znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 278/06-19

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 13. septembra 2006 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. D. B., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6, čl. 13, čl. 14 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 273/97 a postupom a uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 8 Co 41/2006-233 z 31. marca 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júna 2006 doručená sťažnosť MUDr. D. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorá bola doplnená podaním z 11. augusta 2006,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základných   práv   podľa   čl. 46 ods. 1 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6, čl. 13, čl. 14 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Žilina   (ďalej   aj   „okresný   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 273/97 a postupom a uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej aj „krajský súd“) č. k. 8 Co 41/2006-233 z 31. marca 2006.

Z obsahu sťažnosti a z pripojených listín vyplýva, že sťažovateľ podal okresnému súdu   9. apríla 1997 „žalobu o náhradu škody vo výške 204 002 Sk s prísl.“ Žaloba bola zaevidovaná pod sp. zn. 16 C 273/97.

Zo sťažnosti sťažovateľa okrem iného vyplýva aj to, že:„Vo veci zbytočných prieťahov v konaní 16 C/273/1997 už raz Ústavný súd rozhodol v konaní III. ÚS 76/01 dňa 21. 03. 2002,

Vo   veci   rozhodol   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   v   Strasbourgu   v konaní č. k.: 46844/99, keď rozsudok nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 16. 02. 2006. Nález Ústavného súdu SR a Európskeho súdu sú v spise 16 C/273/1997 a oba jasne a nespochybniteľne tvrdia, že základné práva MUDr. D. B. boli porušované, ale Okresný súd   v súčinnosti   s Krajským   súdom   v Žiline   naďalej   nekonajú,   jednoducho   nerešpektujú nálezy nadriadených súdov a naďalej nekonajú...

Táto sťažnosť je opakovaná, nakoľko podobnú sťažnosť mi Ústavný súd zamietol – odložil dňa 19. 12. 2005. Ak Ústavný súd odmietne aj túto sťažnosť, budem nútený podať sťažnosť Európskemu súdu pre ľudské práva, pretože moje práva sú brutálne a systematicky porušované.“

Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že:

„Okresný   súd   v Žiline,   Krajský   súd   v Žiline   v konaniach   16 C/273/1997 a 8 Co/41/2006 porušil základné ľudské práva voči MUDr. D. B., oba súdy v porušovaní práv   pokračujú   napriek   nálezom   Ústavného   súdu   SR   zo   dňa   21.   03.   2002   a nálezu Európskeho súdu pre ľudské práva č. k. 46844/99 zo dňa 16. 02. 2006.

(...) Vzhľadom   na   nerešpektovanie   nálezov   nadriadených   súdov   ako   prejavu arogantnej ignorácie, Ústavný súd nariaďuje začatie disciplinárneho konania voči sudcom Okresného súdu v Žiline (ktorí boli nečinní vo veci 16 C/273/97 a proti predsedovi OS ZA JUDr. P. H.; nariaďuje disciplinárne konanie voči predsedovi KS ZA JUDr. R. U. a sudkyni JUDr. T. R.

(...) Okresný   súd   v Žiline   a   Krajský   súd   v   Žiline   sú   povinní   zaplatiť   finančnú satisfakciu aa 1, 000.000.- Sk MUDr. D. B....

(...) Ústavný   súd   nariaďuje   Okresnému   súdu   v Žiline   konať   vo   všetkých   súdnych návrhoch MUDr. D. B. bezodkladne, bez ohľadu na ukončenie konania Ps 12/04.“

Sťažovateľ   podaním   doručeným   ústavnému   súdu   14. augusta 2006   upravil   petit sťažnosti   aj   o   porušenie   čl.   46   ods.   1   ústavy,   čl.   6,   čl.   13,   čl.   14   a   čl.   17   dohovoru o požiadavku   priznania   finančného   zadosťučinenia   vo   výške   200.000 Sk   od   každého označeného   súdu   ako   porušovateľa   práva   a   požiadavku   zaplatenia   vzniknutej   škody vyčíslenej sťažovateľom. Súčasne sťažovateľ požiadal ústavný súd pre prípad ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom ustanoviť JUDr. Ing. V. Č. (...).

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či   dôvody   uvedené   v § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej predmetom je namietané porušenie základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 6, čl. 13 a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 273/97 a postupom a uznesením krajského súdu č. k. 8 Co 41/2006-233 z 31. marca 2006.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 46   ods. 3   ústavy   každý   má   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej nezákonným   rozhodnutím   súdu,   iného   štátneho   orgánu   či   orgánu   verejnej   správy   alebo nesprávnym úradným postupom.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

1. K sťažovateľom namietanému porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ústavný súd uvádza, že tento článok ústavy zaručuje ochranu predovšetkým právu na prístup k súdu a právu na spravodlivý proces, ktorému ochranu poskytuje aj čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá   možnosť   domáhať   sa   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde, predovšetkým   ak   by   všeobecný   súd   odmietol   konať   a   rozhodovať   o   podanom   návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 8/01), alebo v prípade opravných konaní by všeobecný súd odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho   meritórne   preskúmal   a   rozhodol   o   ňom   v   spojitosti   s   napadnutým   súdnym rozhodnutím.

V prípade sťažovateľa však nešlo o odmietnutie spravodlivosti majúce za následok porušenie základných práv, ale o prípad, keď právo na súdnu a inú právnu ochranu a právo na   spravodlivé   súdne   konanie   bolo   v   celom   rozsahu   realizované,   aj   keď   nie   podľa subjektívnych   názorov   sťažovateľa.   Sťažovateľova   nespokojnosť   s   obsahom   rozhodnutí všeobecných   súdov   a   ich   postupom   nie   je   dôkazom   ich   neústavnosti   a   nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecných súdov svojím vlastným.

Ústavný   súd   stabilne   judikoval,   že   do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne (napr. I. ÚS 24/00, III. ÚS 53/02). K tomu treba dodať, že aj taký zásah podlieha princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   a   je   preto   podmienený   tým,   že   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne konanie všeobecného súdu nie je napraviteľné účinným procesným prostriedkom alebo postupom nadriadeného alebo inštančne vyššieho stupňa všeobecného súdu.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   postup   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 16 C 273/97 a jeho rozhodnutie z 24. novembra 2005, ako aj postup a rozhodnutie krajského   súdu   sp.   zn.   8   Co   41/2006   z   31. marca 2006   obsahujú   dostatok   skutkových a právnych   záverov   na   ich   výroky   a   ústavný   súd   nezistil   porušenie   ústavnoprocesných princípov konania pred týmito súdmi podľa čl. 46 až 50 ústavy, tiež nezistil, že by závery všeobecných   súdov   boli   svojvoľné   alebo   v zjavnom   vzájomnom   rozpore,   či   urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Ústavný súd v takom prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov všeobecných súdov.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v   tejto   časti   odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

2. K sťažovateľom namietanému porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 3 ústavy postupmi všeobecných súdov ústavný súd konštatuje, že výkonom svojej právomoci okresný súd a krajský súd nemohol v žiadnom prípade zasiahnuť do označeného základného práva. Napadnuté postupy okresného súdu a uznesenie krajského súdu o prerušení konania nemajú žiadnu vecnú súvislosť, teda sú nezlučiteľné ratione materiae s týmto základným právom   a   ani   nevytvárajú   žiadnu   prekážku   pre   uplatnenie   tohto   základného   práva za splnenia   predpokladov   ustanovených   zákonom   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci.

3. Tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   16 C 273/97   a   postupom   a   uznesením krajského súdu č. k. 8 Co 41/2006-233 z 31. marca 2006, ústavný súd odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný   súd   zistil,   že   v súčasnosti   je   predmetné   konanie   právoplatne   prerušené, pretože   rozhodnutie   okresného   súdu   o   prerušení   konania   z   24. novembra 2005   sp.   zn. 16 C 273/97 bolo krajským súdom potvrdené uznesením č. k. 8 Co 41/2006-233 z 31. marca 2006.

Ústavný súd ďalej zistil, že konanie na okresnom súde bolo predmetom sťažnosti sťažovateľa vedenej pod č. 46844/99 i na Európskom súde pre ľudské práva v Štrasburgu (ďalej len „Európsky súd“), ktorý v rozhodnutí z 8. novembra 2005 konštatoval, že jeho právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo v konaní sp. zn. 16 C 273/97 porušené, pretože trvá na prvom stupni už od apríla 1997 viac ako osem rokov a 8 mesiacov a sťažovateľovi bolo priznané aj spravodlivé zadosťučinenie za ujmu, ktorá mu bola týmto konaním spôsobená.

Otázka   posúdenia   doterajšieho   priebehu   konania   bola   teda   predmetom   sťažnosti sťažovateľa na Európskom   súde.   Z tohto   hľadiska   bola poskytnutá   ochrana označeného práva   sťažovateľa   v konaní   pred   týmto   súdom   a   ústavný   súd   ju   akceptuje,   pretože sa vychádza z jednotného systému ochrany ľudských práv, ktorý sa uplatňuje v Európskej únii a právo upravené v čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právom, ktoré plne rešpektuje aj náš právny poriadok. Navyše toto právo je v zásade totožné s právom na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ktoré je predmetom tejto sťažnosti. Preto   ústavný   súd   sa   môže   zaoberať   len   posudzovaním   zbytočných   prieťahov len od vydania rozhodnutia Európskeho súdu, t. j. v období po novembri 2005. Ako už bolo spomenuté,   od   tejto   doby   je   konanie   vedené   pod   sp.   zn.   16 C 273/97   prerušené   a   táto okolnosť konania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (mutatis mutandis IV. ÚS 35/02, I. ÚS 214/06). Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom krajského   súdu   vysloveným   v   napadnutom   uznesení   č. k.   8 Co 41/2006-233 z 31. marca 2006, týkajúcim sa otázky prípustnosti prerušenia konania v danej veci.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   podstatou,   účelom   a cieľom   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty účastníka   konania   (napr.   I. ÚS   41/02).   Tento   účel   spravidla   nie   je   možné   dosiahnuť po právoplatnom prerušení konania, ku ktorému došlo v súlade so zákonom. Ústavný súd v tejto súvislosti v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (mutatis mutandis I. ÚS 162/03) konštatuje,   že   prerušenie   konania   podľa   §   109   ods.   2   písm.   c)   Občianskeho   súdneho poriadku (ku ktorému došlo podľa horeuvedeného zistenia ústavného súdu v danom prípade ústavne   relevantným   spôsobom)   možno   považovať   za   prekážku   konania.   Ak   nedôjde k odpadnutiu prekážky prerušeného konania postupom predvídaným v Občianskom súdnom poriadku, nemôžu sa v prerušenom konaní vykonávať žiadne procesné úkony smerujúce k odstráneniu   právnej   neistoty   účastníkov,   a tým   aj k naplneniu účelu   základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy. Preto ústavný   súd   nečinnosť   okresného   súdu   v dôsledku   existencie   zákonnej   prekážky   jeho postupu   neposudzuje   ako   zbytočné   prieťahy   v   konaní   (mutatis   mutandis   II. ÚS 3/03, I. ÚS 65/03, I. ÚS 214/06).

S ohľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   postupom okresného súdu v napadnutom konaní od vydania rozhodnutia Európskeho súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto rozhodol o odmietnutí sťažnosti aj v tejto časti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

4. Tú časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie svojich práv podľa čl. 6, čl. 13, čl. 14 a čl. 17 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 273/97 a postupom a uznesením krajského súdu sp. zn. 8 Co 41/2006-233 z 31. marca 2006,   ktorú   bližšie   obsahovo   neodôvodnil   a   nešpecifikoval,   ústavný   súd   odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Z tohto   dôvodu   už   nebolo   možné   rozhodovať   o ďalších   nárokoch   na   ochranu sťažovateľom označených práv.

Ústavný   súd   v   závere   pripomína,   že   nemá   právomoc   rozhodovať   o   začatí disciplinárneho   konania   proti   sudcom   všeobecných   súdov,   ako   ani   o   vzniknutej   škode, ako to požaduje sťažovateľ.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2006