znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 279/2010-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. júna 2010 predbežne prerokoval sťažnosť A. D., K., zastúpenej advokátom JUDr. M. B., P., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Poprad v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 884/91 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. D. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. mája 2010 doručená sťažnosť A. D. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom Okresného súdu Poprad (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 884/1991 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že: „(...) ako žalobkyňa v rade 2. v právnej veci proti žalovaným A. J. (...) a spol. v konaní o zdržanie sa zásahov do vlastníckych práva žalobcov   a   o   vypratanie   pozemkov   s   prísl.   je   účastníkom   súdneho   sporu   vedeného   na Okresnom súde Poprad pod sp. zn. 9C/884/1991. Konanie bolo začaté na základe žaloby sťažovateľky a žalobcu v rade 1. Z. D., (...), ktorá bola súdu doručená dňa 24. 07. 1991.

Od podania žaloby sťažovateľkou sa prvé pojednávanie v predmetnej právnej veci uskutočnilo síce už dňa 16. 09. 1991, avšak ďalšie pojednávanie vo veci bolo vytýčené na deň 27. 07. 1992 teda po uplynutí viac ako 10 mesiacov nečinnosti súdu. V nasledujúcom období   až   do   26.   04.   1993   sa   konali   vo   veci   ďalšie   tri   pojednávania,   na   ktorých   súd vykonával   dokazovanie   vo   forme   zadovažovania   si   rôznych   listinných   dôkazov   a   iných skutočností. Pojednávanie zo dňa 26. 04. 1993 bolo odročené na neurčitý termín a bez akéhokoľvek rozhodnutia o merite veci.(...)

Následne bol vytýčený termín na deň 02. 08. 1995, teda po viac ako dvoch rokoch nečinnosti súdu vo veci samej. Dňa 10. 10. 1995 sa konala ohliadka na mieste samotnom a následne súd opätovne vo veci prestal konať.

Dňa 25. 06. 1996 podal právny zástupca žalobcov na súd podanie, ktorým žiadal aby bol   vo   veci   vytýčený   ďalší   termín   pojednávania   z   dôvodu   nečinnosti   súdu   a   uplynutia dlhšieho času od posledného pojednávania.

V ďalšom období od dňa 02. 12. 1996 až do dňa 13. 02. 1998 súd vykonal vo veci viacero pojednávaní, s tým že dňa 13. 02. 1998 vydal rozsudok vo veci samotnej, avšak až s odstupom 6 mesiacov, t. j. dňa 17. 07. 1998 bolo vydané uznesenie o trovách konania. Po podaní odvolania bol s odstupom 21 mesiacov (19. 11. 1999) od vydania rozsudku spis predložený na rozhodnutie Krajskému súdu v Prešove.

Krajský súd v Prešove rozhodol o odvolaní svojim rozhodnutím dňa 07. 07. 2000 a dňa 21. 07. 2000 bol spis doručený na Okresný súd do Popradu.

Okresný súd v Poprade po doručení spisu opätovne vo veci nekonal viac ako 20 mesiacov a až na deň 25. 03. 2002 vytýčil termín ďalšieho pojednávania.

Žalobcovia podaním zo dňa 17. 04. 2002 opätovne žiadali o vytýčenie pojednávania predmetnej   veci   v   čo   najbližšom   čase,   nakoľko   do   uvedeného   termínu uplynulo   už   od začatia konania v predmetnej veci 10 rokov.

Okresný súd v Poprade dňa 16. 05. 2002 predložil predmetný spis na Krajský súd do Prešova, ktorý predmetný spis zaslal späť na Okresný súd v Poprade dňa 12. 06. 2002, pričom ďalší termín pojednávania súd vytýčil až na termín 21. 03. 2003. Na predmetnom pojednávaní súd vydal čiastočný rozsudok a potom, čo po uplynutí viac ako dvoch mesiacov bol predmetný rozsudok doručený žalobcom, ktorí proti nemu podali odvolanie. Okresný súd v Poprade po takmer po 7 mesiacoch (01. 10. 2003) predložil spis na rozhodnutie Krajskému súdu v Prešove. Krajský súd v Prešove vydal dňa 14. 06. 2004 rozsudok, ktorým rozhodnutie   Okresnému   súdu   v   Poprade   opätovne   zrušil   a   vrátil   vec   na   Okresný   súd v Poprade na ďalšie konanie.

Nakoľko   žalobcovia   takéto   konanie   Okresného   súdu   v   Poprade   považovali   za neprípustné,   podali   na   zákonného   sudcu   námietku   zaujatosti,   ktorej   však   Krajský   súd v Prešove nevyhovel. Predmetné rozhodnutie bolo doručené na Okresný súd v Poprade dňa 15. 10. 2004.

Následne súd opätovne vo veci nekonal a bol nečinný viac ako 1 rok a až na deň 14. 11. 2005 vytýčil ďalší termín pojednávania.

Súd pokračoval v konaní následným opätovným nariadením miestnej ohliadky, ďalším vytýčením   pojednávania   a   následným   nariadením   znaleckého   dokazovania.   Znalecký posudok bol Okresnému súdu v Poprade doručený dňa 19. 09. 2008, pričom súd za obdobie takmer   dvoch   rokov   neurgoval   ustanoveného   znalca   o   čo   najrýchlejšie   vyhotovenie znaleckého posudku.   Podľa   názoru   sťažovateľky sa   opätovne jednalo   o   bezprecedentnú nečinnosť Okresného súdu v Poprade. Po doručení znaleckého posudku súd nariadil ďalšie pojednávanie vo veci až na deň 11. 03. 2009.

Uznesením Okresného súdu Poprad zo dňa 05. 02. 2010, sp. zn. 9C/884/1991-686 konajúci súd prerušil konanie do právoplatného skončenia dedičského konania po nebohom žalobcovi v rade 1. Z. D. zomrelom 21. 07. 2009 , ktorý zomrel po 18 rokoch od začatia konania na Okresnom súde v Poprade. (...)

Vzhľadom na skutočnosť, že žaloba bola podaná na príslušný súd dňa 24. 07. 1991 t. j. pred osemnástimi rokmi a desiatimi mesiacmi, ako aj na základe vyššie uvedených skutočností mám za to, že Okresný súd Poprad vo veci riadne nekonal a stále nekoná, čím dochádza   k   porušovaniu   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   a nedôvodným prieťahom v konaní.“

S poukazom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľky (...) na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy (...) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru (...) postupom Okresného súdu Poprad vedenom pod sp. zn. 9C/884/1991 porušené bolo.

Okresnému súdu Poprad v konaní vedenom pod sp. zn. 9C/884/1991 prikazuje konať tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sťažovateľke   (...)   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   50.000,-€ (slovom   jednostotisíc   euro),   ktoré   je   Okresný   súd   Poprad   povinný   vyplatiť   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresnému   súdu   Poprad   ukladá   zaplatiť   trovy   právneho   zastúpenia   právnemu zástupcovi JUDr.   M.   B.   za zastupovanie v konaní pred Ústavným súdom SR,   vo výške 382,32,-€ na jeho účet do 1 mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Zo sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   namieta   porušenie   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 884/91 z dôvodu jeho nečinnosti, resp. neefektívnej činnosti.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde v danej veci skúmal, či   sú   splnené podmienky na konanie   pred   ním.   V nadväznosti   na   to   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou judikatúrou vyžaduje, aby v prípadoch sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorých je namietané   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov v konaní pred všeobecným súdom, sťažovateľ preukázal aj využitie právneho prostriedku, na uplatnenie ktorého má právo podľa ustanovenia § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní   sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon   o štátnej   správe   súdov)   v znení neskorších predpisov alebo od 1. apríla 2005 podľa ustanovenia § 3 ods. 7 a § 62 ods. 1 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   súdoch“), t. j. podanie sťažnosti na prieťahy v konaní predsedovi príslušného súdu.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 34/98, I. ÚS 16/99, I. ÚS 21/99), že účelom   práva   účastníka   konania   pred   všeobecným   súdom   podať   sťažnosť   na   prieťahy v konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Preto ústavný súd o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky podľa zákona o súdoch alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd tiež opakovane konštatoval, že podanie sťažnosti na prieťahy v konaní podľa   §   62   zákona   o   súdoch   zásadne   považuje   za   účinný   prostriedok   ochrany   takých základných   práv,   ktoré   súvisia   so   základným   právom   na   súdnu   ochranu,   ako   aj so základným   právom   na   konanie   bez   zbytočných   prieťahov   (napr.   IV. ÚS 153/03). Účinnosť   takého   právneho   prostriedku   ochrany   pred   zbytočnými   prieťahmi   v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov,   ktorý   vo   viacerých ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona]. Inak povedané, keďže voči sudcovi všeobecného súdu, ktorý koná so zbytočnými prieťahmi, predseda okresného súdu môže iniciovať   dokonca   aj   disciplinárne   konanie,   sťažnosť   na   prieťahy   v zmysle   citovaného zákona treba rozhodne považovať za účinný prostriedok nápravy.

Zo   samotnej   sťažnosti   doručenej   ústavnému súdu   nevyplýva, že   by sťažovateľka zastúpená advokátom podala sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi príslušného súdu a ani netvrdí, že sťažnosť nepodala z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Podľa zistení ústavného   súdu   dopytom   na   okresnom   súde   sťažovateľka   v napadnutom   konaní   dosiaľ sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi súdu nepodala. S poukazom na uvedené ústavný súd opierajúc sa o svoju stabilnú judikatúru (napr. IV. ÚS 44/03, II. ÚS 7/04, II. ÚS 107/04) dospel   k záveru,   že   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   niet   dôvodu   predpokladať,   že   by využitie   sťažnosti   podľa   §   62   a nasl.   zákona   o súdoch   neumožnilo   účinnú   ochranu základného práva sťažovateľky priznaného jej podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde bolo potrebné jej sťažnosť odmietnuť z dôvodu neprípustnosti.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   poznamenáva,   že   povinnosť   využiť   právne prostriedky,   ktoré   vo   veciach   prieťahov   priznávajú   právne   predpisy,   posudzuje   vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu, a nie paušálne (mutatis mutandis I. ÚS 42/01). V danom prípade ústavný súd nemohol neprihliadať na celkovú dĺžku súdneho konania, ktoré trvá od roku 1991, a je si vedomý zjavnej neprimeranosti jeho trvania. No zároveň, práve s prihliadnutím na túto skutočnosť, je otázkou, prečo sťažovateľka počas tejto doby nevyužila možnosť podania sťažnosti predsedovi príslušného súdu na prieťahy v konaní a obrátila sa so svojou sťažnosťou priamo na ústavný súd až potom, ako napadnuté konanie bolo   prerušené   do   právoplatného   skončenia   dedičského   konania.   Navyše,   v štádiu   po prerušení súdneho konania sa v prerušovanom konaní nemôžu vykonávať žiadne procesné úkony   smerujúce   k odstráneniu   právnej   neistoty   účastníkov,   a tým   k naplneniu   účelu označeného základného práva. Sťažovateľka netvrdila a ani neuviedla žiadnu skutočnosť, z ktorej by vyplývalo, že v danej veci neexistoval zákonný dôvod na prerušenie konania, resp. že prekážka prerušenia konania už odpadla. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nečinnosť   súdu   v dôsledku   existencie   zákonnej   prekážky   jeho   postupu,   tak   ako   to   je v danom prípade, neposudzuje ako zbytočné prieťahy v súdnom konaní (mutatis mutandis II. ÚS 3/00, III. ÚS 42/02, I. ÚS 65/03), a preto ústavný súd ani nemôže prikázať vo veci konať.

V   závere   ústavný   súd   uvádza,   že   odmietnutie   sťažnosti   z dôvodu   neprípustnosti v okolnostiach   danej   veci   neznamená   prekážku   rozhodnutej   veci   v zmysle   § 24   písm. a) v spojení   s   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde,   takže   v prípade   splnenia   všetkých náležitostí   predpísaných zákonom zostáva zachovaná možnosť sťažovateľky domáhať   sa ochrany   základných   práv   a slobôd   kvalifikovaným   návrhom   na   začatie   konania   pred ústavným   súdom.   Inými   slovami,   ak   budú   odstránené   uvedené   nedostatky   podania,   nič nebráni tomu,   aby svoje podanie zopakovala,   najmä,   ak by sa preukázalo,   že sťažnosť predsedovi okresného súdu je neúčinným prostriedkom nápravy.

Zo všetkých týchto dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júna 2010