znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 278/2014-33

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   11.   decembra   2014 v senáte   zloženom   z   predsedu   Lajosa   Mészárosa   a   zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   (sudca spravodajca)   a Ladislava   Orosza   prerokoval   prijatú   sťažnosť   G.   V.,   t.   č.   vo   väzbe, zastúpeného advokátkou Mgr. Marcelou Grancovou, Advokátska kancelária, Kováčska 28, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 4 Tos 109/2013 z 27. augusta 2013 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo G. V. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Nitre   sp.   zn. 4 Tos 109/2013 z 27. augusta 2013 p o r u š e n é   n e b o l i.

2. Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky u k l a d á   zaplatiť   trovy právneho zastúpenia G. V. v sume 426,12 € (slovom štyristodvadsaťšesť eur a dvanásť centov)   na   účet   ustanovenej   právnej   zástupkyne   Mgr.   Marcely   Grancovej,   Advokátska kancelária, Kováčska 28, Košice, do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 278/2014-21 z 30. septembra 2014 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť G. V., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   uznesením   Krajského súdu   v Nitre (ďalej len „krajský   súd“)   sp.   zn. 4 Tos 109/2013 z 27. augusta 2013 (ďalej len „uznesenie“).

Zo sťažnosti sťažovateľa vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 33 T 143/2010 z 12. októbra 2011 bol použitím § 41 ods. 2 Trestného zákona   právoplatne odsúdený   na trest   odňatia   slobody   v   trvaní   5   rokov   a   6   mesiacov. Sťažovateľ sa návrhom z 29. mája 2013 domáhal povolenia obnovy konania, ktoré skončilo už uvedeným rozsudkom. Okresný súd uznesením sp. zn. 3 Nt 14/2013 z 15. júla 2013 návrh   na   povolenie   obnovy   konania   zamietol   z   dôvodu   nezistenia   podmienok   obnovy konania uvedených v § 394 ods.   1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný   poriadok v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“).   Uznesením   krajského   súdu   bola sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 3 Nt 14/2013 zamietnutá.

Sťažovateľ v rámci odôvodnenia svojej sťažnosti okrem iného uviedol: „V zmysle ustanovenia § 41b ods. 1 zák. č. 38/1993 Z.z., ktorý hovorí: ak vydal súd na základe právneho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť podľa čl. 125 Ústavy SR (čo sa v danom prípade stalo nálezom ústavného súdu SR sp. zn. PL ÚS 106/2011) rozsudok, ktorý nadobudol právoplatnosť, ale nebol vykonaný, strata účinnosti je dôvodom obnovy konania. Taký istý právny názor zaujal aj predseda trestného právneho kolégia JUDr. Harald Stiffel vo svojom stanovisku sp. zn. Tpj 11/2013 publikovaný 11.03.2013.

V tejto súvislosti si dovoľujem poukázať na rozhodnutia súdov v SR, ktoré obnovu konania vo výroku o treste z dôvodu nesúladu § 41 ods. 2 TZ s Ústavou SR povolil, a teda keď má v obdobných prípadoch súd postupovať rovnako, mal aj Okresný súd v Nitre moju žiadosť   o   obnovu   konania   povoliť.   (Súdy,   ktoré   obnovu   konania   povolili   sú   uvedené v priloženom uznesení sp. zn. 4Tos/109/2013 str. 2 príloha č.1).

Vo všetkých uvedených prípadoch (príloha č. 1 str. 2) súd konštatoval, že nesúlad časti § 41 ods. 2 TZ s ústavou SR je dôvodom obnovy konania, a teda Okresný súd Nitra ako aj Krajský súd Nitra porušili čl. 12 ods. 1 Ústavy SR a čl. 4 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, nakoľko v identických veciach má zákon platiť pre každého rovnako.... Ako   je   zrejmé   aj   z   uvedeného   citátu,   Krajský   súd   Nitra   dáva   prednosť   svojmu vnútornému presvedčeniu a zásadám logického myslenia a uvažovania pred jednotlivými ustanoveniami Ústavy SR a platnými zákonmi Slovenskej republiky....

Na základe vyššie uvedených skutočností žiadam Ústavný súd SR, aby moju sťažnosť prijal na ďalšie konanie.“

Sťažovateľ   prostredníctvom   svojej   právnej   zástupkyne   podaním   z   29.   júla   2014 (doručeným ústavnému súdu 31. júla 2014) spresnil petit svojej sťažnosti a požiadal ústavný súd, aby vydal nález, v ktorom vysloví, že jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru boli uznesením krajského súdu z 27. augusta 2013 porušené, zruší uvedené uznesenie, vráti vec krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná sťažovateľovi náhradu trov konania v sume 284,08 €.

Podľa   §   30   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   prerokoval   ústavný   súd   túto   vec na neverejnom   zasadnutí,   keďže   sťažovateľ   podaním   z   2.   decembra   2014   (doručeným ústavnému súdu 4. decembra 2014) a tiež aj krajský súd vo vyjadrení z 19. novembra 2014 (doručenom   ústavnému   súdu   20.   novembra   2014)   vyslovili   súhlas,   aby   sa   upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.

K   sťažnosti   sťažovateľa   a   k   právnej   stránke   celej   veci   sa   vyjadril   krajský   súd prípisom sp. zn. Spr 1397/14 z 19. novembra 2014, v ktorom uviedol:

«Sťažnosti G. V. navrhujem nevyhovieť... Po oboznámení sa s obsahom napádaných uznesení súdov I. a II. stupňa, ktoré sa nachádzajú v tzv.   zbernom spise krajského   súdu,   je možné   konštatovať,   že   súdy   oboch stupňov   pri   rozhodovaní   v   danej   dobe   vychádzali   z   jednej   z   dvoch   právne   odlišných alternatív, ktoré sa ustálili na súdoch Slovenskej republiky v súvislosti s rozhodovaním o návrhoch odsúdených na povolenie obnovy konania vo veciach, v ktorých im bol trest ukladaný v zmysle tzv. asperačnej zásady podľa ustanovenia § 41 ods. 2 Trestného zákona s poukazom na Nález Ústavného súdu PL. ÚS 106/2011.

Právna argumentácia súdov okrem iného vychádzala z vtedajšieho právneho záveru trestnoprávneho kolégia Krajského súdu v Nitre prijatého dňa 11.04.2013. Nejednotnosť súdnej   praxe   v   súvislosti   s   touto   novou   právnou   problematikou   bola   zjednotená   až stanoviskom Najvyššieho súdu SR č. Tpj 44/2013 z 26.11.2013, t. j. až po rozhodnutí oboch súdov, na čom však tieto nenesú žiadnu vinu. Správnosť právnych záverov oboch súdov bol potvrdený   aj   bodom   III.   citovaného   stanoviska,   podľa   ktorého:   „Ak   bolo   použité ustanovenie podľa § 39 ods. 1 alebo ods. 2 písm. a/ až c/ alebo písm. e/ Trestného zákona o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody vo vzťahu k trestnej sadzbe trestu odňatia slobody upravenej podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona v znení účinnom do 21.12.2012 sp. zn. PL. ÚS 106/2011vyhláseného v Zb. zák. SR pod č. 428/2012 dňa 21.12.2012 sa nepoužije.“

Pretože v predmetnej trestnej veci bol odsúdenému rozsudkom Okresného súdu Nitra sp. zn. 33T 143/2010 ukladaný trest aj za použitia ustanovenia o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody podľa § 39 ods. 1 Tr. zák., postupovali oba súdy správne, keď návrh odsúdeného na povolenie obnovy konania zamietli.»

Sťažovateľ vo svojom vyjadrení z 2. decembra 2014 uviedol najmä:

„Podľa ustanovenia §41b ods. 1 zákona č. 38/1993 Z.z. - ak súd v trestnom konaní vydal na základe právneho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť v zmysle čl. 125 Ústavy, rozsudok,   ktorý   nadobudol   právoplatnosť,   ale   nebol   vykonaný,   strata   účinnosti   takého právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia je dôvodom obnovy konania podľa ustanovení Trestného poriadku.

Predmetné   ustanovenie   upravuje   v   prípade   okrem   iného   aj   straty   účinnosti niektorého   ustanovenia   právneho   predpisu   splnenie   podmienky   obnovy   konania   podľa príslušných   ustanovení   Trestného   poriadku.   Naplnením   účelu   citovaného   zákonného ustanovenia je v takom prípade nevyhnutne opätovné rozhodovanie o treste. Sťažovateľ podotýka,   že   trest   je   vždy   v   prvom   rade   určovaný   zákonom,   tzn.   v   zákone   upravenou trestnou sadzbou a až následne aplikačnou úvahou súdu o primeranosti výšky ukladaného trestu.   Aplikačná   úvaha   súdu   sa   však   pohybuje   len   v   rámci   zákonnej   trestnej   sadzby. Možnosť zmeny rozsudku vo výroku o treste nie je možné odmietnuť už v štádiu konania o povolení obnovy konania, vzhľadom na to, že pri novom rozhodovaní sa má vychádzať z odlišnej trestnej sadzby.

Sťažovateľ   ďalej   poukazuje   na   stabilizovanú   judikatúru   ústavného   súdu (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06) každý má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom   právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   alebo   v   takých   medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý predpisuje   zákon.   Súčasne   má   každý   právo   na   to,   aby   sa   v jeho   veci   vykonal   ústavne súladný   výklad   aplikovanej   právnej   normy.   Z   toho   vyplýva,   že   k   reálnemu   poskytnutiu súdnej   ochrany   dôjde   len   vtedy,   ak   sa   na   zistený   stav   veci   použije   ústavne   súladne interpretovaná platná a účinná právna norma.

Nepochybne v prípade sťažovateľa tak okresný súd, ako aj krajský súd pri ukladaní trestu   sťažovateľovi   postupovali   podľa   protiústavného   návetia   časti   asperačnej   zásady týkajúcej sa ukladania úhrnného trestu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

Predmetom   sťažnosti,   ktorú   ústavný   súd   uznesením   č.   k.   II.   ÚS   278/2014-21 z 30. septembra   2014   prijal   na   ďalšie   konanie,   bolo   posúdenie   napadnutého   uznesenia krajského súdu vo vzťahu k otázke splnenia podmienok obnovy konania v sťažovateľovej trestnej veci, a to vo vzťahu k záverom nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28.   novembra   2012,   ktorý   bol   publikovaný   v   Zbierke   zákonov   Slovenskej   republiky 21. decembra 2012 pod č. 428/2012 Z. z. a ktorým ústavný súd rozhodol, že v § 41 ods. 2 Trestného zákona slová v texte za bodkočiarkou „súd uloží páchateľovi trest nad 1/2 takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“ nie sú v súlade s ústavou.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa ustanovenia § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde ak súd v trestnom konaní vydal na základe právneho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť v zmysle čl. 125 ústavy, rozsudok,   ktorý   nadobudol   právoplatnosť,   ale   nebol   vykonaný,   strata   účinnosti   takého právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia je dôvodom obnovy konania podľa ustanovení Trestného poriadku.

Podľa   ustanovenia   §   394   ods.   1   Trestného   poriadku   obnova   konania,   ktoré   sa skončilo právoplatným rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine   alebo   vzhľadom   na   ktoré   by   pôvodne   uložený   trest   bol   v   zrejmom   nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie od   uloženia   súhrnného   trestu   by   bolo   v   zrejmom   nepomere   k   závažnosti   činu   alebo k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom nepomere s účelom trestu.

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   okresný   súd   svojím   rozsudkom   sp.   zn. 33 T 143/2010 z 12. októbra 2011 uložil súhrnný trest podľa § 42 ods. 1 Trestného zákona a podľa zásad na uloženie úhrnného trestu uvedených v § 41 ods. 2 Trestného zákona, avšak súčasne s použitím ustanovenia § 39 ods. 1 a 3 Trestného zákona o mimoriadnom znížení trestu, a preto uložený trest vo výmere päť rokov a šesť mesiacov napriek použitiu tzv. asperačnej zásady nebol uložený v hornej, ale dolnej polovici trestnej sadzby.  

Sťažovateľ vo svojom vyjadrení z 2. decembra 2014 uviedol a poukázal najmä na tú skutočnosť, že tak okresný súd, ako aj krajský súd pri ukladaní trestu postupovali podľa protiústavného návetia časti asperačnej zásady týkajúcej sa ukladania úhrnného trestu, ako aj na to, že trest je vždy v prvom rade určovaný zákonom, tzn. v zákone upravenou trestnou sadzbou a až následne aplikačnou úvahou súdu o primeranosti výšky ukladaného trestu. Sťažovateľ ďalej uviedol, že aplikačná úvaha súdu sa však pohybuje len v rámci zákonnej trestnej sadzby. Možnosť zmeny rozsudku vo výroku o treste nie je možné odmietnuť už v štádiu konania o povolení obnovy konania vzhľadom na to, že pri novom rozhodovaní sa má vychádzať z odlišnej trestnej sadzby.

Krajský   súd   podstatnú   časť   svojej   argumentácie   oprel   o   závery   stanoviska trestnoprávneho   kolégia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   Tpj   44/2013 z 26. novembra   2013   (ďalej   len   „stanovisko   trestnoprávneho   kolégia“)   v   bode   III, prostredníctvom ktorého došlo v období po vydaní napadnutého uznesenia krajského súdu k zjednoteniu   rozhodovacej   praxe   všeobecných   súdov.   V   zmysle   tohto   stanovisko trestnoprávneho kolégia bolo v jeho bode II ustálené, že v prípade rozhodovania o návrhu na povolenie obnovy konania vo veci, ktorá sa skončila právoplatným rozhodnutím, ktorý vychádza len zo skutočností predpokladaných v ustanovení § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde, je splnenie podmienok obnovy konania konštatované už v tomto ustanovení, a z tohto dôvodu   všeobecný   súd   rozhodujúci   o návrhu   na povolenie obnovy   konania už nemôže skúmať splnenie iných podmienok uvedených v § 394 ods. 1 Trestného poriadku a obnovu konania musí povoliť podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku z dôvodu uvedeného v § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde. Citovaný bod II stanoviska trestnoprávneho kolégia, ktoré súvisí s aplikáciou nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. decembra 2012 (nález o asperačnej zásade), zabezpečuje v zmysle zjednocujúceho stanoviska ústavného súdu   sp.   zn.   PLz.   ÚS   2/2014   dotknutým   fyzickým   osobám   plnohodnotnú   ochranu   ich základných práv a slobôd, a preto je v plnom rozsahu aplikovateľný nielen v konaniach pred všeobecnými súdmi, ale aj v konaniach pred ústavným súdom.

Výnimkou z tohto právneho názoru uvedeného v bode II stanoviska trestnoprávneho kolégia,   s ktorým   sa   stotožnil   aj ústavný   súd   vo   svojom   zjednocujúcom   stanovisku,   je prípad, ak pri ukladaní trestu odňatia slobody pri trestnej sadzbe trestu odňatia slobody upravenej podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona v znení účinnom do 21. decembra 2012 („asperačná zásada“, pozn.) boli použité ustanovenia § 39 ods. 1 alebo ods. 2 písm. a) až c) alebo písm. e) Trestného zákona o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody. V takomto prípade nedôjde k aplikácii § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Z napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že konajúce súdy pri ukladaní trestu sťažovateľovi v pôvodnom trestnom konaní aplikovali tak § 41 ods. 2 Trestného zákona v znení účinnom do 21. decembra 2012, ako aj (okrem ďalších ustanovení Trestného zákona,   pozn.)   §   39   ods.   1   a 3   Trestného   zákona,   t.   j.   použili   ustanovenia   upravujúce mimoriadne   zníženie   trestu   odňatia   slobody.   Vo   veci   sťažovateľa   teda   došlo   k   právnej situácii, ktorú predpokladá bod III stanoviska trestnoprávneho kolégia, s ktorého obsahom sa konajúci krajský súd stotožnil v podanom vyjadrení.

Na základe uvedeného sa ústavný súd stotožnil s ústavne konformným výkladom príslušných   ustanovení   Trestného   poriadku   a   zákona   o   ústavnom   súde   obsiahnutým v bode III trestnoprávneho kolégia, na ktorý poukazoval krajský súd vo svojom vyjadrení.

Ústavný   súd   preto   dospel   k   záveru,   že   napadnutým   uznesením   krajského   súdu nemohlo byť zasiahnuté do práv označených sťažovateľom.

Nad   rámec   ústavný   súd   uvádza,   že   sa   nezaoberal   sťažovateľovými   námietkami vo vzťahu k rozsudku okresného súdu sp. zn. 33 T 143/2010 z 12. októbra 2011, podľa ktorých: „... je zlyhanie súdu prvého stupňa pri ukladaní súhrnného trestu, v ktorom podľa §   42   ods.   2   Tz.   súd   zrušuje   výrok   o   treste   uloženom   Okresným   súdom   Levice   sp.   zn. 4T/214/2010 a výrok o treste uloženom Okresným súdom Bratislava III sp. zn. 3T/135/2011. Neruší však trest uložený Okresným súdom Levice sp. zn. 3T/214/2008 zo dňa 17.03.2009. Táto skutočnosť má za následok navýšenie môjho trestu o ďalšie 3 roky nepodmienečného trestu.“, a to z dôvodu, lebo námietky sú vo vzťahu k tomuto rozsudku podané zjavne po lehote, ktorú zákon o ústavnom súde ustanovuje pre podanie sťažnosti (§ 53 ods. 3).

III.

Ústavný súd uvádza, že v konaní pred ústavným súdom platí podľa § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde zásada, že účastník konania uhrádza trovy konania zo svojho. Na základe ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktorý zakotvuje výnimku z tejto zásady, však ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov právneho zastúpenia, ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom, pretože právna zástupkyňa   sťažovateľa   bola   ustanovená   ústavným   súdom   na   základe   uznesenia   č.   k. II. ÚS 278/2014-11 z 11. júna 2014.

Ústavný   súd   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   ustanovenej   právnej   zástupkyne.   Úhradu priznal za tri   úkony   právnej   služby (prevzatie,   prípravu   zastúpenia   a podanie sťažnosti a vyjadrenie). Za tri úkony vykonané v roku 2014 patrí odmena v sume trikrát po 134 €, teda 402 €, a trikrát režijný paušál v sume po 8,04 €, teda 24,12 €, preto trovy právneho zastúpenia   pre   sťažovateľa   predstavujú   sumu   426,12   €   v   zmysle   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov [§ 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a b) a § 16 ods. 3].

Priznanú úhradu   trov právneho zastúpenia je Kancelária   ústavného súdu   povinná zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2014