znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 278/2011-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. júna 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   V.,   spol.   s   r.   o.,   zastúpenej   advokátom JUDr. B. N., B., vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako   aj   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 8 Sžf 31/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti V., spol. s r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. mája 2011 doručená   sťažnosť   spoločnosti   V.,   spol.   s   r.   o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci namietaného porušenia   čl.   46   ods.   1,   čl.   47   ods.   3   a   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 8 Sžf 31/2010. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 23. mája 2011.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)   č.   k.   1   S   6/2007-38   z   30.   apríla   2010   bola   zamietnutá   žaloba   sťažovateľky o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný“) sp. zn. I/222/10858-69871/2006/990036-r z 5. októbra 2010, ktorým tento potvrdil   dodatočný   platobný   výmer   Daňového   úradu   Bratislava   VI   (ďalej   len   „daňový úrad“) sp. zn. 801/230/45789/06 zo 7. júna 2006. Následným rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžf 31/2010 z 3. februára 2011 bol potvrdený rozsudok krajského súdu.

Dodatočným   platobným   výmerom   daňového   úradu   bol   sťažovateľke   vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2004 v sume 49 140,24 € (1 480 399 Sk). Žalovaný svoje potvrdzujúce rozhodnutie odôvodnil tým, že sťažovateľka uplatnila odpočítanie dane na vstupe z daňových dokladov vystavených od dodávateľov J. P. M. (ďalej len „M.“) a L., s. r. o. (ďalej len „L.“), ktorí v kontrolovanom zdaňovacom období   už   nemali   byť   platiteľmi   dane   z   pridanej   hodnoty,   keďže   M.   bolo   určené rozhodnutím Daňového úradu Bratislava V sp. zn. 604/2101/102919/2001 zo 16. júla 2001 (právoplatne vraj doručeným 14. augusta 2001) posledné zdaňovacie obdobie III. štvrťrok 2001 a L. rozhodnutím Daňového úradu Pezinok sp. zn. 608/240/20490/97/Ne z 18. júla 1997   (právoplatne   vraj   doručeným   12. augusta   1997)   posledné   zdaňovacie   obdobie III. štvrťrok 1997. Sťažovateľka mala tým porušiť ustanovenie § 20a ods. 1 písm. a) a c) v spojení s § 20 a § 14 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 289/1995 Z. z. o dani z   pridanej   hodnoty   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   dani   z pridanej hodnoty“) tým, že si odpočítala daň na vstupe z daňových dokladov od týchto dodávateľov. Najvyšší   súd   potvrdil   rozsudok   krajského   súdu   a   v   podstate   sa   stotožnil   s dôvodmi daňových   orgánov   i   krajského   súdu.   S   námietkami   sťažovateľky   sa   buď   vôbec nevysporiadal, alebo sa s nimi vysporiadal v rozpore s ich skutočným obsahom, príp. sa s nimi vysporiadal len formálne uvádzaním všeobecných fráz bez konkrétnych odpovedí na konkrétne námietky.

a)   Nebolo   prihliadnuté   na   vady   daňového   konania,   ktoré   mohli   mať   vplyv   na zákonnosť   rozhodnutia.   Konkrétne   išlo   o   to,   že   v   správnom   konaní   neprebehlo prvostupňové daňové konanie. V skutočnosti došlo iba k vykonaniu daňovej kontroly, ktorú však nemožno považovať za daňové konanie, keďže sa v ňom nerozhoduje o hmotných právach   a   povinnostiach   daňových   subjektov.   Doručením   protokolu   o   daňovej   kontrole sťažovateľke došlo k ukončeniu daňovej kontroly a týmto dňom sa začalo vyrubovacie konanie, v ktorom sťažovateľke malo byť umožnené využiť a použiť všetky zákonné práva, ale najmä malo byť vykonané dokazovanie, a to už aj vzhľadom na to, že sťažovateľka namietala závery uvedené v protokole o kontrole. Za prvostupňové daňové vyrubovacie konanie   nemožno   považovať   jediný   úkon,   a   to   vydanie   prvostupňového   rozhodnutia. Žalovaný   rozhodol   o   odvolaní   sťažovateľky   proti   rozhodnutiu   daňového   úradu   bez   jej akejkoľvek   účasti,   čím   jej   odňal   základné   procesné   práva,   resp.   možnosť   preukázať rozhodujúce skutočnosti. Dôvody rozsudku najvyššieho súdu k tejto námietke sú nejasné, nezrozumiteľné a nepreskúmateľné. Najvyšší súd prekročil ústavné limity pre akceptovanie rozdielnych názorov na právne posúdenie veci a porušil princíp predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, a tým aj zásady právnej istoty.

b) Arbitrárne je stanovisko najvyššieho súdu, ktorý považoval za neopodstatnenú námietku sťažovateľky, podľa ktorej rozhodnutia o určení posledných zdaňovacích období pre M. a L. nenadobudli dosiaľ právoplatnosť, keďže neboli riadne doručené, resp. neboli splnené podmienky na náhradné doručenie. Najvyšší súd dospel k záveru, že sťažovateľka je povinná preukázať, že adresát sa v čase doručovania v mieste doručovania nezdržiaval. Sťažovateľka trvá na tom, že rozhodnutia neboli M. a L. riadne doručené, keďže podľa udania uvedených obchodných partnerov, títo sa v čase doručovania rozhodnutí nezdržiavali na adrese doručenia, čo vylučovalo náhradné doručenie. Sťažovateľka považuje za logické, že ona nemôže preukázať, že sa osoba na určitom mieste v určitom čase nezdržiavala, ale naopak, daňové orgány musia preukázať, že sa tam osoba zdržiavala.

c) Sťažovateľka namietala, že M. v období, keď mu bolo určené posledné zdaňovacie obdobie   a   bola   mu   zrušená   registrácia   platiteľa   dane   z   pridanej   hodnoty,   podnikal a dosahoval niekoľkonásobne vyšší obrat, než stanovoval limit ako základnú podmienku povinnej registrácie platiteľa dane z pridanej hodnoty. Za týchto okolností bol M. povinným platiteľom a mal byť aj registrovaný ako platiteľ dane z pridanej hodnoty. Ak si tento subjekt   svoje   povinnosti   nesplnil,   nemôže   byť   toto   porušenie   povinnosti   prenášané   na sťažovateľku a už vôbec nie v jej neprospech. V dôvodoch rozsudku najvyššieho súdu niet o tejto námietke ani zmienky.

d) Všeobecné súdy sa vôbec nezaoberali otázkou, či mal daňový úrad ako správca dane právomoc vydať rozhodnutie M. o určení posledného zdaňovacieho obdobia, hoci táto námietka mohla mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia.

Sťažovateľka   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 8 Sžf 31/2010 s tým, aby bol rozsudok z 3. februára 2011 zrušený. Požaduje tiež náhradu trov konania vo výške 154,58 €.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžf 31/2010 z 3. februára 2011 vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. 1 S 6/2007-38 z 30. apríla 2010. Podľa názoru najvyššieho súdu odôvodnenie rozhodnutí daňového úradu a žalovaného zodpovedá priebehu daňového konania. V dodatočnom platobnom výmere sú riadne ustálené sporné skutočnosti a daňový úrad sa s nimi v dostatočnom rozsahu a zrozumiteľne vysporiadal. Rovnako   rozhodnutie   žalovaného   spĺňa   zákonné   kritériá   na   odôvodnenie   rozhodnutia, keďže je z neho dostatočne zrejmé, ktoré skutočnosti boli podkladom na jeho vydanie, sú v ňom uvedené právne predpisy, na základe ktorých žalovaný rozhodol, ako aj jeho úvahy, ktoré ho viedli k prijatému záveru. Nebolo možné stotožniť sa s tvrdením sťažovateľky, podľa   ktorého   rozsudok   krajského   súdu   je   nepreskúmateľný   pre   nedostatok   dôvodov. V skutočnosti   odôvodnenie   rozsudku   v   spojení   s   odôvodnením   rozhodnutia   žalovaného dáva dostatočnú odpoveď na žalobné dôvody. K opakovanej námietke sťažovateľky, podľa ktorej v daňovom konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia, treba poukázať na rozhodnutie sp. zn. 3 Sžf 23/2007 (vydané najvyšším súdom v právnej veci   sťažovateľky   o   preskúmanie   rozhodnutia   žalovaného   týkajúceho   sa   dodatočného platobného výmeru za zdaňovacie obdobie január 2004), v ktorom sa k totožnej námietke uvádza: „Pokiaľ ide o procesné námietky vo vyrubovacom konaní správca dane hodnotí skutočnosti zhrnuté v protokole o daňovej kontrole a námietky daňového subjektu proti protokolu,   ktoré   sú   právne   významné   pre   určenie   dane.   (…)   Vo   vyrubovacom   konaní nedochádza k formálnemu vykonaniu dôkazov, už vykonaných v rámci daňovej kontroly za účasti daňového subjektu. Výsledkom vyrubovacieho konania je správna úvaha správcu dane ako dôsledok hodnotenia dôkazov, ktorú uvedie v dodatočnom platobnom výmere. Týmto   odvolací   súd   nevylučuje   možnosť   vykonať i   vo vyrubovacom   konaní dôkazy,   ale zdôrazňuje,   že   ide   predovšetkým   o   štádium   hodnotenia   dôkazov   z   daňovej   kontroly. Odvolací súd v tomto konaní poukazuje na podrobné odôvodnenie dodatočného platobného výmeru,   z   ktorého   vyplýva,   že   správca   dane   hodnotenie   skutkového   stavu   a   dôkazov uskutočnil.“

Sťažovateľka ďalej namietala, že nemohlo dôjsť k doručeniu rozhodnutí o určení posledných   zdaňovacích   období   dodávateľom   sťažovateľky,   pretože   títo   sa   v   čase doručovania   písomností   v   mieste   doručovania   nezdržiavali,   pričom   poukázala   na   nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 119/07 z 27. septembra 2007. Aj najvyšší súd vychádzal z tohto nálezu, v ktorom je uvedené, že ak je adresátom dostatočne preukázané, že záver o predpoklade náhradného doručenia bol nesprávny, ide o doručenie neúčinné. To znamená, že dôkazné bremeno preukázať, že adresát sa v čase doručovania v mieste doručovania nezdržiaval, znáša adresát, a nie správny orgán, ako to mylne tvrdí sťažovateľka. Táto však na   preukázanie   tvrdenia   nepredložila   a   ani   neoznačila   žiaden   dôkaz.   Preto   platí   záver žalovaného,   že   rozhodnutia   boli   M.   a L.   ako   dodávateľom   sťažovateľky   právoplatne doručené. Navyše, treba prisvedčiť žalovanému, že sťažovateľka túto námietku neuplatnila ani v odvolaní proti rozhodnutiu daňového úradu, ani v žalobe, ale až v odvolaní proti rozsudku   krajského   súdu.   Pre   každého   platiteľa   dane   z   pridanej   hodnoty   je výnimočne dôležité,   aby   si   overoval,   či   jeho   partner   je   oficiálne   uznaným   platiteľom   dane.   Ak   si sťažovateľka   neoverila   skutočnosť,   či   obchoduje   s platiteľom   dane z   pridanej   hodnoty, nekonala so starostlivosťou riadneho obchodníka a nemôže sa domáhať práva na odpočet dane   z   pridanej   hodnoty.   Vnútroštátne   právo   ponúka   informačné   zdroje,   kde   si   môžu účastníci   právnych   vzťahov   preverovať   hodnovernosť   údajov   a   informácií   o   zmluvnej protistrane.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať v súvislosti s námietkami uvedenými v bode a) a b) za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   odôvodnenie   rozsudku   najvyššieho   súdu   možno považovať za presvedčivé, a to tak v otázke vzájomného vzťahu medzi daňovou kontrolou a následným   vyrubovacím   konaním   opierajúcim   sa   o   výsledky   daňovej   kontroly a zohľadňujúcim   aj   námietky   kontrolovaného   subjektu,   ako   aj   v   otázke   právoplatnosti rozhodnutí, ktorými M. a L. prestali byť platiteľmi dane z pridanej hodnoty. V žiadnom prípade   nemožno   argumentáciu   najvyššieho   súdu   považovať   za   arbitrárnu   či zjavne neodôvodnenú. Navyše, závery najvyššieho súdu v oboch otázkach sú v zhode s právnymi názormi   vyslovenými   najvyšším   súdom   v   iných   konaniach   v   súvislosti   s obdobnou problematikou.

K   otázke   doručovania   rozhodnutia   tzv.   náhradným   doručením   treba   navyše podotknúť, že v rozpore s názorom sťažovateľky dôkazné bremeno preukázať, že adresát sa v mieste bydliska v čase doručovania nezdržiaval, zaťažuje adresáta, a nie odosielateľa zásielky.   Čestné   vyhlásenie   adresáta,   že   sa   v   mieste   bydliska   nezdržiaval   v   čase doručovania, však na unesenie dôkazného bremena nepostačuje, lebo ide iba o tvrdenie. Je potrebný aj objektívny dôkaz preukazujúci, že v kritickom čase bol na inom mieste.

Odlišná je situácia týkajúca sa ďalších dvoch námietok sťažovateľky v bode c) a d) (M. v čase, keď mu bolo určené posledné zdaňovacie obdobie a zrušená registrácia platiteľa dane z pridanej hodnoty, dosahoval niekoľkonásobne vyšší obrat, než stanovoval limit na povinnú registráciu, resp. otázka právomoci daňového úradu konať v prípade M. o určení posledného zdaňovacieho obdobia), ktorými sa najvyšší súd v rozsudku nezaoberal. Tieto sa javia   ako   námietky   zjavne   neoprávnenej   osoby.   Ak   by   aj   totiž   malo   byť   pravdou,   že registrácia   M.   nemala   byť   zrušená   vzhľadom   na   dosahovaný   obrat,   resp.   že   o   zrušení registrácie nemal právomoc konať daňový úrad, nejde v týchto prípadoch o porušenie práv sťažovateľky,   ale   M.,   keďže   on   bol   účastníkom   konania   a   jeho   sa   týkalo   vydané rozhodnutie. Sťažovateľka nie je oprávnená domáhať sa ochrany práv niekoho iného, ale iba svojich vlastných.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júna 2011