znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 276/2013-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. mája 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. F. T., Ž., zastúpeného advokátkou JUDr. K. M. P., Ž., vo   veci   namietaného porušenia   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Co 301/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. F. T. o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. decembra 2012   doručená   sťažnosť   Ing.   F.   T.,   Ž.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej   lehote   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom   Krajského súdu   v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Co 301/2011.

Zo sťažnosti vyplýva, že krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Co 301/2011 koná od 11. októbra 2011 o odvolaní obchodnej spoločnosti P., a. s. (ďalej len „žalovaná“), proti rozsudku Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) č. k. Nc 1117/99-334 z 30. júna 2011. Podľa tvrdenia sťažovateľa, ktorý mal v označenom konaní procesné postavenie žalobcu, krajský súd v tejto veci koná so zbytočnými a neodôvodnenými prieťahmi, a to aj napriek   tomu,   že   podľa   sťažovateľa   krajský   súd „úplne   rovnaký“ skorší   rozsudok okresného súdu v tejto veci už raz posudzoval, pričom ho mal zrušiť z dôvodu procesných pochybení, takže prihliadnuc na toto už v minulosti vedené jedno odvolacie konanie pod sp. zn. 10 Co 253/2010 „Krajský súd teda posudzuje napadnutý rozsudok z vecného hľadiska už viac ako 22 mesiacov“. Z doplnenia sťažnosti doručeného ústavnému súdu 27. februára 2013 vyplýva, že namietaný zdĺhavý postup krajského súdu dáva sťažovateľ do príčinnej súvislosti aj s údajnou zaujatosťou sudcov zákonného senátu krajského súdu proti nemu, čo má podľa neho dokazovať skutočnosť, že krajský súd pred vybavením jeho veci vybavil veľké množstvo iných vecí, a to aj napriek tomu, že tieto mu boli predložené neskôr, čím mal bezdôvodne uprednostniť pred sťažovateľom účastníkov iných súdnych konaní.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol: „Okresný súd Žilina vo veci rozhodol rozsudkom dňa 25. 02. 2010. Dňa 26. 07. 2010 bol   spis   predložený   Krajskému   súdu   v   Žiline   (ďalej   len   krajský   súd)   na   rozhodnutie o odvolaní žalovanej strany. Vec bola vedená pod sp. zn. zberného spisu 10 Co/253/2010. Krajský súd rozhodol o odvolaní uznesením dňa 24. 02. 2011, ale spis vrátil súdu prvého stupňa až dňa 12. 04. 2011. V tomto prípade sa spis nachádzal na odvolacom súde takmer 9 mesiacov.

Dňa 30. 06. 2011 okresný súd vo veci znova rozhodol a spis bol dňa 11. 10. 2011 predložený krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní žalovanej. Vec je vedená pod sp. zn. zberného spisu 10 Co/301/2011.   Od 11. 10. 2011 krajský súd ku dňu podania sťažnosti o odvolaní nerozhodol a jeho nečinnosť trvá už viac ako 13 mesiacov....

Extrémnu dĺžku konania, na ktorej nesie vinu krajský súd (celé konanie trvá na dvoch stupňoch súdu už viac ako 13 rokov!) treba považovať za zbytočné prieťahy v konaní, ktoré vo   veci   ochrany   osobnosti   sú   z   ústavnoprávneho   aspektu   neospravedlniteľné a netolerovateľné,   keďže   svojimi   dôsledkami   nadobúdajú   charakter   odopierania spravodlivosti (denegatio iustitiae - I. ÚS 100/03).“

Vzhľadom   na   uvedené   sa   sťažovateľ   domáha,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   jeho sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1/   Základné   právo   sťažovateľa Ing.   F.   T.   na   prerokovanie veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Krajského   súdu   v   Žiline   sp.   zn.   10   Co/301/2011   (predtým 10 Co/253/2010) porušené bolo.

2/ Krajskému súdu v Žiline prikazuje vo veci vedenej pod sp. zn. 10 Co/301/2011 konať bez zbytočných prieťahov.

3/   Ing.   F.   T.   priznáva   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   10.000,-   EUR   (slovom desaťtisíc),   ktoré   je   Krajský   súd   v   Žiline   povinný   mu   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

4/ Krajský súd v Žiline je povinný v lehote jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu nahradiť trovy konania sťažovateľovi na účet právnej zástupkyne JUDr. K. M. P. tak, ako budú vyčíslené na výzvu Ústavného súdu Slovenskej republiky.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   konania   ústavného   súdu   bolo   skúmanie   opodstatnenosti   tvrdení sťažovateľa   o   porušení   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 10 Co 301/2011.

V   uvedenej   súvislosti   ústavný   súd   poznamenáva,   že   konanie   o   odvolaní   končí vydaním procesného alebo meritórneho rozhodnutia odvolacím súdom podľa § 218 – § 223 Občianskeho   súdneho   poriadku,   a   teda   nové   odvolacie   konanie   hoci   aj   v   tej   istej prvostupňovej veci nie je možné ani procesne a ani hmotnoprávne (vždy je predmetom prieskumu   iné   prvostupňové   rozhodnutie,   pozn.)   považovať   za   pokračovanie   skoršieho odvolacieho   konania   v   tejto   veci.   Vzhľadom   na   uvedené   tak   nemožno   prihliadnuť   na tvrdenia sťažovateľa, ktorý napádané odvolacie konanie vedené krajským súdom pod sp. zn. 10   Co   301/2011   posudzuje   ako   pokračovanie   už   v   minulosti   v   danej   veci   vedeného odvolacieho konania pod sp. zn. 10 Co 253/2010, a z tohto pohľadu vyhodnocuje aj ním namietané prieťahy   v   konaní,   ktoré   určuje   ako súčet   období   nekonania krajského   súdu v tomto   skoršom   odvolacom   konaní   a   období   nečinnosti   v   terajšom   odvolacom   konaní vedenom pod sp. zn. 10 Co 301/2011.

V rámci predbežného prerokovania veci ústavný súd najprv skúmal, či v súvislosti s napádaným odvolacím konaním vedeným krajským súdom pod sp. zn. 10 Co 301/2011 sťažovateľ   využil   všetky   jemu   dostupné   prostriedky,   ktoré   v   zmysle   svojej   judikatúry ústavný súd považuje za účinné prostriedky nápravy namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote.

Špecifickosť sťažnosti podanej ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy totiž spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti   inštitucionálny mechanizmus, ktorý   nastupuje až v   prípade   zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   za   takýto   účinný   prostriedok nápravy,   ktorého   využitie   predchádza   podaniu   sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy, považuje sťažnosť na prieťahy v konaní adresovanú predsedovi všeobecného súdu [podľa § 3 ods. 7 a § 62 ods. 1 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o súdoch“)]. V tejto súvislosti ústavný súd už viackrát rozhodol   (napr.   I.   ÚS   21/99,   I.   ÚS   20/05),   že   účelom   práva   účastníka   konania   pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu,   aby   sám   urobil   nápravu   a   odstránil   protiprávny   stav   zapríčinený   nesprávnym postupom alebo svojou nečinnosťou. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorej predmetom je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, koná iba za predpokladu, že sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky   podľa   zákona   o   súdoch   (§   53   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde),   avšak   ich využitím nedosiahol účinnú nápravu namietaného porušenia označených práv.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní podľa § 3 ods. 7 a § 62 ods. 1 a nasl. zákona o súdoch   zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   (napr. IV. ÚS 153/03,   IV.   ÚS   278/04).   Účinnosť   takého   právneho   prostriedku   ochrany   pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch   a prísediacich   a o zmene a doplnení niektorých   zákonov v znení neskorších predpisov,   ktorý   vo   viacerých   ustanoveniach   zdôrazňuje   povinnosť   sudcu   konať   bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) označeného zákona].

Ústavný súd z listu krajského súdu sp. zn. Spr 202/2013 zo 14. marca 2013 zistil, že sťažovateľ pre namietané prieťahy v odvolacom konaní krajského súdu vedenom pod sp. zn. 10 Co 301/2011 sťažnosť na prieťahy podľa zákona o súdoch predsedovi krajského súdu nepodal.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že v tomto prípade nevyužitie právneho prostriedku, na uplatnenie ktorého mal sťažovateľ právo (sťažnosť na prieťahy v konaní) podľa zákona o súdoch, je dôvodom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa už po jej predbežnom prerokovaní pre jej neprípustnosť (§ 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o prikázaní krajskému súdu konať, ako aj rozhodnutie o priznaní finančného zadosťučinenia či úhrady trov   konania   je   viazané   na   vyslovenie   porušenia   základného   práva   alebo   slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o týchto častiach sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. mája 2013