znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 279/2011-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. júna 2011 predbežne prerokoval sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., zastúpenej advokátom Mgr. J. H., B., vedené pod sp. zn. Rvp 1328/2011 a sp. zn. Rvp 1368/2011, ktorými namieta porušenie svojho práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 2 CoE 40/2011 z 28. februára 2011 a č. k. 15 CoE 399/2010-44 z 19. januára 2011, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 1328/2011 a sp. zn. Rvp 1368/2011 s p á j a   na   spoločné   konanie,   ktoré   bude   ďalej   vedené   pod   sp.   zn. Rvp 1328/2011.

2. Sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 1. júna 2011 a 6. júna 2011 doručené sťažnosti spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   uzneseniami   Krajského   súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 CoE 40/2011 z 28. februára 2011 a č. k. 15 CoE 399/2010-44 z 19. januára 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenia“).

2.   Zo   sťažností   a   z   ich   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej podnikateľskej činnosti zaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov.

3. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1328/2011 sťažovateľka na základe zmluvy o úvere (ďalej len „zmluva“) uzavretej 4. júna 2007 poskytla fyzickej osobe (ďalej len „dlžník“) úver v sume 464,71 €. Z dôvodu, že dlžník neuhradil niekoľko po sebe idúcich splátok, bolo začaté rozhodcovské konanie pred rozhodcovským súdom zriadeným S., a. s. (ďalej   len   „rozhodcovský   súd“),   a dlžník   bol rozhodcovským   nálezom   právoplatne zaviazaný   na   zaplatenie   dlhu.   Následne   bol   podaný   návrh   na   vykonanie   exekúcie   a na základe poverenia Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) exekútor začal nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Okresný súd uznesením č. k. 1 Er 378/2008-19 z   24.   septembra   2010   exekúciu   zastavil.   Sťažovateľka   podala   proti   tomuto   uzneseniu odvolanie.   Krajský   súd   ako   súd   odvolací   napadnutým   uznesením   potvrdil   uznesenie okresného súdu ako vecne a právne správne.

4. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1368/2011 sťažovateľka na základe zmluvy uzavretej 11. októbra 2007 poskytla dlžníkovi úver v sume 331,94 €. Z dôvodu, že dlžník neuhradil   niekoľko   po   sebe   idúcich   splátok, bolo   začaté   rozhodcovské   konanie   pred rozhodcovským   súdom   a dlžník   bol rozhodcovským   nálezom   právoplatne   zaviazaný   na zaplatenie dlhu. Následne bol podaný návrh na vykonanie exekúcie a na základe poverenia okresného   súdu   exekútor   začal   nútený   výkon   rozhodnutia   (exekúciu). Okresný   súd uznesením č. k. 1 Er 1625/2008-26 z 9. septembra 2010 exekúciu zastavil. Sťažovateľka podala   proti   tomuto   uzneseniu   odvolanie.   Krajský   súd   ako   súd   odvolací   napadnutým uznesením potvrdil uznesenie okresného súdu ako vecne a právne správne.

5. Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom súdov, ktorý im predchádzal, boli porušené jej práva „na spravodlivý proces“ podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru,   ako   aj   práva „vyplývajúce   z   článku   1   Dodatkového   protokolu...“. V ďalšom sťažovateľka interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu a v podstatnom uviedla, že spravodlivosť konania „v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňa...   princíp   rovnosti   zbraní   a kontradiktórnosti...“. V tomto   ohľade   namietala,   že „okresný   súd...   zahájil   konania   na   zastavenie   exekúcie   pričom   pred   zahájením   tohto konania ani v jeho priebehu neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu konania o zastavení exekúcie.... Týmto postupom okresný súd porušil zákonom a   ústavou   garantovanú   rovnosť   strán,   keďže   zahájením   konania   z   vlastného   podnetu jednoznačne nahradil vôľu jedného z účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľa...“.

6. V nadväznosti na takéto porušenie práva na spravodlivý proces vidí sťažovateľka v napadnutých uzneseniach krajského súdu zároveň aj porušenie práva na pokojné užívanie svojho majetku zo strany štátneho orgánu. Súd tým, že exekúciu zastavil, znemožnil nútený výkon práva, na ktorý sťažovateľke vznikol nárok na základe zmluvy o úvere a ktorý bol zabezpečený zákonom predvídaným exekučným titulom a realizovaný v rámci exekučného konania.

7.   Sťažovateľka   na   základe   uvedeného   navrhla,   aby   ústavný   súd   vydal   nález, v ktorom vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1... dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu“ napadnutými uzneseniami   krajského   súdu,   zruší   napadnuté   uznesenia   a veci   vráti   na   ďalšie   konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

8. Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

V zmysle   § 112   ods. 1   OSP   v záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným   § 31a   zákona   o ústavnom   súde   možno   v konaní   o sťažnosti   podľa   čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp. zn. Rvp 1328/2011 a sp. zn. Rvp 1368/2011 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť   uvedených   sťažností   a   taktiež   prihliadajúc   na   totožnosť   v osobe   sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

10. Krajský súd napadnutými uzneseniami potvrdil uznesenia prvostupňového súdu o zastavení   exekúcie.   Podstatou   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľky,   že   krajský   súd označenými uzneseniami porušil právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 299/07).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96,   III.   ÚS   151/05).   Vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej   ochrany   ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

11.   Ústavný   súd   v   danom   prípade   považoval   za   potrebné   zaujať   stanovisko k zásadnému   právnemu   problému   nastolenému   v   sťažnosti   sťažovateľky,   ktorý   spočíva v tom,   či   krajský   súd   rozhodujúci   v   rámci   exekučného   konania   o   odvolaní   proti prvostupňovým   rozhodnutiam,   ktorým   bola   exekúcia   zastavená,   má   (obdobne   ako prvostupňový   súd)   právomoc   skúmať   v   tomto   štádiu   konania   prípustnosť   exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku).

12. Krajský   súd   uznesenie č.   k.   2 CoE   40/2011-39 z 28. februára 2011, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 1 Er 378/2008-18 z 24. septembra 2010, a uznesenie č. k. 15 CoE 399/2010-44 z 19. januára 2011, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 1 Er 1625/2008-26 z 9. septembra 2010, odôvodnil takto:

«Ak   je   exekučným   titulom   rozhodcovský   rozsudok,   tak   súlad   rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu s § 45 ods. 1 ZRK je hmotnoprávnym predpokladom na vykonanie exekúcie.

Exekučný súd je oprávnený pri postupe podľa § 45 ZRK hľadieť na rozhodcovský rozsudok, ktorý je exekučným titulom, ako by nebol materiálne právoplatný a môže ho preskúmavať z hľadísk vyjadrených v ust. § 45 ZRK aj čo do materiálnej správnosti. Môže skúmať, či sú tu nedostatky uvedené v § 40 písm. a) alebo b) ZRK. alebo či rozhodcovský rozsudok   zaväzuje   účastníka   rozhodcovského   konania   na   plnenie,   ktoré   je   objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Keďže exekučný súd správne posúdil právny vzťah založený zmluvou o úvere zo dňa 4. júna 2007 ako vzťah spotrebiteľský, na predmetný právny vzťah sa vzťahuje pôsobnosť príslušných   vnútroštátnych   a   európskych   noriem   o   ochrane   spotrebiteľa.   Zmluvná podmienka   v   štandardnej   formulárovej   zmluve   alebo   vo   všeobecných   obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná,   bráni   tomu,   aby na základe   nej   vydaný   rozhodcovský   rozsudok   na   návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom. O takúto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by sa podľa takejto doložky začalo rozhodcovská konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu, alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu. Ak rozhodcovská doložka dáva na výber medzi štátnym   a   rozhodcovským   súdom,   ale   pre   prípad   vyvolania   rozhodcovského   konania dodávateľom sa musí spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému konaniu, nieje možné poskytnúť súdnu   ochranu   v   rámci   exekúcie,   ak   je   exekučným   titulom   rozhodcovský   rozsudok a oprávneným je dodávateľ. No základe uvedeného možno konštatovať, že rozhodcovská doložka   je   neprijateľná,   pretože   nebola   spotrebiteľom   osobitne   vyjednaná   a   núti spotrebiteľa   v   určitých   prípadoch   neodvolateľné   sa   podrobiť   rozhodcovskému   konaniu. Napriek   formálnemu   zneniu   rozhodcovskej   doložky   totiž   reálne   dochádza   k   narušeniu Smernicou Rady S. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 sledovanej rovnováhy medzi zmluvnými stranami   v   neprospech   spotrebiteľa,   resp.   táto   spôsobuje   hrubý   nepomer   v   právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. Nakoľko neprijateľná rozhodcovská doložka sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto   doložky   odporuje   dobrým   mravom,   boli   v   prejednávanom   prípade   splnené podmienky na zastavenie exekúcie podľa § 45 ods. 1 písm. c/, ods. 2 ZRK. v spojení s § 57 ods. 2 Exekučného poriadku.

K námietke oprávneného týkajúcej sa tvrdenia exekučného súdu o tom, že uzavretá zmluva   medzi   oprávneným   a   povinným   je   zmluvou   o   spotrebiteľskom   úvere,   v   ktorej absentuje RPMN odvolací súd uvádza, že predmetnú námietku vyhodnotil ako irelevantnú, pretože takéto tvrdenie odôvodnenie napadnutého rozhodnutia neobsahuje.»

13. Krajský súd uznesenie č. k. 15 CoE 399/2010-44 z 19. januára 2011, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 1 Er 1625/2008-26 z 9. septembra 2010, odôvodnil takto:«Krajský súd dospel k záveru, že okresný súd rozhodol správne, ak exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil. Bolo povinnosťou   exekučného súdu, aby preskúmal exekučný titul aj s ohľadom ustanovenia § 45 ods. 1 ZoRK. Krajský súd vzal do úvahy jednak povahu exekučného   konania,   ktoré   predstavuje   postup   súdu,   súdneho   exekútora   a účastníkov konania   pri   nútenom   výkone   judikovaného   práva,   ktorého   zmysle   určuje   aj   rozsah materiálneho preskúmania exekučného titulu, žiadosti o udelenie poverenia a návrhu, ako to vyplýva z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Z toho pohľadu konajúci súd má možnosť   oboznámiť   sa   s priebehom   základného   konania   len   v obmedzenom   rozsahu   na podklade   exekučného   titulu.   Možno   v tomto   ohľade   súhlasiť   s názorom   odvolateľa,   že exekučný   súd   sa   v rámci   materiálneho   preskúmania   exekučného   titulu   zameriava   na skúmanie hmotnoprávnych predpokladov exekučného titulu ako sú dovolenosť a možnosť plnenia   a jeho   súlad   s dobrými   mravmi.   K argumentácii   však   dodáva,   že   formálna právoplatnosť   rozhodnutia   je   vždy   bezvýnimočná,   pretože   rozhodnutie   je   alebo   nie   je napadnuteľné   riadnym   opravným   prostriedkom.,   materiálna   právoplatnosť   však   je flexibilnejšia a z vážnych dôvodov z nej existujú výnimky. Z tejto úvahy vychádzal krajský súd, keď účinky materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku na účel § 45 ZoRK je treba vylúčiť vo vzťahu k exekučnému súdu. Exekučný súd bol oprávnený v danom prípade pri   postupe   podľa   §   45   ZoRK   hľadieť   na   rozhodcovský   rozsudok,   ktorý   je   exekučným titulom, akoby nebol materiálne právoplatný a mohol ho preskúmať z hľadísk vyjadrených v § 45 ZoRk aj čo do meteriálnej správnosti, aj v súčasnom štádiu exekučného konania.(...) Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že zo zmluvy, ktorá bola základom aj pre vydanie rozsudku v rozhodcovskom konanie je možné podrobne preskúmať všetko, čo súvisí s jej charakteristikou a právnym zaradením, čím sa rozhodca vôbec nezaoberal. (...) Na   základe   námietok   uvedených   v odvolaní   dospel   k záveru,   že   rozhodcovská   doložka začlenená   do   rámca   podmienok   štandardnej   zmluvy   v danom   prípade   spôsobuje   hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka). (...)

Odvolací súd zdôrazňuje skutočnosť, že rozhodcovský rozsudok vôbec neskúmal vec z hľadiska   spotrebiteľského   práva.   Rozhodnutie   rozhodcu   preberá   formálne   argumenty žalujúcej   strany   a nevysporiadal   sa   s vylúčením   inštitútov   zameraných   na   ochranu spotrebiteľa, a tým vlastne porušil kogentné predpisy určené na ochranu spotrebiteľa. (...) Odvolanie oprávneného nebolo dôvodné. Rozhodcovská doložka v zmluve o úvere bola už v čase jej uzatvárania neprijateľnou zmluvnou podmienkou a preto bola od počiatku neplatná v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Z tohto dôvodu exekučný titul vydaný v rozhodcovskom   konaní   nemôže   v danej   veci   byť   zákonným   podkladom   na   vykonanie exekúcie. Keďže ani ostatné odvolacie námietky oprávneného neboli opodstatnené, okresný súd správne exekúciu zastavil.»

14. Podľa § 58 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu možno   zastaviť   na   návrh   alebo   aj   bez   návrhu.   Zatiaľ   čo   dôvody,   na   základe   ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých   fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods.   2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok podrobne, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne ustanovený. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný   v   priebehu   celého   exekučného   konania   ex   offo   skúmať,   či   sú   splnené   všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný   titul.   Bez   jeho   existencie   nemožno   exekúciu   vykonať.   Krajský   súd   ako   súd odvolací napadnutým uznesením potvrdil rozhodnutie okresného súdu o vyhlásení exekúcie za   neprípustnú   a   zastavení   exekučného   konania   s   poukazom   na   príslušné   ustanovenia Exekučného   poriadku,   ako   aj   ustanovenia   zákona   č.   244/2002   Z.   z.   o   rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“).

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   napadnuté   uznesenie krajského súdu nezasahuje neprípustným spôsobom do práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v časti týkajúcej   sa   namietania   porušenia   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   napadnutými uzneseniami krajského súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.

15.   Ústavný   súd   navyše   po   preskúmaní   napadnutých   uznesení   krajského   súdu v spojení s uzneseniami súdu prvého stupňa dospel k záveru, že z odôvodnenia napadnutých uznesení krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi došlo k zásahu do   práva   pokojne   užívať   majetok   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu.   Všeobecné   súdy svojím   postupom   aplikovali   zákony   podľa   ich   obsahu,   v   danom   prípade   predovšetkým ustanovenia Exekučného poriadku. Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie.   Preto   je   sťažnosť   v tomto   rozsahu   zjavne neopodstatnená.

16. Berúc do úvahy všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júna 2011