SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 279/2016-12
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. marca 2016 v senátezloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňaspravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,
, vo vecinamietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ÚstavySlovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) Dohovoru o ochrane ľudských právazákladnýchslobôdpostupomGenerálnejprokuratúrySlovenskejrepublikyv konaní vedenom pod sp. zn. IV/1 GPt 552/09 a jej prípisom zo 6. februára 2015a postupom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. SKIS-KO-SKVSS-Sť-154/2015 a jeho prípisom z 19. februára 2015 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. apríla 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojichzákladných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) Dohovoru o ochrane ľudských práva základnýchslobôd(ďalejlen„dohovor“)postupomGenerálnejprokuratúrySlovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn.IV/1 GPt 552/09 a jej prípisom zo 6. februára 2015 (ďalej len „prípis generálnejprokuratúry zo 6. februára 2015“) a postupom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky(ďalej len „ministerstvo vnútra“) vo veci vedenej pod sp. zn. SKIS-KO-SKVSS-Sť-154/2015 a jeho prípisom z 19. februára 2015 (ďalej aj „prípis ministerstva vnútraz 19. februára 2015“).
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza:„Na Okresnom súde Žilina je vedené trestné konanie pod. č. 36 T/29-2010 v ktorom som procesnou stranou a to najskôr obvinený, obžalovaný a v súčasnosti odsúdený. Pripravujem si podklady pre iniciovanie konania o mimoriadnom opravnom prostriedku a to dovolania s predvídaním potreby podania sťažnosti na ÚS SR a ESĽP, ako aj pripravujem návrh na povolenie obnovy konania...
V tomto konaní polícia úmyselne zatajila mnohé dôkazy na moju obhajobu spôsobom, že ich nezačlenila do vyšetrovacieho spisu − (originálu), ktorý bol podaný na súd spolu s obžalobou...“
Sťažovateľ podaniami z 18. marca 2014 a z 12. mája 2014 adresovanými Krajskémuriaditeľstvu Policajného zboru v Žiline (ďalej len „krajské riaditeľstvo“) žiadalo poskytnutie kópie celého rovnopisu vyšetrovacieho spisu na CD nosiči aj o poskytnutietroch kusov dokumentov z vyšetrovacieho spisu ČVS: KRP-116/OVK-ZA-2009. Krajskériaditeľstvo uvedené žiadosti postúpilo Okresnému súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“),keďže v čase ich podania sa spis nachádzal na danom súde. Keďže sťažovateľbezpodmienečne požadoval, aby kópia rovnopisu bola vyhotovená odborom kriminálnejpolície, a nie okresným súdom, krajské riaditeľstvo túto žiadosť sťažovateľa vybaviloprípisom z 27. mája 2014, v ktorom mu oznámilo, že na vybavenie jeho žiadosti nie jepríslušné.
Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza, že„[t]ento zásah do mojich práv som napadol dvoma obsahovo totožnými opravnými prostriedkami, ktoré som v ich záhlaví koncipoval ako sťažnosť podľa z. č. 9/2010 a ako podnet podľa z. č. 153/2001“.
Podnet podaný sťažovateľom podľa zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“), v ktorom namietal označený postupkrajského riaditeľstva, vyhodnotila Krajská prokuratúra v Žiline (ďalej len „krajskáprokuratúra“) prípisom č. k. Kv 38/09/5500-253 z 13. októbra 2014 ako nedôvodný.
Krajská prokuratúra v odôvodnení označeného prípisu s poukazom na § 69 ods. 1Trestného poriadku uviedla, že„[p]rávo odsúdeného nahliadať do rovnopisu vyšetrovacieho spisu zo žiadneho zákonného ustanovenia vyvodiť nemožno. Odopretím nazretia a vyhotovenia kópií z rovnopisu spisu ani vecne žiadne... právo nemohlo byť ukrátené, a už vôbec nie právo na obhajobu“, keďže k odsúdeniu sťažovateľa nedošlo„na základe vyšetrovacieho spisu, ale na základe originálu súdneho spisu, ktorý sa po skončení veci... nachádza na Okresnom súde v Žiline“.
Následne sťažovateľ podaním z 26. januára 2015 žiadal o preskúmanie postupukrajskej prokuratúry, ktoré napadnutým prípisom zo 6. februára 2015 vybavila generálnaprokuratúra tak, že ho odložila ako nedôvodný.
Sťažnosť sťažovateľa podľa zákona č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o sťažnostiach“), ktorou napádal postup krajského riaditeľstva,vybavila sekcia kontroly a inšpekčnej služby ministerstva vnútra prípisom z 3. decembra2014, v ktorom mu oznámila, že jeho sťažnosť je neopodstatnená. Sťažovateľ následnepodal podľa § 22 ods. 1 zákona o sťažnostiach sťažnosť, ktorou namietal závery prešetreniapôvodnej sťažnosti sekciou kontroly a inšpekčnej služby ministerstva vnútra, pričom aj tútovyhodnotilo ministerstvo vnútra ako neopodstatnenú, čo oznámilo sťažovateľovi prípisomz 19. februára 2015.
V súvislosti s namietaným porušením označených práv podľa ústavy a dohovorusťažovateľ uvádza:
„Namietané zásahy porušili moje právo na prístup /oboznámenie/ disponovanie s dôkazmi so spisových materiálov mňa sa týkajúcich, čo je neoddeliteľnou súčasťou procesu prípravy obhajoby v rámci konania o mimoriadnych opravných prostriedkov, čo vzhľadom na porušenie lepšie povedané odňatie tejto základnej možnosti na prípravu obhajoby priamo porušuje aj moje právo na účinný mimoriadny opravný prostriedok proti odsúdeniu a to dovolanie, sťažnosť na ÚS SR, ESĽP a obnova konania, lebo od ich účinnosti závisí všetko to čim sú podložené podnety ktorými sa iniciujú a to sú informácie/dôkazy rozmanitého obsahu, druhu a formy a bez toho aby mi k nim bola daná možnosť prístupu oboznámeniu sa, disponovaním s nimi, je uplatnenie opravných prostriedkov odsúdené na neúspech zapríčinený iba porušením mojich práv v dôsledku toho sa stávajú iluzórnymi či formalistickými a teda je tým porušené moje ústavné právo na súdnu ochranu, teda účinný prístup na súdy konajúce o mimoriadnych opravných prostriedkov.“
Sťažovateľ na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti navrhuje, aby ústavný súdrozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1a čl. 50 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru postupom generálnejprokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. IV/1 GPt 552/09 a jej prípisom zo 6. februára2015 a postupom ministerstva vnútra v konaní vedenom pod sp. zn. SKIS-KO-SKVSS-Sť-154/2015 a jeho prípisom z 19. februára 2015, napadnuté prípisy generálnej prokuratúrya ministerstva vnútra zrušil, vec im vrátil na ďalšie konanie a zároveň mu priznal finančnézadosťučinenie v sume 5 000 € a úhradu trov konania.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísanézákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorýje zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,uznesenie sa nemusí odôvodniť.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnomprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmyslekonštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnúneopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom aleboslobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto právaalebo slobody na strane druhej. Ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzinamietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorýchnavrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobnenapr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti konštantne zdôrazňuje, že v zásadenie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory príslušného orgánu verejnejmoci, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, anipreskúmavať, či v konaní pred orgánmi verejnej moci bol náležite zistený skutkový stava aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu príslušný orgán verejnej moci vyvodil.Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejtointerpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudskýchprávach a základných slobodách (porov. I. ÚS 17/01, II. ÚS 137/08, III. ÚS 328/08,IV. ÚS 11/2010). Ústavný súd teda nie je prieskumným súdom a úlohou ústavného súdu nieje suplovať orgány verejnej moci, ktorým prislúcha interpretácia zákonov v rámci ichprávnym poriadkom upravenej pôsobnosti a právomoci. Z ústavného postavenia ústavnéhosúdu vyplýva, že môže preskúmavať len také rozhodnutia orgánov verejnej moci,prostredníctvom ktorých došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, resp. také, kdek porušeniu základného práva alebo slobody došlo v konaní, ktoré vydaniu samotnéhorozhodnutia predchádzalo. Skutkové a právne závery príslušného orgánu verejnej mocimôžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavneneodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(porov. I. ÚS 12/05, II. ÚS 410/06, III. ÚS 119/03, IV. ÚS 238/07).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosťna prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.Podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu,má právo mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby.
1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru postupom generálnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. IV/1 GPt 552/09 a jej prípisom zo 6. februára 2015
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je tvrdenie sťažovateľa o odmietnutí munahliadnuť do rovnopisu vyšetrovacieho spisu a vyhotovenia jeho obsahu na elektronickomnosiči informácií, čím boli porušené ním označené práva podľa ústavy a dohovoru, pretožemu nebolo umožnené„oboznámiť sa a disponovať[s]dôkazmi týkajúcich sa trestného konania pre ktoré... bol odsúdený...“. Sťažovateľ v tejto súvislosti tiež tvrdí, že obsahomtohto spisového materiálu sú„zatajené“dôkazné prostriedky údajne preukazujúce jehonevinu.
Súčasťou judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, že právu dotknutej osobypožiadať o ochranu svojich práv príslušné orgány prokuratúry, či už prostredníctvompodnetu, alebo opakovaného podnetu v zmysle § 31 a nasl. zákona o prokuratúre zodpovedápovinnosť príslušných orgánov prokuratúry zákonom ustanoveným postupom sa takýmtopodnetom (podaním) zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobu vyrozumieť, avšaksúčasťou tohto práva dotknutej osoby nie je aj právo, aby príslušné orgány prokuratúry jejpodnetu (podaniu) aj vyhoveli v súlade s jej predstavami (porov. I. ÚS 40/01, II. ÚS 168/03,III. ÚS 133/06).
Ústavný súd sapreto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredilna posúdenie otázky, či možno považovať namietaný postup generálnej prokuratúrya jej prípiszo 6. februára2015o vybaveníopakovanéhopodnetusťažovateľaza ústavne udržateľný a akceptovateľný z hľadiska námietok, ktoré sťažovateľ proti nemuuplatňuje.
Prokurátor generálnej prokuratúry v namietanom prípise k opakovanému podnetusťažovateľa v súvislosti s ním namietaným porušením základného práva na obhajobuuvádza, že v pozícii odsúdenej osoby už nemá legitímne právo nahliadať do rovnopisuvyšetrovacieho spisu, pretože takéto právo mu nevyplýva zo žiadneho zákonného alebopodzákonného právneho predpisu, pričom ďalej konštatuje, že„[d]ôkazy, na podklade ktorých bola podaná obžaloba, ako aj následne vydané rozsudky súdov prvého a druhého stupňa obsahuje jedine trestný spis okresného súdu (obsahom ktorého je aj vyšetrovací spis...)“.
Z odôvodnenia prípisu generálnej prokuratúry vyplýva, že sťažovateľom označenézákladné právo na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy nebolo namietaným postupomporušené, pretože ho sťažovateľ„mohol využiť v celom procese od momentu keď zo zákona vzniklo a to až do jeho právoplatného skončenia“.
Na základe už uvedeného generálna prokuratúra opakovaný podnet sťažovateľaodložila ako nedôvodný.
Z citovaných častí prípisu generálnej prokuratúry vyplýva, že táto reagovala naopakovaný podnet sťažovateľa ústavne udržateľným spôsobom, a teda nič nesignalizuje,že si riadne neplnila svoje povinnosti vyplývajúce jej zo zákona o prokuratúre a Trestnéhoporiadku, pričom vybavila opakovaný podnet sťažovateľa namietaným prípisom, ktorýspĺňa náležitosti predpokladané zákonom o prokuratúre. Generálna prokuratúra reagovalaprimeraným spôsobom aj na námietky sťažovateľa a skutočnosť, že jej právne závery súodlišné od záverov sťažovateľa, nie je dôvodom na spochybňovanie zákonnosti a ústavnostivybavenia jeho opakovaného podnetu. Ústavný súd konštatuje, že postupom generálnejprokuratúry v súlade so zákonom o prokuratúre nemohlo dôjsť k porušeniu právasťažovateľa domáhať sa ochrany svojich práv podaním opakovaného podnetu orgánomprokuratúry a právne závery vyslovené v namietanom prípise generálnej prokuratúry nie súarbitrárne, a je nutné ich považovať za výraz autonómneho prokurátorského rozhodovania,do ktorého ústavný súd nie je oprávnený v tomto prípade zasahovať.
Z už uvedených dôvodov bolo preto potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť akozjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru postupom ministerstva vnútra v konaní vedenom pod sp. zn. SKIS-KO-SKVSS-Sť-154/2015 a jeho prípisom z 19. februára 2015
Podstata argumentácie sťažovateľa je v tejto časti totožná s jeho predchádzajúcouargumentáciou uplatnenou už voči postupu generálnej prokuratúry v konaní vedenom podsp. zn. IV/1 GPt 552/09 a jej prípsiom zo 6. februára 2015.
K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa prípisom ministerstva vnútraz 19. februára 2015, ktorým minister vnútra jeho sťažnosť podanú podľa § 22 ods. 1 zákonao sťažnostiach odložil ako neopodstatnenú vo všetkých bodoch jej obsahu, ústavný súduvádza, že preskúmal napadnutý prípis ministerstva vnútra z 19. februára 2015, v ktoromministerstvo vnútra odôvodnilo svoj právny názor na sťažnosť proti vybaveniu sťažnostitakto:„Prešetrením sťažnosti... bol preukázaný postup Sekcie kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky v súlade so zákonom o sťažnostiach a internými predpismi Ministerstva vnútra Slovenskej republiky...“
Tentozáverministerstvavnútrajezaloženýnaposúdeníprípisuz 10. októbra 2014 vydanéhosekcioukontrolya inšpekčnejslužbyministerstvavnútra pod sp. zn. SKIS-KO-SKVSS-Sť-918/2014 z 3. decembra 2014, ktoré odôvodnilatakto:«Vaša žiadosť zo dňa 18. 03. 2014 bola správne vyhodnotená tak, že na jej vybavenie je príslušný Okresný súd v Žiline, nakoľko predsúdne konanie upravené v druhej časti Trestného poriadku, konkrétne prípravné konanie vykonávané odborom kriminálnej polície pod ČVS KRP-116/OVK-ZA-2009 bolo ukončené predložením spisu prokurátorovi s návrhom na podanie obžaloby v zmysle § 209 Trestného poriadku po vykonaní preštudovania originálu vyšetrovacieho spisu oprávnenými osobami podľa § 208 Trestného poriadku. V čase podania žiadosti sa predmetný spis (súdny spis) nachádzal na Okresnom súde v Žiline, pričom nazeranie do súdneho spisu je upravené osobitným predpisom... Na základe uvedeného bola predmetná žiadosť správne postúpená na vybavenie Okresnému súdu v Žiline o čom ste s uvedením dôvodov o odstúpení boli informovaný... Keďže Okresný súd predmetnú žiadosť vrátil odboru kriminálnej polície s tým, že žiadosť bola adresovaná im ako povinnej osobe, ako aj s tým, že v podaní adresovanom predsedovi Okresného súdu v Žiline výslovne požadujete, aby kópia rovnopisu spisu bola vyhotovená odborom kriminálnej polície a nie súdom, odbor kriminálnej polície Vás správne písomnosťou zo dňa 27. 05. 2014 nazvanou „Informácia o vybavení podania − zaslanie“ okrem iného informoval o tom, že Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Žiline k vybaveniu Vašej žiadosti nie je príslušné...
Ustanovenie § 69 ods. 1 Trestného poriadku je predmetným zákonom vysvetľované tak, že oprávnenie nazerať do spisu a s ním spojené práva sa vzťahuje len na tzv. základné trestné spisy, ktoré obsahujú dôkazy a rozhodnutia, a nevzťahuje sa napríklad na interné spisy policajtov, ani dozorový spis prokurátora, resp. na zberné spisy vyšších súdov. Nadväzne na skutočnosť, že ste mali možnosť preštudovať vyšetrovací spis, ktorú možnosť ste aj využili Vám zároveň uvádzame, že v priebehu prešetrovania Vašej sťažnosti bolo zistené, že Vám počas prípravného konania na Vašu žiadosť bola vyšetrovateľom odboru kriminálnej polície vyhotovená fotokópia vyšetrovacieho spisu, čo potvrdzujú jednotlivé písomností o zasielaní častí vyšetrovacieho spisu, ako aj Vami podpísaný záznam o preštudovaní vyšetrovacieho spisu.»
Podľa názoru ústavného súdu je vybavenie sťažnosti sťažovateľa podanej podľa § 22ods. 1 zákona o sťažnostiach namietaným prípisom ministerstva vnútra z 19. februára 2015ústavne akceptovateľné, pretože v napadnutom prípise v spojení s prípisom ministerstvavnútra z 3. decembra 2014 je dostatočným spôsobom vysvetlené, prečo bola táto sťažnosťsťažovateľa posúdená ako neopodstatnená.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd túto časť sťažnosti sťažovateľa odmietol podľa§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 23. marca 2016