SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 277/2016-9
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. marca 2016 v senátezloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňaspravodajkyňa) a zo sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej advokátom JUDr. ViktoromNovýsedlákom, Mnoheľova 830/15, Poprad, vo veci namietaného porušenia jej základnýchpráv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súduKošice I sp. zn. 12 C 397/2011 z 18. januára 2013 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciachsp. zn. 5 Co 183/2013 z 18. marca 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júna 2014doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“),vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresnéhosúdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 12 C 397/2011 z 18. januára 2013 (ďalejaj „napadnutý rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalejlen „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 183/2013 z 18. marca 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudokkrajského súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že žalobou podanou okresnému súdusa sťažovateľka domáhala proti Slovenskému pozemkovému fondu (ďalej aj „žalovaný“)určenia neplatnosti zmluvy o bezodplatnom prevode vlastníckeho práva k pozemkom, ktoréuzavrel žalovaný so ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛. O žalobe rozhodol okresnýsúd napadnutým rozsudkom tak, že ju zamietol.
Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodolkrajský súd napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil.
Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že napadnuté rozsudky okresného súdua krajského súdu sú arbitrárne a zjavne neodôvodnené. Z jej argumentácie vyplýva,že nesúhlasí s právnym záverom konajúcich súdov, že nebol daný naliehavý právny záujemna určení neplatnosti zmluvy. Uvádza, že predmetné pozemky by od žalovaného mohlanadobudnúť za výhodnejších podmienok ako od terajších vlastníkov. Sťažovateľka tiežnamieta, že k predmetným pozemkom mala užívacie právo a napadnutými rozsudkami boloporušené jej vlastnícke právo. V týchto súvislostiach v sťažnosti uvádza:
«Máme za to, že rozhodnutie odvolacieho súdu je vysoko arbitrárne a nepreskúmateľné. Odvolací súd sa v odôvodnení rozsudku vôbec nezaoberal tvrdeniami žalobcu týkajúce sa aplikácie predpisov hmotného práva na skutkový stav. Žalobca v odvolaní uviedol, že jeho právne postavenie v prípade vyhovenia žalobnému nároku sa zlepší z toho pohľadu, že voči SPF ako verejnej korporácii ma iné práva a nároky ako voči súčasným vlastníkom ako súkromným subjektom (takýmito súkromnými subjektami sú aj ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ ).
Žalobca chce poukázať, že od roku 1996 došlo k mnohým neoprávneným zásahom do jeho ústavou zakotvených práv a slobôd. Zo strany štátnych orgánov, správcu konkurznej podstaty, SPF, súkromných osôb ⬛⬛⬛⬛ dochádzalo k zasahovaniu do jej užívateľských práv, nerešpektovaniu nároku na nadobudnutie vlastníckeho práva a tým aj neoprávneným zásahom súkromného rodinného života... Dňa 12. 5. 2010 bolo násilným spôsobom porušené žalobcom vybudované oplotenie, a násilným spôsobom bol odčlenený pozemok parc. v k. ú.
, keď došlo k jeho násilného odčleneniu od prac. č. 1085 v k.
, na ktorej je postavený rodinný dom. V tomto ohľade prvostupňový súd neumožnil žalobcovi v rámci súdneho konania vyžiadať príslušné doklady z katastrálneho úradu, t. j. preveriť „históriu“ parciel. Ešte dňa 23. 9. 1996 bolo zriadené záložné právo v prospech Daňového úradu na rodinný dom v k. ú.
ako jeden celok čo muselo byť dokladované zákonom danom znaleckom posudku, ktorý je súčasťou katastrálneho operátu. Ani tento znalecký posudok na ocenenie nehnuteľnosti nebol zo strany súdu z katastrálneho úradu vyžiadaný.
Sťažovateľ si svoje právo neuplatnil z dôvodu, že chcú profitovať na majetku iných, ale preto, lebo predmetné parcely ona a jej právni predchodcovia užívali nepretržite od roku 1960, tieto parcely zveľadili a premenili z neobrobenej pôdy na záhrady s ovocnými stromami a len vinou postupu štátnych orgánov sa nemohli domôcť vlastníckeho práva k týmto pozemkom, keď tieto boli protiprávne v rámci delimitácie odstúpené na SPF, pričom samotné domy a zastavané plochy boli odpredané inému právnemu subjektu.... Sťažovatelia sa nie vlastnou vinou dostali do pozície, že svoj nárok na pridomové záhrady nemôžu uplatniť iným spôsobom ako žalobou proti súčasným vlastníkom o určenie vlastníckeho práva. Sťažovatelia nemali možnosť ovplyvniť postup
. a následne SPF a svojho ústavou garantovaného nároku na ochranu vlastníckeho práva sa môžu domôcť jedine takýmto spôsobom. V každom prípade je Ústava SR prameňom práva s najvyšším stupňom právnej záväznosti a rozhodnutím súdu bolo porušené ústavou zaručená rovnosť vlastníckeho práva a právo na súdnu ochranu. Súd bezdôvodne znevýhodnil vlastnícke právo sťažovateľov oproti vlastníckemu právu žalovaných a svojim rozhodnutím im de facto odňal právo na súdnu ochranu....
Okresný súd Košice I ani Krajský súd Košice sa však týmito zásadami pri písomnom vyhotovení rozsudkov neriadili a svoje rozhodnutie dostatočným spôsobom tak ako to vyžaduje ust. § 157 ods. 2 O. s. p. nezdôvodnili... V tomto smere je však rozhodnutie Okresného súdu Košice I ako i rozhodnutie Krajského súdu Košice rozporuplné a arbitrárne, nakoľko nereaguje relevantným a dostatočným spôsobom na právnu argumentáciu sťažovateľov, že v prípade vyhovenia žalobného návrhu sa ich právne postavenie zmení podstatným spôsobom.
... Sťažovateľ má za to, že v danom prípade bolo rozhodnutiami Okresného súdu Košice I i Krajského súdu Košice bezdôvodne znevýhodnené jej vlastnícke právo.»
Na tomto základe sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„Rozsudkom Okresného súdu Košice I č. k. 12 C/397/2011-95 a rozsudkom Krajského súdu Košice, č. k. 5 Co/183/2013-118 bolo porušené základné právo sťažovateľa... zaručené čl. 20 ods. 1... zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo... zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru...
Rozsudok Okresného súdu Košice I č. k. 12 C/397/2011-95 a rozsudok Krajského súdu Košice, č. k. 5 Co/183/2013-118 sa zrušujú a vec vracia na ďalšie konanie.
Sťažovatelia majú právo na náhradu trov konania.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhyzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania.
II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práva slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecnýchsúdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje inýsúd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranuzákladným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôdnerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Pretoje právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomocvšeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktoréhoprincíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosťtejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgánverejnejmoci,ktoréhokompetenciapredchádzaprávomociústavnéhosúdu(IV. ÚS 128/04).
Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochranysvojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinnýchprostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuťz dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Proti rozsudku okresného súdu z 18. januára 2013 bolo prípustné odvolanie, ktorésťažovateľka podala a rozhodol o ňom krajský súd napadnutým rozsudkomz 18. marca 2014. Právomoc krajského súdu ako odvolacieho súdu, ktorú tento uplatnilna základe odvolania podaného sťažovateľkou, vylučuje, aby rozhodoval ústavný súd, pretosťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatokprávomoci.
II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánuštátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva aleboslobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislostimedzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právomalebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavneneopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktoréhoústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva aleboslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovaťani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohouústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúchainterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontroluzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanoumedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie vecivšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavneneodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonnéhopredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľkoodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatismutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Krajský súd ako odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozsudku z 18. marca 2014,ktorým potvrdil napadnutý rozsudok okresného súdu, poukázal na odvolaciu argumentáciusťažovateľky a na vyjadrenie žalovaného k odvolaniu. Poukázal na § 219 ods. 1 a 2Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) a napadnutý rozsudok okresného súdupotvrdil,„lebo je vecne správny, súd úplne zistil skutkový stav, správne ju právne posúdil, odôvodnenie má podklad v zistení skutkového stavu a odvolací súd sa s odôvodnením v celom rozsahu stotožňuje, pretože dôvody rozsudku sú správne.
Ani jeden so žalobkyňou uplatnených odvolacích dôvodov nie je daný.... Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd vzal do úvahy iba skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo, jeho skutkové zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132-§ 135 O. s. p....
Súd použil správny právny predpis, v podstate ho aj správne vyložil a na daný skutkový stav ho i správne aplikoval, t. zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania.
K správnym a výstižným dôvodom uvedeným v rozsudku je potrebné dodať, že žalobkyňa navrhovala určiť neplatnosť zmluvy o bezodplatnom prevode vlastníctva k pozemkom, uzavretej medzi žalovaným, ako prevodcom, a ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛, ako nadobúdateľkami, avšak také rozhodnutie by v konečnom dôsledku nebolo pre nich, ako účastníčky zmluvy o bezodplatnom prevode vlastníctva k pozemkom, ktorých by sa táto právna zmena týkala, záväzné, lebo ich v konaní neoznačila ako pasívne legitimované − žalované (nežalovala ich), čo je nevyhnutnou podmienkou na vyhovenie žalobe o neplatnosť právneho úkonu (účastníkmi konania musia byť všetky zmluvné strany právneho úkonu) a už len tento dôvod postačoval na zamietnutie žaloby, keďže predmetom konania nebolo určenie vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti).“.
Ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého rozsudku krajského súdu vychádzalzo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutíprvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05,III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiskapredmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavkukomplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania(IV. ÚS 350/09).
Ústavný súd preto preskúmal aj rozsudok okresného súdu č. k. 12 C 397/2011-95z 18. januára 2013, ktorým tento zamietol žalobu sťažovateľky o určenie neplatnostišpecifikovanej zmluvy. Okresný súd v relevantnej časti odôvodnenia uviedol:
„V tomto prípade sa navrhovateľka domáhala voči odporcovi určenia neplatnosti Zmluvy o bezodplatnom prevode vlastníctva k pozemkom, ktorú uzatvoril odporca s p. ⬛⬛⬛⬛ a p. ⬛⬛⬛⬛ dňa 6. 12. 2001. Ako dôvod neplatnosti uvádzala skutočnosť, že jednou z parciel, ktorá mala byť zmluvou prevedená, bola aj parcela č. − záhrada o výmere 1514 m², zapísaná na liste vlastníctva ⬛⬛⬛⬛, odbor katastra nehnuteľnosti, nachádzajúca sa v katastrálnom území ⬛⬛⬛⬛. Uvedená parcela bola na základe súhlasu Ministra pre správu a privatizáciu národného majetku Slovenskej republiky ⬛⬛⬛⬛ zo dňa 29. 10. 1996 prevedená do spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ Košice, o čom svedčí aj výpis z listu vlastníctva zo dňa 7. 7. 2009. V tomto liste vlastníctva je predmetná parcela zapísaná vlastníkovi ⬛⬛⬛⬛.
Ako ďalší dôvod neplatnosti predmetnej zmluvy je skutočnosť, že podľa ust. § 11 ods. 1 písm. a/ zák. č. 229/1991 nemôžu byť vydané pozemky alebo ich časti, ak je pozemok vo vlastníctve fyzickej osoby alebo k pozemku bolo zriadené právo osobného užívania. Predmetnú parcelu navrhovateľka užívala viac ako 40 rokov.
Čo sa týka určenia vlastníckeho práva k predmetnému pozemku, odporca výpisom z listu vlastníctva ⬛⬛⬛⬛, odbor katastra nehnuteľnosti, pre katastrálne územie ⬛⬛⬛⬛ zo dna 6. 8. 2001 preukázal, že parcela bola k tomu dňu vo vlastníctve Slovenskej republiky − Slovenského pozemkového fondu Bratislava. Nadobudla ju na základe delimitačného protokolu uzatvoreného dňa 28. 2. 2001 medzí odovzdávajúcim: ⬛⬛⬛⬛ v likvidácii a preberajúcim: Slovenskou republikou − Slovenským pozemkovým fondom Bratislava.
Z vykonaného dokazovania mal súd ďalej preukázané, že dňa 27. 9. 1991 si na bývalom Pozemkovom úrade ⬛⬛⬛⬛ uplatnil ⬛⬛⬛⬛ ako oprávnená osoba podľa § 4 ods. 1 zákona nárok na vydanie nehnuteľnosti, ktoré mu podľa § 6 ods. 1 písm. b/ boli odňaté ako pôvodnému vlastníkovi bez náhrady postupom podľa § 1 ods. 3 zák. č. 46/1948 Sb. o novej pozemkovej reforme. Na základe tohto uplatnenia nároku, Pozemkový úrad ⬛⬛⬛⬛ vydal dňa 6. 4. 1993 rozhodnutie, v ktorom nepriznal vlastnícke právo k nehnuteľnosti z dôvodu, že pozemky sú zastavané areálom botanickej záhrady a stavby bránia ich poľnohospodárskemu využitiu. Zároveň uviedol, že nepriznaním vlastníckeho práva nie je dotknuté právo na náhradu podľa § 11 ods. 2 alebo § 16 zákona. P. ⬛⬛⬛⬛ zomrel dňa. Zákonnými dedičmi sa stali p. a p. ⬛⬛⬛⬛. Za pozemky, ktoré sa podľa zákona nevydávajú, a ku ktorým nebolo priznané vlastnícke právo vo výroku pod bodom 2, majú dedičia po oprávnenej osobe podľa § 11 ods. 2 zákona nárok na bezplatný prevod vlastníctva k pozemkom v primeranej kvalite ako boli pôvodné, ktoré sú vo vlastníctve štátu, o ktoré požiadajú Slovenský pozemkový fond alebo o náhradu požiadajú Ministerstvo poľnohospodárstva SR podľa § 16 v súčinnosti s § 41 ods. 1 písm. b/ bod 5 zák. č. 330/1991 Zb. Z uvedeného vyplýva, že odporca ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ nevydával pozemok, ktorý bol ich právnemu predchodcovi odňatý, ale v zmysle § 11 ods. 2 zák. č. 229/1991 Zb. platného do 31. 12. 2002 bezodplatne prevedené iné pozemky vo vlastníctve štátu, a to konkrétne tie, ktoré sú uvedené v zmluve o bezodplatnom prevode vlastníctva k pozemkom uzatvorenej medzi odporcom a p. ⬛⬛⬛⬛ a p. ⬛⬛⬛⬛ dňa 6. 12. 2001. Medzi takýmito inými pozemkami sa nachádza aj parcela − záhrada o výmere 1514 m², zapísaná na liste vlastníctva, nachádzajúca sa v katastrálnom území ⬛⬛⬛⬛.
Odporkyňa nepreukázala, že by v zmysle § 11 ods. 1 písm. a/ zák. č. 229/1991 Zb. platného do 31. 12. 2002, teda v čase uzavretia zmluvy o bezodplatnom prevode vlastníctva k pozemkom, ktorú uzatvoril odporca s p. ⬛⬛⬛⬛ a p. ⬛⬛⬛⬛, mala k parcele vlastnícke právo alebo, že by na túto parcelu mala zriadené právo osobného užívania. Je pravdou, že uvedenú parcelu užívala viac ako 40 rokov, avšak nevedela preukázať, že mala k tomuto pozemku zriadené právo osobného užívania. Okrem toho, v tomto prípade sa jedná o určovaciu žalobu, v takom prípade súd musí vždy skúmať, aký je naliehavý právny záujem na určení neplatnosti zmluvy. Súd musel skúmať, aké následky by malo určenie, že predmetná Zmluva o bezodplatnom prevode vlastníctva k pozemkom uzavretá medzi odporcom a p. ⬛⬛⬛⬛ a p. zo dňa 6. 12. 2001 je neplatná.
Podľa § 34 ods. 2 zák. č. 162/1995 Z. z., ak súd rozhodol o neplatnosti právneho úkonu, správa katastra vyznačí stav pred týmto právnym úkonom a to platí aj vtedy, ak právo k nehnuteľnosti bolo dotknuté ďalšou právnou zmenou a ak je rozhodnutie súdu záväzné pre osoby, ktorých sa táto právna zmena týka.
Ako uviedla sama navrhovateľka, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ predmetnú parcelu predali. V súčasnej dobe je jej vlastníkom ⬛⬛⬛⬛ a. V prípade, ak by súd rozhodol, že zmluva medzi odporcom a p. ⬛⬛⬛⬛ a p. je neplatná, správa katastra by nemohla vyznačiť stav platný pred touto zmluvou, a to z dôvodu, že právo k parcele bolo dotknuté ďalšou právnou zmenou (kúpnou zmluvou). Navrhovateľka však podanou žalobou nových vlastníkov nežalovala. Rozsudok by sa ich teda netýkal. Vzhľadom k tomu, že určovacia žaloba nie je opodstatnená vtedy, ak vyriešenie určitej otázky neznamená úplné vyriešenie obsahu spornosti daného právneho vzťahu alebo práva alebo, ak požadované určenie má povahu predbežnej otázky vo vzťahu k posúdeniu, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, naliehavý právny záujem na navrhovateľkou požadovanom určení chýba, teda nie je splnená základná podmienka na to, aby súd rozhodol žalobou o určenie, preto súd žalobu zamietol.“
Sťažovateľka namieta porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu.Krajský súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku stotožnil s odôvodnenímnapadnutého rozsudku okresného súdu. Poukázal na to, že pasívne vecne legitimovanýmiboli všetci účastníci zmluvy o bezodplatnom prevode vlastníckeho práva, pričomsťažovateľka žalovala len jedného účastníka tejto zmluvy−žalovaného. Okresný súdv súvislosti s pasívnou vecnou legitimáciou poukázal aj na to, že ⬛⬛⬛⬛ apreviedli predmetné pozemky na ďalšie osoby s tým, že účastníci aj tejto ďalšejzmluvy mali tvoriť okruh žalovaných. Okresný sú poukázal tiež na to, že sťažovateľkanepreukázala právo osobného užívania k predmetným pozemkom, ktoré by bránilo ichvydaniu v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckychvzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku (ďalej len „zákon č. 229/1991 Zb.“).Okresný súd poukázal aj na to, že sťažovateľka nepreukázala naliehavý právny záujem naurčení neplatnosti predmetnej zmluvy podľa § 80 písm. c) OSP.
Ústavný súd nepovažuje právne závery krajského súdu v spojení s právnymi závermiokresného súdu za arbitrárne. Ústavný súd tiež konštatuje, že krajský súd v spojenís okresným súdom svoje právne závery primerane odôvodnili, tieto závery preto nie súzjavne neodôvodnené. Odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu v spojenís rozsudkom okresného súdu ako súdu prvého stupňa predstavuje dostatočný podklad prevýrok rozsudku krajského súdu, ktorým tento potvrdil rozsudok okresného súdu ako vecnesprávny.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval,že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymipredpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať zaporušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Ústavný súd nezistil žiadne také skutočnosti, ktoréby naznačovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu z 18. marca 2014. Skutočnosť, žesťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu v spojení s právnym názoromokresného súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenostialebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jehoprávny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisuvšeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlilod znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoruústavného súdu predmetný právny výklad ustanovení Občianskeho súdneho poriadku[najmä § 80 písm. c)], zákona č. 229/1991 Zb. a zákona č. 162/1995 Z. z. o katastrinehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon)krajským súdom ako odvolacím súdom v spojení s okresným súdom ako súdom prvéhostupňa takéto nedostatky nevykazuje.
Ústavný súd nezistil ani také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť vysloviťporušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 ústavy napadnutýmrozsudkom krajského súdu.
Na tomto základe ústavný súd sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní podľa§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhochsťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súduž nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. marca 2016