znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 277/2012-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. septembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. Š. D., B., a advokátom Mgr. T. K., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky a základných práv na informácie a slobodu prejavu zaručených v čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej   republiky   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   sp.   zn.   5   Co   248/09   z 29. marca 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti P., a. s., o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júna 2011 doručená sťažnosť spoločnosti P., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a základných   práv   na   informácie   a   slobodu prejavu zaručených v čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 248/09 z 29. marca 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 427/04 konal Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) o návrhu doc. JUDr. Ing. V. L., CSc. (ďalej len „navrhovateľ“), ktorým sa proti sťažovateľke domáhal „ospravedlnenia a nemajetkovej   ujmy   vo výške   16 596,96   EUR“ za uverejnenie „neprávd“ o jeho osobe v článku zverejnenom sťažovateľkou v denníku S. 10. februára 2003 pod názvom „I. L., vynálezca“. Okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn.   15   C   427/04   z 21. apríla   2009   uložil sťažovateľke povinnosť uverejniť v denníku S. bezplatne ospravedlnenie sa navrhovateľovi v okresným súdom stanovenom znení a rozsahu, tiež sťažovateľke uložil povinnosť uhradiť navrhovateľovi trovy konania a vo zvyšnej časti návrh navrhovateľa zamietol.

Na   základe   odvolania   sťažovateľky   krajský   súd   napádaným   rozsudkom   sp.   zn. 5 Co 248/09 z 29. marca 2011 potvrdil rozsudok okresného súdu, pričom svoje rozhodnutie odôvodnil iba odvolaním sa na rozsudok okresného súd v inej veci vedenej pod sp. zn. 14 C 636/04 z 18. októbra 2006 aplikujúc pritom ustanovenie § 159 ods. 2 Občianskeho súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“),   podľa   ktorého „Výrok   právoplatného   rozsudku   je záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány; ak je ním rozhodnuté o osobnom stave, je záväzný pre každého.“. V predmetnom konaní (na ktoré sa krajský súd odvolával, pozn.) vedenom pod sp. zn. 14 C 636/04 konal okresný súd o identickom návrhu navrhovateľa ako v prípade sťažovateľky s tým rozdielom, že v tomto prípade návrh navrhovateľa smeroval nie proti vydavateľovi (sťažovateľke) sporného článku v denníku S., ale smeroval priamo proti   novinárke,   ktorá   bola   autorkou   sporného   článku   zverejneného   v denníku   S. 10. februára 2003 pod názvom „I. L., vynálezca“. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 14 C 636/04   z 18.   októbra   2006   uložil   dotknutej   novinárke,   aby   na   jej   náklady   navrhovateľ uverejnil v denníku S. ospravedlnenie v okresným súdom určenom znení a rozsahu, a tiež dotknutej   novinárke   uložil   povinnosť   zaplatiť   navrhovateľovi   nemajetkovú   ujmu   v sume 50 000 Sk za uverejnenie neprávd o jeho osobe.

V súvislosti s napádaným rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co 248/09 z 29. marca 2011   sťažovateľka   namieta,   že   krajský   súd   jej   odňal   právo   konať   pred   súdom,   a to v dôsledku   jeho   viacerých   procesných,   ako   aj   hmotnoprávnych   pochybení.   Podľa sťažovateľky krajský súd nesprávne aplikoval na daný prípad ustanovenie § 159 ods. 2 OSP, pretože v danom prípade rozsudok v inej veci, v ktorej sťažovateľka nebola ani len vedľajším   účastníkom   konania,   nemohol   byť   pre   krajský   súd „záväzný“ vo   veci sťažovateľky,   pretože   týmto   iným   rozsudkom   sú   zaviazané   iné   orgány,   len   pokiaľ   ide o úpravu pomerov medzi účastníkmi tohto konania, a nie vo vzťahu k iným osobám, ktoré účastníkmi konania neboli. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka ďalej uviedla, že ak by sa   aj   stotožnila   s názorom   krajského   súdu,   ktorý   v napádanom   rozsudku   konštatoval „totožnosť predmetu konania“ v inej veci, na ktorú sa odvolal, s vecou sťažovateľky, potom by   mal   okresný   súd   z dôvodu   „res   iudicata“   návrh   navrhovateľa   proti   sťažovateľke odmietnuť, a nie o ňom meritórne rozhodovať. Vzhľadom na uvedené pochybenie krajského súdu,   ktorý   sa   uspokojil   iba   so   zisteniami   v inej   veci,   sťažovateľka   tiež   namieta,   že v dôsledku   toho   sa   krajský   súd   vôbec   nevysporiadal   s jej   argumentáciou   v jej   veci a v podstate jej argumentáciu vzhľadom na dokazovanie v inom konaní, ktorého ani nebola účastníčkou,   úplne   odignoroval.   V dôsledku   chýbajúceho   adekvátneho   dokazovania   tak podľa   sťažovateľky   došlo   k tomu,   že   krajský   súd   a pred   ním   ani   okresný   súd   sa   vôbec nevysporiadali s otázkou pravdivosti,   resp.   nepravdivosti zverejnených sporných údajov, ani s tým, či tieto údaje mali charakter faktov alebo boli iba hodnotiacimi úsudkami, tiež podľa   sťažovateľky   sa   nevysporiadali   ani   s tým,   či   v danom   prípade   vzhľadom   na postavenie navrhovateľa, ktorý zastával vysoké verejné funkcie, a teda sa tak „dobrovoľne“ vzdal časti svojho súkromia, resp. bol pre verejnosť viac sledovanou osobou, bolo namieste obmedziť   slobodu   prejavu   sťažovateľky,   a napokon   podľa   sťažovateľky   nebolo   tiež preukázané,   či   práve   dotknutým   článkom   došlo   k zásahu   do   osobnostných   práv navrhovateľa, keďže ten sa sám na pojednávaní vyjadril, že k zhoršeniu jeho postavenia v spoločnosti, resp. k nahliadaniu verejnosti do jeho súkromia došlo v dôsledku viacerých novinových   článkov.   Z uvedených   hľadísk   je   podľa   sťažovateľky   napádaný   rozsudok krajského súdu neodôvodnený a arbitrárny.

Vzhľadom   na   uvedené   sa   sťažovateľka   domáha,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   jej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5 Co 248/2009 zo dňa 29. 03. 2011 bolo porušené právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo sťažovateľa   na slobodu prejavu v zmysle čl.   26 ods.   1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5 Co 248/2009 zo dňa 29. 03. 2011 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Krajský súd V Bratislave je povinný do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   zaplatiť   sťažovateľovi   primerané   finančné zadosťučinenie vo výške 30 000 EUR.“

Sťažovateľka si voči krajskému súdu uplatnila aj nárok na náhradu trov konania pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   konania   ústavného   súdu   je   sťažovateľkou   namietané   porušenie základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a v tej spojitosti aj základných práv na informácie a slobodu prejavu zaručených v čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   5   Co   248/09   z   29.   marca   2011,   k porušeniu ktorých malo dôjsť tým, že krajský súd odňal sťažovateľke ako účastníčke konania možnosť konať   pred   súdom.   Odňatie   možnosti   konať   pred   súdom   vzhliada   sťažovateľka   v tom, že krajský   súd   podľa   nej   porušil   princíp   legálnosti   súdneho   konania,   zásadu kontradiktórnosti   a   zásadu   rovnosti   účastníkov   konania.   Sťažovateľka   namieta,   že v dôsledku   postupu   krajského   súdu   nemohla   uplatniť svoje   práva,   resp.   že   krajský   súd postupoval   a   rozhodoval   vo   veci   zmätočne,   spôsobom   popierajúcim   čo   do   obsahu   jej procesné, ako aj hmotné práva. Podľa sťažovateľky v dôsledku toho, že krajský súd na jej vec bez ďalšieho aplikoval rozsudok z inej veci (sp. zn. 14 C 636/04 z 18. októbra 2006) vydaný v konaní, kde sťažovateľka nebola účastníčkou konania, bolo sťažovateľke taktiež zabránené konať pred   súdom,   čím   bola   popretá   zásada   kontradiktórnosti   konania a tiež princíp rovnosti zbraní účastníkov súdneho konania. V konečnom dôsledku sťažovateľka odňatie možnosti konať pred súdom vidí aj v tom, že právny záver krajského súdu logicky nevyplýva   zo   skutkových   zistení,   čím   jej   bolo   upreté   právo   dozvedieť   sa   o príčinách rozhodnutia procesným právom stanoveným spôsobom, a napokon sťažovateľka namieta, že v odôvodnení napádaného rozsudku sa krajský súd vôbec nezaoberal jej argumentmi.

V   súvislosti   s   napádaným   rozhodnutím   krajského   súdu   ústavný   súd   poukazuje v prvom   rade   na   skutočnosť,   že   ústavné   súdnictvo   a   právomoc   ústavného   súdu   sú vybudované predovšetkým na zásade prieskumu vecí právoplatne skončených, v ktorých protiústavnosť   nemožno   napraviť   iným   spôsobom,   teda   predovšetkým   procesnými prostriedkami   vyplývajúcimi   z   príslušných   procesných   noriem   (zákon   č.   99/1963   Zb. Občiansky   súdny   poriadok   v   znení   neskorších   predpisov).   Ide   o   jeden   zo   základných princípov, ktoré ovládajú konanie pred ústavným súdom, a to o princíp subsidiarity.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   z   listu   okresného   súdu   sp.   zn.   Spr.   3604/2012 z 2. augusta   2012   sťažovateľka   proti   rozhodnutiu   krajského   súdu   sp.   zn.   5   Co   248/09 z 29. marca 2011 (vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 15 C 427/04, pozn.) podala dovolanie   a z tohto   dôvodu   sa   spis   od   13.   septembra   2011   nachádza   na   (dovolacom) Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v súčasnosti vo veci koná pod sp. zn. 5 Cdo 176/2011.

Z   uvedeného   nepochybne   vyplýva,   že   sťažovateľka   podaním   dovolania   proti označenému rozhodnutiu krajského súdu, ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy   vedome vytvorila stav,   keď   by o   jej veci   mali súbežne rozhodovať dva   orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho   štátu   rešpektujúceho   princíp   právnej   istoty   ústavne   aprobovateľné,   pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozhodnutí v tej istej veci (m. m. II. ÚS 492/2010, IV. ÚS 363/08, IV. ÚS 228/2010).

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   uplatnenie   právomoci   dovolacieho   súdu   vo   veci sťažovateľky predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti   ústavnému   súdu   v čase   pred   rozhodnutím   dovolacieho   súdu   o   poslednom procesnom   prostriedku,   ktorý   bol   sťažovateľkou   využitý,   ako   predčasné   (m. m. IV. ÚS 228/2010, IV. ÚS 311/2010).

V tejto súvislosti už ústavný súd judikoval (napr. I. ÚS 239/09, II. ÚS 492/2010, IV. ÚS 49/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy po rozhodnutí   o   dovolaní   bude   v   zásade   zachovaná   aj   vo   vzťahu   k   predchádzajúcemu právoplatnému   rozhodnutiu   (krajského   súdu),   s   výnimkou   prípadov,   keď   to   konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je dôvodné, aby sťažovateľka v prípade, ak podala dovolanie,   zároveň   podala   aj   sťažnosť   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy,   pretože   aj   za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   smerujúcu   proti   rozhodnutiu,   ktoré   predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu odmietnuť pre jej oneskorenosť (napr. rozsudok Európskeho súdu   pre   ľudské   práva   z   12.   novembra   2002   vo   veci   Zvolský   a   Zvolská   proti   Českej republike, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body č. 51, 53, 54).

Inými slovami, v prípade, ak by bola sťažovateľka v konaní o dovolaní neúspešná z procesných dôvodov (t. j. ak by jej dovolanie bolo odmietnuté, pozn.), môže sa v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia dovolacieho súdu podaním novej sťažnosti opätovne   domáhať   aj   preskúmania   rozhodnutia   krajského   súdu,   ktoré   dovolaniu predchádzalo.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   už   po   jej predbežnom   prerokovaní   odmietol   pre   nedostatok   svojej   právomoci   podľa   §   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napádaného   rozhodnutia,   ako   aj   rozhodnutie   o   priznaní   finančného   zadosťučinenia   či úhrady trov konania je viazané na vyslovenie porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o týchto častiach sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. septembra 2012