znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 28/04-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. februára 2004 predbežne prerokoval sťažnosť M. Č., bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. J. L., K., vo veci porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením   Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky sp.   zn.   4 Tz   1/03 z 19.   marca   2003 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. Č. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 28. mája 2003 doručené podanie M. Č. (ďalej len „sťažovateľ“), bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. J. L., K., označené ako „Sťažnosť proti Najvyššiemu súdu SR Bratislava pre porušenie základných práv garantovaných čl. 46 ods. 1, čl. 17 ods. 2, čl. 50 ods. 6 Ústavy SR v spojení s čl.   1   a 12   ods. 1   Ústavy   SR“.   Z jeho   obsahu   vyplynulo,   že   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní o sťažnosti ministra spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „minister spravodlivosti“) pre porušenie zákona podľa § 266 ods. 1 Trestného   poriadku   svojím   uznesením   z 19.   marca   2003 sp.   zn. 4 Tz 1/03 rozhodol,   že právoplatným   uznesením   Krajského   súdu   v Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn. 2 Tos 4/2002 z 29. novembra 2002 bol porušený zákon v ustanovení § 148 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku a v konaní, ktoré mu predchádzalo, v ustanovení § 61 ods. 1 Trestného zákona v prospech sťažovateľa, a preto zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu, zrušil aj uznesenie   Okresného   súdu   v Trenčíne   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   3 Pp 250/2002 z 23. septembra 2002, ako aj ďalšie rozhodnutia na ne obsahovo nadväzujúce a okresnému súdu   prikázal,   aby   vec   v potrebnom   rozsahu   znovu   prejednal   a rozhodol.   Z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti (napádajúc spôsob výkladu a aplikácie § 16, § 62 ods. 1 a 2 Trestného zákona, ako aj čl. III ods. 1 zákona č. 183/1999 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Trestný zákon) sťažovateľ tvrdil, že došlo k porušeniu ním označených základných práv podľa Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), a preto ústavný súd požiadal, aby nálezom rozhodol, že:

„Uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Tz 1/03 boli porušené práva sťažovateľa zaručené článkami 46 ods. 1, 50 ods. 6, a 17 ods. 2 Ústavy SR v spojení s čl. 1 ods. 1 a 12 ods. 1 Ústavy SR.

Uvedené uznesenie sa zrušuje. Ústavný súd SR prikazuje Najvyššiemu súdu SR vec znova prerokovať a rozhodnúť.“

V okolnostiach prípadu sťažovateľ argumentoval tým, že:«Najvyšší súd SR v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tz 1/03 uznesením z 19. marca 2003,   ktoré   mi   bolo   doručené   14.   4.   2003   (doručené   môjmu   obhájcovi)   rozhodol,   že právoplatným uznesením Krajského súdu v Trenčíne z 29. 11. 2002 zn. 2 T os 4/2002 bol porušený zákon v ust. § 148 ods. 1, písm. c Tr. por. a v konaní, ktorému predchádzalo, v ust. § 61 ods. 1 Tr. zák. v môj prospech.

S výrokom a dôvodmi napadnutého uznesenia nesúhlasím a žiadam, aby Ústavný súd Slovenskej republiky vyniesol nález, ktorým konštatuje porušenie mojich základných práv zaručených článkami 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 50 ods. 6 v spojení s čl. 1 ods. 1 a 12 ods. 1 Ústavy SR a napadnuté uznesenie podľa čl. 127 ods. 2 a § 56 ods. 2 zák. č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov toto rozhodnutie zrušil. Súčastne navrhujem, aby podľa ods. 3 písm. b citovaného ustanovenia vrátil vec Najvyššiemu súdu SR na ďaľšie konanie. Napokon navrhujem, aby podľa § 52 ods. 2 citovaného zákona Ústavný súd rozhodol dočasným opatrením o odložení vykonateľnosti napadnutého, právoplatného rozhodnutia. Navrhujem tiež, aby podľa § 26 citovaného zákona rozhodol súd o naliehavosti tejto veci s tým, že ju prejedná mimo poradia, ktoré by jej prináležilo, t. j. prednostne.

Mimoriadne rozsiahle odôvodnenie uznesenia Najvyššieho súdu SR možno v podstate z hľadiska jeho argumentácie zredukovať do dvoch základných názorov, resp. skutočností, ktoré podľa neho opodstatňujú použitie § 62 v súčasnom znení:

1. § 16 ods. 1 Tr. zák. je neaplikovateľný, pretože sa týka výlučne otázky trestnosti činu,   ktorá   otázka   je   definitívne   vyriešená   a nezmeniteľná   s ohľadom   na   formálnu a materiálnu právoplatnosť základných odcudzujúcich rozhodnutí,

2. Čl. III. bod. 1 zákona č. zák. 183/99 Z. z. vykladaných a contrario určuje pre tresty, uložené po 1. 9. 99 - pre ich výkon - ustanovenia „tohto zákona“.

S prvým záverom možno súhlasiť, pretože samotná úvaha o použití, alebo nepoužití tohto   ustanovenia   je   právne   irelevatná.   Za takú ju možno   považovať   s ohľadom   na   jej jednoznačný text a takto určený rozsah pôsobnosti.

Nemožno však súhlasiť so záverom druhým, pretože tento je jednoznačne v rozpore s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR (rozvediem neskôr), čl. 50 ods. 6 (analogicky, resp. pri prípustnom extenzívnom výklade) a v dôsledku toho aj čl. 46 ods. 1 a čl. 17 ods. 2 Ústavy SR a vo svetle iného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (sp. zn. 3 Tz 1/03 zo dňa 7. 5. 2003 - rozhodnutie totožnej povahy) aj s čl. 12 ods. 1 Ústavy SR.

Čl. III bod. 1 má podľa všetkého na mysli spôsob výkonu trestu odňatia slobody, upraveného inak ustanoveniami Trestného poriadku a to napriek tomu, že je prechodným ustanovením Trestného zákona. Je to totiž Trestný zákon, ktorý pri každom druhu trestu uvádza, v čom spočíva jeho výkon.

Zásadnou   otázkou   je,   či   sa   novým   ustanovením   v prechodnom   období   prijatého zákona   postavenie   obvineného,   obžalovaného,   alebo   odsúdeného   zhorší,   alebo   zlepší. Obdobím   prechodným   je   i v tomto   prípade   čas   od   spáchania   skutku   (za   platnosti predchádzajúceho   zákona!)   do   vynesenia   resp.   právoplatnosti   odsudzujúceho   rozsudku. Pokiaľ ide o konkrétne termíny, poukazujem na obsah napadnutého uznesenia. Všetko čo sa viazalo   a viaže   na   skutok,   trest   a jeho   výkon   musí   byť   posudzované   s prihliadnutím   na princíp   zákazu   spätnej   pôsobnosti   nepriaznivejšej   právnej   normy   a naopak   na   princíp použitia normy najpriaznivejšej.

V tomto prípade tento princíp musí viesť pri interpretácií čl. III ods. 1 zákona 183/99 Z. z. k nutnosti odchýliť sa od na prvý pohľad jednoznačného textu a na miesto doslovného výkladu   zvoliť   výklad   konformný   s účelom   a zmyslom   zákona,   ovšem   so   zreteľom   na relevantný, uvedený právny princíp. Ústavný súd (a tvrdím, že ani súd všeobecný) nie je absolútne viazaný doslovným znením zákonného ustanovenia, ak to - ako považujem za opodstatnené - vyžaduje zásada, ktorá má svoj základ v ústavno-právnom poriadku. § 2 Tr. zák. forsíruje, zvýrazňuje represívnu úlohu trestu a jednoznačne vychádza z dobového stupňa spoločenskej nebezpečnosti v ňom zahrnutých trestných činov, ktoré vo všeobecnosti zákon považuje za vysoký.

Trest   -   jeho   druh   a výmera   (rozpätie)   -   je   esenciálnou   súčasťou   právnej   normy, konkrétneho skutku, teda „... pre spoločnosť nebezpečného činu, ktorého znaky sú uvedené v tomto zákone (§ 3 Tr. zák.). V tomto zmysle sa všetko, čo sa týka trestu musí zahrnúť do princípu   „prevídateľnosti“   právnej   normy   v širšom   zmysle.   Uvedomujem   si   možnosť protiargumentu, že páchateľ trestného činu iba v zanedbateľnom rozsahu koriguje svoje protispoločenské konanie v dôsledku úvahy o možnom podmienečnom prepustení z výkonu trestu, čo by v tom momente mohlo vnucovať názor o prípadnom budúcom predstieraní dosiahnutého   stupňa   prevýchovy.   Takýto   protiargument   však   neobstojí.   Ust.   §   62   je súčasťou   trestného   zákona   jeho   všeobecnej   časti.   Nesporným,   zákonodarcom predpokladným   korektívom   správania   potencionálneho   páchateľa   sú   trestné   sadzby ustanovené pre každý jednotlivý trestný čin. Napriek tomu, že na podmienečné prepustenie neexistuje právny nárok (arg.., súd môže... v § 61 Tr. zák.), zákonný nárok na príslušné konanie a na prístup k súdu (§ 331 ods. 1 Tr. por.) je nesporný.

Podľa čl. 1 ods. 1 je Slovenská republika zvrchovaný, demokratický a právny štát. Nespochybniteľným   atribútom   právneho   štátu,   tak   ako   to   bolo   veľarazy   judikované Ústavným   súdom   je   atribút   zákazu   spätnej   pôsobnosti   právnych   noriem,   špeciálne v trestnom zákonodárstve.

Podľa čl. 12 ods. 1 sú ľudia slobodní a rovní v dôstojností i právach. V zmysle tohto ustanovenia nevidím dôvod pre to, aby Najvyšší súd SR rozhodol v dvoch právne totožných veciach, diametrálne odlišným spôsobom. Je len prirodzené, že vytýkam Najvyššiemu súdu SR rozhodnutie, ktoré ma poškodzuje.

Podľa   čl.   17   ods.   2   nikoho   nemožno   stíhať,   alebo   pozbaviť   slobody   inak   ako z dôvodov   a spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon.   Domnievam   sa,   že   pri   prípustnom extenzívnom   výklade   tohto   článku   je   potrebné   vzťahovať   ho,   pokiaľ   ide   o pozbavenie slobody   aj   na   možnosť   domáhať   sa   znovuzískania   slobody   spôsobom,   ktorý   ustanovuje zákon.   V tomto   ohľade   je   potrebné   zvažovať   a podľa   môjho   názoru   zaujať   stanovisko, umožňujúce   uplatňovať   toto   právo   v podmienkach   a za   okolností   výhodnejších   pre žiadateľa.

Podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   SR   sa   každý   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Toto ustanovenie považujem za ťažiskové   v mojom   prípade,   pretože   napadnuté   uznesenie   Najvyššieho   súdu   SR   mi v dôsledku chybného výkladu príslušného zákonného ustanovenia (čl. III bod. 1 zákona 183/99   Z.   z.)   znemožnilo   uchádzať   sa   o podmienečné   prepustenie   podľa   podmienok uvedených v § 61 ods. 1 Tr. zák. s výlúčením § 62 Tr. zák.

Podľa čl. 50 ods. 6 Ústavy SR sa trestnosť činu posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa   priaznivejšie.   I v tomto   prípade,   za   použitia   princípov   uvedených v predchádzajúcej časti sťažnosti mal Najvyšší súd SR aplikovať toto ustanovenie s dôrazom na jeho časť „... keď bol čin spáchaný.“ Ak tak Najvyšší súd SR nepostupoval, porušil moje základné práva v rozsahu, ako som uviedol.»

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   a   s účinnosťou   od   1.   januára   2002 oprávnený konať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd   upravených   buď   v ústave,   alebo v medzinárodnej zmluve o ľudských právach, pokiaľ o ich ochrane nerozhoduje iný súd. Podmienky   konania   ústavného   súdu   o sťažnostiach,   ako   aj   ich   zákonom   predpísané náležitosti   sú   upravené   v   zákone   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“),   pričom nesplnenie niektorej z nich má za následok odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde.   Ústavný   súd   preto   predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.

Pri predbežnom prerokovaní sa osobitne zameral na preskúmanie opodstatnenosti sťažnosti, keďže podľa svojej stabilizovanej judikatúry za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť aj vtedy, ak označeným postupom, konaním alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu označených základných práv alebo slobôd podľa ústavy alebo medzinárodnej zmluvy (II.   ÚS 70/99) alebo keď preskúmanie označeného postupu   (rozhodnutia)   orgánu   štátu   v rámci   predbežného   prerokovania   nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

1. Sťažovateľ predovšetkým namietal, že označeným uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tz 1/03 došlo k porušeniu čl. 50 ods. 6 ústavy, podľa ktorého: „Trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa priaznivejšie.“ Sťažovateľ v tejto súvislosti uviedol, že: „Podľa čl. 1 ods. 1 je Slovenská republika zvrchovaný, demokratický a právny štát. Nespochybniteľným   atribútom   právneho   štátu,   tak   ako   to   bolo   veľarazy   judikované Ústavným   súdom   je   atribút   zákazu   spätnej   pôsobnosti   právnych   noriem,   špeciálne v trestnom zákonodárstve.“ Sťažovateľ ďalej uviedol, že: «I v tomto prípade, za použitia princípov uvedených v predchádzajúcej časti sťažnosti mal Najvyšší súd SR aplikovať toto ustanovenie s dôrazom na jeho časť „... keď bol čin spáchaný.“ Ak tak Najvyšší súd SR nepostupoval, porušil moje základné práva v rozsahu, ako som uviedol.»

Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd predovšetkým posúdil obsah a rozsah použitia ústavného zákazu retroaktivity v trestnom práve podľa čl. 50 ods. 6 ústavy,   v súlade   s ktorým   sa   podľa   zákona   účinného   v čase,   keď   bol   čin   spáchaný, posudzuje   „trestnosť   činu   a ukladanie   trestu.   Neskorší   zákon   sa   použije,   ak   je   to   pre páchateľa priaznivejšie“. Doslovné prenesenie tejto ústavnej zásady do Trestného zákona predstavuje jeho § 16 ods. 1, ktorý je podľa sťažovateľa v jeho prípade neaplikovateľný, „pretože   sa   týka   výlučne   otázky   trestnosti   činu,   ktorá   otázka   je   definitívne   vyriešená a nezmeniteľná   s ohľadom   na   formálnu   a materiálnu   právoplatnosť   základných odcudzujúcich rozhodnutí“.

Takýto rozsah zákazu retroaktivity v trestnom práve potvrdzuje aj čl. 7 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva naň nadväzujúca. Vo vzťahu k čl. 50 ods. 6 ústavy sťažovateľ namietal porušenie zákazu retroaktivity vo svojej trestnej veci (otázke) týkajúcej sa   spôsobu   výkonu   už   uloženého   trestu.   K jeho   porušeniu   malo   dôjsť   v dôsledku rozhodnutia najvyššieho súdu o použití príslušných ustanovení Trestného zákona, ktoré sa počas doby výkonu jeho trestu zmenili v jeho neprospech (§ 61 ods. 1, resp. § 62 ods. 1 Trestného zákona). Podľa jeho tvrdení zatiaľ čo správne postupoval okresný súd aj krajský súd,   ktoré   pod termínmi „rozhodovanie o treste“ (3 Pp   250/2002), resp.   „výkon trestu“ (2 Tos   4/2002)   rozumeli   aj   rozhodovanie   o jeho   podmienečnom   prepustení   na   slobodu a v dôsledku toho aplikovali ustanovenie § 61 Trestného zákona platné v čase spáchania trestného činu (ktoré umožňuje prepustenie odsúdeného z výkonu trestu po polovici výkonu uloženého   trestu),   pochybil   ale   najvyšší   súd,   ktorý   v konaní   o sťažnosti   pre   porušenie zákona súhlasil so stanoviskom generálneho prokurátora a ministra spravodlivosti, podľa ktorých vo vzťahu k § 16 ods. 1 Trestného zákona treba „rozlišovať medzi ukladaním trestu a jeho výkonom“, pričom uvedené ustanovenie Trestného zákona je koncipované tak, že pod   trestnosťou   činu   „nemožno   rozumieť   otázky   súvisiace   s rozhodovaním o podmienečnom prepustení, pretože jeho použitie je možné len na posúdenie trestnosti činov, o ktorých ešte nebolo právoplatne rozhodnuté“ (4 Tz 1/03). Vychádzajúc z takéhoto výkladu § 16 ods. 1 Trestného zákona podľa najvyššieho súdu nie je v rozpore so zákazom retroaktivity (a čl. 50 ods. 6 ústavy) použitie § 62 ods. 1 Trestného zákona (v „sprísnenom“ novelizovanom znení od 1. septembra 1999 - zákon č. 183/1999 Z. z.), ktorý umožňuje za trestný čin spáchaný sťažovateľom podmienečné prepustenie „až po výkone dvoch tretín uloženého   trestu   odňatia   slobody“,   ale   v rozpore   s §   16   ods.   1   Trestného   zákona   bolo použitie § 61 Trestného zákona platného v čase spáchania trestného činu okresným súdom aj krajským súdom.

V tejto časti sťažnosti ústavný súd skúmal, či takýto postup a označené uznesenie najvyššieho súdu signalizujú možnosť porušenia čl. 50 ods. 6 ústavy. Vychádzal pritom zo zásady, podľa ktorej postup orgánu štátu rešpektujúci medzinárodné záväzky Slovenskej republiky (resp. postup, v rámci ktorého vykladá a aplikuje príslušný vnútroštátny predpis spôsobom   súladným   s platným   medzinárodným   záväzkom   Slovenskej   republiky) nesignalizuje per   se možnosť   porušenia   čl.   50   ods.   6   ústavy,   reálnosť   ktorej   by   bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. V tejto súvislosti ústavný súd uvádza rozhodnutie Komisie pre ľudské práva (ďalej len „Komisia“) z 3. marca 1986, ktoré potvrdzuje, že: „Článok 7 dohovoru sa vzťahuje na uloženie trestu a nie na spôsob jeho výkonu, v dôsledku čoho nezabraňuje zmene zákona v neprospech odsúdeného, pokiaľ ide o jeho podmienečné prepustenie“ (sťažnosť č. 11653/85 - Hobden v. United Kingdom). Aj v prípade nepublikovaného rozhodnutia Komisie o sťažnosti č. 1701/62 z 22. júla 1963 táto potvrdila, že: „Ustanovenie čl. 7 sa vzťahuje na ukladanie trestu osobe v súvislosti s jej odsúdením.   Toto   ustanovenie   však   nevylučuje použitie   zákona   stanovujúceho   prísnejšie podmienky   prepustenia   z väzenia   voči   osobám   súdeným   a odsúdeným   pred   vydaním takéhoto zákona“, v dôsledku čoho „čl. 7 in fine nie je aplikovateľný na okolnosti týkajúce sa podmienok prepustenia“ (rozhodnutie Komisie o sťažnosti č. 3347/67 z 11. júla 1968). Z uvedeného pohľadu ústavný súd posúdil napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ktorým (pridržiavajúc   sa   rozlišovania   medzi   ukladaním   a výkonom   trestu   podľa   §   16   ods.   1 Trestného   zákona   a následného   uplatňovania   zákazu   retroaktivity)   zaujal   stanovisko k použitiu   pravidla   zákazu   retroaktivity   len vo   vzťahu   k posúdeniu   trestnosti   a uloženiu trestu,   ale nie   aj   vo   vzťahu   k spôsobu   jeho   výkonu,   t.   j.   postupoval   spôsobom,   ktorý v zásade zodpovedá platnému medzinárodnému záväzku Slovenskej republiky podľa čl. 7 dohovoru. Keďže rozhodnutie najvyššieho súdu (a v dôsledku uvedeného) bez ďalšieho nesignalizuje možnosť porušenia čl. 50 ods. 6 ústavy, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, bolo ju potrebné v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Túto   skutočnosť   považoval   ústavný   súd   za   rozhodujúcu   aj   pre   predbežné prerokovanie   sťažnosti   sťažovateľa   v časti   namietajúcej   porušenie   jeho základných   práv podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 46 ods. 1 ústavy, keďže k ich porušeniu by v okolnostiach prípadu mohlo dôjsť jedine nerešpektovaním a prostredníctvom porušenia ústavného zákazu retroaktivity   obsiahnutého   v čl.   50   ods.   6   ústavy.   Keďže   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa nedošiel k záveru, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu signalizuje možnosť porušenia čl. 50 ods. 6 ústavy, a berúc do úvahy aj obsahovú a logickú   spätosť   tohto   základného   práva   s ďalšími   označenými   základnými   právami sťažovateľa, bolo potrebné jeho sťažnosť aj v časti namietajúcej porušenie jeho základných práv   podľa   čl.   17   ods.   2   a čl.   46   ods.   1   ústavy   odmietnuť   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

Ústavný   súd   napokon   uvádza,   že   z dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti   musel odmietnuť aj sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 ústavy,   keďže   tieto   obsahujú   základné   zásady   právneho   štátu,   resp.   prirodzenoprávnu povahu   základných   práv   a slobôd,   vzhľadom   na   čo   „nemôžu   plniť   poslanie   priamo aplikovateľných   ustanovení   v individuálnych   konaniach“   (I.   ÚS   8/97,   II. ÚS   821/00). Pokiaľ ide o čl. 12 ods. 1 ústavy, jeho porušenie nezakladá ani skutočnosť, že najvyšší súd rozhodol   v   „dvoch   právne   totožných   veciach   diametrálne   odlišným   spôsobom“,   ako   to uviedol sťažovateľ vo svojej sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. februára 2004