SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 277/2015-31

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   12.   augusta   2015v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcuLajosa   Mészárosa   (sudca   spravodajca)   prerokoval   prijatú   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného advokátom JUDr. Martinom Polákom, Advokátska kancelária, Moyzesova 38,Košice, pre namietané porušenie čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Špecializovanéhotrestného   súdu   Pezinok,   pracovisko   Banská   Bystrica   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.Tp 5/2014 a jeho uznesením z 24. februára 2015 a takto

r o z h o d o l :

1. Špecializovaný trestný súd, pracovisko Banská Bystrica v konaní vedenom podsp. zn.   Tp   5/2014   p o r u š i l   právo ⬛⬛⬛⬛ na   urýchlené   rozhodnutie   o   jehožiadosti o prepustenie z väzby podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. ⬛⬛⬛⬛   p r i z n á v a   úhradu trov právneho zastúpenia v sume296,44   €   (slovom   dvestodeväťdesiatšesť   eur   a   štyridsaťštyri   centov),   ktorú j eŠpecializovaný trestný súd Pezinok, pracovisko Banská Bystrica   p o v i n n ý   vyplatiť naúčet   advokáta   JUDr.   Martina   Poláka,   Advokátska   kancelária,   Moyzesova   38,   Košice,do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Sťažnosti ⬛⬛⬛⬛ vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.II. ÚS 277/2015-11 z 23. apríla 2015 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť (ďalej   len   „sťažovateľ“)   pre   namietané   porušenie   čl.   17   ods.   2   a   5   Ústavy   Slovenskejrepubliky   (ďalej   len   „ústava“)   a   čl.   5   ods.   4   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práva základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Špecializovaného   trestného   súduPezinok, pracovisko Banská Bystrica (ďalej len „špecializovaný súd“) v konaní vedenompod sp. zn. Tp 5/2014 a jeho uznesením z 24. februára 2015.

Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   prerokovalústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ v podaní z 15. júla 2015a špecializovaný súd vo vyjadrení z 26. mája 2015 vyslovili súhlas, aby sa upustilo odústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrenínachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je stíhaný za obzvlášť závažný zločin legalizáciepríjmu z trestnej činnosti podľa § 233 ods. 1 písm. a) a ods. 4 písm. a) a c) Trestnéhozákona. Po reorganizačnej zmene a po vzniku Národnej kriminálnej agentúry (ďalej len„agentúra“) bol trestný spis delimitovaný na expozitúru Východ agentúry.

Uznesením sudcu pre prípravné konanie špecializovaného súdu sp. zn. Tp 42/2012z 22.   mája   2012   bol   sťažovateľ   vzatý   do   väzby.   Ďalším   uznesením   toho   istého   súduz 10. decembra 2012 pod rovnakou spisovou značkou väzba nebola predĺžená a sťažovateľbol prepustený z väzby.

Uznesením sudcu pre prípravné konanie špecializovaného súdu sp. zn. Tp 5/2014z 31. januára 2014 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len„najvyšší súd“) sp. zn. 5 Tost 5/2014 z 13. februára 2014 bol sťažovateľ opätovne vzatý doväzby, ktorá začala plynúť 29. januára 2014.

Sťažovateľ prostredníctvom obhajcu žiadosťou z 22. decembra 2014 odovzdanou napoštovú prepravu 29. decembra 2014 a doručenou Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnejprokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „špeciálny prokurátor“) požiadal o prepusteniez väzby,   namietajúc,   že   v   jeho   trestnej   veci   sa   nepostupuje   s   náležitou   starostlivosťoua urýchlením.

Špeciálny   prokurátor   so   žiadosťou   sťažovateľa   o   prepustenie   z   väzby   nesúhlasila žiadosť   postúpil   Okresnému   súdu   Košice   I   (ďalej   len   „okresný   súd“).   Žiadosť   bolaokresnému súdu doručená 9. januára 2015. Podľa názoru špeciálneho prokurátora súdompríslušným o žiadosti rozhodnúť bol okresný súd.

Okresný   súd   po   preštudovaní   spisového   materiálu   a   po   telefonickom   rozhovoreso sudcom pre prípravné konanie špecializovaného súdu zaslal žiadosť spolu so spisovýmmateriálom špecializovanému súdu. Tento 29. januára 2015 vec vrátil okresnému súdus tým, že po preskúmaní žiadosti a spisu dospel k záveru, že v aktuálnom štádiu trestnéhokonania už nie je vecne príslušný. Na to sudca okresného súdu nariadil výsluch sťažovateľana 4. február 2015. Pre neúčasť špeciálneho prokurátora bol výsluch preložený na 6. február2015.

Uznesením okresného súdu sp. zn. 0 Tp 1000/2015 zo 6. februára 2015 bola žiadosťsťažovateľa   o   prepustenie   z   väzby   zamietnutá.   Následným   uznesením   Krajského   súduv Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“) sp.   zn.   7   Tpo   5/2015   z   12.   februára   2015   bolouznesenie okresného súdu zrušené v celom rozsahu. Podľa názoru krajského súdu o žiadostisťažovateľa nerozhodol zákonný sudca. Okresný súd nepostupoval v súlade so zákonom,lebo   pokiaľ   namietal   svoju   príslušnosť,   mal   o   tom   rozhodnúť   uznesením.   Rovnakonepostupoval správne špecializovaný súd, keď iba prípisom z 23. januára 2015 vrátil žiadosťsťažovateľa späť okresnému súdu bez toho, aby o svojej nepríslušnosti zákonným spôsobomrozhodol. Pokiaľ totiž okresný súd a špecializovaný súd neuznávali svoju príslušnosť, mali otom   rozhodnúť   uznesením   a   vec   predložiť   najvyššiemu   súdu   na   rozhodnutie   okompetenčnom konflikte v zmysle ustanovenia § 22 ods. 2 Trestného poriadku.

Uznesením   okresného   súdu   z   13.   februára   2015   bola   žiadosť   sťažovateľao prepustenie z väzby postúpená špecializovanému súdu ako súdu vecne príslušnému.

Napokon uznesením špecializovaného súdu sp. zn. Tp 5/2014 z 24. februára 2015bola žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby zamietnutá, pričom sa zároveň rozhodloo predĺžení jeho väzby do 29. júna 2015.

Podľa názoru sťažovateľa tak postupom okresného súdu, ako aj špecializovanéhosúdu došlo k porušeniu označených práv. Všeobecné súdy sú totiž povinné rozhodovaťo žiadosti   obvineného   o   prepustenie   z   väzby   bez   meškania.   Od   doručenia   žiadostio prepustenie z väzby špeciálnemu prokurátorovi (30. decembra 2014) až po rozhodnutiešpecializovaného súdu (24. februára 2015) uplynulo 56 dní. Ide o neúmerne dlhé trvanierozhodovania o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„1. Základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu zaručené v čl. 17 ods. 2, ods. 5 Ústavy SR a základné právo na slobodu a bezpečnosť zaručené v článku 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica sp. zn. Tp 5/2014 zo dňa 24.02.2015 porušené bolo.

2. Uznesenie Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica sp. zn. Tp 5/2014   zo   dňa   24.02.2015   sa   zrušuje   a   vec   sa   Špecializovanému   trestnému   súdu, pracovisko Banská Bystrica vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia vo výške 296,44 Eur, ktorú je Špecializovaný trestný súd Pezinok, pracovisko Banská Bystrica povinný vyplatiť na účet advokáta JUDr. Martina Poláka, do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

Z vyjadrenia podpredsedníčky špecializovaného súdu sp. zn. Spr 135/2015 z 26. mája2015   doručeného   ústavnému   súdu   29.   mája   2015   vyplýva,   že   odkazuje   na   písomnévyjadrenie zákonného sudcu, ktoré v prílohe pripája.

Z vyjadrenia zákonného sudcu z 25. mája 2015 vyplýva, že nepovažuje sťažnostnétvrdenia   za   opodstatnené.   Sťažovateľova   žiadosť   doručená   špeciálnemu   prokurátorovi30. decembra 2014 bola doručená okresnému súdu 9. januára 2015. Už z toho je zrejmé, žeprvých 11 dní z namietanej lehoty 56 dní nemohol špecializovaný súd vôbec konať, leboo žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby ani nevedel. Okresný súd o žiadosti nerozhodol,ale prípisom ju odstúpil špecializovanému súdu, ktorému bola žiadosť doručená 16. januára2015, teda po 16 dňoch od prijatia žiadosti sťažovateľa špeciálnym prokurátorom. Následnešpecializovaný súd rovnako prípisom z 23. januára 2015 odstúpil žiadosť späť okresnémusúdu.   Okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   0   Tp   1000/2015   zo   6.   februára   2015   o   žiadostirozhodol. Následne krajský súd uznesením sp. zn. 7 To 5/2015 z 12. februára 2015 zrušiluznesenie okresného súdu, pričom v odôvodnení uznesenia okrem iného konštatoval, žeokresný súd nepostupoval v súlade so zákonom, lebo pokiaľ namietal svoju príslušnosť, malo tom rozhodnúť uznesením. Treba zdôrazniť, že až po uznesení krajského súdu (teda až na44. deň po prijatí žiadosti sťažovateľa) sa stal špecializovaný súd zákonným súdom. Ožiadosti sťažovateľa mohol reálne konať až po doručení spisu, k čomu došlo 17. februára2015. Dňa 18. februára 2015 bol určený termín výsluchu sťažovateľa na 24. február 2015. Vtento deň bolo rozhodnuté tak o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby, ako aj o návrhušpeciálneho prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby. Uznesenie bolo vypracované vten   istý   deň,   teda   24.   februára   2015,   a   nasledujúci   deň   –   25. februára   2015   bola   vecpredložená na ďalšie konanie najvyššiemu súdu.

Na základe uvedených skutočností je podľa názoru zákonného sudcu celkom zrejméa nepochybné, že špecializovaný súd sa stal vecne príslušným súdom zákonným spôsobomaž 12. februára 2015 na základe uznesenia krajského súdu sp. zn. 7 To 5/2015 z 12. februára2015 a reálne mohol konať o žiadosti sťažovateľa až po doručení žiadosti, k čomu došlo17. februára 2015, teda 49. deň po prijatí žiadosti sťažovateľa špeciálnym prokurátorom.Pokiaľ   sťažovateľ   tvrdí,   že   uznesením   špecializovaného   súdu   sp.   zn.   Tp   5/2014z 24. februára 2015 boli porušené jeho označené práva podľa ústavy a dohovoru tým, žešpecializovaný súd rozhodoval o jeho žiadosti o prepustenie z väzby 56 dní, tak takétotvrdenie nie je pravdivé, je celkom zjavne nepodložené vo vzťahu k dĺžke rozhodovaniašpecializovaného   súdu,   lebo   od   predloženia   veci   špecializovanému   súdu   zákonnýmspôsobom do vydania uznesenia uplynula v skutočnosti doba iba 8 dní.

Pokiaľ sťažovateľ vytýka špecializovanému súdu nesprávnosť postupu v tom, že ibaprípisom vrátil žiadosť sťažovateľa okresnému súdu na ďalšie konanie, ani táto výčitka nie jeoprávnená. Okresný súd totiž nepostupoval zákonne, keď zákonným spôsobom nenamietalsvoju   príslušnosť   (ako   na   to   poukazuje   krajský   súd),   a   preto   sa   spis   „ocitol“na špecializovanom súde nezákonne, čím nebola založená jeho jurisdikcia na rozhodovanie.Dôvodná   je   preto   domnienka,   že   jurisdikcia   špecializovaného   súdu   na   zákonnérozhodovanie o vlastnej nepríslušnosti by bola založená len po zákonnom postupe, buďpostúpením žiadosti sťažovateľa špeciálnym prokurátorom na špecializovaný súd, alebo bybola založená potom, ako by okresný súd právoplatným uznesením rozhodol o svojej vecnejnepríslušnosti.

Z repliky právneho zástupcu sťažovateľa z 15. júla 2015 doručenej ústavnému súdu21. júla 2015 vyplýva, že stanovisko špecializovaného súdu treba považovať za nesprávnuinterpretáciu postupu konajúcich súdov kritizovanú aj krajským súdom.

Nemožno   súhlasiť   s   názorom,   podľa   ktorého   k   určeniu   vecnej   príslušnostišpecializovaného súdu došlo uznesením krajského súdu. Krajský súd totiž len konštatoval,že okresný súd nepostupoval v súlade so zákonom, lebo pokiaľ namietal svoju príslušnosť,mal   o   tom   rozhodnúť   uznesením.   Rovnako   podľa   názoru   krajského   súdu   nepostupovalsprávne ani špecializovaný súd, keď prípisom z 23. januára 2015 žiadosť sťažovateľa vrátilspäť   okresnému   súdu   na   rozhodnutie   bez   toho,   aby   o   svojej   nepríslušnosti   zákonnýmspôsobom rozhodol. Ak totiž okresný súd a rovnako špecializovaný súd neuznávali svojupríslušnosť,   mali   o   tom   rozhodnúť   uznesením   a   vec   predložiť   najvyššiemu   súdu   narozhodnutie o kompetenčnom konflikte v zmysle § 22 ods. 2 Trestného poriadku. V   žiadnom   prípade   nemožno   považovať   okolnosti,   ktoré   vytkol   krajský   súd,za založenie vecnej príslušnosti špecializovaného súdu práve uznesením krajského súdusp. zn. 7 Tpo 5/2015 z 12. februára 2015. Týmto uznesením nebola teda určená vecnápríslušnosť špecializovaného súdu, napokon na takýto postup krajský súd nie je oprávnenýa ani príslušný. Práve naopak, krajský súd poukázal na jediný možný a zákonný postup,ktorým sa dá tento kompetenčný spor rozhodnúť, a to predloženie veci najvyššiemu súduna rozhodnutie o kompetenčnom konflikte.

Ako principiálna sa javí otázka, či za nerešpektovania zákonného postupu (§ 22ods. 2 Trestného poriadku) možno vôbec teoreticky uvažovať o zákonne a ústavne súladnomrozhodnutí za situácie, keď špecializovaný súd vyvodil z uznesenia krajského súdu určeniesvojej vecnej príslušnosti a rozhodol o žiadosti sťažovateľa. Ak sa totiž špecializovaný súdnecítil byť vo veci príslušný, čo prvotne z jeho postupu aj vyplýva, ako je potom možné, žepo   zrušení   uznesenia   okresného   súdu   uznesením   krajského   súdu   v podstate   na   základeidentických rozhodnutí špecializovaný súd rozhodne, a zároveň poukazuje na skutočnosť, žejeho príslušnosť založilo zrušujúce uznesenie krajského súdu.

V zásade nemožno v neprospech obvineného vyhodnotiť postup súdov, keď si tietov podstate „pohadzujú“ žiadosť o prepustenie z väzby zjednodušením, že špecializovaný súdod určenia svojej vecnej príslušnosti krajským súdom rozhodol do 8 dní. Pokiaľ by mala byťskutočnosť,   že   obom   konajúcim   súdom   nie   je   zrejmá   otázka   vecnej   príslušnosti,   bezakéhokoľvek   dosahu   na   rozhodnutie   o   žiadosti   v   primeranej   lehote   dochádzalo   byk absurdným   situáciám,   v   ktorých   by   o   žiadosti   obvineného   nemal   kto   rozhodnúť.Zjednodušene   povedané,   nie   je   problémom   obvineného   nezhoda   súdov   o   ich   vecnejpríslušnosti   a   rovnako   tak   nie   je   zákonným   postupom   vyvodenie   vecnej   príslušnostiz rozhodnutia súdu, ktorý takúto otázku nie je oprávnený riešiť.

II.

Zo   žiadosti   obhajcu   sťažovateľa   o   prepustenie   z   väzby   z   22.   decembra   2014adresovanej špeciálnemu prokurátorovi, resp. z pripojenej doručenky, vyplýva, že žiadosťbola špeciálnemu prokurátorovi doručená 30. decembra 2014.

Z uznesenia okresného súdu sp. zn. 0 Tp 1000/2015 zo 6. februára 2015 vyplýva, žením bola žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby zamietnutá.

Z uznesenia krajského súdu č. k. 7 Tpo 5/2015-89 z 12. februára 2015 vyplýva, žením bolo zrušené uznesenie okresného súdu sp. zn. 0 Tp 1000/2015 zo 6. februára 2015.Podľa   názoru   krajského   súdu   okresný   súd,   ale   ani   špecializovaný   súd   nepostupovalisprávne, keď žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby vrátili iba prípismi, hoci, ak bolipresvedčení o svojej nepríslušnosti, mali rozhodnúť uznesením. V danej veci je príslušnýo žiadosti konať špecializovaný súd.

Z uznesenia špecializovaného súdu sp. zn. Tp 5/2014 z 24. februára 2015 vyplýva, žením bola žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby zamietnutá, lehota väzby sa predĺžilado 29.   júna   2015   a   nebol   uložený   dohľad   probačného   a   mediačného   úradníka   nadsťažovateľom.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah.Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môžeprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môžezároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práva slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 17 ods. 2 prvej vety ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobodyinak ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovenýzákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody, máprávo podať návrh na začatie konania, v ktorom súd urýchlene rozhodne o zákonnostipozbavenia jeho slobody a nariadi prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

„O väzbe musí súd rozhodnúť urýchlene („bref délai, „speedily“). Lehota začínapodaním   návrhu   alebo   žiadosti   o   končí   vydaním   konečného   rozhodnutia   súdu,   príp.doručením tohto rozhodnutia, ak sa rozhodlo v neprítomnosti obvineného. Neexistuje nijakápevne   ustanovená   lehota,   v   ktorej by   súd   musel   rozhodnúť.   Či   sa   rozhodlo   urýchlene,posudzuje sa podľa všetkých okolností prípadu. Spravidla však lehoty rátané na mesiace súpríliš dlhé a nevyhovujú požiadavke rýchlosti v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru“ (Bezicheric. Taliansko,   Sanchez-Reisse   c.   Švajčiarsko,   II.   ÚS   432/2013,   II.   ÚS   193/2014,II. ÚS 80/2015).

Z   listinných   dôkazov,   ktoré   mal   ústavný   súd   k   dispozícii,   ako   aj   zo   vzájomnenesporných   (nespochybňovaných)   tvrdení   účastníkov   konania   je   možné   zo   skutkovéhohľadiska ustáliť tieto rozhodujúce skutočnosti:

Žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby z 29. decembra 2014 bola špeciálnemuprokurátorovi   doručená   30.   decembra   2014.   Špeciálny   prokurátor,   ktorý   sa   rozhodolžiadosti nevyhovieť, predložil túto okresnému súdu 9. januára 2015. Okresný súd o žiadostinerozhodol, ale ju odstúpil prípisom špecializovanému súdu, ktorému bola žiadosť doručená16. januára 2015. Následne špecializovaný súd rovnako prípisom, a to z 23. januára 2015,žiadosť odstúpil späť okresnému súdu s tým, že po preskúmaní žiadosti a spisu dospelk záveru, že v aktuálnom štádiu trestného konania už nie je vecne príslušný. Uznesenímokresného   súdu   sp.   zn.   0   Tp   1000/2015   zo   6.   februára   2015   bola   žiadosť   sťažovateľao prepustenie z väzby zamietnutá. Následne uznesením krajského súdu sp. zn. 7 To 5/2015z 12. februára 2015 bolo uznesenie okresného súdu zrušené, pretože podľa názoru krajskéhosúdu okresný súd, ale ani špecializovaný súd nepostupovali správne, keď žiadosť sťažovateľao prepustenie z väzby vrátili iba prípismi, hoci, ak boli presvedčení o svojej nepríslušnosti,mali rozhodnúť uznesením. Krajský súd vyjadril zároveň právny názor, podľa ktorého je vdanej veci príslušný konať špecializovaný súd. Následne uznesením okresného súdu z 13.februára 2015 bola žiadosť sťažovateľa postúpená špecializovanému súdu ako súdu vecnepríslušnému.

Žiadosť spolu so spisom bola špecializovanému súdu doručená 17. februára 2015.Na to bol 18. februára 2015 určený termín výsluchu sťažovateľa na 24. február 2014. Tohtodňa bolo o žiadosti sťažovateľa aj rozhodnuté, uznesenie bolo vypracované toho istého dňa aspis bol 25. februára 2015 predložený na ďalšie konanie najvyššiemu súdu.

Na základe dosiaľ uvedeného možno zo skutkového hľadiska konštatovať, že odprvého   predloženia   žiadosti   sťažovateľa   o   prepustenie   z   väzby   špecializovanému   súdu16. januára   2015   do   dňa   rozhodnutia   špecializovaného   súdu   24.   februára   2015   ubehlocelkom   39   dní.   Naproti   tomu   od   druhého   predloženia   žiadosti   špecializovanému   súdu,ku ktorému došlo 17. februára 2015, do dňa rozhodnutia špecializovaného súdu 24. februára2015 ubehlo celkom 7 dní.

Treba jednoznačne súhlasiť so špecializovaným súdom, ktorý právom poukazuje nato, že zo sťažovateľom namietaných 56 dní trvania konania o žiadosti o prepustenie z väzbymožno   špecializovanému   súdu   pričítať   zodpovednosť   za   dĺžku   konania   iba   v   rozsahuvymedzenom   od   momentu   doručenia   žiadosti   špecializovanému   súdu   až   do   momenturozhodnutia   o   žiadosti.   Treba   totiž   považovať   za   samozrejmé,   že   špecializovaný   súdnemohol   byť   zodpovedný   za   dĺžku   rozhodovania   o   žiadosti   v   čase   predchádzajúcomdoručeniu žiadosti špecializovanému súdu.

Rozhodujúcou otázkou je, ktorý termín doručenia žiadosti špecializovanému súdutreba považovať v tomto konaní za relevantný pre posúdenie namietanej zodpovednostišpecializovaného   súdu   za   dĺžku   konania.   Podľa   názoru   sťažovateľa   za   relevantný   trebapovažovať dátum   prvého doručenia, ku ktorému došlo 16. januára 2015. Naproti tomušpecializovaný súd je presvedčený, že právne relevantné bolo druhé doručenie, ku ktorémudošlo 17. februára 2015.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   z   ústavnoprávneho   hľadiska   treba   považovať   zarozhodujúce   prvé   doručenie   žiadosti   sťažovateľa,   ku   ktorému   došlo   16.   januára   2015.V danej   súvislosti   totiž   nebolo   možné   akceptovať   argumentáciu   špecializovaného   súduvychádzajúcu z toho, že o žiadosti sťažovateľa mohol meritórne konať len potom, ako mubola vec odstúpená zákonným spôsobom, pričom k tomu podľa neho došlo až 17. februára2015,   pretože   skoršie   odstúpenie   (16.   januára   2015)   vykonané   iba   prípisom   (nie   tedauznesením)   nemohlo   zakladať   oprávnenie   špecializovaného   súdu   konať   a   rozhodovaťo žiadosti sťažovateľa.

Pri posudzovaní argumentácie špecializovaného súdu vychádzal ústavný súd z tejnespornej skutočnosti, že špecializovaný súd v prípise z 23. januára 2015, ktorým žiadosťodstúpil   späť   okresnému   súdu,   neargumentoval   nezákonným   postupom   okresného   súdu(nevydaním uznesenia o odstúpení veci namiesto odstúpenia veci iba prípisom ), ale tým, ženeuznal svoju príslušnosť na rozhodovanie o žiadosti. Napokon z toho vychádzal aj krajskýsúd, ktorý postup špecializovaného súdu (jeho prípis o odstúpení veci z 23. januára 2015)považoval   za   neuznanie   vecnej   príslušnosti,   a   preto   nielen   okresnému   súdu,   ale   ajšpecializovanému súdu vytkol, že nedošlo k vydaniu príslušného uznesenia.

Za uvedeného stavu možno dospieť k záveru, že postup špecializovaného súdu, ktorýneuznal svoju príslušnosť prípisom z 23. januára 2015 a vec odstúpil späť okresnému súdu,čím vyvolal medzi oboma všeobecnými súdmi spor o príslušnosť, sa ukázal nakoniec akonedôvodný   a   nesprávny,   pretože   v   konečnom   dôsledku   na   základe   právneho   názoruvysloveného krajským súdom bolo ustálené, že súdom príslušným rozhodnúť o žiadostisťažovateľa bol od začiatku špecializovaný súd. Zároveň z toho vyplýva aj ten záver, žepríslušnosť špecializovaného súdu nebola založená až uznesením krajského súdu, ako samylne domnieva špecializovaný súd.

Inými   slovami,   nesprávnym   posúdením   otázky   vlastnej   príslušnosti   spôsobilšpecializovaný   súd,   že   konanie   o   žiadosti   sťažovateľa   o   prepustenie   z   väzby   trvalo   od16. januára 2015 do 24. februára 2015, teda až 39 dní. Túto dobu nemožno v zmysle užcitovanej judikatúry považovať vzhľadom na všetky okolnosti za primeranú. Veď skutočnádoba rozhodovania špecializovaného súdu (po vyriešení sporu o príslušnosť) trvala iba 7 dní(od 17. februára 2015 do 24. februára 2015).

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti došlo k porušeniu práva sťažovateľa naurýchlené rozhodnutie o jeho žiadosti o prepustenie z väzby podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavya čl. 5 ods. 4 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Ďalším požiadavkám sťažovateľa nebolo možné vyhovieť (bod 3 výroku nálezu).

Ide predovšetkým o tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie čl. 17 ods.2   a   5   ústavy,   ako   aj   čl.   5   ods.   4   dohovoru   nielen   pomalosťou   konania   o   žiadostio prepustenie z väzby, ale aj samotným uznesením špecializovaného súdu sp. zn. Tp 5/2014z 24. februára 2015, a to tým, že nedošlo k prepusteniu sťažovateľa z väzby, keďže podľajeho názoru pomalé rozhodovanie o jeho žiadosti o prepustenie z väzby malo vyústiť do jehoprepustenia z väzby. Inými slovami, podľa názoru sťažovateľa pomalé rozhodovanie o väzbeje dôvodom na prepustenie obvineného z väzby.

Za dôvod na prepustenie obvineného z väzby možno považovať takú situáciu, keď sav   trestnej   veci   riešenej   väzobne   nekoná   zo   strany   orgánov   činných   v   trestnom   konanís osobitnou starostlivosťou a urýchlením. To znamená, že dôvodom na prepustenie z väzbysú prieťahy v konaní vo veci samej, teda napríklad pomalý postup policajného vyšetrovania.Naproti tomu pomalé rozhodovanie o väzbe, resp. o jej ďalšom trvaní spravidla nie jedôvodom na prepustenie z väzby. Výnimkou z tohto pravidla sú napríklad tie prípady, keďpriamo zo zákona vyplýva lehota, v ktorej má byť o väzbe rozhodnuté (II. ÚS 80/2015).

Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že dĺžka konania o väzbe spravidla nie je dôvodomna prepustenie obvineného z väzby.

Na   základe   rovnakej   argumentácie   nebolo   možné   vyhovieť   ani   požiadavkesťažovateľa na zrušenie uznesenia špecializovaného súdu sp. zn. Tp 5/2014 z 24. februára2015 a na vrátenie veci na ďalšie konanie.

V daných súvislostiach považuje ústavný súd za nevyhnutné poukázať aj na to, žeproti   uvedenému   uzneseniu   špecializovaného   súdu   bola   prípustná   sťažnosť   ako   riadnyopravný prostriedok. Znamená to, že sťažovateľ sa mohol domáhať vyhovenia jeho žiadostio   prepustenie   z   väzby   v   rámci   riadneho   opravného   konania,   v   ktorom   by   o   žiadostirozhodoval   najvyšší   súd.   Z   predložených   stanovísk   a   listinných   dôkazov   nevyplývajednoznačne, či sťažovateľ uznesenie špecializovaného súdu napadol sťažnosťou, ale ani to,ako   (v   kladnom   prípade)   o   sťažnosti   najvyšší   súd   rozhodol.   Iba   z   vyjadreniašpecializovaného súdu, resp. jeho zákonného sudcu z 25. mája 2015 možno dedukovať, žeopravné konanie na najvyššom súde prebehlo, keďže podľa zákonného sudcu 25. februára2015 (v deň nasledujúci po vydaní uznesenia   špecializovaného súdu a jeho písomnomvyhotovení) bol spis predložený na ďalšie konanie najvyššiemu súdu.

Inými   slovami,   ak   by   sťažovateľ   podal   proti   uzneseniu   špecializovaného   súdusťažnosť, potom by nebolo v právomoci ústavného súdu rozhodovať o ústavnosti uzneseniašpecializovaného súdu, pretože právomoc by v takomto prípade patrila vzhľadom na čl. 127ods. 1 ústavy najvyššiemu súdu v rámci riadneho opravného konania. Pokiaľ by sťažovateľnepodal riadny opravný prostriedok proti uzneseniu špecializovaného súdu, potom by samusela táto časť sťažnosti považovať za neprípustnú v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnomsúde, teda pre nevyužitie účinného prostriedku nápravy porušených práv v konaní vedenomvšeobecnými súdmi.

Ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov jeho právneho zastúpenia advokátomvo výške 296,44 €. V skutočnosti však za 3 úkony právnych služieb v roku 2015 (prevzatiea príprava zastúpenia, sťažnosť, replika na vyjadrenie špecializovaného súdu) po 139,83 €a za 3 režijné paušály po 8,39 € patrila odmena celkom vo výške 444,66 €. Nebolo všakmožné priznať sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia v sume prevyšujúcej čiastku296,44 €, priznania ktorej sa domáhal (bod 2 výroku nálezu).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej častitohto rozhodnutia.

Vzhľadom   na   čl.   133   časť   vety   pred   bodkočiarkou   ústavy,   podľa   ktorého   protirozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťourozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkomkonania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. augusta 2015