znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 278/07-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. januára 2008 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta a zo sudcov Ľudmily Gajdošíkovej a Juraja Horvátha o sťažnosti A. K., K. P., zastúpeného advokátom JUDr. P. D., Ž., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Žilina   v   konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 1365/99 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo A. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina vo veci vedenej pod sp. zn. 8 C 1365/99 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Žilina   p   r   i k a z u j   e,   aby   vo   veci   vedenej   pod sp. zn. 8 C 1365/99 konal bez zbytočných prieťahov.

3.   A.   K. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   60   000   Sk   (slovom šesťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Žilina p o v i n n ý zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Žilina j e   p o v i n n ý   uhradiť A. K. trovy právneho zastúpenia v sume 6 296 Sk (slovom šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť slovenských korún) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. P. D., Ž., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. októbra 2007 doručená sťažnosť A. K., K. P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. P. D., Ž., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.   8 C 1365/99 o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti.

Sťažovateľ   podal   návrh   okresnému   súdu   20.   augusta   1999.   Podľa   jeho   názoru okresný súd vykonával často neefektívne úkony, ktoré viedli k vzniku prieťahov. Keďže sťažovateľ svojím konaním alebo pasivitou k prieťahom neprispel, žiada, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo A. K., (...) na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. ods. 2 Listiny základných práv a slobôd Okresným   súdom v Žiline   postupom   v konaní   vedenom   pod   spis.   zn.   8   C   1365/99   bolo porušené.

2. Okresnému súdu v Žiline v konaní vedenom pod spis. zn. 8 C 1365/99 prikazuje konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. A. K. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sumu 300 000,- Sk, ktoré je Okresný súd v Žiline povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Okresný   súd   v Žiline   je   povinný   uhradiť   trovy   právneho   zastúpenia   vo   výške 16 656,- Sk na účet právneho zástupcu JUDr. P. D.,...“

Ústavný   súd   sťažnosť   predbežne   prerokoval   a uznesením   č.   k.   II.   ÚS   278/07-7 z 11. decembra 2007 ju prijal na ďalšie konanie. Na výzvu ústavného súdu právny zástupca sťažovateľa   aj   zástupca   okresného   súdu   oznámili,   že   súhlasia   s prerokovaním   veci   bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   preto   podľa   §   30   ods.   2   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, ktoré vzhľadom na charakter konania nemohlo prispieť k ďalšiemu objasneniu veci.

Zástupca okresného súdu vo vyjadrení k sťažnosti uviedol:„Zo   spisového   materiálu   a vyjadrenia   sudkyne,   ktorej   je   spis   v súčasnej   dobe pridelený, bolo zistené, že po podaní návrhu boli odstraňované vady podaného návrhu, a to oprava dátumu narodenia a adresy sťažovateľa, doplnenie odôvodnenia návrhu a ďalšie úkony smerujúce k odstráneniu vád podania. Uznesením zo dňa 15. 5. 2006 bol navrhovateľ opätovne vyzývaný na odstránenie vád návrhu, a to presné označenie nehnuteľností, ku ktorým navrhuje určiť vlastníctvo. Dňa 27. 9. 2007 bol navrhovateľ vyzvaný na predloženie identifikácie pozemkov a dňa 16. 11. 2007 navrhovateľ identifikáciu pozemkov do spisu zaslal. Následne bol návrh zaslaný odporkyniam, aby sa k nemu vyjadrili. V ďalšom konaní však bude potrebné odstrániť nedostatky návrhu navrhovateľa, nakoľko ani z jeho podania zo dňa 16.11.2007 nie je zrejmé, čoho sa domáha. Navrhovateľ nepredložil listy vlastníctva, ktoré   by   preukazovali   pasívnu   vecnú legitimáciu odporkýň.   Preto bude   spis predložený vyššiemu súdnemu úradníkovi, aby vo veci vykonal potrebné procesné úkony. Vyšší súdny úradník bude pritom upozornený, aby vo veci konal neodkladne.

Možno tak konštatovať, že v konaní teda došlo k určitým prieťahom a zdržaniu, ktoré bolo   spôsobené   celkovou   zaťaženosťou   Okresného   súdu   v Žiline   a zaťaženosťou predchádzajúceho   sudcu   v tomto   konkrétnom   prípade.   Nemožno   sa   však   stotožniť s vyjadrením sťažovateľa k podanej sťažnosti, že nijakým spôsobom neprispel k prieťahom a zdržaniu   v konaní.   Z prehľadu   úkonov   je   zrejmé,   že   zo   strany   konajúceho   súdu   bol navrhovateľ   viackrát   vyzývaný   na   odstránenie   vád   podania   a doplnenie   podkladov potrebných pre rozhodnutie vo veci. Napriek tomu do dnešného dňa navrhovateľ všetky vady podania neodstránil a potrebné doklady nepredložil. Preto v ďalšom bude potrebné opätovne navrhovateľa vyzvať na špecifikovanie čoho presne sa domáha a na predloženie potrebných dokladov, najmä listov vlastníctva. K dĺžke súdneho konania teda prispeli aj okolnosti spočívajúce v neúplnom a nesprávnom návrhu na začatie konania. Po pridelení veci súčasnej zákonnej sudkyni sa vo veci riadne koná a k prieťahom nedochádza.“

II.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, podľa ktorej účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (II. ÚS 219/04, IV. ÚS 220/04).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 813/00, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria   považuje   ústavný   súd   aj   povahu   prerokúvanej   veci.   Podľa   rovnakých   kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1.   Predmetom   posudzovaného   konania   je   žaloba   o určenie   vlastníckeho   práva k nehnuteľnosti. Konania tohto typu sú bežnou súčasťou agendy všeobecných súdov, preto ich   ústavný   súd   nepovažuje   za   právne   zložité,   často   si   však   vyžadujú   náročnejšie dokazovanie. Vzhľadom na aktuálne štádium konania nie je možné posúdiť jeho prípadnú skutkovú   zložitosť,   a preto   ústavný   súd   konštatuje,   že   namietaná   dĺžka   konania   nebola ovplyvnená zložitosťou veci.

2. Správanie sťažovateľa je druhým kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťuje existenciu zbytočných prieťahov v konaní. Na ťarchu sťažovateľa je potrebné pripísať, že podal nepresný a neúplný návrh na začatie konania a jeho nedostatky neodstránil ani po opakovanej   výzve   okresného   súdu.   Ústavný   súd   vo   svojich   rozhodnutiach   (napr. IV. ÚS 22/03,   IV. ÚS 299/04)   vyslovil,   že   procesnú   zodpovednosť   za   riadne   uvedenie návrhu   na rozhodnutie   vo   veci   samej,   za   postup   vo   veci   samej,   predkladanie   dôkazov a iných úkonov potrebných na dosiahnutie účelu konania nesie vo výraznej miere účastník (§ 6, § 120 ods. 1 a iné Občianskeho súdneho poriadku), ktorý je zodpovedný najmä za doručenie   jasného,   určitého   a   zrozumiteľného   žalobného   návrhu.   Ústavný   súd   preto konštatuje, že sťažovateľ má podiel na zbytočných prieťahoch v konaní a prihliadol na to pri rozhodovaní o výške finančného zadosťučinenia.

3.   Tretím   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval   existenciu   zbytočných prieťahov v namietanom konaní, bol postup okresného súdu.

Konanie sa začalo v auguste 1999 a okresný súd nielenže dosiaľ o veci nerozhodol, ale   ani   nepripravil   vec   na   prerokovanie.   Aj   pri   zohľadnení   podielu   sťažovateľa   na zbytočných prieťahoch nie je možné akceptovať, aby konanie na prvom stupni trvalo viac ako osem rokov bez meritórneho rozhodnutia alebo iného rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.   Okresný   súd   prvýkrát   vyzval   sťažovateľa   na   odstránenie   nedostatkov   návrhu   až v máji   2006,   a teda   prevažná   časť   konania   je   poznačená   jeho   nečinnosťou.   Keďže zodpovednosť za zbytočné prieťahy, ktoré tým vznikli, nesie okresný súd,   ústavný súd vyslovil, že okresný súd svojím postupom v konaní vedenom   pod sp.   zn. 8 C 1365/99 porušil základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.  

Veľký počet vecí na okresnom súde ani u konajúceho sudcu nie sú pre ústavný súd relevantné na posúdenie, či došlo v konaní k zbytočným prieťahom (napr. III. ÚS 14/00). Tieto argumenty zástupcu okresného súdu je možné akceptovať len ako vysvetlenie daného stavu, nemajú však vplyv na posúdenie zodpovednosti okresného súdu za zabezpečenie reálneho   uplatnenia   základného   práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   jeho   veci   bez zbytočných prieťahov.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Namietané   konanie   nebolo   do   času   rozhodovania   ústavného   súdu   o sťažnosti skončené,   a preto ústavný súd   prikázal okresnému   súdu,   aby vo veci   vedenej   pod   sp. zn. 8 C 1365/99 v ďalšom období konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia. Podľa § 50 ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   ak   sa   sťažovateľ   domáha   primeraného   finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Sťažovateľ   žiadal,   aby   mu   bolo   priznané   finančné   zadosťučinenie   v sume 300 000 Sk. Jeho výšku považuje za primeranú neúmernej dĺžke konania a psychickej ujme, ktorá   mu   tým   vznikla.   Pretože   ústavný   súd   nepovažoval   za   primerané   konkrétnym okolnostiam   prípadu   vysloviť   len   porušenie   základného   práva   sťažovateľa,   rozhodol   aj o priznaní   finančného   zadosťučinenia.   Pri   rozhodovaní   o jeho   výške   sa   riadil   zásadami spravodlivosti a zohľadnil celkovú dĺžku konania, zistené obdobia zbytočných prieťahov, ako aj podiel sťažovateľa na tom, že vec nemohla byť dosiaľ prerokovaná a dospel k záveru, že v danom prípade bude primerané všetkým okolnostiam prípadu priznať sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 60 000 Sk (slovom šesťdesiattisíc slovenských korún).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom. Právny zástupca ich uplatnil v sume 16 656 Sk za dva úkony právnej služby (16 300 Sk) a dvakrát náhradu hotových výdavkov (356 Sk).

Základom na výpočet náhrady za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2007 je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2006, ktorá bola vo výške 17 822 Sk, t. j. náhrada za jeden úkon je 2 970 Sk § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov

(ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.) a režijný paušál je 178 Sk (§ 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.).

Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) a k tomu dvakrát náhradu režijného paušálu, celkovo v sume 6 296 Sk (slovom šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť slovenských korún).

Trovy konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku) podľa výroku rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. januára 2008