znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 279/2014-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júna 2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť Ing. B. Z., Ing. T. L. a J. M., zastúpených advokátom JUDr. Jurajom Tibenským, Advokátska kancelária, Štefánikova 15, Nitra, ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 4 Obo 65/2012-285 z 30. septembra 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing.   B.   Z.,   Ing.   T.   L.   a J.   M.   o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. decembra 2013 doručená sťažnosť Ing. B. Z., Ing. T. L. a J. M. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ústavy rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 4 Obo 65/2012-285 z 30. septembra 2013 a navrhujú vydať tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľov Ing. B. Z..., Ing. T. L... a J. M... na súdnu a inú právnu   ochranu   podľa   2   hlavy,   7   oddielu   Ústavy   SR   právoplatným   rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn.: 4 Obo 65/2012-285 zo dňa 30. 09. 2013 porušené bolo.

2. Základné právo sťažovateľov Ing. B. Z..., Ing. T. L... a J. M...vlastniť majetok podľa 2 hlavy, 2 oddielu Ústavy SR právoplatným rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn.: 4 Obo 65/2012-285 zo dňa 30. 09. 2013 porušené bolo.

3. Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.: 4 Obo 65/2012-285 zo dňa 30. 09. 2013 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

4. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľom trovy konania v sume 275,94 € na účet ich právneho zástupcu JUDr. Juraja Tibenského, Štefánikova 15, Nitra, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ako vyplynulo zo sťažnosti, sťažovatelia boli ako navrhovatelia účastníkmi konania vedeného   pred   Krajským   súdom   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   pod   sp.   zn. 9 Cbi 28/2010,   v   ktorom   sa   proti   Mgr.   P.   Z.,   správcovi   konkurznej   podstaty   úpadcu Vodohospodárske stavby, a. s., Nitra (ďalej len „žalovaný“), domáhali vylúčenia zo súpisu konkurznej   podstaty   v   konkurznom   konaní   vedenom   na krajskom   súde   pod   sp.   zn. 6 K 105/01 nehnuteľnosti (pozemkov a administratívnej budovy). Svoj návrh odôvodnili tým,   že   nehnuteľnosť   riadne   nadobudli   kúpnou   zmluvou   uzatvorenou   medzi   nimi   ako kupujúcimi a úpadcom ako predávajúcim 11. júla 2000, stalo sa tak ešte pred vyhlásením konkurzu na majetok úpadcu a žalovaný zaradil túto nehnuteľnosť do súpisu konkurznej podstaty neoprávnene.

Krajský súd rozsudkom č. k. 9 Cbi 28/2010-230 z 31. mája 2012 žalobe sťažovateľov vyhovel, nehnuteľnosť zo súpisu konkurznej podstaty vylúčil a sťažovateľom priznal právo na náhradu trov konania.

O   odvolaní   žalovaného   proti   rozsudku   krajského   súdu   č.   k.   9   Cbi   28/2010-230 z 31. mája 2012 rozhodol najvyšší súd rozsudkom č. k. 4 Obo 65/2012-285 z 30. septembra 2013   tak,   že   napadnutý   rozsudok   zmenil,   žalobu   sťažovateľov   zamietol   a   žalovanému priznal právo na náhradu trov konania.

Rozsudok   krajského   súdu   č.   k.   9   Cbi   28/2010-230   z   31.   mája   2012   v   spojení s rozsudkom najvyššieho súdu č. k. 4 Obo 65/2012-285 z 30. septembra 2013 nadobudol právoplatnosť, avšak sťažovatelia 9. decembra 2013 podali proti nemu dovolanie.

Sťažovatelia sťažnosť doručenú ústavnému súdu na porušenie ich základného práva na   súdnu   ochranu   a   základného   práva   na   vlastníctvo   odôvodnili   tým,   že   rozsudok najvyššieho   súdu   č.   k.   4   Obo   65/2012-285   z   30.   septembra   2013   je   arbitrárny,   príliš formalistický,   vychádza   z   nesprávneho   skutkového   zistenia   i   právneho   posúdenia   veci, konajúci súd sa dostatočne nevysporiadal s argumentáciou sťažovateľov, je nedostatočne odôvodnený, nezohľadnil všetky okolnosti prípadu, neposkytol sťažovateľom konajúcim v dobrej viere a s dôverou v správnosť zápisu v katastri nehnuteľností primeranú ústavou garantovanú   ochranu,   naopak,   zvýhodnil   účastníka   konania,   ktorý   mal   sám   údajnú neplatnosť právneho úkonu spôsobiť a v konečnom dôsledku tým porušil aj základné právo sťažovateľov   na   vlastníctvo,   najmä   princíp   rovnakého   zákonného   obsahu   a   ochrany vlastníctva   všetkých   vlastníkov,   keď   zvýhodnil   žalovaného   na   úkor   sťažovateľov,   ktorí navyše riadne zaplatili kúpnu cenu (108 452,90 €) za predmetné nehnuteľnosti, užívali ich v presvedčení o svojom vlastníctve takmer desať rokov, a to všetko s poukazom na neurčité a nejasné ustanovenia zákona vykladané na ťarchu sťažovateľov.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho prejednávania.

Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie dôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať   o   namietanom   porušení   sťažovateľových   práv   a   vecne   sa   zaoberať   iba   tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v   súčasnosti   a   nebude   môcť   ani   v   budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom   a   účelom   uvedeného   princípu   subsidiarity   je to,   že   ochrana   ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a   aplikovať   príslušné   zákony na konkrétny   prípad   v   súlade   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Ako   vyplýva   z petitu   sťažnosti,   sťažovatelia   sa   sťažnosťou   domáhajú vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ústavy a základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu č. k. 4 Obo 65/2012-285 z 30. septembra 2013.

Podstatou   námietok   sťažovateľov   je   právne   posúdenie   postupu   najvyššieho   súdu a jeho   rozsudku   z   hľadiska   rešpektovania   ich   základného   práva   na   súdnu   ochranu upraveného v čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ústavy, v dôsledku   namietaného   porušenia   ktorého   sa   domáhajú,   tak   v   konaní   pred   ústavným súdom,   ako   aj   podaním   dovolania   najvyššiemu   súdu   zrušenia   namietaného   rozhodnutia a vrátenia veci na ďalšie konanie krajskému súdu.

V danom prípade sťažovatelia akceptovali subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd tým, že podali vo svojej právnej veci dovolanie ešte predtým, ako doručili ústavnému súdu sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. V okolnostiach daného prípadu sťažovatelia podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvorili stav „dvojkoľajnosti konania“, keď by o tej istej veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne aprobovateľné.   Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   uplatnenie   právomoci   dovolacieho   súdu v danej veci predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom prostriedku,   ktorý   bol   sťažovateľmi   využitý,   za   predčasné.   Ústavný   súd   môže   prijať sťažnosť na ďalšie konanie a meritórne o nej rozhodnúť až vtedy, ak príslušné orgány verejnej moci už nemajú možnosť namietaný stav zásahu do základných práv alebo slobôd napraviť.

Ústavný   súd   zaujal   tiež   názor   (podobne   napr.   I.   ÚS   169/09,   I.   ÚS   289/09, IV. ÚS 49/2010,   IV.   ÚS   145/2010),   že   v   prípade   podania   mimoriadneho   opravného prostriedku (dovolania ako efektívneho opravného prostriedku) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd v súlade so svojou aktuálnou judikatúrou zastáva právny názor, podľa ktorého v prípadoch, ak sťažovateľ uplatní mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie) spôsobilý   zabezpečiť ochranu jeho práv,   avšak   najvyšší   súd   ho následne   odmietne   ako neprípustný, je lehota na podanie sťažnosti ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde v zásade zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu (napr. IV. ÚS 195/2010, III. ÚS 227/2010, I. ÚS 276/2010). To však platí,   len   pokiaľ   je   sťažnosť   uplatnená   na   ústavnom   súde   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bolo dovolanie ako neprípustné odmietnuté.

Nie je preto dôvodné, aby sťažovatelia v prípade podania dovolania podali zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť.

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou   meritórne nezaoberal,   keďže   podaním   dovolania   zo   strany   sťažovateľov   by   o   tej   istej   veci   mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu – najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd,   teda   ústavný   súd   vzhľadom   na okolnosti   danej   veci   nemá   právomoc   rozhodovať o ústavnej sťažnosti sťažovateľov.  

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľov   v   uvedenej   veci   stratilo   opodstatnenie,   preto   sa   nimi   ústavný   súd   už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2014