odvolanie.   Proti uzneseniu okresného   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   o ktorom   rozhodol   okresný   súd   (sudca) uznesením   č.   k.   Er   102/96-44   zo   16.   marca   2005   tak,   že   ho   odmietol.   V odvolaní sťažovateľa proti tomuto rozhodnutiu rozhodol krajský súd uznesením č. k. 4 CoE 44/2005-60 z 29. júla 2005 tak, že odvolanie sťažovateľa odmietol.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol: „Odvolací súd na základe podaného odvolania vec podľa ust. § 214 ods. 2 písm. a) O.   s.   p.   prejednal   bez   nariadenia   pojednávania,   lebo   dospel   k záveru,   že   odvolanie   je potrebné odmietnuť podľa § 218 O. s. p.. Procesno-právna úpravu §-u 374 ods. 3 O. s. p. ustanovuje,   že   proti   rozhodnutiu   vydanému   v občianskom   súdnom   konaní   súdnym úradníkom alebo justičným čakateľom možno podať odvolanie za rovnakých podmienok ako proti rozhodnutiu sudcu. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže úplne vyhovieť sudca. Ak sudca odvolaniu podanému proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa nemieni úplne vyhovieť, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu.

Podľa ust. § 209 ods. 1 O. s. p. súd prvého stupňa uznesením odmietne odvolanie, ktoré   a)   bolo   podané   oneskorene   alebo   b)   smeruje   proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému odvolanie nie je prípustné.

Vzhľadom na citovanú platnú právnu úpravu obsiahnutú v ustanovení § 209 ods. 1 O. s.   p.   je   namieste   uzavrieť,   že   aj   v prípade   pokiaľ   sudca   odvolaniu   podanému   proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa nemieni úplne vyhovieť (§ 374 ods. 3 tretia veta O. s. p.) vec nepredloží na rozhodnutie odvolaciemu súdu vtedy, ak týmto odvolacím súdom je sám. V prípadoch podľa § 209 ods. 1 písm. a), b) O. s. p. je súd, ktorého   súdny   úradník   alebo   justičný   čakateľ   napadnuté   rozhodnutie   vydal,   odvolacím súdom a proti jeho rozhodnutiu preto už nie je prípustné odvolanie.

V prejednávanej   veci   napadnutým   uznesením   rozhodoval   súd   prvého   stupňa   ako odvolací   súd   o odvolaní   súdneho   exekútora   proti   výroku   o trovách   konania   uznesenia zo dňa   21.   1.   2005   vydaného   vyšším   súdnym   úradníkom.   Keďže   odvolanie   súdneho exekútora smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému odvolanie nie je prípustné (Exekučný poriadok neustanovuje možnosť   podať   odvolanie   proti rozhodnutiu   o trovách   konania   - § 202 ods. 2 O. s. p.), správne súd prvého stupňa podľa § 209 ods. 1 písm. b) O. s. p. o odvolaní rozhodol sám a uznesením toto odmietol.

Vzhľadom na to, že súd, ktorý o odvolaní súdneho exekútora rozhodol je v tomto prípade odvolacím súdom a proti jeho rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie, odvolací súd podľa   ust.   §   218   ods.   1   písm.   c)   O.   s.   p.   odvolanie   súdneho   exekútora   odmietol   ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.“.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či   v konaní pred   všeobecnými súdmi   bol   alebo nebol náležite   zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo, alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody. Skutkové a právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 268/05).

Ústavný súd už spomenul, že ochrany základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa možno domáhať len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (čl. 51 ods. 1 ústavy), pričom podrobnosti o tejto ochrane ustanoví zákon (čl. 46 ods. 4 ústavy). V danom prípade sťažovateľ namietal skutočnosť, že krajský (dovolací) súd odmietol jeho odvolanie proti rozhodnutiu okresného súdu, ktorým tento odmietol odvolanie podané proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka okresného súdu.

Exekučný   poriadok   je   vo   vzťahu   k OSP   špeciálnou   právnou   úpravou,   pričom ustanovenia OSP sa aplikujú v prípade, ak chýba špeciálna právna úprava. V danom prípade všeobecné   súdy   aplikovali   ustanovenia   Exekučného   poriadku   v znení   účinnom   do 31. augusta 2005, pretože exekučné konanie bolo začaté pred 1. septembrom 2005, a preto v súlade   s §   238   ods.   1   Exekučného   poriadku   sa   malo   dokončiť   podľa   skôr   účinného zákonného znenia.

OSP ako   všeobecná   právna úprava v §   202 ods.   2 zakotvuje,   že   odvolanie proti rozhodnutiu v exekučnom konaní podľa Exekučného poriadku je možné len vtedy, ak to tento   zákon   výslovne   pripúšťa.   S prihliadnutím   na   § 58   ods.   4   Exekučného   poriadku odvolanie   proti   uzneseniu   o zastavení   exekúcie   z dôvodu   podľa   §   57   ods.   1   písm.   c) Exekučného poriadku nebolo možné. Súčasná právna úprava exekučného konania účinná od 1. septembra 2005 v § 58 ods. 5 Exekučného poriadku zakotvuje, že proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57 je odvolanie prípustné. Z uvedeného vyplýva, že v čase rozhodovania daná právna úprava neplatila, a preto vzhľadom na § 202 ods. 2 OSP nebolo   možné   uznesenie   o zastavení   exekúcie   vydané   podľa   §   57   ods.   1   písm.   c) Exekučného   poriadku   napadnúť   odvolaním,   a to   ani   v časti   týkajúcej   sa   náhrady   trov exekučného konania. V danom prípade totiž skutočne nie je rozhodujúce, či rozhodoval sudca alebo poverený zamestnanec súdu, pretože aj keby o zastavení exekučného konania a o trovách   exekúcie   rozhodoval   sudca,   odvolanie   by   rovnako   nebolo   prípustné. Z uvedeného zároveň vyplýva, že poučenie exekučného súdu o neprípustnosti odvolania proti jeho uzneseniu bolo správne.

Podľa názoru ústavného súdu z uznesenia krajského súdu č. k. 4 CoE 44/2005-60 z 29.   júla   2005   nevyplýva   jednostrannosť   zakladajúcu   svojvôľu   alebo   takú   aplikáciu zákonných ustanovení, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Ústavný súd sa vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   nedomnieva,   že   by   skutkové   alebo   právne   závery krajského súdu bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s označenými článkami ústavy a dohovoru.

Keďže   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým   rozhodnutím krajského súdu a namietaným základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a právom   na   spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   žiadosťou   sťažovateľa o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sa už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. marca 2007