znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 277/09-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. júla 2009 predbežne prerokoval sťažnosť J. M., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. M. C., N., vo veci porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom Krajským súdom v Nitre pod sp. zn. 2 Tpo 16/2009 a Okresným súdom Nitra pod sp. zn. 3 Tp 73/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júna 2009 doručená sťažnosť J. M., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom Krajským súdom v Nitre (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 2 Tpo 16/2009 a Okresným súdom Nitra (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 3 Tp 73/2009. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 26. júna 2009.

Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením okresného súdu sp. zn. 3 Tp 73/2009 z 9. apríla 2009 bol sťažovateľ vzatý do väzby. Proti uzneseniu podal sťažnosť. Uznesením krajského súdu sp.   zn.   2 Tpo   16/2009 z 20.   apríla   2009   bolo uznesenie   okresného   súdu   zrušené, pričom krajský súd svojím uznesením vzal sťažovateľa do väzby. Proti uzneseniu krajského súdu   podal   sťažovateľ   v zmysle   §   185   ods.   4   Trestného   poriadku   sťažnosť,   ktorú   však krajský súd odmietol prijať a vybavil ju iba prípisom.

Podľa § 185 ods. 4 Trestného poriadku proti uzneseniu odvolacieho súdu o vzatí obvineného do väzby je prípustná sťažnosť, o ktorej rozhodne iný senát tohto súdu, ktorý pri tomto rozhodovaní má postavenie nadriadeného orgánu.   Krajský súd svojím uznesením zrušil (nie zmenil) uznesenie okresného súdu o vzatí sťažovateľa do väzby. Zároveň tým istým   uznesením   sám   vzal   sťažovateľa   do   väzby   z dôvodu   podľa   §   71   ods.   1   písm.   c) Trestného   poriadku.   Z dikcie   už   citovaného   ustanovenia   vyplýva,   že   proti   uzneseniu odvolacieho súdu o vzatí do väzby je prípustná sťažnosť, o ktorej má rozhodnúť iný senát odvolacieho   súdu.   Keďže   v predmetnom   uznesení   krajského   súdu   absentuje   poučenie o možnosti podať sťažnosť, sťažovateľ v zmysle § 193 ods. 2 v spojení s § 64 Trestného poriadku   požiadal   o navrátenie   lehoty   na   podanie   sťažnosti.   Krajský   súd   odmietol rešpektovať Trestný poriadok a vec vybavil iba listom, ktorý nespĺňa náležitosti rozhodnutia v zmysle Trestného poriadku, a teda nemôže byť ani považovaný za odmietnutie sťažnosti. Do dnešného dňa je preto krajský súd v tomto smere nečinný, pričom z jeho listu vyplýva, že vo veci nemieni žiadnym relevantným spôsobom rozhodnúť. Postupom krajského súdu bol sťažovateľovi zamedzený prístup k ochrane jeho práva súdom tým, že krajský súd v rozpore so zákonom odmietol prejednať jeho sťažnosť.

O vzatí sťažovateľa do väzby rozhodol okresný súd uznesením z 9. apríla 2009. Toto uznesenie na pojednávaní stručne odôvodnil. Podľa § 187 Trestného poriadku možno podať sťažnosť do troch dní od oznámenia uznesenia. Sťažovateľ podal sťažnosť proti uzneseniu hneď do zápisnice. Písomné vyhotovenie uznesenia s kompletným odôvodnením však bolo obhajcovi sťažovateľa doručené až 20.   apríla 2009.   Na jeho základe potom sťažovateľ podal   písomné   doplnenie   dôvodov   sťažnosti.   Krajský   súd   však   o sťažnosti   rozhodol   na neverejnom   zasadnutí   už   20.   apríla   2009,   teda   v rovnaký   deň,   ako   bolo   písomné vyhotovenie uznesenia okresného súdu doručené obhajcovi sťažovateľa. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Sťažovateľ nemal v čase rozhodovania o jeho sťažnosti krajským súdom k dispozícii celé odôvodnenie uznesenia okresného súdu, a preto sa nemohol včas vyjadriť ku všetkým okolnostiam, ktoré viedli k vydaniu uznesenia. Treba zdôrazniť, že pri oznámení uznesenia o vzatí do väzby 9. apríla 2009 okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil iba stručne. Týmto postupom bolo porušené právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces. Okrem toho sťažovateľ nebol pred rozhodnutím krajského súdu riadne vypočutý.

Hoci z ustanovenia § 37 Trestného poriadku vyplýva, že v prípade sťažovateľa bola splnená podmienka nutnej obhajoby,   jeho obhajcovi dosiaľ nebolo doručené uznesenie, ktorým by bol ustanovený na obhajovanie sťažovateľa. Nedodržanie tohto postupu má za následok zmarenie výkonu ústavného práva na obhajobu. Bez doručeného rozhodnutia sa JUDr. M. C. ako ustanovený obhajca nemôže zúčastňovať žiadnych vyšetrovacích úkonov, resp. bez preukázania ustanovenia za obhajcu uznesením mu nemusí byť povolená účasť aj na   neopakovateľných   vyšetrovacích   úkonoch,   čo   spôsobí   podstatnú   vadu   konania a v neposlednom rade aj nezákonnosť väzby.

Sťažovateľ   žiada   v prvej   alternatíve   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy krajským súdom v súvislosti s jeho žiadosťou o navrátenie lehoty   na   podanie   sťažnosti   proti   uzneseniu   krajského   súdu   sp.   zn.   2 Tpo 16/2009 z 20. apríla 2009 s tým, aby krajskému súdu bolo prikázané o podaní sťažovateľa z 15. mája 2009 konať a rozhodnúť. Požaduje aj primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 000 eur a náhradu trov konania.

V ďalšej alternatíve žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 46   ods.   1   a čl.   48   ods.   2   ústavy   v konaní   vedenom   krajským   súdom   pod   sp.   zn. 2 Tpo 16/2009   a okresným   súdom   pod   sp.   zn.   3   Tp   73/2009   s tým,   aby   bolo   prikázané prepustiť   sťažovateľa   z väzby.   Požaduje   tiež   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia v sume 2 000 eur a náhradu trov konania.

Zo zápisnice sp. zn. 3 Tp 73/2009 napísanej okresným súdom 9. apríla 2009 vyplýva, že bol osobne prítomný tak sťažovateľ, ako aj jeho obhajca JUDr. M. C., pričom sťažovateľ bol predvedený z cely predbežného zadržania. Po poučení súdom sťažovateľ okrem iného uviedol, že mu bol ustanovený obhajca JUDr. M. C. a súhlasí s tým, aby ho ako ustanovený obhajca   obhajoval.   Po   výsluchu   sťažovateľa   obhajca   JUDr.   C.   uviedol,   že   požaduje prepustenie sťažovateľa zo zadržania, keďže tento má ako invalidný dôchodca trvalý zdroj obživy,   skutok oľutoval a uviedol,   že   v ňom   nebude pokračovať.   Potom   bolo   vyhlásené uznesenie, ktorým bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku od 7. apríla 2009 o 7.35 h. Po vyhlásení uznesenia a jeho stručnom odôvodnení podal sťažovateľ proti nemu sťažnosť. V závere po ďalšom poučení vyhlásil, že si obhajcu nevolí a súhlasí s tým, aby ho obhajoval ustanovený obhajca JUDr. M. C.

Z písomného vyhotovenia uznesenia okresného súdu sp. zn. 3 Tp 73/2009 z 9. apríla 2009 vyplýva, že sťažovateľ bol vzatý do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku.

Zo sťažnosti sťažovateľa z 22. apríla 2009 podanej prostredníctvom jeho obhajcu okresnému   súdu   vyplýva,   že   táto   smeruje   proti   uzneseniu   okresného   súdu   sp.   zn. 3 Tp 73/2009 z 9. apríla 2009. Sťažovateľ požaduje, aby krajský súd uznesenie okresného súdu zrušil. Okrem iného namieta, že jeho obhajcovi dosiaľ nebolo doručené uznesenie, ktorým   by   bol   ustanovený   na   obhajovanie   sťažovateľa   v zmysle   §   37   a nasl.   Trestného poriadku.

Z uznesenia krajského súdu sp. zn. 2 Tpo 16/2009 z 20. apríla 2009 vyplýva, že ním vo vzťahu voči sťažovateľovi bolo postupom podľa § 194 ods. 1 písm. a) a ods. 2 Trestného poriadku zrušené uznesenie okresného súdu sp. zn. 3 Tp 73/2009 z 9. apríla 2009, pričom zároveň podľa § 72 ods. 2 z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku bol sťažovateľ vzatý do väzby. Podľa názoru krajského súdu neobstál záver okresného súdu o existencii   dôvodu   väzby   podľa   §   71   ods.   1   písm.   a)   Trestného   poriadku,   pretože   za preukázaný   treba   považovať   iba   dôvod   väzby   podľa   §   71   ods.   1   písm.   c)   Trestného poriadku.

Z podania   obhajcu   sťažovateľa   z 15.   mája   2009   doručeného   krajskému   súdu   18. mája   2009   označeného   ako   sťažnosť   proti   uzneseniu   krajského   súdu   z 20.   apríla   2009 vyplýva,   že   sťažovateľ   s poukazom   na   ustanovenie   §   185   ods.   4   Trestného   poriadku považuje sťažnosť proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 2 Tpo 16/2009 z 20. apríla 2009 za prípustnú,   lebo   v danom   prípade   bol   sťažovateľ   vzatý   do   väzby   odvolacím   súdom. Zdôrazňuje   tiež,   že   jeho   obhajcovi   doteraz   nebolo   doručené   uznesenie,   ktorým   by   bol ustanovený na obhajovanie sťažovateľa v zmysle § 37 a nasl. Trestného poriadku.

Z prípisu   krajského   súdu   sp.   zn.   2   Tpo   16/2009   z 21.   mája   2009   vyplýva,   že krajskému súdu bola 18.   mája 2009 doručená sťažnosť proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 2 Tpo 16/2009 z 20. apríla 2009 o vzatí sťažovateľa do väzby. Krajský súd v tejto súvislosti oznamuje, že uznesenie z 20. apríla 2009 vydal na základe sťažnosti podanej sťažovateľom,   pričom   došlo   k zrušeniu   uznesenia   okresného   súdu   a zároveň   k tomu,   že o väzbe sťažovateľa rozhodol krajský súd sám. V danom prípade krajský súd rozhodoval ako   súd   odvolací   o riadne   podanej   sťažnosti,   a preto   proti   jeho   rozhodnutiu   ako odvolacieho súdu sťažnosť nie je prípustná (§ 185 ods. 2 Trestného poriadku). Na daný prípad sa   nevzťahuje   ustanovenie §   185 ods.   4 Trestného   poriadku.   Krajský   súd   preto nemôže v danej veci na základe podanej sťažnosti konať.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   uznesenie   okresného   súdu   sp.   zn.   3   Tp   73/2009 z 9. apríla 2009 prevzal sťažovateľ 9. apríla 2009 a jeho obhajca JUDr. M. C. 20. apríla 2009.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd   skúma,   či dôvody uvedené v §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným súdom pod sp. zn. 3 Tp 73/2009, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Proti uzneseniu okresného súdu bola prípustná sťažnosť ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu   označeným   právam   sťažovateľa   podľa   ústavy   mal   krajský   súd   v sťažnostnom konaní. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Odlišná   je   situácia   vo   vzťahu   k tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   konaniu vedenému krajským súdom pod sp. zn. 2 Tpo 16/2009. Podľa názoru ústavného súdu treba túto časť sťažnosti považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07). Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   tento   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní tejto   právomoci   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa stať môže predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Sťažovateľ predovšetkým namieta porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy krajským súdom tým,   že   odmietol   rozhodnúť   o jeho   sťažnosti   z 15.   mája   2009   podanej   proti   uzneseniu krajského súdu sp. zn. 2 Tpo 16/2009 z 20. apríla 2009 o vzatí sťažovateľa do väzby (a).Ďalej tiež alternatívne namieta porušenie čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy krajským súdom tým, že jeho obhajcom podané písomné dôvody sťažnosti neboli krajským súdom vzaté   do   úvahy,   pretože   krajský   súd   rozhodoval   o sťažnosti   pred   skoncipovaním a doručením   dôvodov   sťažnosti   zo   strany   obhajcu,   ktorý   dostal   písomné   vyhotovenie uznesenia okresného súdu iba 20. apríla 2009, teda v deň rozhodovania krajského súdu. Namieta tiež, že krajský súd o sťažnosti rozhodol bez toho, aby sťažovateľa riadne vypočul. Napokon vytýka, že uznesenie o ustanovení JUDr. M. C. za obhajcu sťažovateľa dosiaľ nebolo obhajcovi sťažovateľa doručené (b).

Možno konštatovať, že všetky uplatnené námietky sťažovateľa sa týkajú jeho práva na spravodlivé súdne konanie pri rozhodovaní o väzbe. Sťažovateľ v tom vidí porušenie čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy.

„Článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) sa nevzťahuje na konanie a rozhodovanie o väzbe. Procesné záruky uvedené v čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno bez ďalšieho uplatniť aj v prípade čl. 5 ods. 4 dohovoru. Určité   základné   procesné   záruky   sa   musia   poskytovať   aj   v konaní   podľa   čl.   5   ods.   4 dohovoru“ (De Wilde a i. c Belgicko).

Sťažovateľom   namietané   porušenie   ustanovení   ústavy   sa   vzťahujú   spravidla   na konanie vo veci samej, ktorým je v rámci trestného konania rozhodovanie o vine a treste, nie teda rozhodovanie o väzbe. Právo na spravodlivé súdne konanie pri rozhodovaní o väzbe je súčasťou čl. 17 ústavy, resp. čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti už na prvý pohľad neobstojí tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého ním uvedenými spôsobmi malo dôjsť k porušeniu čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy.

Nad rámec predchádzajúcich   záverov   možno ďalej   uviesť,   že sťažnosť   je zjavne neopodstatnená aj pri konkrétnom hodnotení jednotlivých uplatnených námietok.

K námietke sťažovateľa v bode a)Nemožno   akceptovať   právny   názor   sťažovateľa,   podľa   ktorého   krajský   súd postupoval v rozpore s ustanovením § 185 ods. 4 Trestného poriadku, keď odmietol konať a rozhodnúť   o opravnom   prostriedku   sťažovateľa   z 15.   mája   2009   smerujúcom   proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 2 Tpo 16/2009 z 20. apríla 2009. Sťažovateľ zakladá svoje stanovisko na skutočnosti, že krajský súd nepostupoval pri vydaní uznesenia tak, že by zmenil uznesenie okresného súdu o vzatí sťažovateľa do väzby, ale uznesenie okresného súdu zrušil a nahradil ho svojím vlastným uznesením o vzatí sťažovateľa do väzby. Podľa názoru sťažovateľa o vzatí do väzby rozhodol odvolací súd, a preto proti jeho uzneseniu je v zmysle § 185 ods. 4 Trestného poriadku prípustná sťažnosť, o ktorej rozhodne iný senát krajského súdu.

Podľa § 185 ods. 4 Trestného poriadku proti uzneseniu odvolacieho súdu o vzatí obvineného do väzby je prípustná sťažnosť, o ktorej rozhodne iný senát tohto súdu, ktorý pri tomto rozhodovaní má postavenie nadriadeného orgánu.

Sťažovateľov   výklad   je   mylný.   V danom   prípade   totiž   nerozhodoval   o vzatí sťažovateľa   do   väzby   „odvolací   súd“,   ako   to   má   na   mysli   ustanovenie   §   185   ods.   4 Trestného   poriadku,   ale nadriadený   orgán,   resp.   nadriadený   súd   v zmysle §   192 a nasl. Trestného poriadku. O odvolacom súde možno hovoriť iba v prípade, keď sa rozhoduje o odvolaní   ako   o riadnom   opravnom   prostriedku.   Naproti   tomu   v prípade   rozhodovania o sťažnosti ako riadnom opravnom prostriedku používa zákon označenie nadriadený orgán, resp. nadriadený súd. V tomto smere krajský súd vo svojom prípise sp. zn. 2 Tpo 16/2009 z 21.   mája   2009   (ktorým   reagoval   na   podanie   obhajcu   sťažovateľa   z 15.   mája   2009 smerujúce proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 2 Tpo 16/2009 z 20. apríla 2009) tiež mylne uvádza, že krajský súd rozhodoval o sťažnosti proti vzatiu sťažovateľa do väzby ako súd odvolací, keďže v skutočnosti rozhodoval ako súd nadriadený.

Použitie ustanovenia § 185 ods. 4 Trestného poriadku prichádza do úvahy vtedy, keď v odvolacom   konaní   (pri   preskúmavaní   rozsudku   súdu   prvého   stupňa)   dôjde   k vzatiu obžalovaného   do   väzby   rozhodnutím   odvolacieho   súdu,   ktorý   v tomto   prípade   pri rozhodovaní   o väzbe   vystupuje   v roli   orgánu   prvého   stupňa.   Takýmto   spôsobom   je zabezpečená možnosť preskúmania rozhodnutia o vzatí do väzby nadriadeným orgánom (nadriadeným súdom), lebo bez tohto špeciálneho ustanovenia by rozhodovanie o vzatí do väzby   v odvolacom   konaní   bolo   jednostupňové   bez   možnosti   riadneho   opravného prostriedku, keďže v zásade platí, že proti rozhodnutiam odvolacieho súdu nie je riadny opravný prostriedok prípustný.

V uvedenej súvislosti neobstojí ani námietka sťažovateľa, podľa ktorej krajský súd nepostupoval   tak,   že by   uznesenie   okresného   súdu   zmenil,   pretože   ho   zrušil   a nahradil vlastným rozhodnutím. Z ustanovenia § 194 Trestného poriadku vyplýva, že tento procesný predpis   nedáva   možnosť   v druhostupňovom   konaní   „zmeniť“   prvostupňové   uznesenie (na rozdiel   od   úpravy   obsiahnutej   v ustanovení   §   220   Občianskeho   súdneho   poriadku). Ak je   totiž   nadriadený   súd   tej   mienky,   že   prvostupňový   súd   rozhodol   nesprávne,   má možnosť jeho uznesenie zrušiť a nahradiť ho vlastným uznesením. To je vlastne obdobou civilnoprocesného inštitútu zmeny prvostupňového rozhodnutia.

K námietke sťažovateľa v bode b)Sťažovateľ predovšetkým namieta, že krajský súd pri rozhodovaní o sťažnosti proti vzatiu do väzby nemal k dispozícii obhajcom sťažovateľa podané písomné dôvody sťažnosti z 22.   apríla   2009,   keďže   neverejné   zasadnutie   krajského   súdu   sa   konalo   už   skôr,   a to 20. apríla   2009,   teda   v deň,   keď   bolo   písomné   vyhotovenie   uznesenia   okresného   súdu doručené obhajcovi sťažovateľa.

Po skutkovej stránke považuje ústavný súd za preukázané, že uznesenie okresného súdu bolo obhajcovi sťažovateľa doručené 20. apríla 2009 (na rozdiel od sťažovateľa, ktorý toto   uznesenie   prevzal už v deň   jeho vyhlásenia, teda   9.   apríla 2009).   Rovnako   nie sú pochybnosti o tom, že dôvody sťažnosti mohli byť krajskému súdu doručené najskôr v deň ich skoncipovania, teda 22. apríla 2009. Nepochybné je napokon aj to, že krajský súd na neverejnom   zasadnutí   konal   a rozhodol   20.   apríla   2009,   a preto   dôvody   sťažnosti k dispozícii nemal.

V zásade možno uviesť, že hoci sťažnosť proti uzneseniu treba podať v lehote troch dní od oznámenia uznesenia (§ 187 ods. 1 Trestného poriadku), zákon zároveň neukladá prvostupňovému orgánu povinnosť okamžite doručiť písomné vyhotovenie uznesenia, hoci pre podanie kvalifikovaného opravného prostriedku je nepochybne potrebné poznať dôvody prvostupňového rozhodnutia v ich úplnosti. Táto potreba sa javí ako obzvlášť naliehavá v súvislosti s rozhodovaním o obmedzení osobnej slobody.

V okolnostiach   konkrétneho   prípadu   považuje   ústavný   súd   za   podstatné a rozhodujúce,   že   okresný   súd   si   bol   plne   vedomý   potreby   urýchlene   doručiť   písomné vyhotovenie uznesenia o vzatí sťažovateľa do väzby tak, aby sa jednak zabezpečila rýchlosť rozhodovania o väzbe, ale aj právo sťažovateľa poznať dôvody uznesenia okresného súdu. Sťažovateľovi   bolo   písomné   vyhotovenie   uznesenia   doručené   ešte   v deň   vyhlásenia uznesenia, teda 9. apríla 2009. Podrobné dôvody uznesenia okresného súdu (popri stručnom odôvodnení uvedenom ústne pri vyhlásení uznesenia) boli k dispozícii už 9. apríla 2009, teda   v dostatočnom   časovom   predstihu   pred   termínom   rozhodovania   krajského   súdu. V danom   prípade   ústavný   súd   nepovažoval   za   možné   prihliadnuť   na   skutočnosť,   že uznesenie okresného súdu obhajca sťažovateľa prevzal až 20. apríla 2009, a nie osobne po vydaní uznesenia tak, ako sťažovateľ.

Sťažovateľ   ďalej   namieta,   že   krajský   súd   rozhodol   o sťažnosti   bez toho,   aby   ho riadne vypočul.

Zodpovedá   skutočnosti,   že   kým   okresný   súd   pred   rozhodnutím   o vzatí   do   väzby sťažovateľa   vypočul   v prítomnosti   prokurátora   a obhajcu,   zatiaľ   krajský   súd   konal a rozhodol na neverejnom zasadnutí, teda v neprítomnosti strán.

Uvedený postup nezakladá porušenie základného práva (ani keby išlo o čl. 17 ods. 1, 2   a 5 ústavy). Plne totiž postačuje, že v rámci dvojinštančného konania bol sťažovateľ osobne vypočutý na jednom stupni, v danom prípade na okresnom súde.

Napokon sťažovateľ vytýka, že uznesenie okresného súdu o ustanovení JUDr. M. C. za jeho obhajcu dosiaľ nebolo obhajcovi doručené. Ani túto námietku nemožno považovať za oprávnenú.

Obhajca   sťažovateľa   bol   v rámci   obhajoby   sťažovateľa   pri   rozhodovaní   o väzbe činný bez akéhokoľvek obmedzenia. Zúčastnil sa výsluchu sťažovateľa 9. apríla 2009, kde mal aj prednes, pričom sťažovateľ výslovne vyhlásil, že si obhajcu nevolí a súhlasí s tým, aby ho obhajoval ustanovený obhajca. Obhajca na okresnom súde nedoručenie uznesenia o ustanovení   obhajcu   nenamietal.   Urobil   tak   až   v dôvodoch   sťažnosti   z 22.   apríla   2009 a v ďalšej sťažnosti z 15. mája 2009 smerujúcej proti uzneseniu krajského súdu.

Možno urobiť záver, že právo sťažovateľa na obhajcu v rámci rozhodovania o väzbe bolo v plnej miere využité, a preto treba námietku považovať za neakceptovateľnú.Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 7. júla 2009