znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 28/02-94

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7.   mája 2003 zloženého z predsedu Jána Klučku a zo sudcov Alexandra Bröstla a Ľudmily Gajdošíkovej prerokoval návrh skupiny 30 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpenej advokátkou JUDr. E.   Cs.,   B.,   a návrh generálneho prokurátora Slovenskej   republiky na začatie   konania   podľa   čl.   125   ods.   1   písm.   d)   Ústavy   Slovenskej   republiky   o súlade všeobecne   záväzného   nariadenia   hlavného   mesta   Slovenskej   republiky   Bratislavy   č. 13/2001   z 8.   novembra   2001   o miestnom   poplatku   za   zber,   prepravu   a zneškodňovanie komunálnych   odpadov   a drobných   stavebných   odpadov   v znení   neskorších   zmien a doplnkov s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 4, čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 20 ods. 1 a 3 a s čl. 71 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, s ustanoveniami § 6 ods. 2 zákona Slovenskej národnej rady č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov, § 11 ods. 5 písm.   a),   c)   a f)   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   377/1990   Zb.   o hlavnom   meste Slovenskej   republiky   Bratislave   v znení   neskorších   predpisov,   §   35   ods.   1   zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov, § 6 ods. 1 písm. d) a ods. 2 zákona   č. 52/1998   Z.   z.   o ochrane   osobných   údajov   v informačných   systémoch   v znení neskorších predpisov, § 10d ods. 4 písm. b) a ods. 5 písm. d), § 11 ods. 1 a § 15 zákona Slovenskej   národnej   rady   č.   544/1990   Zb.   o miestnych   poplatkoch   v znení   neskorších predpisov   a   §   39   ods.   9   zákona   č.   223/2001   Z.   z.   o odpadoch   a o zmene   a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a takto

r o z h o d o l :

Návrhu   skupiny   30   poslancov Národnej   rady   Slovenskej   republiky a generálneho prokurátora Slovenskej republiky   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 7. februára 2002 doručené podanie skupiny 30 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej „navrhovatelia“ alebo „skupina poslancov“), zastúpenej advokátom JUDr. J. D., DrSc., B. (splnomocnenie   následne   prevzala   advokátka   JUDr.   E.   Cs.),   označené   ako   „Návrh   na začatie konania na preskúmanie súladu Všeobecne záväzného nariadenia hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy č. 13/2001 zo dňa 8. novembra 2001 o miestnom poplatku za zber, prepravu a zneškodňovanie komunálnych odpadov a drobných stavebných odpadov s čl. 71 ods. 2, čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 20 ods. 1 a 3 v spojení s čl. 13 ods. 4 a čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj s § 11 ods. 5 písm. a) zákona Slovenskej národnej rady č. 377/1990 Zb. o hlavnom meste Slovenskej republiky Bratislave a § 11 ods. 5 písm. f) zákona Slovenskej národnej rady č. 377/1990 Zb. o hlavnom meste Slovenskej republiky Bratislave   v znení   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   130/1991   Zb.   a   §   15   zákona Slovenskej národnej rady č. 544/1990 Zb. o miestnych poplatkoch v konaní podľa čl. 125 ods.   1   písm.   d)   ústavného   zákona   č.   90/2001   Z.   z.,   ktorým   sa   mení   a dopĺňa   Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov“. Navrhovatelia žiadali, aby   ústavný   súd   rozhodol   o pozastavení   účinnosti   všeobecne   záväzného   nariadenia hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy č. 13/2001 z 8. novembra 2001 o miestnom poplatku za zber, prepravu a zneškodňovanie komunálnych odpadov a drobných stavebných odpadov v znení zmien a doplnkov (ďalej len „všeobecne záväzné nariadenie“). Návrh bol následne   doplnený   a rozšírený   podaniami právneho   zástupcu   navrhovateľov doručenými ústavnému súdu 21. februára 2002, 25. februára 2002 a 15. marca 2002. Ústavný súd návrh skupiny poslancov prerokoval na predbežnom prerokovaní 27. marca 2002 a uznesením č. k.   II. ÚS 28/02-30   rozhodol   o jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie,   pričom   ich   návrhu   na pozastavenie   účinnosti   napadnutého   všeobecne   záväzného   nariadenia   nevyhovel.   Dňa 20. mája   2002   podal   ústavnému   súdu   návrh   generálny   prokurátor   Slovenskej   republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) na preskúmanie súladu všeobecne záväzného nariadenia s čl. 13 ods. 4, čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 20 ods. 1 a 3 a s čl. 71 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), s ustanoveniami § 6 ods. 2 zákona Slovenskej národnej rady č.   369/1990   Zb.   o obecnom   zriadení   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o obecnom   zriadení“),   §   11   ods.   5   písm.   c)   a f)   zákona   Slovenskej   národnej   rady č. 377/1990   Zb.   o hlavnom   meste   Slovenskej   republiky   Bratislave   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o hlavnom meste“), § 35 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady   č.   511/1992   Zb.   o správe   daní   a poplatkov   a o zmenách   v sústave   územných finančných   orgánov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o správe   daní a poplatkov“), § 6 ods. 1 písm. d) a ods. 2 zákona č. 52/1998 Z. z. o ochrane osobných údajov   v informačných   systémoch   v znení neskorších   predpisov,   § 10d ods.   4 písm.   b) a ods. 5 písm. d), § 11 ods. 1 a § 15 zákona Slovenskej národnej rady č. 544/1990 Zb. o miestnych   poplatkoch   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o miestnych poplatkoch“)   a §   39   ods.   9   zákona č.   223/2001   Z. z.   o odpadoch   a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o odpadoch“). Ústavný súd   uznesením   č.   k.   II. ÚS 243/02-25   z 18. decembra   2002   rozhodol   o prijatí   návrhu generálneho prokurátora na ďalšie konanie a spojení s vecou sp. zn. II. ÚS 28/02.

II.

Navrhovatelia namietali nesúlad všeobecne záväzného nariadenia o. i. s čl. 71 ods. 2 ústavy   v spojení   s §   11   ods.   5 písm.   a) a f)   zákona   o hlavnom meste a s § 15   zákona o miestnych poplatkoch v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy. Navrhovatelia o. i. argumentovali tým, že:

«VZN možno hodnotiť ako všeobecne záväzné nariadenia vydané pri výkone úloh štátnej správy prenesených na obec podľa splnomocnení zákona č. 377/1990 Zb. o hlavnom meste   Slovenskej   republiky   Bratislave   v znení   zákona   č.   130/1991   Zb.,   zo   zákona o miestnych   poplatkoch   č.   544/1990   Zb.   a zo   zákona   č.   223/2001   Z.   z.   o odpadoch a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov.   Pre   identifikáciu   vzťahu   k ústavou   zverenej normotvornej   kompetencii   je   dôležitá   aj   úprava   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č. 494/1991 Zb. o štátnej správe v odpadovom hospodárstve v znení neskorších predpisov, ako aj Ústavným súdom Slovenskej republiky vyslovený právny názor: „Ústavný súd zastáva právny názor, že rozhodovanie o odpade na území mesta nie je plnením úloh samosprávy obce.“   (II. ÚS 39/98.   Zbierka   nálezov   a uznesení   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky 1998, s. 254)

Ak   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   nebude   kvalifikovať   VZN   ako   všeobecne záväzný právny predpis vydaný podľa čl. 71 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, potom navrhovateľ žiada, aby ústavný súd preskúmal dodržanie normotvornej kompetencie orgánu územnej samosprávy podľa čl. 68 Ústavy Slovenskej republiky....

Normotvorná právomoc obce sa čl. 68 a čl. 71 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky neupravuje nezávisle od ostatných ustanovení Ústavy SR. Ústavný súd Slovenskej republiky vo   veciach   týkajúcich   sa   tvorby   obecných   predpisov   uviedol:   „Pri   uplatňovaní normotvornej právomoci podľa čl. 68, aj podľa čl. 71 ods. 2 prvá veta ústavy, obec môže prijímať   len   všeobecne   záväzné   nariadenia,   ktoré   sú   v súlade   so   všetkými   súvisiacimi ustanoveniami   ústavy.“   (II.   ÚS   70/97.   Zbierka   nálezov   a uznesení   Ústavného   súdu Slovenskej republiky 1998, s. 240)

Účel   a podstatu   právomoci   obcí   vydávať   vlastné   právne   predpisy   Ústavný   súd Slovenskej republiky vysvetlil v názore:

„Slovenská republika je podľa čl. 1 ústavy zvrchovaný demokratický a právny štát. Pri   uplatnení   čl.   1   ústavy   sa   Slovenská   republika   nevzdáva   časti   svojej   zvrchovanosti v prospech obcí. Obec podľa čl. 65 ods. 1 ústavy je právnickou osobou, ktorá za podmienok ustanovených zákonom samostatne hospodári s vlastným majetkom a so svojimi finančnými prostriedkami. Týmito svojimi právami sa obec neodlišuje od iných typov právnických osôb. Pri výkone štátnej správy obec môže vydávať všeobecne záväzné nariadenia, ak je na to splnomocnená zákonom. Ani touto podmienečne priznanou právomocou sa obec zásadne neodlišuje od všetkých ostatných právnických osôb, pretože aj iné právnické osoby môžu mať   delegovanú   normotvornú   právomoc“   (II.   ÚS   19/97.   Zbierka   nálezov   a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 1997, s. 125)

„Orgán územnej samosprávy je oprávnený ukladať všeobecne záväzným nariadením povinnosti   osobám,   avšak   len   pri   zachovaní   ich   základných   práv   a slobôd   a len   za podmienok ustanovených ústavou a zákonom.“ (II. ÚS 94/95. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 1995, s. 104)

Mestské zastupiteľstvo hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy pri vydaní VZN porušilo čl. 71 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, lebo prijalo všeobecne záväzné nariadenie, ktoré bez základu v zákone ustanovuje povinnosti obmedzujúce základné práva a slobody priznané Ústavou Slovenskej republiky.»

Podobne argumentoval aj generálny prokurátor, ktorý vo svojom návrhu uviedol:„Podľa čl. 71 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky pri výkone štátnej správy môže obec   a vyšší   územný   celok   vydávať   v rámci   svojej   územnej   pôsobnosti   na   základe splnomocnenia v zákone a v jeho medziach všeobecne záväzné nariadenia. Výkon štátnej správy prenesený na obec alebo na vyšší územný celok zákonom riadi a kontroluje vláda. Podrobnosti ustanovuje zákon.

Všeobecne záväzné nariadenie možno hodnotiť ako všeobecne záväzné nariadenie vydané pri výkone úloh štátnej správy prenesených na obec podľa splnomocnení zákona č. 544/1990 Zb. o miestnych poplatkoch v znení neskorších predpisov....

Mestské zastupiteľstvo Hlavného mesta Slovenskej republiky pri vydaní všeobecne záväzného nariadenia porušilo čl. 71 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky ako aj ustanovenie §   6   ods.   2   zákona   č.   369/1990   Zb.   o obecnom   zriadení   v znení   neskorších   predpisov v spojení s ustanovením § 11 ods. 5 písm. a) zákona č. 377/1990 Zb. o Hlavnom meste Slovenskej   republiky   Bratislave   v znení   neskorších   predpisov,   lebo   prijalo   všeobecne záväzné   nariadenie,   ktoré   bez   základu   v zákone   ustanovuje   povinnosti   obmedzujúce základné   práva   a slobody   (vrátane   majetkových   práv   priznaných   Ústavou   Slovenskej republiky).“

Vo   svojom   stanovisku   k tejto   časti   návrhu   navrhovateľov   z 12.   apríla   2002 (č. j. 1113/2002-prim.) primátor hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy uviedol:„Od   1.   júla   2001   platí   v oblasti   nakladania   s komunálnymi   odpadmi   a drobnými stavebnými odpadmi na území Slovenskej republiky nová právna úprava, zákon č. 223/2001 Z.   z. o odpadoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov.   Od 1. januára 2002 sa stal účinným zákon č. 453/2001 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov a menia a dopĺňajú sa niektoré   ďalšie   zákony.   Podľa   §   4   ods.   2   písm.   f)   zákona   č.   369/1990   Zb.   o obecnom zriadení   v znení   neskorších   predpisov   obec   pri   výkone   samosprávy   zabezpečuje verejnoprospešné služby, najmä nakladanie s komunálnym odpadom a drobným stavebným odpadom   (s   odkazom   na   zákon   č. 223/2001   Z.   z.   o odpadoch   a o zmene   a doplnení niektorých   zákonov),   udržiavanie   čistoty   v obci,   správu   a údržbu   verejnej   zelene a verejného   osvetlenia,   zásobovanie   vodou,   odvádzanie   odpadových   vôd,   nakladanie s odpadovými vodami zo žúmp a miestnu verejnú dopravu.

Zákon   č.   223/2001   Z.   z.   o odpadoch   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov novelizoval s účinnosťou od 1. januára 2002 zákon Slovenskej národnej rady č. 544/1990 Zb.   o miestnych   poplatkoch   v znení   neskorších   predpisov.   Podľa   §   1   ods.   2   zákona Slovenskej národnej rady č. 544/1990 Zb. o miestnych poplatkoch obec vyberá miestny poplatok za zber, prepravu a zneškodňovanie komunálnych odpadov, ktoré vznikli na území obce,   a drobných   stavebných   odpadov,   ktoré   vznikli   na   území   obce.   Podľa   §   4   ods.   3 písm. c) zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení zákona č. 453/2001 Z. z. obec pri   výkone   samosprávy   rozhoduje   vo   veciach   miestnych   daní   a miestnych   poplatkov a vykonáva ich správu.

Všeobecne   záväzné   nariadenie   hlavného   mesta   Slovenskej   republiky   Bratislavy č. 13/2001 o miestnom poplatku za zber, prepravu a zneškodňovanie komunálnych odpadov a drobných stavebných odpadov v znení neskorších predpisov je potrebné posudzovať podľa súčasne platnej právnej úpravy, z ktorej jednoznačne vyplýva, že nariadenie bolo vydané podľa čl. 68 ústavy ako všeobecne záväzné nariadenie vo veciach územnej samosprávy a na zabezpečenie   úloh   vyplývajúcich   pre   samosprávu   zo   zákona.   Navrhovateľom   namietané porušenie čl. 71 ods. 2 ústavy zo strany hlavného mesta v prípade všeobecne záväzného nariadenia č. 13/2001 preto neprichádza do úvahy.“

Ústavný   súd   pri   posudzovaní   týchto   častí   návrhov   považoval   za   potrebné identifikovať oprávnenia obcí pri nakladaní s komunálnym a drobným stavebným odpadom na strane jednej a vo veciach miestnych daní a poplatkov na strane druhej z toho hľadiska, či pri ich uplatňovaní ide o výkon samosprávy obce podľa čl. 68 ústavy alebo o prenesený výkon štátnej správy podľa čl. 71 ods. 2 ústavy. Pokiaľ ide o miestne dane a poplatky, ustanovenie § 4 (samospráva obce) ods. 3 písm. c) zákona o obecnom zriadení uvádza: „Obec pri výkone samosprávy najmä rozhoduje vo veciach miestnych   daní a miestnych poplatkov5a) a vykonáva ich správu“, pričom poznámka č. 5a k tomuto ustanoveniu odkazuje na „zákon Slovenskej národnej rady č. 544/1990 Zb. o miestnych poplatkoch“. V písmene f) toho   istého   odseku   §   4   zákon   o obecnom   zriadení   uvádza,   že   obec   zabezpečuje verejnoprospešné   služby,   najmä   „nakladanie   s komunálnym   odpadom   a drobným stavebným odpadom,5c)“, pričom poznámka č. 5c k tomuto ustanoveniu odkazuje na „§ 39 zákona č. 223/2001 Z. z. o odpadoch“. Po preskúmaní oboch spomenutých zákonov ústavný súd zistil, že vzhľadom na skutočnosť, že zákonodarca neposudzuje ako výkon prenesenej pôsobnosti   štátnej   správy   ani   nakladanie   obcí   s odpadmi,   ani   konanie   a rozhodovanie obcí vo veci miestnych poplatkov, „platí, že ide o výkon samosprávnej pôsobnosti obce“ (§ 4   ods.   4   zákona   o obecnom   zriadení).   Túto   skutočnosť   považoval   ústavný   súd   za významnú   z toho   dôvodu,   že   navrhovatelia   namietali   nesúlad   všeobecne   záväzného nariadenia   aj   s ustanoveniami   zákonov,   ktoré   upravujú   nakladanie   s odpadmi   (zákon o odpadoch), avšak nie aj poplatkovú povinnosť za ich odvoz, resp. zneškodňovanie. Keďže tak   nakladanie   s komunálnym   a drobným   stavebným   odpadom,   ako   aj   rozhodovanie o miestnych   poplatkoch   patrí   medzi   právomoci,   ktoré   obce   vykonávajú   v rámci   svojej samosprávy (pričom ich postup musí byť v súlade s právnou úpravou, na ktorú odkazuje § 4 zákona o obecnom   zriadení vo   svojich   poznámkach   5a   a 5c,   t.   j.   zákonom   o miestnych poplatkoch, resp. zákonom o odpadoch), a keďže všeobecne záväzné nariadenie sa preto ani nemohlo dostať do nesúladu s čl. 71 ods. 2 ústavy, ako to tvrdili navrhovatelia, ústavný súd ich   návrhu   v tejto   v časti   nevyhovel.   Z rovnakých   dôvodov   nevyhovel   ani   žiadosti generálneho prokurátora o vyslovenie nesúladu všeobecne záväzného nariadenia s § 6 ods. 2 zákona o obecnom zriadení v spojení s § 11 ods. 5 písm. c) a f) zákona o hlavnom meste.

III.

Navrhovatelia ďalej tvrdili, že všeobecne záväzné nariadenie sa dostalo do nesúladu aj s čl. 19 ods. 2 a 3 ústavy v spojení s čl. 13 ods. 1 písm. a) a s čl. 1 ústavy z toho dôvodu, že v rámci ohlasovacej povinnosti podľa jeho § 6 obec vyžaduje od poplatníkov za odpady také údaje osobnej povahy, ktoré predstavujú neústavný zásah do ich základného práva na súkromie a práva na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním osobných údajov podľa čl. 19 ods. 2 a 3 ústavy. Navrhovatelia argumentovali tým, že:

«Mestské zastupiteľstvo hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy prijalo VZN nad rámec normotvorných kompetencií udelených Národnou radou Slovenskej republiky, čím   porušilo   ustanovenia   Ústavy   Slovenskej   republiky   o kompetencii   orgánov   územnej samosprávy   pri   vydávaní   všeobecne   záväzných   nariadení.   VZN   zároveň   porušuje   rad základných   práv,   ktoré   sa   Ústavou   Slovenskej   republiky   priznávajú   každému,   teda   aj všetkým osobám s trvalým alebo prechodným pobytom na území hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislava....

VZN ustanovuje ohlasovaciu povinnosť pre všetkých poplatníkov (§ 6). Napríklad fyzická osoba, ktorá nie je podnikateľom a má v hlavnom meste trvalý alebo prechodný pobyt, je povinná doručiť správcovi poplatku vyhlásenie poplatníka, ktorého náležitosti sú uvedené v prílohe č. 2 tohto všeobecne záväzného nariadenia do 31. marca 2002 (§ 6 ods. 1). Podľa Prílohy č. 2 vyhlásenie poplatníka má náležitosti:

„1.   presná   identifikácia   nehnuteľnosti   -   adresa,   - katastrálne   územie,   - parcelné číslo, - súpisné číslo, - identifikačné číslo bytu

2. údaje za všetkých poplatníkov, ktorí majú v nehnuteľnosti trvalý alebo prechodný pobyt - meno, - priezvisko, - rodné číslo.“

Podľa § 4 VZN: „Na území hlavného mesta sa uplatňuje množstvový zber podľa sadzobníka poplatkov, ktorý tvorí prílohu č.   1 tohto všeobecne záväzného nariadenia.“ V prílohe č. 1 sa ustanovujú poplatky podľa objemu nádoby (110 l, 120 l, 240 l), resp. podľa objemu kontajnera (1100 l) na odvoz odpadkov a podľa frekvencie odvozu (1x za dva týždne, resp. 1x za týždeň). Pre účely právnej úpravy VZN je celkom irelevantný počet osôb, ktoré   majú   v nehnuteľnosti   trvalý   alebo   prechodný   pobyt,   ako   aj   údaje   o ich   mene, priezvisku   a rodnom   čísle.   Mestské   zastupiteľstvo   hlavného   mesta   Slovenskej   republiky Bratislavy   prostredníctvom   VZN   uložilo   povinnosť,   ktorou   porušilo   právo   na   ochranu súkromného   a rodinného   života   priznané   čl.   19   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky a zároveň   porušilo   aj   právo   na   ochranu   pred   neoprávneným   zhromažďovaním   údajov o osobe priznané čl. 19 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky. Mestské zastupiteľstvo hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy vo VZN určilo povinnosť, ktorá nie je ustanovená zákonom, čím porušilo aj čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky.»

V doplnení svojho návrhu z 21. februára 2002 navrhovatelia uviedli, že: «Všeobecne záväzné nariadenie hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy č. 2/2002 zo dňa 7. februára 2002, ktorým sa mení a dopĺňa všeobecne záväzné nariadenie hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy č. 13/2001 o miestnom poplatku za zber, prepravu a zneškodňovanie   komunálnych   odpadov   a drobných   stavebných   odpadov   (ďalej   len „Novela VZN“)....

Novelou VZN sa článok 6 VZN doplnil o predtým neexistujúci odsek 7: „Vyhlásenie podľa odsekov 1 a 2 sa doručuje správcovi poplatku na tlačivách, ktorých vzory sú uvedené v prílohách č. 5 a 6.“

Novelou VZN sa zmenili aj obligatórne náležitosti príloh VZN, ktorými sa okrem iného   ustanovili   náležitosti   vyhlásenia   poplatníka   a náležitosti   vyhlásenia   platiteľa poplatku.

Navrhovateľ v svojom pôvodnom návrhu namietol, že VZN je v nesúlade s: 1. normotvornou právomocou obce podľa čl. 71 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj s normotvorným   splnomocnením   zákonov   relevantných   v okolnostiach   prípadu a identifikovaných v návrhu, 2. čl. 20 ods. 1 a 3 v spojení s čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, 3. čl. 19 ods. 3 v spojení s čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky.

Novelizáciou   VZN   sa   nezmenil   skutkový   stav.   Poplatok   sa   naďalej   platí   podľa objemu nádoby určenej na odpad.

Novela   VZN   nezmenila   nič   na   nesúlade   namietnutom   v bode   1   a 2   pôvodného návrhu. Právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života (čl. 19 ods. 2), a pred neoprávneným zhromažďovaním údajov o svojej osobe sa aj Novelou VZN naďalej porušuje. Novela VZN iba zmenila údaje o súkromí a o osobe, ktoré Mestské zastupiteľstvo hlavného mesta Slovenskej republiky ukladá predložiť subjektu, voči ktorému existuje oznamovacia povinnosť.

Podľa Prílohy č. 2 pôvodného VZN: „vyhlásenie poplatníka má náležitosti:

1. presná identifikácia nehnuteľnosti - adresa, - katastrálne územie, - parcelné číslo,

- súpisné číslo, - identifikačné číslo bytu

2. údaje za všetkých poplatníkov, ktorí majú v nehnuteľnosti trvalý alebo prechodný pobyt - meno, - priezvisko, - rodné číslo.“

Podľa   Novely   VZN   Príloha   č.   2   k všeobecne   záväznému   nariadeniu   č.   13/2001 v znení všeobecne záväzného nariadenia č. 2/2002 má náležitosti vyhlásenia poplatníka zahŕňajúce tri okruhy: 1. presná identifikácia nehnuteľnosti, 2. údaje za všetkých poplatníkov, ktorí majú v nehnuteľnosti trvalý alebo prechodný pobyt, 3. nepovinné údaje (telefón, fax, e-mail, evidenčné číslo SIPO).

V druhom okruhu predpísaných údajov (údaje za všetkých poplatníkov) sa pôvodne vyžadovaný   údaj   o rodnom   čísle   podľa   Novely   VZN   nahradil   požiadavkou   dátumu narodenia. Okrem toho sa v tomto okruhu povinných údajov Novelou VZN začal vyžadovať ďalší   údaj osobnej   poznámky –   podpis poplatníka“   (s poznámkou,   že podpis vyjadruje súhlas poplatníka s poskytnutím jeho osobných údajov ohlasovateľovi; môže podpísať aj zákonný zástupca poplatníka)“.

Novela VZN jeden údaj osobnej povahy (rodné číslo) nahradila iným údajom osobnej povahy   (dátum   narodenia).   Novela   VZN   počet   povinne   vyžadovaných   údajov   rozšírila o požiadavku   podpisu.   Novela   VZN   v skutočnosti   nezmiernila,   ale   zintenzívnila   nesúlad úpravy vydanej Mestským zastupiteľstvom hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy s Ústavou Slovenskej republiky.»

Aj   generálny   prokurátor   vo   svojom   návrhu   uviedol,   že   uložením   povinnosti poplatníkom   podľa   §   6   ods.   1   a 4   v spojení   s prílohami č.   2   a 4   všeobecne   záväzného nariadenia Mestské zastupiteľstvo v Bratislave „uložilo povinnosť, ktorou porušilo právo na ochranu súkromného a rodinného života priznané čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a zároveň   porušilo   aj   právo   na   ochranu   pred   neoprávneným   zhromažďovaním   údajov o osobe   priznané   čl.   19   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky.   Mestské   zastupiteľstvo Hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy vo všeobecne záväznom nariadení určilo povinnosť, ktorá nie je ustanovená zákonom, čím porušilo aj čl. 13 ods. 1 písm. a), v spojení s čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.

Ohlasovacie   náležitosti   stanovené   v prílohe   č.   2   a č.   4   všeobecne   záväzného nariadenia, ktoré sú povinné dotknuté osoby uviesť, sú povinnosti, ktoré nevyplývajú zo žiadneho právneho predpisu“, takže „Vzhľadom na to, že ohlasovacia povinnosť v zmysle § 6 ods. 1, 4 všeobecne záväzného nariadenia nie je predmetom zákona č. 511/1992 Zb. ani iného osobitného právneho predpisu, je nariadenie v tejto časti v rozpore so zákonom“.

Generálny   prokurátor   ďalej   uviedol,   že   aj: „Z   ustanovení   §   39   ods.   9   zákona č. 223/2001 Z. z. o odpadoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov sú obsiahnuté len ohlasovacie povinnosti pre držiteľa komunálneho a drobného stavebného odpadu súvisiace s nakladaním s odpadmi.

V zmysle   §   6   ods.   2   zákona   č.   52/1998   Z.   z.   o ochrane   osobných   údajov v informačných   systémoch   ten,   kto   získava   osobné   údaje   je   povinný   sa   preukázať oprávnením na túto činnosť, pokiaľ toto oprávnenie nevyplýva zo zákona.

Je zrejmé, že mesto Bratislava takéto oprávnenie nemá, preto je ustanovenie § 65 ods. 1, ods. 4 v spojení s prílohou č. 2 a č. 4 v rozpore so zákonom.“

Primátor   hlavného   mesta   Slovenskej   republiky   Bratislavy   vo   svojom   písomnom vyjadrení k tejto časti návrhu uviedol:

«Navrhovateľ ďalej uvádza, že ohlasovacia povinnosť upravená v § 6 všeobecne záväzného nariadenia č. 13/2001 je porušením čl. 19 ods. 2, čl. 19 ods. 3 a čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy. Uvedený názor odôvodňuje tým, že na území hlavného mesta sa podľa § 4 všeobecne záväzného nariadenia uplatňuje množstvový zber, a teda je celkom irelevantný počet osôb, ktoré majú v nehnuteľnosti trvalý alebo prechodný pobyt, ako aj údaje o ich mene, priezvisku a dátume narodenia....

Podľa   §   13   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   544/1990   Zb.   o miestnych poplatkoch, na konanie vo veciach poplatkov sa vzťahujú osobitné predpisy. Osobitným predpisom je v súčasnosti zákon Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov   a o zmenách   v sústave   územných   finančných   orgánov   v znení   neskorších prepisov (na účely tohto zákona sa daňou rozumie daň podľa osobitných zákonov, ktorým je okrem iných aj zákon o miestnych poplatkoch).

Podľa   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   511/1992   Zb.   v znení   neskorších predpisov   obce   vystupujú   ako   správcovia   miestnych   poplatkov   (§   1a   písm.   b))   a pod správou daní sa rozumie evidencia a registrácia daňových subjektov a ich vyhľadávanie, overovanie   podkladov   potrebných   na   správne   a úplné   zistenie   dane,   daňové   konanie, daňová   kontrola,   evidovanie   daní   a preddavkov   vrátane   vysporiadania   daňových preplatkov a daňových nedoplatkov, daňové exekučné konanie a ďalšie činnosti správcu dane a iných orgánov podľa tohto zákona alebo osobitných zákonov.

Medzi základné požiadavky na prijatie nariadenia o miestnom poplatku podľa § 15 zákona Slovenskej národnej rady č. 544/1990 Zb. o miestnych poplatkoch patrí aj úprava ohlasovacej povinnosti.

Z citovaných   ustanovení sa vychádzalo aj   pri spracovávaní   všeobecne záväzného nariadenia   č.   13/2001   o miestnom   poplatku   za   zber,   prepravu   a zneškodňovanie komunálnych odpadov a drobných stavebných odpadov. Nakoľko ohlasovacia povinnosť nie je   v zákone   Slovenskej   národnej   rady   č.   544/1990   Zb.   o miestnych   poplatkoch   v znení neskorších   predpisov   podrobne   upravená   (určuje   ju   obec   vo   všeobecne   záväznom nariadení),   pri   úprave   jej   obsahu   sa   použili   ustanovenia   §   31   ods.   6   a 15   zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, ktoré znejú:

„(6) Pri plnení svojej registračnej alebo oznamovacej povinnosti je daňový subjekt povinný oznámiť svoje plné meno alebo názov, trvalý pobyt, miesto podnikania alebo sídlo, rodné číslo alebo identifikačné číslo organizácie, ako i údaje osvedčujúce skutočnosti podľa odseku   1,   ako   aj   čísla   všetkých   účtov   v bankách,   na   ktorých   sú   sústredené   peňažné prostriedky z jeho podnikateľskej činnosti. Ak daňový subjekt, ktorým je fyzická osoba, pri plnení svojej registračnej alebo oznamovacej povinnosti uvedie niekoľko miest podnikania, je   povinný   vyznačiť,   ktoré   miesto   podnikania   je   miestom,   na   ktoré   sa   majú   doručovať písomnosti. Ďalej uvedie údaje potrebné na určenie miestnej príslušnosti správcu dane, druhov   daní,   ktoré   u neho   prichádzajú   do   úvahy,   ako   aj   svoje   organizačné   jednotky, a predmet   podnikateľskej   činnosti,   ktorý   bude   v prevažnej   miere   vykonávať.   Právnická osoba uvedie tiež svoj štatutárny orgán a prípadne osoby, ktoré sú okrem tohto orgánu za ňu v daňových veciach oprávnené rokovať. Ak ide o daňový subjekt so sídlom v zahraničí, uvedie vždy svojho splnomocnenca v tuzemsku pre doručovanie. Ak je so začatím činnosti spojená i povinnosť platiť preddavky na daň, uvedie údaje potrebné pre určenie týchto preddavkov.

(15) Ak je správcom dane obec, môže podľa miestnych podmienok tu ustanovenú registračnú povinnosť daňových subjektov vhodne obmedziť (okruh daňových subjektov, okruh nimi uvádzaných skutočností).“.

Hlavné   mesto   vo   vyhlásení   poplatníka   podľa   prílohy   č.   2   všeobecne   záväzného nariadenia č. 13/2001 v znení všeobecne záväzného nariadenia č. 2/2002 a vo vyhlásení platiteľa   poplatku   podľa   prílohy   č.   3   a 4   všeobecne   záväzného   nariadenia   č. 13/2001 v znení   všeobecne   záväzného   nariadenia   č.   2/2002   požaduje   len   nevyhnutné   údaje   za účelom   správy   miestneho   poplatku   za   zber,   prepravu   a zneškodňovanie   komunálnych odpadov a drobných stavebných odpadov.

Údaj   o počte   osôb,   ktoré   majú   v nehnuteľnosti   trvalý   alebo   prechodný   pobyt   je potrebný pre riadny výpočet výšky poplatku, nakoľko podľa § 5 ods. 4 všeobecne záväzného nariadenia č. 13/2001 v znení všeobecne záväzného nariadenia č. 4/2002, správca bytového domu alebo spoločenstvo vlastníkov bytov rozpíše výšku poplatku na jedného poplatníka podľa počtu osôb bývajúcich v bytovom dome. Uvedený údaj je tiež potrebný pre stanovenie typu, počtu zberných nádob a intervalu odvozu, nakoľko v § 4 ods. 1 všeobecne záväzného nariadenia   hlavného   mesta   Slovenskej   republiky   Bratislavy   č.   12/2001   o nakladaní s komunálnymi   odpadmi   a drobnými   stavebnými   odpadmi   na   území   hlavného   mesta Slovenskej   republiky   Bratislavy   je   určený   pre   konkrétny   počet   osôb   minimálny   počet zberných nádob a interval odvozu.

Potreba   ohlasovacej   povinnosti   pre   vlastníkov   rodinných   domov   vyplýva   zo skutočnosti, že podľa štatistických údajov nie je asi 10 % rodinných domov zapojených do systému zberu podľa zákona č. 223/2001 Z. z. o odpadoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Ani jedna z existujúcich databáz však neposkytuje údaje o tom, či je rodinný dom obývaný,   či   nie   je   používaný   na   podnikateľskú   činnosť   a podobne.   Len   ohlasovacia povinnosť   umožní   presne   identifikovať   konkrétne   podmienky   a približný   objem   tvorby komunálneho   odpadu,   aby   bol   presne   podľa   zákona   zabezpečený   jeho   odvoz a zneškodnenie.

Ohlasovacia povinnosť pre právnické osoby a fyzické osoby – podnikateľov umožní hlavnému mestu identifikovať všetky subjekty, ktoré majú na území hlavného mesta sídlo alebo prevádzku, ich adresy a najmä produkciu odpadu, čo zabezpečí zapojenie všetkých do systému zberu v rozsahu ich produkcie odpadu. Veľa týchto producentov odpadu nie je zapojených   do   systému   zberu,   prípadne   nemajú   dostatočný   počet   zberných   nádob zodpovedajúcich   ich   produkcii   odpadu   (tvorba   čiernych   skládok,   ukladanie   odpadu   do cudzích nádob uhrádzaných niekým iným).

Ostatné údaje uvedené vo vyhlásení poplatníka, prípadne platiteľa sú potrebné pre identifikáciu   nehnuteľnosti   a pre   identifikáciu   poplatníka   a platiteľa   poplatku.   Presné označenie osoby, o ktorej právach a povinnostiach sa rozhodovalo je jednou z náležitostí rozhodnutia   podľa   §   30   ods.   2   zákona   č.   511/1992   Zb.   o správe   daní   a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov, podľa ktorého   hlavné   mesto   postupuje   pri   správe   miestneho   poplatku   za   zber,   prepravu a zneškodňovanie   komunálnych   odpadov   a drobných   stavebných   odpadov   (napríklad vydanie platobného výmeru v prípade nesplnenia povinnosti uhradiť poplatok včas alebo v správnej výške).

Ohlasovacia povinnosť upravená v § 6 všeobecne záväzného nariadenia č. 13/2001 v znení   všeobecne   záväzného   nariadenia   č.   2/2002   nie   je   preto   podľa   môjho   názoru neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života (čl. 19 ods. 2 ústavy), ani neoprávneným   zhromažďovaním,   zverejňovaním   alebo   iným   zneužívaním   údajov   (čl.   19 ods. 3) a je v súlade s čl. 13 ods. 1 ústavy, nakoľko toto oprávnenie vyplýva hlavnému mestu z vyššie citovaných právnych predpisov.»

Pri posudzovaní týchto častí návrhov ústavný súd zobral do úvahy, že tak registračná a oznamovacia povinnosť daňových subjektov (v režime právnej úpravy zákona o správe daní   a poplatkov),   ako   aj   ohlasovacia   povinnosť   poplatníkov   k miestnym   poplatkom (v rámci   zákona   o miestnych   poplatkoch)   predpokladá   zber   a zhromažďovanie   údajov daňových subjektov (poplatníkov) nevyhnutných na ich identifikáciu a riadne fungovanie daňového   a/alebo   poplatkového   systému   štátu   a   obcí.   Existenciu   daní   a poplatkov predpokladá ústava (čl. 59 ods. 1 a 2 ústavy), pričom rozsah požadovaných údajov by na jednej strane nemal prekročiť rámec nevyhnutný na dosiahnutie uvedených cieľov, avšak na strane druhej   by mal byť postačujúci   na to,   aby na jeho základe   boli   daňové   subjekty (poplatníci) správcami daní jednoznačne identifikovaní a aby na základe nimi poskytnutých údajov mohlo daňové a/alebo poplatkové konanie riadne prebehnúť. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že okruh subjektov a aj podmienky, za splnenia ktorých sa stávajú poplatníkmi miestnych poplatkov, sú ustanovené v zákone o miestnych poplatkoch v § 10d ods. 2 písm. a) až c) (poplatníci za odpady). Obec je tieto údaje od poplatníkov oprávnená vyžadovať,   keďže   ich   osvedčením   sa   do   systému   výberu   miestnych   poplatkov   dostanú osoby (subjekty), ktoré podmienky poplatkovej povinnosti spĺňajú, a nedostanú sa do neho osoby (subjekty), ktoré tieto podmienky nespĺňajú. Pokiaľ však ide o konanie o miestnych poplatkoch, zákon o miestnych poplatkoch ho neupravuje, ale § 13 odkazuje na „osobitné predpisy upravujúce konanie vo veciach poplatkov“.

Takýmto osobitným predpisom je v danom prípade zákon o správe daní a poplatkov. Podľa § 1a písm. a) tohto zákona sa daňami rozumejú aj poplatky ustanovené zákonom, správcom   dane   je   aj   obec   [písm.   b)],   správou   daní   je   aj   daňové   konanie   [písm.   c)] a daňovým konaním je konanie, v ktorom sa rozhoduje o právach a povinnostiach daňových subjektov. Ani v zákone o správe daní a poplatkov a ani v zákone o miestnych poplatkoch však zákonodarca pre obec ako správcu miestnych daní a poplatkov neustanovuje odlišný režim   využívania   jednotlivých   súčastí   daňového   konania,   ale,   naopak,   na   viacerých miestach zákona o správe daní a poplatkov a v rôznych fázach daňového konania (§ 30a ods.   1,   § 31   ods.   15,   § 58a, §   55 ods.   1)   sa   výslovne   odvoláva   na zákon   o miestnych poplatkoch, čím potvrdzuje použiteľnosť právnej úpravy daňového konania aj na konanie o miestnych poplatkoch.

Napriek absencii osobitnej právnej úpravy konania o miestnych poplatkoch (ktorá nemôže   ísť   na   ťarchu   obcí   ako   ich   správcov)   zákon   o miestnych   poplatkoch   priznáva obciam právo použiť na toto konanie zákon o správe daní a poplatkov vzťahujúci sa preto „generálne“ na správu daní a poplatkov. Keďže súčasťou tohto konania je aj prípravná fáza daňového konania (§ 31) obsahujúca o. i. registračnú a oznamovaciu povinnosť daňových subjektov a keďže zákonodarca neobmedzil možnosť vyžadovania takýchto údajov od obcí, pre   riadne   fungovanie   poplatkového   systému   sú   tieto   (a   prostredníctvom   ohlasovacej povinnosti) oprávnené od poplatníkov za odpady vyžadovať údaje uvedené v § 31 zákona o správe daní a poplatkov za účelom riadneho priebehu konania o miestnych poplatkoch. Zákon   o správe   daní   a poplatkov   tak   obciam   poskytuje   právnu   základňu,   na   základe a s použitím   ktorej   vykonávajú   konanie   o miestnych   poplatkoch.   Ústavný   súd   v tejto súvislosti   poukazuje   aj   na   širší   rozmer   takéhoto   spôsobu   právnej   úpravy   konania o miestnych poplatkoch, pretože ako dane pre štát, tak aj obecné dane a miestne poplatky pre obce predstavujú dôležité zdroje ich   príjmov. Vychádzajúc z ústavnej rovnosti daní a poplatkov ústavný súd nevidí žiadny dôvod, pre ktorý by obce ako správcovia miestnych daní   a poplatkov   nemali   mať   k dispozícii   rovnaké   nástroje   daňového   (poplatkového) konania ako daňové úrady, t. j. správcovia daní štátu. Úprava konania vo veciach daní a poplatkov predstavovaná zákonom o správe daní a poplatkov súčasne vytvára zákonný rámec,   v rámci   ktorého   sa   obce   „pohybujú“   pri   vyžadovaní   údajov   nevyhnutných   pre konanie o miestnych poplatkoch. Ich rozsah však nemusí byť totožný so zákonnou úpravou, pretože je vyvolaný individuálnymi potrebami konkrétneho daňového konania a nutnosťou presnej identifikácie daňových subjektov. Túto skutočnosť potvrdzuje (na jednej strane) § 31 zákona o správe daní a poplatkov, ktorý vo svojom odseku 15 pripúšťa, že „Ak je správcom   dane   obec,   môže   podľa   miestnych   podmienok...   ustanovenú   registračnú povinnosť   daňových   subjektov...   obmedziť   (okruh   daňových   subjektov,   okruh   nimi uvádzaných skutočností)“, na druhej strane však „Ministerstvo a ústredné riaditeľstvo môžu rozšíriť   údaje   požadované   pri   registrácii   na   registračnom   tlačive...,   ak   pôjde   o údaje nevyhnutné na riadnu správu... daní“ (§ 31 ods. 9 zákona o správe daní a poplatkov).

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   uzavrel,   že   obce   pri   úprave   náležitostí ohlasovacej   povinnosti   k miestnym   poplatkom   majú   k dispozícii   zákon   o miestnych poplatkoch, ktorý v § 10d ods. 2 písm. a) až c) ustanovuje okruh subjektov podliehajúcich poplatkovej   povinnosti   k miestnym   poplatkom   a   podmienky,   za   ktorých   sa   stávajú účastníkmi systému výberu miestnych poplatkov. Spolu s touto právnou základňou im § 13 zákona o miestnych poplatkoch dovoľuje žiadať od poplatníkov za komunálne a drobné stavebné odpady tiež údaje nevyhnutné na riadne fungovanie konania o poplatkoch podľa zákona o správe daní a poplatkov. Zákonný rámec, v ktorom sa obce pri určení náležitostí svojej   ohlasovacej   povinnosti   môžu   pohybovať,   tvoria   obidva   uvedené   zákony. Z uvedeného pohľadu ústavný súd preskúmal obsah a rozsah náležitostí požadovaných od poplatníkov za odpady všeobecne záväzným nariadením v jeho § 6 ods. 1 a 4 v spojení s prílohami   č.   2   a 4   a zistil,   že   z naznačeného   zákonného   rámca   nevybočujú,   pretože požadované údaje slúžia jednak na identifikáciu jednotlivých skupín poplatníkov za odpady (fyzické   osoby,   právnické   osoby,   podnikatelia,   vlastníci   nehnuteľností,   prenajímatelia nehnuteľností   a pod.),   ako   aj   na   riadne   fungovanie   konania   o poplatkoch.   Z uvedeného dôvodu nevyhovel návrhu navrhovateľov na vyslovenie nesúladu § 6 ods. 1 a 4 v spojení s prílohami č. 2 a 4 všeobecne záväzného nariadenia s čl. 19 ods. 2 a 3 ústavy v spojení s čl. 13 ods. 1 písm. a) a s čl. 1 ústavy.

Pokiaľ ide o ďalší argument generálneho prokurátora, že ustanovenie § 6 ods. 1 a 4 v spojení s prílohami č. 2 a 4 všeobecne záväzného nariadenia je v rozpore s § 39 ods. 9 zákona o odpadoch, ktorý upravuje informačnú povinnosť pre držiteľa drobného stavebného a komunálneho odpadu, ústavný súd uvádza, že rozdielny predmet úpravy týchto predpisov, t. j. informačná povinnosť držiteľa odpadu týkajúca sa jeho nakladania s komunálnym alebo drobným stavebným odpadom, resp. ohlasovacia povinnosť poplatníka za odpady týkajúca sa jeho poplatkovej povinnosti za komunálny alebo drobný stavebný odpad, vylučuje ich obsahový   nesúlad.   Z tohto   dôvodu   nevyhovel   návrhu   generálneho   prokurátora   na vyslovenie nesúladu § 6 ods. 1 a 4 v spojení s prílohami č. 2 a 4 všeobecne záväzného nariadenia s § 39 ods. 9 zákona o odpadoch.

Generálny prokurátor ďalej namietal, že označené ustanovenie všeobecne záväzného nariadenia sa dostalo do nesúladu s § 6 ods. 2 zákona č. 52/1998 Z. z. o ochrane osobných údajov   v informačných   systémoch   v znení   neskorších   predpisov.   Ústavný   súd   v tejto súvislosti uvádza, že tento zákon bol s účinnosťou od 1. septembra 2002 zrušený a od uvedeného obdobia platí zákon č. 428/2002 Z. z. o ochrane osobných údajov (ďalej len „zákon o ochrane osobných údajov“). Vzhľadom na skutočnosť, že právny predpis vyššieho stupňa právnej sily bol v okamihu rozhodovania ústavného súdu už neplatný, ústavný súd skúmal súlad § 6 ods. 1 a 4 v spojení s prílohami č. 2 a 4 všeobecne záväzného nariadenia s novým   zákonom   o   ochrane   osobných   údajov   a zistil,   že   tento   nevylučuje,   aby   ich spracovávatelia nemohli byť aj orgány územnej samosprávy (§ 1 ods. 2 zákona), pričom od dotknutej   osoby   môžu   vyžadovať   osobné   údaje   nevyhnutné   pre   dosiahnutie   účelu   ich spracovania   (§ 6   ods.   4).   Obce   ako   správcovia   miestnych   poplatkov   vyžadujú   od poplatníkov za odpady údaje slúžiace na ich identifikáciu a bezproblémový priebeh konania o miestnych poplatkoch. Keďže ústavný súd zistil, že údaje požadované od poplatníkov za odpady podľa § 6 ods. 1 a 4 v spojení s prílohou č. 2 a 4 všeobecne záväzného nariadenia neprekračujú   zákonný   rámec   zákona   o správe   daní   a poplatkov   a zákona   o miestnych poplatkoch, z hľadiska zákona o ochrane osobných údajov ich rozsah zodpovedá účelu, pre ktorý   sa   zhromažďujú   a spracovávajú.   Z tohto   dôvodu   ústavný   súd   nevyhovel   návrhu generálneho   prokurátora   na   vyslovenie   nesúladu   označených   ustanovení   všeobecne záväzného nariadenia so zákonom o ochrane osobných údajov.

IV.

Vo svojom návrhu generálny prokurátor namietal aj nesúlad § 4 v spojení s prílohou č. 1 všeobecne záväzného nariadenia s § 15 zákona o miestnych poplatkoch, keď uviedol:„V ustanovení § 4 všeobecne záväzného nariadenia je pod názvom Sadzba poplatku uvedené,   že   na   území   hlavného   mesta   sa   uplatňuje   množstvový   zber   podľa   sadzobníka poplatkov, ktorý tvorí prílohu č. 1 tohto všeobecne záväzného nariadenia.

Berúc do úvahy sadzobník poplatkov uvedený v prílohe č. 1 k všeobecne záväznému nariadeniu,   podľa   ktorého   sa   poplatok   platí   v závislosti   od   objemu   nádoby   a intervalu odvozu pevne stanovenou sumou, nie je možné považovať tento systém zberu, prepravy a zneškodňovania odpadov za systém, ktorý napĺňa znaky množstvového zberu. Množstvový zber umožňuje poplatníkovi relatívne presne zistiť množstvo jeho odpadov pre účel výpočtu miestneho   poplatku,   pričom   poplatník   platí   za   také   množstvo   odpadu,   ktoré   skutočne vyprodukuje a interval odvozu závisí od jeho vôle a správania. Uvedené sa týka najmä vlastníkov rodinných domov.

Sadzobník   poplatkov   uvedený   v prílohe   č.   1   všeobecne   záväzného   nariadenia nezodpovedá tejto charakteristike a nie je v ňom zohľadnené, že v prípade množstvového zberu má poplatník možnosť ovplyvniť výšku poplatku v priebehu kalendárneho roka na základe množstva vyprodukovaného odpadu. Vo všeobecne záväznom nariadení nie sú – v rozpore s ustanovením § 15 zákona o miestnych poplatkoch – uvedené podmienky, pri splnení ktorých sa poplatky pri množstvovom zbere môžu vyberať paušálnou sumou, ako aj ďalšie nevyhnutné náležitosti vyberania poplatku pri tomto druhu zberu.

Preto nie je poplatníkovi daná možnosť, aby preukázal, že využíva množstvový zber s tým, že v takom prípade je sadzba poplatku najmenej 80,- Sk na osobu a kalendárny rok tak, ako to vyplýva z ustanovenia § 10d ods. 4 písm. b) zákona č. 544/1990 Zb. o miestnych poplatkoch v znení neskorších predpisov. Podľa toho mala byť zákonu prispôsobená sadzba poplatku   uvedená   v   §   10d   písm.   d)   zákona   o miestnych   poplatkoch,   ktorá   sa   pri množstvovom zbere určí podľa množstva vzniknutých komunálnych odpadov. Rovnako nie je premietnuté   v nariadení   ustanovenie   §   11   ods.   1   druhej   vety   zákona   č.   544/1990   Zb. o miestnych poplatkoch, že ak poplatník preukáže využívanie množstvového zberu,   obec poplatok vyrúbi (správne malo byť uvedené: nevyrúbi) platobným výmerom.

Z uvedeného   vyplýva,   že   všeobecne   záväzné   nariadenie   obchádza   predmetné ustanovenie zákona č. 544/1990 Zb. o miestnych poplatkoch, keď nezohľadnilo všetky práva poplatníka, ktoré mu zákon umožňuje a sadzbu poplatku určilo bez ohľadu na jeho skutočnú potrebu.“

Pri posudzovaní tejto časti návrhu generálneho prokurátora ústavný súd zobral do úvahy,   že   spôsob   zberu   komunálneho   odpadu   upravuje   § 39   ods.   3,   4   a 5   zákona o odpadoch, pričom zákon poplatníkom za odpady nepriznáva právo zvoliť si spôsob jeho zberu. Podľa § 39 ods. 3 zákona o odpadoch je totiž povinnosťou obce zaviesť „vhodný systém   zberu   odpadov“.   Pokiaľ   ide   o spôsob   zberu   komunálneho   odpadu   a drobného stavebného odpadu, § 4 všeobecne záväzného nariadenia určuje, že na území hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy sa uplatňuje „množstvový zber podľa sadzobníka, ktorý   tvorí   prílohu   č.   1   VZN“.   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   uvádza,   že   s termínom „množstvový zber“ ani zákonodarca a ani hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava vo svojom všeobecne záväznom nariadení nespája oprávnenie poplatníkov za odpady (prípadne aj navrhovateľa) tento termín voľne vykladať, pretože jeho výklad je obsiahnutý v § 2 ods. 3 všeobecne   záväzného   nariadenia   hlavného   mesta   Slovenskej   republiky   Bratislavy č. 12/2001   z 8.   novembra   2001   o nakladaní   s komunálnymi   odpadmi   a drobnými stavebnými odpadmi na území hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy (ďalej len „všeobecne   záväzné   nariadenie   č.   12/2001“),   v súlade   s ktorým:   „Množstvový   zber   je množstvo   odpadu   určené   objemom   zberných   nádob   alebo   kontajnerov   na   zmesový komunálny odpad podľa § 4 a intervalom odvozu.“ Ustanovenie § 4 všeobecne záväzného nariadenia   č.   12/2001   (počet   a typ   zberných   nádob   a kontajnerov   a interval   odvozu   pre zmesový   komunálny odpad a množstvový   zber)   potom   určuje počty   a objemy zberných nádob a kontajnerov a intervaly ich odvozu v priamej závislosti od povahy nehnuteľností (rodinný dom, bytový dom, nebytový dom) a počtu osôb, ktoré ich obývajú. Keďže § 2 ods. 3 v spojení s § 4 všeobecne záväzného nariadenia č. 12/2001 nevytvára priestor pre vlastný výklad termínu množstvový zber z § 4 všeobecne záväzného nariadenia spôsobom uvedeným navrhovateľmi, ústavný súd posúdil ich ďalšiu námietku, podľa ktorej všeobecne záväzné nariadenie obchádza § 15 zákona o miestnych poplatkoch, „keďže nezohľadnilo všetky práva poplatníka, ktoré mu zákon umožňuje a sadzbu poplatku určilo bez ohľadu na jeho skutočnú potrebu“. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na účel a predmet konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy, ktorým je posúdenie obsahového súladu predpisu   nižšieho   stupňa   právnej   sily   s predpisom   vyššieho   stupňa   právnej   sily,   a hoci napadnutý stav „nedostatočného“ premietnutia príkazu právneho predpisu vyššieho stupňa právnej   sily   do   predpisu   nižšieho   stupňa   právnej   sily   môže   byť   za   určitých   okolností posudzovaný   aj   pred   ústavným   súdom   (napríklad   v konaní   podľa   čl.   127   ústavy), „legislatívne opomenutie“ zásadne netvorí predmet konania o súlade právnych predpisov pred   ústavným   súdom.   Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   nemohol   vyhovieť   návrhu generálneho prokurátora na vyslovenie nesúladu všeobecne záväzného nariadenia s § 10d ods. 4 písm. b) a ods. 5 písm. d), § 11 ods. 1 a s § 15 zákona o miestnych poplatkoch.

V.

Vo   svojom   návrhu   doručenom   ústavnému   súdu   7.   februára   2002   navrhovatelia namietali nesúlad § 7 ods. 2 všeobecne záväzného nariadenia s označenými ustanoveniami ústavy. Konkrétne uviedli:

«Podľa § 7 ods. 1 VZN: „(1)   Ak   poplatok   nebude   zaplatený   včas   alebo   v správnej   výške,   môže   správca poplatku platobným výmerom zvýšiť nezaplatený poplatok najviac o 50 %.

(2)   Za   nesplnenie   ohlasovacej   povinnosti   podľa   §   6   môže   správca   poplatku opakovane   uložiť   pokutu   do   výšky   1 000 000   Sk.   Opakovane   možno   uložiť   pokutu,   ak uloženie pokuty neviedlo k náprave a protiprávny stav trvá.“

Podľa čl. 20 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky: „Vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť   na   ujmu   práv   iných   alebo   v rozpore   so   všeobecnými   záujmami   chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom.“

Ústavný súd Slovenskej republiky v nadväznosti na toto ustanovenie vyslovil právny názor:   „Povinnosť,   ktorá   sa   ukladá   ako   dôsledok   protiprávneho   správania   vlastníka a vlastníkovi sa ňou ukladá nútené obmedzenie jeho práv vyplývajúcich z práva vlastniť majetok,   nemá   povahu   obmedzenia   vlastníckeho   práva   podľa   čl.   20   ods.   4   ústavy (II. ÚS 8/97).

V druhej vete čl.   20 ods.   3   Ústavy Slovenskej   republiky   je implikovaná   možnosť sankcionovať taký výkon vlastníckych práv, ktorý nemá ústavou určenú kvalitu. Aj možnosť uložiť   sankciu   však   podlieha   ústavným   obmedzeniam.   Nemôže   byť   taká   voľná   alebo rozsiahla, aby sa ňou marila podstata a účel základného práva, teda v okolnostiach prípadu možnosť   užívania   majetku.   Sankcia   musí   byť   primeraná   závažnosti   protiprávneho správania, za ktoré sa vlastníkovi majetku ukladá, aby zo svojho majetku uhradil pokutu. Mestské   zastupiteľstvo   hlavného   mesta   Bratislavy   v okolnostiach   prípadu   vo   VZN ustanovilo pokutu jeden milión Sk, ktorá je neprimerane veľkým zásahom do právneho postavenia vlastníka postihovaného za nesplnenie ohlasovacej povinnosti. Preto § 7 ods. 2 VZN nie je v súlade s čl. 20 ods. 1 a 3 v spojení s čl. 13 ods. 1 písm. a) a čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.»

Aj generálny prokurátor vo svojom návrhu uviedol: „Podľa § 7 ods. 2 všeobecne záväzného   nariadenia   za   nesplnenie   ohlasovacej   povinnosti   podľa   §   6   môže   správca poplatku opakovane uložiť pokutu do výšky 1.000.000,- Sk. Opakovane môže uložiť pokutu, ak uloženie pokuty neviedlo k náprave a protiprávny stav trvá.

Pokuta   vo   výške   1.000.000,-   Sk   ustanovená   §   7   ods.   2   všeobecne   záväzného nariadenia vychádza (podľa poznámky č. 5 pod čiarou) z § 35 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov. Okrem   toho sankcia   musí   byť   primeraná závažnosti   protiprávneho   správania,   za ktoré   sa   vlastníkovi   majetku   ukladá,   aby   zo   svojho   majetku   uhradil   pokutu.   Mestské zastupiteľstvo Hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy v okolnostiach prípadu vo všeobecne záväznom nariadení ustanovilo pokutu jeden milión Sk, ktorá je neprimerane veľkým   zásahom   do   právneho   postavenia   vlastníka,   postihovaného   za   nesplnenie ohlasovacej povinnosti. Preto § 7 ods. 2 všeobecne záväzného nariadenia nie je v súlade s čl. 20 ods. 1 a 3 v spojení s čl. 13 ods. 1 písm. a) a čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.“

Primátor   hlavného   mesta   Slovenskej   republiky   Bratislavy   vo   svojom   stanovisku k tejto časti návrhu navrhovateľov uviedol:

«... hlavné mesto ako správca miestneho poplatku postupuje podľa zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov. Pri stanovení výšky pokuty v § 7 ods. 2 všeobecne záväzného nariadenia č. 13/2001 sa vychádzalo z ustanovenia § 35 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, podľa ktorého: „(1) Tomu, kto nesplnil povinnosť nepeňažnej povahy vyplývajúcu z tohto zákona alebo z osobitného predpisu alebo uloženú rozhodnutím podľa tohto zákona, môže správca dane opakovane uložiť pokutu do výšky 1 000 000 Sk; za nepodanie majetkového priznania alebo písomného vyhlásenia podľa § 40 správca dane môže uložiť fyzickej osobe pokutu vo výške 2 000 Sk. Opakovane možno uložiť pokutu, ak uloženie pokuty neviedlo k náprave a protiprávny stav trvá.“.

Namietaný § 7 ods. 2 všeobecne záväzného nariadenia č. 13/2001 len konkretizuje citovaný § 35 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, na ktorý zároveň odkazuje.

Pri   ukladaní   pokuty   za   nesplnenie   ohlasovacej   povinnosti   v konkrétnom   prípade postupuje hlavné mesto tiež v súlade s ustanovením § 35 ods. 2 zákona Slovenskej národnej rady č.   511/1992 Zb.   v znení   neskorších   predpisov,   teda   „pri ukladaní   pokút   prihliada najmä na závažnosť, dobu trvania a následky protiprávneho konania“.

Z uvedených dôvodov nie je podľa môjho názoru úprava pokuty podľa § 7 ods. 2 všeobecne záväzného nariadenia č. 13/2001 v rozpore so žiadnym ustanovením ústavy.»Pri   prejednávaní   týchto   častí   návrhov   ústavný   súd   zobral   do   úvahy,   že   v oblasti nakladania   s komunálnym   a drobným   stavebným   odpadom   sa   uplatňuje   viacero   druhov sankcií s rôznymi adresátmi ich plnenia. Zásadne ich možno rozdeliť na sankcie ukladané za nerešpektovanie   povinností   upravujúcich   nakladanie   s odpadmi   zo   strany   ich   pôvodcov (držiteľov) podľa deviatej časti zákona o odpadoch (zodpovednosť za porušenie povinností – § 78 správne delikty, § 79 ukladanie pokút, § 80 priestupky). Ďalšia sankcia je spätá s poplatkovými   povinnosťami   platiteľov   poplatkov   pre   nerešpektovanie   príslušných ustanovení zákona o miestnych poplatkoch. Ustanovenie § 11 ods. 2 tohto zákona uvádza, že v prípade, ak miestne poplatky neboli zaplatené (odvedené) včas alebo v správnej výške, môže   obec   zvýšiť   včas   nezaplatené   poplatky   najviac   o 50 %.   Toto   je   ustanovenie „sankčnej“   povahy   upravené   priamo   v zákone   o miestnych   poplatkoch   postihujúce oneskorené platby už vyrubených miestnych poplatkov (toto ustanovenie našlo svoj odraz v § 7 ods. 1 všeobecne záväzného nariadenia).

Ako už bolo spomenuté, zákon o miestnych poplatkoch neupravuje samotné konanie o poplatkoch, keďže jeho § 13 odkazuje na osobitný predpis, ktorým je zákon o správe daní a poplatkov. Aj nesplnenie zákonných povinností daňových subjektov a/alebo poplatníkov za odpady ako účastníkov daňového konania je však sankcionované (sankcionovateľné) v jeho jednotlivých fázach. Podľa zákona o správe daní a poplatkov ide napríklad o pokuty podľa § 35 ods. 1 (za nesplnenie povinnosti nepeňažnej povahy), blokové konanie podľa § 35a   (takisto),   pozastavenie   činnosti   podľa   §   36   (v prípade   opakovaného   porušenia povinnosti nepeňažnej povahy) a iné. Vychádzajúc z uvedeného hlavné mesto Slovenskej republiky   Bratislava   v   §   7   ods.   2   všeobecne   záväzného   nariadenia   určilo   sankciu   za neplnenie povinnosti nepeňažnej povahy v daňovom konaní odvolaním sa na § 35 ods. 1 zákona o správe daní a poplatkov. Uvedené zákonné ustanovenie dovoľuje správcom dane uložiť   pokutu   poplatníkom   až   do   výšky   1 000 000   Sk   za   porušenie   ich   povinnosti „nepeňažnej povahy“.

Ustanovenie § 7 ods. 2 všeobecne záväzného nariadenia, ktoré „transformuje“ toto ustanovenie zákona o správe daní a poplatkov, napadli ako neústavné navrhovatelia, keďže podľa   ich   názoru „Aj   možnosť   uložiť   sankciu   však   podlieha   ústavným   obmedzeniam. Nemôže byť taká voľná alebo rozsiahla, aby sa ňou marila podstata a účel základného práva“ a „Sankcia musí byť primeraná závažnosti protiprávneho správania, za ktoré sa vlastníkovi majetku ukladá“.

Ústavný súd pri posudzovaní týchto častí oboch návrhov zistil, že navrhovatelia ani v tomto prípade nenapadli ako nesúladné s ústavou ustanovenie § 13 zákona o miestnych poplatkoch,   ktoré   dovoľuje,   aby   obce   ako   správcovia   miestnej   dane   a/alebo   miestneho poplatku používali na konanie o nich ustanovenia zákona o správe daní a poplatkov (vrátane jeho ustanovenia o pokutách podľa § 35 ods. 1 tohto zákona), ale len ustanovenie § 7 ods. 2 všeobecne záväzného nariadenia, ktoré aplikuje ustanovenie § 35 ods. 1 zákona o správe daní a poplatkov. Ústavný súd ďalej zistil, že ani v rámci konania o pokutách (§ 35 a nasl. zákona o správe daní a poplatkov) zákon o správe daní a poplatkov neobsahuje ustanovenie, ktoré by ich ukladanie obmedzovalo alebo vylučovalo vo vzťahu k obciam ako správcom miestnych poplatkov. Z uvedeného vyplýva, že obce sú oprávnené v súlade s § 13 zákona o miestnych   poplatkoch   na   konanie   o nich   aplikovať   ustanovenia   všeobecného   predpisu predstavovaného   zákonom   o správe   daní   a poplatkov,   pričom žiadne   ustanovenie   tohto zákona   nevylučuje   ani   neobmedzuje   ukladanie   pokút   obcami   ako   správcami   miestnych poplatkov v zmysle § 35 ods. 1 zákona.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd uzavrel, že ukladanie sankcií za neplnenie ohlasovacej povinnosti podľa § 7 ods. 2 všeobecne záväzného nariadenia sa uskutočňuje v rámci a prostredníctvom konania o daniach a poplatkoch upraveného zákonom o správe daní a poplatkov. Jeho použitie na konanie o miestnych poplatkoch výslovne predpokladá § 13 zákona o miestnych poplatkoch. Nejde o žiadny „voľnostný“ postup obce bez opory v zákone,   ako   to   tvrdili   navrhovatelia.   Pokiaľ   ide   o namietanú   proporcionalitu   tohto sankčného   opatrenia,   ústavný   súd   uvádza,   že   pokuta,   ktorú   môže   mesto   ako   správca miestneho   poplatku   uložiť,   nie   je   1 000 000   Sk,   ale   „do   jedného   milióna“,   pričom ustanovenie § 35 ods. 2 zákona o správe daní a poplatkov ukladá správcom daní striktne zohľadňovať „závažnosť, dobu trvania a následky protiprávneho konania“.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   nevyhovel   návrhu   navrhovateľov   ani   v časti požadujúcej vyslovenie nesúladu § 7 ods. 2 všeobecne záväzného nariadenia s čl. 20 ods. 1 a 3 v spojení s čl. 13 ods. 1 písm. a) a čl. 13 ods. 4 ústavy.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. mája 2003