SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
II. ÚS 276/2015-30
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. augusta 2015v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcuLajosa Mészárosa (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátom JUDr. Dušanom Ivanom, Advokátskakancelária H. I. F., spol. s r. o., Radvanská 1, Bratislava, pre namietané porušenie čl. 17ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.2 Tpo 102/2014 a jeho uznesením z 30. decembra 2014 a takto
r o z h o d o l :
1. Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. 2 Tpo 102/2014 z 30. decembra 2014p o r u š i l základné právo ⬛⬛⬛⬛ na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ÚstavySlovenskej republiky, ako aj jeho právo na slobodu podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Tpo 102/2014 z 30. decembra2014 z r u š u j e.
3. ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a úhradu trov právneho zastúpenia v sume 355,73 €(slovom tristopäťdesiatpäť eur a sedemdesiattri centov), ktorú j e Krajský súd v Bratislavep o v i n n ý vyplatiť na účet advokáta JUDr. Dušana Ivana, Advokátska kancelária H. I. F.,spol. s r. o., Radvanská 1, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Sťažnosti ⬛⬛⬛⬛ vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.II. ÚS 276/2015-14 z 23. apríla 2015 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“) prenamietané porušenie čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)a čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konanívedenom pod sp. zn. 2 Tpo 102/2014 a jeho uznesením z 30. decembra 2014.
Podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde prerokoval ústavný súd túto vec naneverejnom zasadnutí, keďže právny zástupca sťažovateľa podaním z 5. júna 2015 a krajskýsúd vo vyjadrení z 26. mája 2015 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústneho pojednávania.Ústavný súd preto vychádzal z listinných dôkazov a vyjadrení nachádzajúcich sa v jehospise.
Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa Národnej kriminálnej agentúryPrezídia Policajného zboru Národnej jednotky finančnej polície, Expozitúra Bratislava(ďalej len „vyšetrovateľ“) sp. zn. PPZ-72NKA-PZ-BA-2013 z 13. mája 2014 bolo protisťažovateľovi vznesené obvinenie za pokračovací zločin skrátenia dane a poistného podľa§ 276 ods. 1 a 4 Trestného zákona, ako aj za pokračovací zločin daňového podvodu podľa§ 277a ods. 1 a 3 písm. a) Trestného zákona, to všetko v spolupáchateľstve.
Uznesením Špecializovaného trestného súdu Pezinok, pracovisko Banská Bystrica(ďalej len „špecializovaný súd“) sp. zn. Tp 44/2014 z 18. mája 2014 v spojení s uznesenímNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Tost 21/2014zo 4. júna 2014 bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodu podľa ustanovenia § 71 ods. 1 písm.c) Trestného poriadku.
Nálezom ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 505/2014 z 9. decembra 2014 bolovyslovené porušenie základného práva sťažovateľa na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1ústavy a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj jehopráva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššiehosúdu sp. zn. 6 Tost 21/2014 zo 4. júna 2014. Uznesenie najvyššieho súdu bolo zrušené a vecbola vrátená najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.
Na podklade nálezu ústavného súdu novým uznesením najvyššieho súdu sp. zn.2 Tost 39/2014 z 19. decembra 2014 bol sťažovateľ prepustený z väzby.
V ten istý deň, teda 19. decembra 2014, o 14.05 h bol sťažovateľ zadržaný, a tov súvislosti s trestným konaním vedeným proti nemu pod sp. zn. PPZ-665/NKA-FP-BA-2014, v rámci ktorého mu bolo vznesené a následne rozšírené obvinenie uzneseniamiz 10. októbra 2014 a z 24. novembra 2014 pre pokračovací zločin z krátenia danea poistného.
Uznesením Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.0 Tp 652/2014 z 21. decembra 2014 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn.2 Tpo 102/2014 z 30. decembra 2014 bol sťažovateľ opätovne vzatý do väzby, a toz dôvodov podľa ustanovenia § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.
Podľa názoru sťažovateľa uvedeným právoplatným uznesením krajského súdu došlo kporušeniu jeho označených práv podľa ústavy a dohovoru.
Prvá väzba sťažovateľa (v trestnej veci vedenej pod sp. zn. PPZ-72/NKA-FP-BA-2013) trvala od 15. mája 2014 do 19. decembra 2014, kedy ho najvyšší súd prepustil nazáklade nálezu ústavného súdu konštatujúceho porušenie jeho základného práva nazákonného sudcu a práva na spravodlivé súdne konanie. Právnym dôsledkom nálezuústavného súdu bolo, že konanie o väzbe bolo právoplatne skončené s právnymi účinkamik 4. júnu 2014, teda ku dňu vydania nezákonného uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.6 Tost 21/2014 zrušeného ústavným súdom. V súlade so zásadou res iudicata nie je možnépodľa sťažovateľa vziať niekoho do väzby z tých istých dôvodov, aké boli už predtýmpoužité. Súd teda musí rešpektovať účinok právoplatného rozhodnutia o väzbe konkrétnehoobvineného bez ohľadu na to, či sa vedie trestné konanie v jednej alebo viacerých trestnýchveciach.
To sa podľa názoru sťažovateľa vzťahuje aj na situáciu, v ktorej sa vedie trestnéstíhanie vo viacerých trestných veciach proti tomu istému obvinenému a sú pritomaplikované skutkovo aj právne rovnaké dôvody väzby. Z tých istých dôvodov by bolomožné sťažovateľa vziať do väzby iba podľa § 71 ods. 2 písm. c) Trestného poriadku.Materiálna stránka právoplatnosti súdneho rozhodnutia spočíva v jeho záväznosti pre určitýokruh subjektov, a tým i v nezmeniteľnosti právoplatného výroku súdneho rozhodnutia.Záväznosť a nezmeniteľnosť rozhodnutia spôsobuje tzv. prekážku právoplatne rozhodnutejveci (impedimentum rei iudicatae), čo znamená, že o tej istej veci, o ktorej sa už razprávoplatne rozhodlo, nemožno rozhodovať opäť. Ide o procesné vyjadrenie ústavnoprávnejzásady ne bis in idem.
Napriek dosiaľ uvedenému bol sťažovateľ všeobecnými súdmi opätovne vzatý doväzby z rovnakých dôvodov. Treba pritom podľa sťažovateľa poukázať na to, že opätovnévzatie do väzby bolo založené na dôvodoch vyplývajúcich z návrhu prokurátora na vzatiedo väzby, podľa ktorých dôvod väzby je daný aj naďalej existenciou rovnakýchobjektívnych skutočností a subjektívnych dôvodov ako pri predchádzajúcej väzbe.
Sťažovateľ poukazuje aj na to, že okolnosti súvisiace s neskorším vznesenímobvinenia boli použité ako dôvod väzby už pri rozhodovaní o väzbe v predchádzajúcejtrestnej veci. Z uznesenia najvyššieho súdu zo 4. júna 2014, ktoré ústavný súd zrušilnálezom z 9. decembra 2014, vyplýva, že je daná obava u sťažovateľa z konania uvedenéhov § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, a to najmä podozrivé obchody spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, začiatkom roka 2014, ako aj daňové priznanias nulovou hodnotou od júna 2013. Znamená to, že skutky definované v novšej trestnej vecinie sú novou okolnosťou (novým dôvodom väzby), ktorá vyšla najavo po 4. júni 2014.Podľa názoru sťažovateľa orgány činné v trestnom konaní mali v danom prípade správnepostupovať v zmysle § 206 ods. 4 Trestného poriadku. Vznesenie neskoršieho obvinenia podsamostatnou spisovou značkou bolo účelové a bolo v rozpore so zákonom.
Podľa sťažovateľa nemožno súhlasiť s krajským súdom ani v tom, že by pôvodnéuznesenie najvyššieho súdu bolo ústavným súdom zrušené len „z formálnych dôvodov“ a žepreto opätovné vzatie do väzby z tých istých dôvodov je „v poriadku“. Pokiaľ totiž ústavnýsúd vysloví svojím nálezom porušenie základných práv, je nevyhnutné považovať takétorozhodnutie ako celok za najvyššiu možnú formu ochrany, ktorá môže byť súdnou mocouposkytnutá. Uznesením krajského súdu bola nálezu ústavného súdu priznaná nulovárelevancia. Sťažovateľ zároveň poukazuje na uznesenia najvyššieho súdu z 19. decembra2014, ktorým bol v reakcii na nález ústavného súdu prepustený z väzby. Z uzneseniajednoznačne vyplýva, že nebol prepustený zo žiadnych „formálnych dôvodov“, ale prenedodržanie zákonom ustanovenej lehoty na rozhodnutie o sťažnosti obvineného protiuzneseniu o vzatí do väzby.
Sťažovateľ napokon navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„1. Základné právo sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛ (...) na osobnú slobodu podľa článku 17 ods. 2 a ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a právo na slobodu a bezpečnosť podľa článku 5 ods. 1 a ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd právoplatným uznesením Krajského súdu v Bratislave z 30. decembra 2014, sp. zn. 2Tpo/102/2014, porušené bolo.
2. Zrušuje uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 30. decembra 2014, sp. zn. 2Tpo/102/2014 a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie a rozhodnutie.
3. Krajský súd v Bratislave je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia vo výške 355,73 eura na účet právneho zástupcu, advokátskemu spoločenstvu AK H.I.F., spol. s r. o., Radvanská 1, 811 01 Bratislava(...), do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
Z doplnenia sťažnosti z 2. apríla 2015 doručeného ústavnému súdu 8. apríla 2015vyplýva, že uznesením okresného súdu sp. zn. 0 Tp 119/2015 z 26. marca 2015 bolsťažovateľ prepustený z väzby a že zároveň bola prijatá peňažná záruka vo výške 100 000 €.Napriek tejto skutočnosti sťažovateľ trvá na podanej sťažnosti s tým, aby bolo o nejrozhodnuté tak, ako to je už uvedené. Z odôvodnenia uznesenia o prepustení z väzby totižvyplýva, že podľa názoru okresného súdu formálne a materiálne podmienky väzby naďalejtrvajú a väzba bola nahradená peňažnou zárukou. Preto i naďalej posúdenie dôvodov väzbysťažovateľa má význam.
Z vyjadrenia predsedu krajského súdu sp. zn. Spr. 2337/15 z 26. mája 2015doručeného ústavnému súdu faxom toho istého dňa a poštou 1. júna 2015 vyplýva, žepožiadal o stanovisko predsedníčku senátu. Podľa vyjadrenia predsedníčky senátuz 25. mája 2015 senát i naďalej zastáva právny názor uvedený v uznesení. Sťažovateľ bolpôvodne vo väzbe v inej trestnej veci. Z tejto bol najvyšším súdom reagujúcim na nálezústavného súdu prepustený, avšak ide o trestnú vec, v ktorej sa koná samostatne a pod inouspisovou značkou. Z nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 505/2014 z 9. decembra 2014vyplýva, že bolo konštatované porušenie práva sťažovateľa nebyť odňatý zákonnémusudcovi, a to uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tost 21/2014 zo 4. júna 2014. Podľapredsedníčky senátu skutkov, pre ktoré je sťažovateľ stíhaný v inej trestnej veci, sa maldopúšťať v období do júna 2013, pričom v predmetnej trestnej veci sa mu kladie za vinupáchanie trestnej činnosti za obdobie I. štvrťroka roku 2014. Ide tu o súvis v jednotlivýchtrestných veciach, čo sa týka spôsobu a charakteru trestnej činnosti, avšak nebolo možnév štádiu prípravného konania v oboch trestných veciach z pohľadu hodnotenia materiálnychpodmienok väzby jednoznačne konštatovať, že tu ide o pokračovaciu trestnú činnosť, a tedao jeden pokračovací trestný čin v týchto dvoch trestných veciach. Vychádzajúc z týchtoúvah, krajský súd nedospel k záveru, že ide o väzbu v tej istej veci. V závere predsedníčkasenátu uviedla, že išlo o súvis z pohľadu rozhodovania o väzbe, t. j. existencie dôvodovväzby. Išlo teda o inú trestnú vec a inú trestnú činnosť toho istého obvineného, pričomrozhodnutie o väzbe obvineného je rozhodnutím prísne individuálnym v každej trestnejveci, pretože u každého obvineného v každej trestnej veci je súd povinný individuálneskúmať všetky okolnosti, ktoré môžu zakladať, resp. zakladajú dôvod jeho väzby.
Z repliky právneho zástupcu sťažovateľa z 5. júna 2015 doručenej ústavnému súdu9. júna 2015 vyplýva, že zotrváva na stanovisku, podľa ktorého rozhodnutie o vzatísťažovateľa do väzby vychádzajúce z tých istých dôvodov a z nezmeneného skutkovéhostavu v porovnaní s rozhodovaním o väzbe v súvisiacej trestnej veci je jednoznačneneústavné a protizákonné a opätovne zakladá a predlžuje neústavný a nezákonný stav, ktorýbol odstránený nálezom ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 505/2014 z 9. decembra 2014.Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tost 39/2014 z 19. decembra 2014, ktorým bolsťažovateľ prepustený z väzby, sa konanie o jeho väzbe právoplatne skončilo (bez ohľadu nadôvod skončenia) a v záujme zachovania zákonnosti nie je možné toto konanie z rovnakýchskutkových dôvodov obnoviť, a to ani v inom, navyše účelovo samostatne vedenom konaní.Hoci ide o dve samostatne vedené trestné veci s časovo odlišne vymedzenými skutkami,skutky kladené sťažovateľovi za vinu v tejto veci boli zároveň dôvodom jeho väzby vskoršej veci. Dôkaz o tejto skutočnosti vyplýva z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdusp. zn. 6 Tost 21/2014 zo 4. júna 2014, ktoré ústavný súd zrušil svojím nálezom sp. zn. III.ÚS 505/2014 z 9. decembra 2014. Ďalší dôkaz vyplýva z návrhu prokurátora na vzatie doväzby spoluobvineného z 20. mája 2014. Skutky definované teraz nie sú novou okolnosťou(novým dôvodom väzby), ktorá by vyšla najavo po 4. júni 2014. Naopak, tieto skutočnostiboli známe a vzaté do úvahy ako dôvod väzby sťažovateľa už v skoršej trestnej veci.
II.
Z nálezu ústavného súdu č. k. III. ÚS 505/2014-71 z 9. decembra 2014 vyplýva, žením bolo vyslovené porušenie základného práva sťažovateľa (popri ďalších osobách)na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny, ako aj jeho práva naspravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdompod sp. zn. 6 Tost 21/2014, pričom uznesenie zo 4. júna 2014 bolo zrušené a vec bolavrátená najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Podľa názoru ústavného súdu o opravnomprostriedku sťažovateľa rozhodol senát najvyššieho súdu v nesprávnom zložení.
Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tost 39/2014 z 19. decembra 2014 vyplýva,že ním bolo zrušené uznesenie špecializovaného súdu sp. zn. Tp 44/2014 z 18. mája 2014a sťažovateľ bol ihneď prepustený z väzby. Podľa názoru najvyššieho súdu vzhľadom naustanovenie § 192 ods. 3 Trestného poriadku (podľa ktorého o sťažnosti obvineného protiuzneseniu o vzatí do väzby rozhodne sťažnostný súd do 5 pracovných dní od predloženiaveci na rozhodnutie) bolo potrebné sťažovateľa z väzby prepustiť, lebo hoci toto ustanovenienemá sankčný charakter (jeho nedodržanie neznamená automatické prepustenie z väzby),nemôže znamenať ani svojvoľné výrazné prekročenie tejto lehoty, pretože by tak boloporušené právo obvineného na urýchlené rozhodnutie o jeho väzbe.
Z uznesenia krajského súdu sp. zn. 2 Tpo 102/2014 z 30. decembra 2014 vyplýva, žením bola zamietnutá sťažnosť podaná sťažovateľom proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 0Tp 652/2014 z 21. decembra 2014. Podľa názoru krajského súdu sú splnené formálne, ale ajmateriálne predpoklady na vzatie sťažovateľa do väzby. Existuje dôvodné podozrenie, žesťažovateľ spáchal skutky majúce znaky pokračovacieho zločinu. Čo sa týka dôvodu väzbypodľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, je podstatné, že proti sťažovateľovi sa vedieďalšie trestné stíhanie pre obdobnú trestnú činnosť, a to dokonca závažnejšieho rozsahu.Pokiaľ ide o námietku protiprávnosti vzatia sťažovateľa do väzby (keďže už bol v súvisiacejtrestnej veci z väzby prepustený, a preto nie je možné opätovne o jeho väzbe rozhodnúť),treba uviesť, že je pravdou, že sťažovateľ bol v inej trestnej veci vo väzbe, z ktorej honajvyšší súd (sp. zn. 2 Tost 39/2014), reagujúc na nález ústavného súdu (sp. zn.III. ÚS 505/2014), prepustil, avšak ide o trestnú vec, v ktorej sa koná samostatne. Aj tátovec je v štádiu prípravného konania a je vedená pod inou spisovou značkou. Skutkov z tejtotrestnej činnosti sa mal sťažovateľ dopúšťať v období do júna 2013, pričom v predmetnejtrestnej veci je mu kladené za vinu páchanie trestnej činnosti za obdobie prvého kvartáluroku 2014. Ide tu o súvis v jednotlivých trestných veciach, a to čo sa týka spôsobua charakteru trestnej činnosti. Nie je však možné v tomto štádiu trestného stíhania z pohľaduhodnotenia materiálnych podmienok väzby jednoznačne konštatovať, že ide o pokračovaciutrestnú činnosť, a teda o jeden pokračovací trestný čin v daných dvoch trestných veciach.Pokiaľ prokurátor v návrhu na vzatie sťažovateľa do väzby, ako aj okresný súd poukazujú nasúvis oboch trestných vecí, treba uviesť, že ide o súvis z pohľadu rozhodovania o väzbe priskúmaní dôvodov väzby. Pri rozhodovaní o dôvodoch väzby je potrebné túto skutočnosťzohľadniť, lebo svedčí o určitých kriminogénnych črtách sťažovateľa z pohľadu obavyz pokračovania trestnej činnosti bez toho, aby bola porušená zásada prezumpcie neviny. Ideteda o inú trestnú vec a inú trestnú činnosť toho istého obvineného. Navyše z nálezuústavného súdu sp. zn. III. ÚS 505/2014 z 9. decembra 2014 vyplýva, že sa v ňomkonštatovalo porušenie základného práva sťažovateľa na zákonného sudcu. Sťažovateľ pretonebol následne najvyšším súdom prepustený z väzby pre neexistenciu materiálnychpodmienok väzby, ale z „formálnych“ dôvodov, keďže rozhodoval nezákonný senát.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojímrozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boliporušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo inýzásah.
Podľa čl. 17 ods. 2 prvej vety ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobodyinak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovenýzákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnúbezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa takstane na základe postupu stanoveného zákonom: zákonné zatknutie alebo pozbavenieslobody za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán, pre dôvodné podozreniezo spáchania trestného činu, alebo ak je to dôvodne považované za potrebné za účelomzabránenia spáchaniu trestného činu alebo úteku po jeho spáchaní.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody, máprávo podať návrh na začatie konania, v ktorom súd urýchlene rozhodne o zákonnostipozbavenia jeho slobody a nariadi prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.
Sťažovateľ je presvedčený, že nebolo možné opätovne vziať ho do väzby z tých istýchdôvodov, pre aké bol vzatý do väzby už v minulosti za situácie, keď prvé vzatie do väzby saskončilo jeho právoplatným prepustením z väzby. Súd musí rešpektovať účinokprávoplatného rozhodnutia o väzbe bez ohľadu na to, či sa vedie trestné konanie v jednejalebo viacerých trestných veciach. To sa podľa sťažovateľa vzťahuje aj na situáciu, keď savedie trestné stíhanie vo viacerých trestných veciach proti tomu istému obvinenému a súpritom aplikované skutkovo aj právne rovnaké dôvody väzby. Z tých istých dôvodov bybolo možné sťažovateľa vziať do väzby iba podľa § 71 ods. 2 písm. c) Trestného poriadku.
Podľa krajského súdu hoci je pravdou, že sťažovateľ bol z väzby v inej trestnej veciprepustený, avšak ide o trestnú vec, v ktorej sa koná samostatne pod inou spisovou značkou.Skoršia väzba sa týkala trestnej činnosti, ku ktorej dochádzalo do júna 2013. V predmetnejtrestnej veci ide o trestnú činnosť za obdobie prvého kvartálu roku 2014. Ide tu o súvisv jednotlivých trestných veciach, a to čo sa týka spôsobu a charakteru trestnej činnosti.Nie je však možné v tomto štádiu trestného stíhania z pohľadu hodnotenia materiálnychpodmienok väzby jednoznačne konštatovať, že ide o pokračovaciu trestnú činnosť, a tedao jeden pokračovací trestný čin v daných dvoch trestných veciach.
Podľa § 122 ods. 10 Trestného zákona za pokračovací trestný čin sa považuje, akpáchateľ pokračoval v páchaní toho istého trestného činu. Trestnosť všetkých čiastkovýchútokov sa posudzuje ako jeden trestný čin, ak všetky čiastkové útoky toho istého páchateľaspája objektívna súvislosť v čase, spôsobe ich páchania a v predmete útoku, ako ajsubjektívna súvislosť, najmä jednotiaci zámer páchateľa spáchať uvedený trestný čin; toneplatí vo vzťahu k čiastkovým útokom spáchaným mimo územia Slovenskej republiky.
Podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy,ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestnéstíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutokspáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodnáobava, že
a) ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmäak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysokýtrest,
b) bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanieskutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo
c) bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebovykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.
Podľa § 71 ods. 2 Trestného poriadku ak bol obvinený prepustený z väzby, môže byťv tej istej veci vzatý do väzby, ak
a) je na úteku alebo sa skrýva, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu,nezdržiava sa na adrese, ktorú uviedol orgánom činným v trestnom konaní alebo súdu,nepreberá zásielky alebo nerešpektuje príkazy orgánov činných v trestnom konaní alebosúdu, alebo inak vedome marí vykonávanie nariadených úkonov,
b) pôsobí na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak marí objasňovanieskutočností závažných pre trestné stíhanie,
c) pokračuje v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykonátrestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil,
d) bol prepustený z väzby preto, že nastúpil do výkonu trestu odňatia slobody a súkonkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú niektorý z dôvodov väzby podľa odseku 1, alebo
e) je obvinený pre ďalší úmyselný trestný čin spáchaný po prepustení z väzby.
Existencia dôvodného podozrenia, že obvinený spáchal trestný čin, je podmienkousine qua non zákonnosti držania obvineného vo väzbe (Stögmüller c. Rakúsko, Letellier c.Francúzsko).
Uvedenej zásadnej materiálnej podmienke možnosti vzatia obvineného do väzbyvyslovenej Európskym súdom pre ľudské práva zodpovedá aj právna úprava väzby podľaTrestného poriadku, pretože z ustanovenia § 71 ods. 1 je zrejmé, že obvinený môže byťvzatý do väzby, len ak (inter alia) doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok,pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný a má znaky trestného činu.
Vzhľadom na existujúcu právnu úpravu sa ako rozhodujúca javí v danej veci právnaotázka, či trestnú činnosť, ktorej sa mal sťažovateľ dopúšťať v prvom kvartáli roku 2014,treba považovať za samostatný skutok (samostatný pokračovací trestný čin) alebo za jedenskutok (jeden pokračovací trestný čin), ktorý bol páchaný jednak v období do júna 2013,ako aj v prvom kvartáli roku 2014.
Už teraz možno vo všeobecnej rovine konštatovať, že ak by trestná činnosť, ku ktorejmalo dochádzať v prvom kvartáli roku 2014, mala byť samostatným skutkom (samostatnýmpokračovacím trestným činom), potom nejde o opätovné vzatie sťažovateľa do väzby v tejistej trestnej veci a takéto vzatie do väzby potom možno oprieť o ustanovenie § 71 ods. 1Trestného poriadku.
Naopak, ak by trestná činnosť, ku ktorej malo dochádzať v prvom kvartáli roku 2014,mala byť jedným skutkom (jedným pokračovacím trestným činom) páchaným jednakdo júna 2013, ako aj v prvom kvartáli roku 2014, potom by väzbu bolo možné oprieť ibao ustanovenie § 71 ods. 2 Trestného poriadku, pretože by išlo o opätovné vzatie do väzbyv takej veci, v ktorej už bol obvinený z väzby predtým prepustený.
Sťažovateľ sa výslovne nevyjadruje k otázke, či trestnú činnosť, ktorú mal páchaťv prvom kvartáli roku 2014, treba považovať za jeden skutok (jeden pokračovací trestný čin)s trestnou činnosťou, ktorej sa mal dopúšťať do júna 2013. Len nepriamo sa dá dedukovať, žepodľa sťažovateľa ide o jeden skutok majúci charakter pokračovacieho trestného činu.
Krajský súd sa naproti tomu snažil túto otázku výslovne riešiť, pričom dospelk záveru, že v danom štádiu trestného stíhania nie je možné jednoznačne konštatovať, že ideo pokračovaciu trestnú činnosť, a teda o jeden pokračovací trestný čin v daných dvochtrestných veciach, a to aj napriek tomu, že je daný súvis čo do spôsobu a charakteru trestnejčinnosti.
Uvedený záver krajského súdu nemožno z ústavnoprávneho hľadiska akceptovať, a toaj napriek tomu, že jeho úvahy idú v zásade správnym smerom.
Podľa názoru krajského súdu pri rozhodovaní o vzatí do väzby platí prezumpcia,podľa ktorej nejde o pokračovací trestný čin (jeden skutok), ale o samostatný trestný čin(osobitný, iný skutok), pokiaľ vykonanými dôkazmi nie je bezozvyšku preukázané dôvodnépodozrenie zo splnenia všetkých podmienok podľa ustanovenia § 122 ods. 10 Trestnéhozákona.
Naznačenú prezumpciu nie je možné z ústavnoprávneho hľadiska pripustiť.
Ústavný súd v okolnostiach tohto prípadu kladie do popredia zásadu, podľa ktorej sav pochybnostiach treba prikloniť k takému skutkovému záveru, ktorý je pre obvinenéhopriaznivejší (in dubio pro reo). Nemožno pochybovať o tom, že v daných súvislostiach jez pohľadu sťažovateľa výhodnejší záver, že ide o pokračovací trestný čin, pretože v takomtoprípade možno vyvodiť, že bol spáchaný čiastkový skutok, pre ktorý bolo začaté trestnéstíhanie a ktorý je súčasťou iného, pokračovacieho skutku.
Inými slovami, krajský súd mal dospieť k jednoznačnému záveru buď o dôvodnompodozrení zo spáchania jedného pokračovacieho skutku, alebo o dôvodnom podozrenízo spáchania dvoch pokračovacích skutkov. V prípade pochybností sa mal prikloniťk záveru priaznivejšiemu pre sťažovateľa, teda k záveru o spáchaní jedného pokračovaciehoskutku.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti došlo k porušeniu označených právsťažovateľa podľa ústavy a dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebosloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie aleboopatrenie zruší.
V zmysle citovaného ustanovenia ústavný súd zrušil uznesenie krajského súdu sp. zn.2 Tpo 102/2014 z 30. decembra 2014 (bod 2 výroku nálezu).
Sťažovateľ sa domáhal tiež priznania úhrady trov konania spočívajúcich v trováchprávneho zastúpenia advokátom vo výške 355,73 €. Ústavný súd mu túto sumu aj priznal(bod 3 výroku nálezu). Treba však dodať, že v skutočnosti by trovy právneho zastúpeniaadvokátom predstavovali celkom čiastku 533,58 €, a to za 3 úkony právnych služieb v roku2015 (prevzatie a príprava zastúpenia, sťažnosť, replika na vyjadrenie krajského súdu)po 139,83 €, režijný paušál 3-krát po 8,39 € a daň z pridanej hodnoty v sume 88,92 €.Nebolo však možné priznať sťažovateľovi viac, ako požadoval.
Nebolo možné vyhovieť podanej sťažnosti v časti, ktorou sa sťažovateľ domáhalvrátenia veci krajskému súdu na ďalšie konanie (bod 4 výroku nálezu). Tento postupústavného súdu neprichádzal do úvahy preto, lebo sťažovateľ v súčasnosti už nie jevo väzbe, pričom nie je možné dôvodnosť väzby posudzovať spätne za dobu minulú.O väzbe sa totiž rozhoduje vždy pro futuro.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej častitohto rozhodnutia.
Vzhľadom na čl. 133 časť vety pred bodkočiarkou ústavy, podľa ktorého protirozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťourozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkomkonania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. augusta 2015