znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 276/2014-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. júna 2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu   Sergeja   Kohuta   predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti POHOTOVOSŤ,   s. r. o.,   Pribinova   25,   Bratislava,   zastúpenej   advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vedené pod sp. zn. Rvp 17857/2013 až sp. zn. Rvp 17898/2013 vo veci namietaného porušenia jej základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   zaručeného   v   čl.   6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uzneseniami   Krajského   súdu   v Bratislave   sp.   zn. 3 NcC 352/2012 z 2. novembra 2012, sp. zn. 14 NcC 354/2012 z 29. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC 354/2012 z 29. októbra 2012, sp. zn. 2 NcC 326/2012 z 26. októbra 2012, sp. zn. 3 NcC 341/2012 z 24. októbra 2012, sp. zn. 8 NcC 312/2012 z 23. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC 352/2012 z 29. októbra 2012, sp. zn. 3 NcC 353/2012 z 24. októbra 2012, sp. zn. 5 NcC 353/2012 z 26. októbra 2012, sp. zn. 2 NcC 338/2012 z 24. októbra 2012, sp. zn. 8 NcC 353/2012 z 29. októbra 2012, sp. zn. 5 NcC 352/2012 z 26. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 345/2012 z 29. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC 353/2012 z 29. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC 352/2012 z 31. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC 298/2012 z 29. októbra 2012, sp. zn. 8 NcC 277/2012 z 23. októbra 2012, sp. zn. 8 NcC 290/2012 z 23. októbra 2012, sp. zn. 8 NcC 276/2012 z 23. októbra 2012, sp. zn. 8 NcC 284/2012 z 23. októbra 2012, sp. zn. 11 NcC 234/2012 z 26. októbra 2012, sp. zn. 5 NcC 226/2012 z 26. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC 225/2012 z 25. októbra 2012, sp. zn. 5 NcC 229/2012 z 26. októbra 2012, sp. zn. 9 NcC 224/2012 z 25. októbra 2012, sp. zn. 8 NcC 294/2012 z 23. októbra 2012, sp. zn. 8 NcC 272/2012 z 23. októbra 2012, sp. zn. 8 NcC 283/2012 z 23. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC 278/2012 z 29. októbra 2012, sp. zn. 8 NcC 301/2012 z 23. októbra 2012, sp. zn. 8 NcC 280/2012 z 23. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 235/2012 z 23. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 234/2012 z 23. októbra 2012, sp. zn. 5 NcC 264/2012 z 26. októbra 2012, sp. zn. 11 NcC 237/2012 z 26. októbra 2012, sp. zn. 8 NcC 341/2012 z 29. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC 353/2012 z 31. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC 341/2012 z 31. októbra 2012, sp. zn. 8 NcC 354/2012 z 23. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 231/2012 z 23. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 282/2012 z 23. októbra 2012 a sp. zn. 6 NcC 272/2012 z 25. októbra 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   vedené   pod   sp.   zn. Rvp 17857/2013 až sp. zn. Rvp 17898/2013 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 17857/2013.

2. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o., o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 14. júna 2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vedené pod sp. zn. Rvp 17857/2013 až sp. zn. Rvp 17898/2013 vo veci namietaného porušenia jej základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   zaručeného   v   čl.   6   ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   3 NcC 352/2012 z 2. novembra 2012, sp. zn. 14 NcC 354/2012 z 29. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC 354/2012 z 29. októbra 2012, sp. zn. 2 NcC 326/2012 z 26. októbra 2012, sp. zn. 3 NcC 341/2012 z 24. októbra 2012, sp. zn. 8 NcC 312/2012 z 23. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC 352/2012 z 29. októbra 2012, sp. zn. 3 NcC 353/2012 z 24. októbra 2012, sp. zn. 5 NcC 353/2012 z 26. októbra 2012, sp. zn. 2 NcC 338/2012 z 24. októbra 2012, sp. zn. 8 NcC 353/2012 z 29. októbra 2012, sp. zn. 5 NcC 352/2012 z 26. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 345/2012 z 29. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC 353/2012 z 29. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC 352/2012 z 31. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC 298/2012 z 29. októbra 2012, sp. zn. 8 NcC 277/2012 z 23. októbra 2012, sp. zn. 8 NcC 290/2012 z 23. októbra 2012, sp. zn. 8 NcC 276/2012 z 23. októbra 2012, sp. zn. 8 NcC 284/2012 z 23. októbra 2012, sp. zn. 11 NcC 234/2012 z 26. októbra 2012, sp. zn. 5 NcC 226/2012 z 26. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC 225/2012 z 25. októbra 2012, sp. zn. 5 NcC 229/2012 z 26. októbra 2012, sp. zn. 9 NcC 224/2012 z 25. októbra 2012, sp. zn. 8 NcC 294/2012 z 23. októbra 2012, sp. zn. 8 NcC 272/2012 z 23. októbra 2012, sp. zn. 8 NcC 283/2012 z 23. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC 278/2012 z 29. októbra 2012, sp. zn. 8 NcC 301/2012 z 23. októbra 2012, sp. zn. 8 NcC 280/2012 z 23. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 235/2012 z 23. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 234/2012 z 23. októbra 2012, sp. zn. 5 NcC 264/2012 z 26. októbra 2012, sp. zn. 11 NcC 237/2012 z 26. októbra 2012, sp. zn. 8 NcC 341/2012 z 29. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC 353/2012 z 31. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC 341/2012 z 31. októbra 2012, sp. zn. 8 NcC 354/2012 z 23. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 231/2012 z 23. októbra 2012, sp. zn. 14 NcC 282/2012 z 23. októbra 2012 a sp. zn. 6 NcC 272/2012 z 25. októbra 2012 (týkajúcimi sa námietok zaujatosti sudcov Okresného súdu Bratislava III) a im predchádzajúcim postupom.

Sťažovateľka vo svojich sťažnostiach uviedla, že v predmetných konaniach vedených okresným súdom bude podľa sťažovateľky nevyhnutné na základe vykonaného dokazovania posúdiť, či a akým spôsobom došlo k uskutočneniu nesprávneho úradného postupu, pričom pri danom právnom stave bude takéto posudzovanie uskutočňovať súd, ktorý nesprávny úradný postup vykonal a spôsobil ním škodu žalobcovi. V tomto prípade preto existuje legitímny dôvod   pochybovať o nestrannosti okresného súdu,   ako aj nestrannosti sudcov tohto súdu, a to najmä preto, že:

„a) Žalobca chce, aby v konaní boli vypočutí ako svedkovia sudcovia okresného súdu na ktorom došlo k vykonaniu nesprávneho úradného postupu, a taktiež aby ako svedok vystúpil pred súdom predseda okresného súdu poverený riadením súdu, ako aj podpredseda okresného súdu a to z dôvodu dlhého časového rozsahu zásahu, ktorý pokrýva obdobie, kedy   boli   do   hodnoteného   úradného   postupu   zapájaní   všetci   zamestnanci   súdu.   Preto rovnako tak do úvahy prichádzajú ako svedkovia aj vyšší súdny úradníci, či zamestnanci administratívy   okresného   súdu,   ktorý   nesprávny   úradný   postup   uskutočnil.   V   prípade nevylúčenia okresného súdu z rozhodovania dôjde k ústavne neakceptovateľnej situácii, kedy budú proti sebe vypovedať sudcovia, ktorí zároveň pojednávajú rovnakú vec a síce sudcovia súdu, ktorý uskutočnil nesprávny úradný postup. V takejto situácii nie je možné rozumne   predpokladať,   že   výpovede   budú   objektívne   pravdivé,   pretože   sudca   bude vypovedať pred kolegom sudcom, ktorý následne bude vypovedať pred ním o tej istej veci. Následné reťazenie výpovedí v sporoch rovnakého druhu na tom istom súde nemôže priniesť zdanie o spravodlivom výkone súdnej moci. Sudcovia a zamestnanci súdu by mali nutne v sporovom konaní v pozícii svedka predsudky, ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky nestrannosti.

b) Na rovnakom mechanizme ako je opísaný pod písm. a) je založené spochybnenie zdania spravodlivosti v prípade výkonu dokazovania listinnými dôkazmi. Ak sudca bude vykonávať dôkaz listinou zo súdneho spisu (alebo súdneho oddelenia) kolegu a následne tento   kolega   bude   vykonávať   dôkaz   listinou   z   jeho   súdneho   spisu   (alebo   súdneho oddelenia), pričom pôjde o spor rovnakého druhu, je zrejmé, že spravodlivé posúdenie nemožno   predpokladať.   Nemožno   tiež   predpokladať   spravodlivé zadovažovanie   listín zo súdneho oddelenia.

c)   Otázky,   ktoré   by   museli   v   súvislosti   s   posudzovaním   nesprávneho   úradného postupu sudcovia, ktorí sú kolegovia na tom istom súde, paralelne riešiť, a spôsob ako by ich riešili, by prejudikoval stanovisko súdu a nenáležite ovplyvňoval vývoj iných sporov rovnakého   druhu   prebiehajúcich   na   tom   istom   súde.   V   takomto   prípade   nemožno predpokladať   zdanie   spravodlivého   výkonu   súdnej   moci.   Sudcovia   by   opäť   mali   nutne v sporovom konaní predsudky, ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky nestrannosti.

d) Súd musí byť inter alia nezávislí od strán v spore. Ak je súdom Okresný súd Zvolen   a   na   strane   žalovaného   stojí   zástupca   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky, ktorý obhajuje postupy sudcu a zamestnancov Okresného súdu Zvolen, aby tak dokázal, že v danej veci nešlo o nesprávny úradný postup Okresného súdu Zvolen a škoda nenastala, nemožno hovoriť o tom, že súd je nezávislí od žalovaného ako strany v spore. Navyše ak podľa úpravy regresnej náhrady v zmysle ust. § 21 a nasl. zákona č. 514/2003 Z. z. bude Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky tým, kto bude uplatňovať regresnú náhradu   voči   súdu   a   následne   súd   bude   povinný   uplatňovať   regresnú   náhradu   voči zodpovednej osobe,   teda   sudcovi.   Sudca má   záujem na   tom,   aby   žalovaný bol   v spore úspešný a aby sa tak predišlo uplatňovaniu regresnej náhrady voči nemu, či jeho kolegom, zamestnancom súdu. Sudcovia by mali nutne v sporovom konaní predsudky vo vzťahu k ich regresnému   postihu.   Predsudky   tohto   druhu   spochybňujú   naplnenie   požiadavky nestrannosti.“

Podľa   sťažovateľky   objektívna   skutočnosť   spočívajúca   v   tom,   že   jej   žaloby o náhradu škody spôsobenej rozhodovaním sudcov okresného súdu majú byť prerokované a rozhodnuté sudcami toho istého okresného súdu, ktorí majú medzi sebou „minimálne kolegiálny a väčšina isto i priateľský vzťah“, vyvoláva dôvodnú pochybnosť o nezaujatosti všetkých sudcov okresného súdu, ktorí sa vzhľadom na dané okolnosti prípadu nemôžu javiť v očiach strán ako nezávislí.

Krajský súd podľa sťažovateľky v napadnutých uzneseniach dostatočne nevyhodnotil dôvody vylúčenia sudcov okresného súdu z prerokovávania a rozhodovania predmetných vecí, ktorými sú:

„a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva aj z   právneho   záujmu   sudcu   na   prejednávanej   veci,   pretože   môže   byť   rozhodnutím   súdu priamo dotknutý vo svojich právach;

b)   nutnosť   vylúčenia   sudcu,   ktorý   získal   o   veci   poznatky   iným   spôsobom,   než z dokazovania na konaní;

c) ekonomickú závislosť.“

Sťažovateľka   reagovala   aj   na   uznesenie   ústavného   súdu   sp.   zn.   I. ÚS 89/2013 zo 6. februára   2013,   ktorým   boli   jej   obsahovo   obdobné   sťažnosti   odmietnuté   z   dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu na ich prerokovanie a rozhodnutie. V tejto súvislosti sťažovateľka   poukázala   na   konania   ústavného   súdu   vo   veciach   vedených   pod   sp. zn. I. ÚS 265/05, sp. zn. III. ÚS 24/05 a sp. zn. III. ÚS 74/2011, v ktorých tento preskúmaval rozhodnutia súdov o zaujatosti sudcov. Ústavný súd však uvedenú rozhodovaciu prax podľa sťažovateľky bez akéhokoľvek zdôvodnenia porušil práve a len v jej prípade. Sťažovateľka taktiež poukázala na odôvodnenie publikovaného uznesenia (40/1998 ZSP) Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 20/97.

Sťažnosti sťažovateľky sú obdobné, resp. totožné, čo sa týka skutkového a právneho stavu a samotnej argumentácie sťažovateľky, so stovkami (resp. tisíckami) sťažností, ktoré sťažovateľka   podala   a ústavný   súd   o nich   už   rozhodol.   Smerom   k obsahu   sťažností a sťažovateľkinej argumentácie ústavný súd v podrobnostiach odkazuje na svoje predošlé rozhodnutia v jej veciach, napríklad na rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 92/2013 z 13. februára 2013, sp. zn. I. ÚS 293/2013 z 29. mája 2013, sp. zn.   II. ÚS 447/2013 z 12. septembra 2013, sp. zn. II. ÚS 460/2013 z 26. septembra 2013, sp. zn. III. ÚS 301/2013 z 2. júla 2013 a sp. zn. IV. ÚS 483/2013 z 15. augusta 2013.

Sťažovateľka taktiež navrhuje, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde“) „vydal   dočasné   opatrenie,   ktorým   rozhodne   o   odklade vykonateľnosti napadnutého uznesenia...“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP. S prihliadnutím na obsah   sťažností   uvedených   vo   výrokovej   časti   tohto   uznesenia   a z tohto   obsahu vyplývajúcu   právnu   a   skutkovú   súvislosť   týchto   sťažností,   a   taktiež   prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy, tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

III.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   predmetu   sťažností   vedených   pod   sp.   zn. Rvp 17857/2013   až   sp.   zn.   Rvp   17898/2013,   týkajúcich   sa   v záhlaví   tohto   rozhodnutia citovaných   rozhodnutí   krajského   súdu   a v kontexte   svojich   zistení   dospel   k záveru,   že použitá   argumentácia   sťažovateľky   v podaných   sťažnostiach   je   totožná   s jej   právnou argumentáciou, ktorú použila v stovkách predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd už zaoberal   v uplynulom   období   a v ktorých   atakovala   právne   závery   všeobecných   súdov rozhodujúcich   o námietkach   zaujatosti   vznesených   sťažovateľkou   v prvostupňových konaniach vedených pred okresnými súdmi, v ktorých si uplatnila svoje žalobné nároky podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

V   tejto   veci   ústavný   súd   nadväzuje   na   svoje   predchádzajúce   právne   názory obsiahnuté   v   celom   rade   uznesení,   ktorými   rozhodol   o   skutkovo   rovnakých   veciach sťažovateľky, a keďže nezistil dôvod na to, aby sa od týchto rozhodnutí odchýlil, dospel k rovnakému záveru, že sťažnosti sťažovateľky treba odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu na ich prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, keďže v ďalšom konaní v merite veci pred všeobecnými súdmi sa môže sťažovateľka domáhať ochrany   svojich   práv   podaním   odvolania   proti   rozhodnutiam   prvostupňového   súdu, prípadne aj dovolania proti rozhodnutiam odvolacieho súdu.

Vzhľadom na uvedené, zohľadňujúc požiadavku princípu právnej istoty, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri jej opakovaní v rovnakých podmienkach dala vždy rovnaká odpoveď, sa preto ústavný súd plne stotožňuje s dôvodmi svojich predchádzajúcich rozhodnutí   (napr.   sp.   zn.   I.   ÚS   92/2013   z 13.   februára   2013,   sp.   zn.   I.   ÚS   293/2013 z 29. mája 2013, sp. zn.   II. ÚS 447/2013 z 12. septembra 2013, sp. zn. II. ÚS 460/2013 z 26. septembra 2013, sp. zn. III. ÚS 301/2013 z 2. júla 2013 či mutatis mutandis sp. zn. IV. ÚS   483/2013   z 15.   augusta   2013),   ktoré   skončili   odmietnutím   rovnakých,   resp. podobných   sťažností   sťažovateľky   z dôvodov   tam   uvedených.   Ústavný   súd   v takýchto a obdobných   prípadoch   nemá   dôvod   meniť   svoje   už   ustálené   právne   názory,   a preto v podrobnostiach odkazuje na už citované svoje skoršie rozhodnutia.

Keďže   sťažnosti   boli   odmietnuté   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júna 2014