znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 279/2013-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. mája 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. H., S., Španielsko, zastúpeného advokátkou JUDr. A. C., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   v spojení   s čl.   1 ods.   1   a čl. 2 ods.   2   Ústavy Slovenskej   republiky   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tdo 63/2012 z 30. októbra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. P. H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. januára 2013 doručená sťažnosť Ing. P. H., S., Š. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Tdo 63/2012 z 30. októbra 2012.

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   trestným   rozkazom   Okresného   súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 T 63/05 z 1. júna 2005 bol sťažovateľovi uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 14 mesiacov s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu v trvaní 2 roky. Vzhľadom na to, že sťažovateľ sa podľa okresného súdu v skúšobnej lehote neosvedčil, pretože neuhradil zmeškané výživné, okresný súd uznesením sp. zn. 1 T 63/05 zo 14. júla 2009 rozhodol, že uložený trest odňatia slobody sťažovateľ vykoná. Sťažovateľ podal proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu sťažnosť. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 4 Tos 51/09 z 22. septembra 2009 sťažnosť sťažovateľa proti označenému rozhodnutiu okresného súdu zamietol. Na základe dovolania, ktoré proti rozhodnutiu krajského súdu podal 14. mája 2012 sám sťažovateľ a 3. augusta 2012 aj prostredníctvom svojho obhajcu, konal vo veci aj najvyšší súd, ktorý uznesením sp. zn. 2 Tdo 63/2012 z 30. októbra 2012 dovolanie sťažovateľa odmietol ako podané neoprávnenou osobou podľa § 382 písm. b) Trestného poriadku.

Sťažovateľ sťažnosťou podanou ústavnému súdu namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie, a to z dôvodu, že podľa jeho názoru je uznesenie najvyššieho súdu svojvoľné a arbitrárne, pretože podľa neho v danej veci bol osobou oprávnenou na podanie dovolania proti rozhodnutiu krajského súdu z dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, pričom sťažovateľ svoje tvrdenie odôvodnil takto:

«V   čase   doručenia   rozhodnutia   Krajského   súdu   Bratislava   začala   plynúť sťažovateľovi   v   zmysle   vtedy   platného   trestného   poriadku   3   ročná   lehota   na   podanie dovolania a to v zmysle ust. § 368 ods. 1 Tr. por. proti rozhodnutiu súdu, ktorým bola vec právoplatne skončená.

Počas   plynutia   tejto   lehoty,   v   ktorej   sa   mohol   obrátiť   podaním   dovolania   došlo k novelizácii trestného poriadku a to zákonom č. 262/2011 Z. z., ktorým došlo k zmene znenia § 368 Tr. por. podľa ktorého rozhodnutie o neosvedčení sa odsúdeného a nariadení výkonu trestu nie sú rozhodnutiami v zmysle § 368 a v zmysle ďalšieho novelizovaného ustanovenia trestného poriadku a to § 371 ods. 2 môže tak urobiť minister spravodlivosti. Podľa prechodných ustanovení podľa § 567 (správne má byť „§ 567j“, pozn.) ods. 7 Tr. por. ak rozhodnutie súdu nadobudlo právoplatnosť pred 1. septembrom 2011 použije sa § 371 v znení účinnom do 31. augusta 2011.

Teda v čase plynutia zákonnej 3 ročnej lehoty na podanie mimoriadneho opravného prostriedku došlo na základe novelizácie trestného poriadku k takej zmene, že odsúdený hoci mu riadne stále plynula lehota na podanie dovolania toto podať už nemohol a nemohol tak   urobiť   vlastne   ani   minister   spravodlivosti,   nakoľko   podľa   prechodných   ustanovení trestného poriadku, ak rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť pred 01. septembrom 2011 sa na neho vzťahuje ustanovenie § 371 Tr. por. účinného do 31. augusta 2011 v zmysle ktorého minister takéto právo nemal.

Sťažovateľ   je   rozhodne   preto   toho   názoru,   že   v   jeho   prípade   ide   v   rozhodnutí Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   o   zjavnú   nespravodlivosť,   prísny   formalistický postup...»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„1. Základné právo Ing. P. H. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tdo 63/2012 zo dňa 30. 10. 2012 porušené bolo.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tdo 63/2012 zo dňa 30. 10. 2012   sa   zrušuje   a   vec   vracia   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   na   ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   konania ústavného súdu   bolo preskúmanie, či   uznesením   najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 63/2012 z 30. októbra 2012 nedošlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V   súvislosti   s   označeným   základným   právom   zaručeným   v   čl.   46   ods.   1   ústavy a právom zaručeným v čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd v prvom rade v súlade so svojou judikatúrou podotýka, že obsahom obidvoch označených práv sú obdobné záruky, že vec bude   spravodlivo   prerokovaná nezávislým a   nestranným súdom   postupom   ustanoveným zákonom, preto v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné   tiež pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00).

Najvyšší súd svoje uznesenie odôvodnil takto:„Podľa   §   368   ods.   1   Tr.   por.   dovolanie   možno   podať   proti   právoplatnému rozhodnutiu súdu (uvedenému v ods. 2 citovaného ustanovenia), ktorým bol porušený zákon alebo ak boli porušené ustanovenia o konaní, ktoré mu predchádzalo, ak je toto porušenie dôvodom dovolania podľa § 371.

Podľa § 371 ods. 2 Tr. por. minister spravodlivosti podá dovolanie, okrem dôvodov uvedených v odseku 1 aj vtedy, ak napadnutým rozhodnutím bolo porušené ustanovenie Trestného poriadku alebo osobitného predpisu o väzbe, Trestného zákona alebo Trestného poriadku   o   podmienečnom   prepustení   odsúdeného   z   výkonu   trestu   odňatia   slobody, o výkone   trestu,   ktorého   výkon   bol   podmienečne   odložený,   o   výkone   zvyšku   trestu   po podmienečnom prepustení alebo o výkone náhradného trestu odňatia slobody, ktorý bol uložený popri peňažnom treste.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) predovšetkým skúmal,   či   dovolanie   je   podané   oprávnenou   osobou,   či   je   prípustné   a   či   je   podané v zákonom stanovenej lehote a na mieste, kde možno tento mimoriadny opravný prostriedok podať. Najvyšší súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí podľa § 381 Tr. por. zistil, že dovolanie obvineného je podané neoprávnenou osobou, a preto ho podľa § 382 písm. b/ Tr. poriadku odmietol (a preto nebolo potrebné rozhodnúť o prerušení výkonu trestu odňatia slobody).

Z obsahu dovolania obvineného je zrejmé, že smeruje proti rozhodnutiu o výkone trestu, ktorého výkon bol podmienečne odložený. Z ustanovenia § 371 ods. 2 Tr. por. však jednoznačne   vyplýva,   že   takéto   rozhodnutie   môže   dovolaním   napadnúť   iba   minister spravodlivosti. Obvinený zo zákona tak nie je aktívne legitimovaným na podanie takéhoto dovolania.

Vzhľadom   k   vyššie   uvedenému   musel   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   bez preskúmania veci na neverejnom zasadnutí dovolanie obvineného Ing. P. H. podľa § 382 písm. b/ Tr. por. odmietnuť, keďže bolo podané neoprávnenou osobou.“

Vzhľadom na uvedené je podľa názoru ústavného súdu nevyhnutné zodpovedať na tri na seba nadväzujúce otázky, a to v tomto chronologickom poradí:

V prvom rade je potrebné zamýšľať sa nad tým, o aké rozhodnutie v danom prípade ide,   resp.   či   ide   o rozhodnutie,   proti   ktorému   je   dovolanie   ako   mimoriadny   opravný prostriedok vôbec prípustné. Až po kladnej odpovedi na túto otázku, t. j. až po zistení, že určité   rozhodnutie je možné napadnúť dovolaním,   je potrebné skúmať otázku, kto   toto dovolanie môže podať, resp. kto je osobou oprávnenou na jeho podanie, a až následne prichádza na rad otázka, akými dôvodmi je možné toto dovolanie odôvodniť.

Odpoveď na prvú z uvedených otázok, t. j. proti ktorému rozhodnutiu vydanému v trestnom konaní je prípustné dovolanie, je uvedená v § 368 Trestného poriadku, odpoveď na otázku, kto je osobou oprávnenou podať dovolanie v trestnom konaní, je zase predmetom § 369 Trestného poriadku, a napokon dôvody, ktorými možno dovolanie v trestnom konaní odôvodniť sú uvedené v § 371 Trestného poriadku.

Ústavný súd podotýka, že tak ako to vo svojej sťažnosti podotkol aj sám sťažovateľ, v roku   2011   došlo   novelou   zákona č.   262/2011   Z.   z.,   ktorým   sa   mení a dopĺňa   zákon č. 301/2005   Z.   z.   Trestný   poriadok   v   znení   neskorších   predpisov   a   ktorým   sa   menia a dopĺňajú   niektoré   zákony   (ďalej   len   „novela   č.   262/2011   Z.   z.“),   s   účinnosťou   od 1. septembra 2011 k zmene Trestného poriadku, a to konkrétne aj k zmene ustanovení upravujúcich problematiku dovolania v trestnom konaní. Vzhľadom na uvedenú zákonnú zmenu je preto nevyhnutné skúmať, či sa na daný prípad mali použiť ustanovenia Trestného poriadku v znení účinnom do 31. augusta 2011 alebo v ich znení účinnom od 1. septembra 2011.

V danom prípade sťažovateľ podal dovolanie proti rozhodnutiu, ktorým sa rozhodlo o   výkone   trestu,   ktorého   výkon   bol   podmienečne   odložený,   a   keďže   v   prechodnom ustanovení § 567j Trestného poriadku v jeho znení po 1. septembri 2011 nie je úprava vzťahujúca sa na aplikáciu § 368 Trestného poriadku upravujúceho druhy rozhodnutí, proti ktorým je dovolanie prípustné, na daný prípad je potrebné aplikovať toto ustanovenie § 368 Trestného poriadku v jeho znení účinnom v čase, keď sa vo veci sťažovateľovho dovolania konalo, t. j. v znení účinnom po 1. septembri 2011.

Podľa § 368 ods. 2 Trestného poriadku v znení účinnom po 1. septembri 2011 však dovolanie   proti   rozhodnutiu,   ktorým   sa   rozhodlo   o   výkone   trestu,   ktorého   výkon   bol podmienečne odložený, nebolo možné podať. V tejto súvislosti je však potrebné skúmať, či v zmysle prvej vety tohto označeného ustanovenia Trestný poriadok v znení účinnom po 1. septembri   2011   na   inom   mieste   „neustanovuje   inak“   (pozri   prvú   vetu   §   368   ods.   2 Trestného poriadku, pozn.), t. j. inými slovami, či na inom mieste Trestný poriadok nemá ustanovenie, ktorým by sa nad rámec § 368 ods. 2 Trestného poriadku rozširoval okruh rozhodnutí vydaných v trestnom konaní, proti ktorým bolo tiež možné podať dovolanie. V skutočnosti Trestný poriadok v znení účinnom po 1. septembri 2011 takéto ustanovenie má, a to   konkrétne v   §   371   ods.   2 Trestného poriadku   (ktoré   inak upravuje dovolacie dôvody, pozn.), je uvedené, že dovolanie možno podať aj proti rozhodnutiu, ktorým sa rozhodlo o výkone trestu, ktorého výkon bol podmienečne odložený.

Vzhľadom na už uvedenú zákonnú zmenu Trestného poriadku k 1. septembru 2011 je však   aj   v   prípade   §   371   ods.   2   Trestného   poriadku   (ktoré   rozširuje   okruh   rozhodnutí napadnuteľných   dovolaním,   pozn.)   nevyhnutné   vysporiadať   sa   aj   s   otázkou,   či   toto ustanovenie možno použiť na daný prípad v jeho znení účinnom po 1. septembri 2011.Podľa   prechodného   ustanovenia   §   567j   ods.   7   Trestného   poriadku   k   opravám účinným   od   1.   septembra   2011:   „Ak   rozhodnutie   súdu   nadobudlo   právoplatnosť   pred 1. septembrom 2011, použije sa § 371 v znení účinnom do 31. augusta 2011.“

Keďže   v   danom   prípade   dovolaním   sťažovateľa   napádané   rozhodnutie   krajského súdu nadobudlo právoplatnosť v roku 2009, t. j. pred 1. septembrom 2011, na daný prípad malo byť aplikované ustanovenie § 371 v jeho znení účinnom do 31. augusta 2011, podľa ktorého však dovolanie proti rozhodnutiu, ktorým sa rozhodlo o výkone trestu, ktorého výkon bol podmienečne odložený, prípustné nebolo.

Inými slovami, najvyšší súd konajúci o dovolaní sťažovateľa bol povinný o ňom konať podľa procesných zásad Trestného poriadku účinných v čase rozhodovania, okrem prípadov,   keď   ho   prechodné   ustanovenia   Trestného   poriadku   odkazovali   na   aplikáciu procesných noriem účinných v minulosti.

V danom prípade tak odpoveď na otázku, či proti rozhodnutiu, ktorým sa rozhodlo o výkone   trestu,   ktorého   výkon   bol   podmienečne   odložený,   je   alebo   nie   je   prípustné dovolanie,   bolo   potrebné   hľadať   v   §   368   ods.   1   a   2   Trestného   poriadku   v   jeho   znení účinnom v čase rozhodovania o dovolaní sťažovateľa (t. j. v jeho znení po 1. septembri 2011,   keďže   čo   sa   týka   aplikácie   §   368   Trestného   poriadku,   prechodné   ustanovenia Trestného poriadku neodkazovali na minulú právnu úpravu, pozn.) a tiež v znení § 371 ods. 2 Trestného poriadku v jeho znení účinnom do 31. augusta 2011, na ktorého aplikáciu odkazovalo   prechodné   ustanovenie   §   567j   ods.   7   Trestného   poriadku   účinného   v   čase rozhodovania najvyššieho súdu.

Podľa označených ustanovení Trestného poriadku, ktoré mal najvyšší súd v čase svojho rozhodovania o dovolaní sťažovateľa aplikovať, rozhodnutie, ktorým sa rozhodlo o výkone   trestu,   ktorého   výkon   bol   podmienečne   odložený,   nebolo   možné   napadnúť dovolaním,   pretože   §   368   Trestného   poriadku   v   znení   účinnom   po   1.   septembri   2011 v interakcii   s   §   371   Trestného   poriadku   v   znení   účinnom   do   31.   augusta   2011   to nepripúšťali.

Vzhľadom   na   uvedený   záver,   že   v   čase   rozhodovania   najvyššieho   súdu,   proti rozhodnutiu,   ktorým   sa   rozhodlo   o   výkone   trestu,   ktorého   výkon   bol   podmienečne odložený, dovolanie nebolo prípustné, už nebolo potrebné skúmať otázku osôb oprávnených na jeho podanie, ako ani otázku dôvodov dovolania.

Na   tomto   mieste   tak   ústavný   súd   konštatuje,   že   odôvodnenie   výroku   uznesenia najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Tdo   63/2012   z   30.   októbra   2012   síce   nekorešponduje s ustanoveniami, ktoré mali byť na daný prípad aplikované, avšak súčasne ústavný súd podotýka,   že   vzhľadom   na   vecnú   udržateľnosť   jeho   odmietajúceho   výroku,   pretože dovolanie   sťažovateľa   by   bolo   v   každom   prípade   odmietnuté   len   z   iného   zákonného dôvodu,   než   z   akého   ho   odmietol   najvyšší   súd,   označené   uznesenie   najvyššieho   súdu nepredstavuje taký zásah do práv sťažovateľa, žeby si jeho intenzita vyžadovala zrušenie tohto rozhodnutia.

Vzhľadom   na   uvedené   dôvody   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   už   po   jej predbežnom   prerokovaní   (§   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde)   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení označeného rozhodnutia všeobecného súdu je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tej časti sťažnosti, ktorou sa sťažovateľ domáhal jeho zrušenia, už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. mája 2013