znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 278/08-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. júla 2008 predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   P.,   spol. s r. o.,   B.,   zastúpenej advokátom Mgr.   R.   S.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a v čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   a v čl.   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a slobôd   uznesením Okresného súdu Bratislava IV č. k. 12 C 210/2005-174 z 28. septembra 2007 v časti, ktorou nevyhovel návrhu na pripustenie zmeny žalobného petitu, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti P., spol. s r. o., o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. októbra 2007 doručená sťažnosť spoločnosti P., spol. s r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného   v čl.   46   ods.   1 a v čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) uznesením Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) č. k. 12 C 210/2005-174 z 28. septembra 2007 v časti, ktorou nevyhovel návrhu sťažovateľky na pripustenie zmeny žalobného petitu.

Z obsahu   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 12 C 210/05 koná okresný súd o žalobe sťažovateľky z 30. mája 2005, ktorou sa domáhala vyslovenia, že voči nej nie je účinná kúpna zmluva uzatvorená v marci 2002 medzi   predávajúcim   (spoločnosťou   I.,   s. r. o.   –   ďalej   aj   „predávajúci“)   a kupujúcim (spoločnosťou   S.,   spol. s r. o.   –   ďalej   len   „kupujúci“),   ktorou   bolo   na   kupujúceho prevedené vlastnícke právo k nehnuteľnostiam. Podľa tvrdení sťažovateľky uvádzaných v sťažnosti   predmetnú   žalobu   podala   z dôvodu,   že   predávajúci   bol   jej   dlžníkom (právoplatný exekučný titul, a to rozsudkom Okresného súdu Malacky č. k. 9 Cb 141/02-75   z 18. mája   2004).   Podľa   tvrdenia   sťažovateľky   na   základe „oznámenia   súdneho exekútora predmetná spoločnosť nedisponuje žiadnym majetkom, a teda pohľadávka je voči   tejto   spoločnosti   nevymožiteľná“ napriek   tomu,   že   predávajúci,   ktorý   bol   aj zakladateľom   kupujúceho,   predmetnou   kúpnou   zmluvou   previedol   na   kupujúceho nehnuteľnosti za výrazne podhodnotenú cenu s cieľom poškodiť svojich veriteľov, teda aj   sťažovateľku.   Tým   sa   naplnila   dikcia   ustanovenia   §   42a   Občianskeho   zákonníka, podľa ktorého sa veriteľ môže domáhať, aby súd určil, že dlžníkove právne úkony, ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, sú voči nemu právne neúčinné, pričom takto možno odporovať právnemu úkonu, ktorý dlžník urobil v posledných troch rokoch v úmysle ukrátiť svojho veriteľa s tým, že sa skúma aj postavenie a úmysel druhej zmluvnej strany.

Podľa tvrdení uvádzaných v sťažnosti sťažovateľka v priebehu súdneho konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 12 C 210/05 zistila lustráciou v zbierke listín Obchodného registra Okresného súdu Bratislava I, že predmetná kúpna zmluva medzi predávajúcim   a kupujúcim, ako ani znalecký   posudok   týkajúci   sa   ocenenia predmetu kúpy,   neboli   založené   v zbierke   listín,   čo   je   v rozpore   s § 59a   ods.   1   Obchodného zákonníka.

Na základe uvedených zistení sťažovateľka tvrdí, že napriek skutočnosti, že na základe predmetnej kúpnej zmluvy bol príslušným katastrálnym úradom povolený vklad vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v prospech kupujúceho, tento zápis nie je účinný, pretože   kúpna   zmluva   nemohla   vzhľadom   na   príslušné   ustanovenie   Obchodného zákonníka nikdy nadobudnúť účinnosť, a teda vlastníkom predávaných nehnuteľností je podľa sťažovateľky stále jej dlžník, a to predávajúci – spoločnosť I., s. r. o. Sťažovateľka podaním z 22. augusta 2007 žiadala, aby okresný súd pripustil na strane žalovaného ako ďalšieho účastníka spoločnosť I., s. r. o., a aby pripustil zmenu žalobného petitu v tom zmysle, že výlučným vlastníkom nehnuteľností, ktoré boli predmetom predaja, je stále spoločnosť I., s. r. o.

O predmetnom   návrhu   sťažovateľky   rozhodol   okresný   súd   uznesením   č.   k. 12 C 210/2005-174 z 28. septembra 2007 tak, že v prvom výroku vyslovil, že nepripúšťa, aby   do   konania   na   strane   žalovaného   pristúpila   ako   žalovaná   v II.   rade   spoločnosť I., s. r. o.,   a v druhom   výroku   okresný   súd   nepripustil   ani   sťažovateľkou   navrhovanú zmenu žalobného petitu. Podľa   poučenia v predmetnom   uznesení bol riadny opravný prostriedok (odvolanie) prípustný iba proti prvému výroku uznesenia, avšak proti výroku o nepripustení zmeny žalobného petitu opravný prostriedok prípustný nebol.

V   podanej   sťažnosti   sťažovateľka   napáda   uznesenie   okresného   súdu č. k. 12 C 210/2005-174 z 28. septembra 2007, ktorým okresný súd nevyhovel jej návrhu na pripustenie zmeny žalobného petitu, pričom   podľa   sťažovateľky okresný   súd toto svoje   rozhodnutie   zdôvodnil   ústavne   nekonformnou   aplikáciou   §   95   Občianskeho súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“),   pretože   nekonkretizoval „prečo   výsledky doterajšieho konania nemôžu byť použité v konaní o zmenenom návrhu a ktoré konkrétne procesné úkony súdu a účastníkov konania nemôžu byť použité v konaní o zmenenom návrhu.   Iba   na   základe   presvedčivo   preukázanej   prevahy   konkrétne   špecifikovaných výsledkov a podkladov doterajšieho konania nepoužiteľných pre konanie o zmenenom návrhu možno považovať uznesenie o nepripustení zmeny žaloby za zákonné, a to tak z pohľadu požiadaviek stanovených § 95 ods. 2, ako aj § 157 ods. 2 OSP, ako aj ústavne konformné s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

Napadnuté uznesenie Okresného súdu Bratislava IV. vyššie uvedené požiadavky nespĺňa. Uznesenie žiadne odôvodnenie viažuce sa na ust. § 95 ods. 2 OSP... neobsahuje. Súd nielen že nekonštatoval, že by výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom pre ďalšie konanie,   ale   ani nekonkretizoval,   prečo by   výsledky doterajšieho konania nemohli byť použité v konaní o zmenenom návrhu. Súd nešpecifikoval konkrétne výsledky a podklady doterajšieho konania nepoužiteľné pre konanie o zmenenom návrhu.“.

Vzhľadom na uvedené nedostatky v označenom uznesení okresného súdu je toto uznesenie   podľa   sťažovateľky   nedostatočne   odôvodnené,   a   teda   nepreskúmateľné a arbitrárne, čím malo dôjsť k porušeniu jej práv na spravodlivé súdne konanie podľa označených článkov ústavy, dohovoru a listiny.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla: „... súd rozhodujúci o návrhu na pripustenie   zmeny   žaloby   v   zmysle   §   95   OSP   nemá   síce   povinnosť   vždy   pripustiť účastníkom konania navrhovanú zmenu žaloby,   avšak povinnosťou súdu je aplikovať a interpretovať   zákonnú   právnu   normu   (v   tomto   prípade   OSP)   ústavne   konformným spôsobom...

Odôvodnenie   nepripustenia   zmeny   žalobného   návrhu   Okresného   súdu Bratislava IV. je v rozpore nielen so všeobecne akceptovanou interpretáciou usf. § 95 OSP uvádzanou v odbornej literatúre, ale aj so samotnou dikciou ust. § 95 ods. 2 OSP, a následne čl. 46 ods. 1 Ústavy SR nakoľko:

-… podľa   vyššie   citovaného   záveru   odbornej   literatúry   nie   je   prekážkou pripustenia zmeny žaloby to, že bude nevyhnutné vykonať ďalšie dôkazy a že sa konanie oproti   jeho   pôvodne   predpokladanému   priebehu   dokonca   aj   predĺži,   Okresný   súd Bratislava IV. túto skutočnosť považoval za dôvod nepripustenia zmeny žaloby;

-…   podľa § 95 ods. 2 prvá veta OSP nepripustenie zmeny žaloby prichádza do úvahy iba v prípade, ak by výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu. Okresný súd Bratislava IV. odôvodnil nepripustenie zmeny žaloby oddialením rozhodnutia vo veci samej;

- v predmetnej veci bolo do času podania návrhu na pripustenie zmeny žaloby uskutočnené jediné pojednávanie, na ktorom súd vypočul iba účastníkov konania; t. z. súd v doterajšom priebehu konania nevykonal žiadne procesné úkony, ktoré by neboli využiteľné v ďalšom priebehu konania po pripustení zmeny návrhu;

- súčasťou spisového materiálu boli pred podaním návrhu na pripustenie zmeny žaloby listinné dôkazy (fotokópia rozsudku Okresného súdu Malacky zo dňa 18. 5. 2004, sp. zn. 9 Cb 141/02 - exekučný titul na peňažné plnenie sťažovateľa voči spol. I., s. r. o., list   vlastníctva...,   výpisy   z   obchodného   registra   spoločnosti   I.,   s. r. o.   a S.,   s. r. o., potvrdenie   súdneho   exekútora   JUDr.   N.   o   nemajetnosti   spoločnosti   I.,   s. r. o.); predmetné   dôkazy   do   podania   návrhu   na   pripustenie   zmeny   žaloby   súdom   neboli vykonané...;   všetky   uvedené   dôkazy   budú   musieť   byť   v   ďalšom   priebehu   konania vykonané, pričom všetky uvedené dôkazy sú relevantné aj pre rozhodnutie o zmenenom návrhu...

- nakoľko po nepripustení zmeny žaloby budú musieť byť vykonávané všetky vyššie uvedené   dôkazy   2x   (a   to   v   pokračujúcom   konaní   Okresného   súdu   Bratislava   IV. o odporovacej žalobe ako aj v následnom konaní o určovacej žalobe, ak by sa sťažovateľ rozhodol   podať   nový   návrh   na   začatie   konania)   je   zrejmá   nesprávnosť a neakceptovateľnosť   záveru   Okresného   súdu   Bratislava   IV.,   že   v   danej   situácii   by konanie o zmenenom návrhu bolo nehospodárne;...

- nepripustenie zmeny žaloby v uvedenej situácii je neprijateľné aj z toho dôvodu, že v zmysle ustálenej judikatúry predpokladom odporovateľnosti právneho úkonu je jeho perfektnosť a platnosť. Z pohľadu posúdenia tejto otázky bude teda aj v prebiehajúcom konaní   nevyhnutné   zo   strany   súdu   vykonanie   listinných   dôkazov   predložených sťažovateľom spolu s návrhom na pripustenie zmeny žaloby...“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„1. Okresný   súd   Bratislava   IV.   uznesením   zo   dňa   28. 9. 2007,   sp.   zn. 12 C/210/2005, v časti, v ktorej zmenu návrhu na začatie konania spočívajúcu v určení, že I., s. r. o. je výlučným vlastníkom nehnuteľností nachádzajúcich sa v kat. úz. V., -... nepripustil, porušil základné právo obchodnej spoločnosti P. spol. s r. o.,... podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj základné právo podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Uznesenie   Okresného   súdu   Bratislava IV. zo   dňa   28. 9. 2007,   sp. zn. 12C/210/2005, v časti, v ktorej zmenu návrhu na začatie konania spočívajúcu v určení, že I., s. r. o. je výlučným vlastníkom nehnuteľností... nepripustil, sa zrušuje.

3. Okresný   súd   Bratislava IV. je   povinný   uhradiť   trovy   právneho   zastúpenia advokátovi Mgr. R. S., vo výške, v akej budú vyčíslené do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľka zároveň žiadala, aby ústavný súd dočasným opatrením pozastavil vykonateľnosť uznesenia okresného súdu č. k. 12 C 210/2005-174 z 28. septembra 2007, pretože podľa jej tvrdenia boli naplnené predpoklady jeho vydania v zmysle § 52 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie práv sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie zaručené v označených článkoch ústavy, dohovoru a listiny uznesením okresného   súdu   č.   k.   12   C   210/2005-174   z 28.   septembra   2007   tým,   že   predmetné uznesenie je arbitrárne a nepreskúmateľné pre absenciu takých dôvodov, kvôli ktorým okresný súd v zmysle § 95 ods. 2 OSP nevyhovie procesnému návrhu účastníka konania (v danom prípade sťažovateľky) na zmenu žalobného petitu, pričom podanie takéhoto návrhu je v zmysle § 95 ods. 1 OSP procesným právom účastníka konania.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a základným   právom   alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   tú   sťažnosť,   pri   predbežnom prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným   súdom   napokon   nie   je   ani   chrániť   občana   pred   skutkovými   omylmi všeobecných   súdov,   ale   chrániť   ho   pred   takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný súd teda, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, nie je opravnou   inštanciou   všeobecných   súdov   (napr.   I.   ÚS   31/05),   a preto   nemôže preskúmavať   rozhodnutia   všeobecných   súdov,   pokiaľ   tieto   súdy   vo   svojej   činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50 ústavy). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu napadnutého rozhodnutia okresného súdu.

Z odôvodnenia uznesenia okresného súdu okrem iného vyplýva, že:

„V predmetnej veci sú síce podmienky konania splnené, navrhované pristúpenie ďalšieho odporcu do konania so súčasnou zmenou návrhu (kedy sa navrhovateľ mieni domáhať niečoho úplne iného ako v návrhu na začatie konania) však je v rozpore so zásadou hospodárnosti konania.

Predmetné   konanie   bolo   začaté   dňa   1. 6. 2005.   Navrhovateľ   navrhol...   zmenu návrhu po viac ako dvoch rokoch od začatia   konania,   kedy už   bolo   začaté   konanie vo veci samej a bolo vykonané dokazovanie vedené k rozhodnutiu o návrhu na začatie konania.   Návrh   na...   zmenu   návrhu   pritom   odôvodnil   skutočnosťami,   ktoré   mu   boli známe   už   v   čase   začatia   konania   (t. j.   že   I.   s. r. o.   je   zakladateľom   S.   s. r. o.   a   že dojednaná   kúpna   cena   prevyšovala   hodnotu   10   %   základného   imania   spoločnosti   - zakladateľ   a základné   imanie   sú   zrejmé   z   obchodného   registra   a   výšku   kúpnej   ceny 4.048.960,- Sk uviedol navrhovateľ v návrhu na začatie konania). Uvedené návrhy sú preto   v   rozpore   so zásadou   hospodárnosti   konania,   keď   vykonávanie   dokazovania k úplne inému predmetu konania by viedlo k oddialeniu rozhodnutia vo veci samej. Z uvedených dôvodov súd... požadovanú zmenu návrhu, nepripustil (§ 95 ods. 2 O. s. p.).“

V citovanej   časti   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   okresný   súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré nepripustil zmenu návrhu.   V každom   prípade   tento   postup   okresného   súdu   pri   odôvodňovaní   svojho právneho   záveru   vo   veci   sťažovateľky   nemožno považovať za   zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda okresný súd v danom prípade neporušil označené základné právo sťažovateľky „nesprávnou a svojvoľnou aplikáciou a výkladom práva“. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom okresného súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   právny   názor   okresného   súdu   svojím   vlastným. V konečnom   dôsledku   však   ústavný   súd   nie   je   opravným   súdom   právnych   názorov okresného súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci okresného súdu je opodstatnená   len   v prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s interpretáciou   zákonov všeobecných súdov, ktorý sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor okresného súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O svojvôli   pri   výklade   a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   predmetný   právny   výklad okresným   súdom takéto   nedostatky   nevykazuje,   a preto   bolo   potrebné   sťažnosť   odmietnuť   ako   zjavne neopodstatnenú.

Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   ústavný   súd   rozhoduje   o jej   prijatí   len vo vzťahu   k základnému   právu   alebo   slobode,   porušenie   ktorých   sa   ňou   namieta. Rozhodovanie o tej časti návrhu, ktorou sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd zrušil predmetné   uznesenie   okresného   súdu   a priznal   jej   náhradu   trov   konania,   nie   je rozhodovaním o základnom práve alebo slobode. Z tohto dôvodu ústavný súd v rámci predbežného prerokovania o takýchto otázkach nerozhodoval (I. ÚS 50/01).

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   odmietol,   a   z tohto   dôvodu   jej   žiadosť o odloženie   vykonateľnosti   rozhodnutia   podľa   §   52   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde neprerokovával.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2008