znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 277/07-6

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 11.   decembra 2007   prerokoval   sťažnosť   J.   P.,   P.,   vo veci   namietaného   porušenia   jeho   práva   na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj základného práva podľa čl. 46 ods. 2 a 3, čl. 49 a čl. 50 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn. 6 Sžo 41/2007 z 1. augusta 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. októbra 2007 doručená sťažnosť J. P., P. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho   práva   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj základného práva podľa čl. 46 ods. 2 a 3, čl.   49   a   čl.   50   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Sžo 41/2007 z 1. augusta 2007.

Zo sťažnosti a z jej vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom doručeným Krajskému súdu v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   domáhal   preskúmania   zákonnosti   rozhodnutia Krajského riaditeľstva Policajného zboru P. č. k. KRP-28/DI-2-2005 zo 14. februára 2005. Krajský   súd   konanie   o preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   sťažovateľa   (žalovaného) uznesením č. k. 1 S 145/05-31 z 13. júna 2006 z dôvodu oneskoreného podania žaloby zastavil.

Sťažovateľ   podal   proti   tomuto   rozhodnutiu   krajského   súdu   odvolanie   v zákonom ustanovenej   lehote   najvyššiemu   súdu.   Najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   6   Sžo   41/2007 z 1. augusta 2007 rozhodol, že napadnuté uznesenie krajského súdu potvrdzuje.

Sťažovateľ   namieta   porušenie   práva   na   spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   6 dohovoru a čl. 46 ods. 2 a 3 ústavy, pretože

„Najvyšší   súd   svojím   uznesením,   vedeným   pod   značkou   6   Sžo   41/2007,   potvrdil nesprávne   uznesenie   Krajského   súdu   v Prešove   o zastavení   konania.   Najvyšší   súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádza, že žalovaný orgán nemal poučovaciu povinnosť. Žalovaný orgán, súc presvedčený o možnom úspechu na súde, podal neúplné poučenie, z ktorého vyplýva, že súhlasí so súdnym preskúmaním svojho rozhodnutia, ale neuviedol, že bude   trvať   na   tých   istých   procesných   podmienkach,   ktoré   sa   týkajú   iných   rozhodnutí v netrestnom konaní. Žalovaný orgán preto nemá právo domáhať sa použitia ust. § 250d ods. 3 OSP.“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1) Rozhodnutím Najvyššieho súdu bolo porušené právo J. P. zaručené v článkoch 49 a 50 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a aj porušenie iných práv, ktoré síce nie sú zákonom zaručené, ale sú veľmi dôležité, a to je bezpečnosť na ceste a s tým súvisiace právo na život.

2)   Ústavný   súd   zrušuje   rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   a nariaďuje   nové   konanie vo veci.

3) J. P. patrí odškodné za cestovné výdavky a poštovné v hodnote.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným postupom   orgánu   štátu   a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia orgánu štátu) v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).

Sťažovateľ podľa obsahu sťažnosti namieta porušenie práva na spravodlivý proces podľa   čl.   6   dohovoru   a základného   práva   podľa   čl.   46   (označuje   ods.   2   a 3)   ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo 41/2007 z 1. augusta 2007 a domáha sa jeho zrušenia, (čl. 49 a čl. 50 ods. 1 ústavy, ktoré uvádza v návrhu, neobsahujú základné práva alebo slobody, „porušenie iných práv“ nie je konkretizované).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prerokovaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným   zákonom,   ktorý   rozhodne   o jeho   občianskych   právach   a záväzkoch   alebo o oprávnenosti trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný   súd   aplikujúc   judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   vo   vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru skúma, či konanie ako celok bolo spravodlivé, a nie je zásadne oprávnený a povinný posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred   všeobecnými   súdmi   bol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   právne   závery zo skutkového   stavu   súd   vyvodil   (II.   ÚS   21/96).   Do   obsahu   základného   práva   na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa   toho,   aby   všeobecné   súdy   preberali   alebo sa   riadili   výkladom   všeobecne   záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takéhoto   výkladu   a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách a do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne   nedôvodné   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň   by   mali   za   následok   porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Sťažovateľ sa domáha zrušenia rozhodnutia najvyššieho súdu z dôvodu, že tento súd potvrdil   nesprávne   rozhodnutie   krajského   súdu.   Zo   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva,   že krajský súd uznesením č. k. 1 S 145/05-31 z 13. júna 2006 zastavil konanie o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Krajského riaditeľstva Policajného zboru Prešov. Sťažovateľ podal najvyššiemu   súdu   v zákonnej   lehote   odvolanie   proti   tomuto   uzneseniu.   Najvyšší   súd uznesením   sp.   zn.   6   Sžo   41/2007   z 1.   augusta   2007   rozhodol,   že   napadnuté   uznesenie krajského súdu potvrdzuje.

Ústavný súd nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov, a preto nie je oprávnený rozhodovať o tých otázkach, ktoré boli predmetom konania pred všeobecným súdom. Jeho úlohou v tomto prípade nie je posudzovať, či najvyšší súd mal rozhodnúť o tom, či krajský súd   mal   alebo   nemal   poučovaciu   povinnosť   a či   mal   alebo   nemal   zrušiť   rozhodnutie krajského súdu, ale či jeho rozhodnutie vyhovuje požiadavkám, ktoré vyplývajú z čl. 6 ods. 1   dohovoru.   Pretože   sťažovateľ   nenamietal   porušenie   ústavnoprocesných   princípov konania, ústavný súd posúdil, či rozhodnutie najvyššieho súdu nie je arbitrárne a zjavne neodôvodnené, a dospel k záveru, že najvyšší súd reagoval na každý argument sťažovateľa uvedený v odvolaní, ktorý bol podstatný na posúdenie zákonnosti rozhodnutia krajského súdu,   svoje   rozhodnutie   dostatočne   odôvodnil   a   uviedol,   podľa   ktorých   ustanovení Občianskeho súdneho poriadku postupoval a ako ich aplikoval na zistený skutkový a právny stav.   Skutkové   a právne   závery   najvyššieho   súdu   nemožno   označiť   za   svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Ústavný   súd   vo   svojej   stabilnej   judikatúre   uvádza,   že   postup   súdu   vychádzajúci z aplikácie   konkrétnej   zákonnej   procesnoprávnej   úpravy   nemožno   hodnotiť   ako porušovanie základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Za porušenie základného práva nemožno považovať neúspech v konaní, inak povedané, obsahom základného práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude   spĺňať   očakávania   a predstavy   účastníka   konania,   preto   nemožno   považovať nevyhovenie návrhu v konaní pred všeobecným súdom za porušenie tohto práva (II. ÚS 3/97).

Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo 41/2007 z 1. augusta 2007 a namietaným porušením práva sťažovateľa na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 dohovoru, resp. základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2   ústavy,   jeho   sťažnosť   odmietol   po   jej   predbežnom   prerokovaní   ako   zjavne neopodstatnenú   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde.   Z toho   dôvodu   žiadosťou sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom ani ďalšími nárokmi, ktoré sťažovateľ v sťažnosti uplatnil, sa už nezaoberal.

Časť sťažnosti týkajúcu sa namietaného porušenia čl. 46 ods. 3 ústavy označeným uznesením   najvyššieho   súdu   ústavný   súd   odmietol   pre   nedostatok   právomoci,   pretože rozhodovať o náhrade škody patrí do právomoci všeobecných súdov.

Časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie čl. 49 a čl. 50 ústavy, ústavný súd   odmietol   pre   zjavnú   neopodstatnenosť,   pretože   absentuje   príčinná   súvislosť   medzi napadnutým   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   a namietaným   porušením   základných   práv sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2007