znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 276/2012-41

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   21.   februára   2013 v senáte   zloženom   z predsedu   Lajosa   Mészárosa   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Sergeja Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť Ing. A. K., B., zastúpeného advokátom JUDr. J. D., B., vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa   čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej   republiky a práva   na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 18 C 280/2004 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný   súd   Bratislava   II   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   18   C   280/2004 p o r u š i l   základné právo   Ing. A.   K.,   aby   sa   jeho   vec   prerokovala   bez   zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Ing. A. K.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 200 € (slovom tritisícdvesto eur), ktoré j e Okresný súd Bratislava II p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Ing. A. K.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 485,24 € (slovom   štyristoosemdesiatpäť   eur   a   dvadsaťštyri   centov),   ktoré   j e   Okresný   súd Bratislava II   p o v i n n ý   vyplatiť   na   účet   jeho   advokáta   JUDr.   J.   D.,   B.,   do   jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 276/2012-15   z 11. júla   2012   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. A. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 280/2004 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo najmä to, že: «(...) Sťažovateľ je účastníkom konania pred Okresným súdom Bratislava II, sp. zn. 18C/280/2004.   Predmetom   konania   je   vyporiadanie   bezpodielového   spoluvlastníctva. Návrh na konanie podala sťažovateľova bývalá manželka. Sťažovateľ je teda v konaní v postavení odporcu. (...)

V okolnostiach prípadu Okresný súd Bratislava II dostal návrh na konanie vo veci 18C 280/2004 dňa 30. 11. 2004. Okresný súd Bratislava II o návrhu dosiaľ právoplatne nerozhodol. Okresný súd Bratislava II svojou nečinnosťou v súbehu s nenáležitou činnosťou porušuje základné právo sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov súčasne   s   ľudským   právom   na   prejednanie   veci   v   primeranej   lehote.   Porušenie sťažovateľovho základného práva v čase podania sťažnosti podľa čl. 127 Ústavy SR trvá sedem rokov, štyri mesiace a približne dvadsať dní. (...)

Sťažovateľ 16. januára 2012 zaslal poštou sťažnosť na prieťahy v konaní vo veci 18C 280/04. Sťažnosť adresoval predsedníčke Okresného súdu Bratislava II. (...)

Predsedníčka súdu zaslala sťažovateľovi odpoveď na jeho sťažnosť 1. februára 2012. Sťažnosť označila za neopodstatnenú. (...)

Podaním   sťažností   sťažovateľ   poskytol   vedeniu   Okresného   súdu   Bratislava   II možnosť prijať opatrenia pre odstránenie právnej neistoty ohľadne deľby bezpodielového spoluvlastníctva, ktorú sťažovateľ oprávnene očakáva od Okresného súdu Bratislava II. Okresný   súd   Bratislava   II   namiesto   toho   poprel,   že   vo   veci   18C/280/2004   aj   naďalej dochádza k zbytočným prieťahom.

Sťažovateľ urobil všetko, čo podľa platného právneho poriadku SR mohol urobiť pred podaním ústavnej sťažnosti na uplatnenie svojho základného práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov. Sťažovateľ splnil podmienku § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde pre podanie sťažnosti na Ústavný súd SR. (...)»

Pokiaľ ide o kritériá posudzovania toho, či v napadnutom konaní bolo alebo nebolo porušené   základné právo   sťažovateľa   na   konanie bez   zbytočných   prieťahov,   sťažovateľ poukázal na to, že: „(...) Spor 18C/280/2004 vedený pred Okresným súdom Bratislava II nie je   z právneho,   ani   zo   skutkového   hľadiska   neobvyklý,   ani   zložitý.   Predmetom   sporu   je vyporiadanie   bezpodielového   spoluvlastníctva   po   rozvode   manželstva.   Bezpodielové spoluvlastníctvo zahŕňa byt a úspory účastníkov konania. (...)

Sťažovateľ sa počas konania správal tak, že svojím správaním nedal Okresnému súdu Bratislava II zámienku pre zbytočné prieťahy v konaní. (...)

Okresný súd Bratislava II vo veci 18C 280/04 nedokázal zorganizovať svoj procesný postup tak, aby v súlade so zákonom čo najskôr odstránil stav právnej neistoty účastníkov konania. Pri príprave a vedení konania sa súd opakovane dopúšťa nedostatkov, ktoré majú za následok,   že stav sťažovateľovej právnej neistoty vo veci 18C 280/04 neustále trvá. Za hlavnú   príčinu   tohto   stavu   možno   označiť   mnohonásobne   opakované   odročovanie ústneho pojednávania bez právne relevantného dôvodu. Súbežne s tým súd často zvolá ústne pojednávanie, ale napokon ho neuskutoční. (...)

V okolnostiach sťažovateľovho prípadu došlo k niekoľkonásobnému porušeniu case- law Európskeho súdu pre ľudské práva a tým aj k porušeniu čl.   6 ods.   1 Európskeho dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd.   Zákonný   sudca   opakovane neodôvodne odročil ústne pojednávania vo veci 18C/280/2004. Okresný súd Bratislava II bez zjavného právneho dôvodu vo veci, ktorá sa začala podaním návrhu 30. novembra 2004 do 7. februára 2007, keď sa konalo prvé ústne pojednávanie, neurobil nijaký efektívny právny úkon. Od tohto dňa do 20. októbra 2010 súd viackrát nariadil, ale neuskutočnil, lebo odročil, rad ústnych pojednávaní. Okresný súd Bratislava II nesmeruje k tomu, aby vec 18C/210/2004   vybavil   s   náležitou   usilovnosťou,   ani   aby   ju   vybavil   rýchle.   Poslednú možnosť   vylučuje   skutočnosť,   že   súdne   konanie   v   jednoduchej   veci   trvá   ôsmy   rok.   Na naťahovanie súdneho konania pred Okresným súdom Bratislava II nemalo nijaký vplyv podanie odvolania alebo uplatnenie akéhokoľvek iného opravného prostriedku účastníkmi konania, lebo Okresný súd Bratislava II vo veci 18C/280/2004 dosiaľ neurobil vôbec nijaké rozhodnutie. (...)

Sťažovateľ žiada o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia z dôvodu, že samé rozhodnutie o porušení jeho základného práva v okolnostiach prípadu nemá povahu dostatočnej satisfakcie. Právoplatné vyriešenie jeho právneho postavenia sa nedá napraviť konštatovaním   poškodenia sťažovateľa   na jeho   základnom práve.   Sťažovateľ v dôsledku porušenia svojho základného, resp. ľudského práva utrpel ujmu spočívajúcu v pocitoch márnosti, nespravodlivosti a krivdy, že v rozhodnom čase nedosiahol spravodlivú ochranu svojich   práv   a právom   chránených   záujmov.   Kompenzáciou   za túto   ujmu je primerané finančné zadosťučinenie, o ktoré sťažovateľ žiada s prihliadnutím na dĺžku porušovania svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov od 30. novembra 2004 až do meritórneho rozhodnutia o ústavnej sťažnosti. (...)

Sťažovateľ žiada ústavný súd o priznanie úhrady trov konania(...) z dôvodu svojho právneho zastúpenia advokátom, ktoré je predpísané zákonom.(...)“.

Na   základe   uvedených   relevantných   skutočností   sa   sťažovateľ domáha toho,   aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„(...)   1.   Sťažovateľovo   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov priznané čl. 48 ods. 2 Ústavy(...) a ľudské právo na prejednanie veci v primeranej lehote priznané čl.   6 ods.   1   Európskeho dohovoru(...)   v   konaní pred   Okresným   súdom Bratislava II vo veci 18C/280/2004 porušené bolo.

2.   Ústavný   súd(...)   podľa   čl.   127   ods.   2   Ústavy(...)   prikazuje   Okresnému   súdu Bratislava II, aby vo veci 18C 280/2004 upustil od ďalšieho porušovania základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

3.   Ústavný   súd(...)   podľa   čl.   127   ods.   3   Ústavy(...)   priznáva   sťažovateľovi   za porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov primerané finančné zadosťučinenie 3.200,- euro. Okresný súd Bratislava II je povinný vyplatiť toto zadosťučinenie do dvoch mesiacov odo dňa vyhlásenia nálezu Ústavného súdu(...) na účet právneho zástupcu sťažovateľa.

4. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 323 euro a 50 centov,   ktorú   je   Okresný   súd   Bratislava   II   povinný   vyplatiť   advokátovi   JUDr.   Jánovi Drgoncovi, DrSc, do dvoch mesiacov od vyhlásenia tohto nálezu(...) na jeho účet.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania:   okresný   súd,   zastúpený   jeho   predsedníčkou,   listom   sp.   zn.   Spr.   2126/2012 z 10. septembra 2012, ku ktorému bolo priložené aj vyjadrenie zákonného sudcu v danej veci, a právny zástupca sťažovateľa stanoviskom k uvedenému vyjadreniu okresného súdu z 3. októbra 2012.

2.1 Predsedníčka okresného súdu popísala chronológiu úkonov vykonaných súdom v danej veci a dodala tieto relevantné skutočnosti:

„(...) Dňa 13. 07. 2011 bol v predmetnej veci vydaný Nález Ústavného súdu SR, ktorým bolo prikázané konať vo veci bez prieťahov. Oboznámením sa s obsahom súdneho spisu   musím   konštatovať,   že   po   vydaní   nálezu   ústavného   súdu   som   nezistila   prieťahy a v tejto časti považujem sťažnosť za neopodstatnenú. Súd vo veci od vydania nálezu koná plynulo a úkony sú vykonávané v primeraných lehotách. (...)“

2.2 Zákonný sudca zaujal k danej veci toto stanovisko:

„(...) Na Okresnom súde Bratislava II som začal pracovať ako sudca asi v polovici roka   2003   s   tým,   že   mi   bolo   pridelené   odd.   18C   po   sudkyni   JUDr.   F.,   ktorá   odišla na Krajský súd v Bratislave. Prevzal som takto asi 400 nevybavených spisov. Jednalo sa o ťažké súdne oddelenie, v ktorom sa nachádzalo veľa reštančných spisov. Pre úplnosť je potrebné uviesť, že po pridelení týchto spisov mi nebol žiadnym spôsobom upravený nápad nových vecí, teda tieto som musel vybavovať popri už existujúcich nevybavených spisoch v oddelení 18C. Vzhľadom na túto enormnú zaťaženosť bolo prvé pojednávanie vo veci vytýčené   až   18.   10.   2006.   V   priebehu   roka   2007   bolo   vytýčených   viacero   súdnych pojednávaní,   pričom   niektoré   boli   z   rôznych   dôvodov   odročené   bez   meritórneho prejednania   veci   (pojednávanie   dňa   13.   6.   2007   bolo   odročené   aj   pre   neprítomnosť odporcu, ktorý sa nedostavil bez preukázateľne závažných dôvodov).

Ako je vyššie uvedené, predmetom sporu je vyporiadanie BSM s tým, že pri tomto druhu   sporov,   štandardne   súdy   postupujú   tak,   že   uprednostňujú   prejednanie   veci s účastníkmi skôr formou zmierovacích konaní s cieľom,   aby vec bola doriešená medzi účastníkmi   buď   mimosúdnou   dohodou   alebo   súdnym   zmierom.   V   predmetnej   veci   súd v zmysle   uvedeného   aj   postupoval   a   počas   uvedených   pojednávaní   mal   snahu   priviesť účastníkov k mimosúdnemu vyriešeniu sporu.

Na pojednávaní dňa 14. 11. 2007 vtedajší právny zástupca navrhovateľky v rámci svojho ústneho vyjadrenia uviedol, že čo sa týka listinných dôkazov tieto sa nachádzajú aj v spisoch tunajšieho súdu sp. zn. 9C 99/01 (rozvod manželstva a úprava práv a povinností rodičov k mal.   dieťaťu)   a sp.   zn.   Nc 128/01 (úprava práv a povinností rodičov k mal. dieťaťu)   s   tým,   že tieto   spisy   navrhol   pripojiť.   V   procesnom   uznesení   súd   uložil   obom sporovým   stranám,   aby   v   lehote   14   dní   zaslali   súdu   doklady   týkajúce   sa   účtov navrhovateľky a odporcu v peňažných ústavoch ku dňu zániku BSM. Súčasne súd žiadal pripojiť spisy tun. súdu sp. zn. 9C 99/01 a Nc 128/01. Súd následne zistil, že obidva spisy sa nachádzajú na odvolacom súde s tým, že v prípade spisu sp. zn. 9C 99/01 bol spis vrátený tun. súdu dňa 5. 6. 2008 a v prípade spisu sp. zn. Nc 128/01 bol spis vrátený 14. 4. 2008, teda až po týchto dátumoch bolo možné sa so spismi oboznámiť resp. ich pripojiť. Pre úplnosť je potrebné uviesť, že rozvodový spis sp. zn. 9C 99/01 obsahoval takmer 500 strán, vec napadla na súd 6.   12.   2001 a právoplatne bola skončená až 11.   6.   2008.   Takisto poručenská   vec   sp.   zn.   Nc   128/01   obsahovala   takmer   500   strán,   vec   napadla   na   súd

24. 7. 2001 a právoplatne bola skončená v máji 2008. Z uvedeného je zrejmé, že sa jednalo o komplikované súdne konania s rozsiahlym priebehom dokazovania.

Dňa 29. 11. 2007 zástupca odporcu oznámil súdu, že odporca nemá žiadne doklady ohľadne údajného účtu odporcu. Navrhovateľka až dňa 15. 2. 2008 (teda až tri mesiace po vyhlásení procesného uznesenia napriek sudcovskej lehote v trvaní 14 dní) oznámila súdu, že účet v T. a. s. síce mala, ale z daného obdobia výpisy z účtov nemá archivované a nevie súdu oznámiť číslo účtu.

Ako   je   uvedené   vyššie,   pri   tomto   druhu   sporu,   súd   uprednostňuje   predovšetkým dohodu účastníkov. Od februára 2008 obidve sporové strany po tom, čo neoznámili súdu čísla   účtov   v   bankách,   zostali   absolútne   nečinné.   Voči   súdu   neurobili   žiadne   podanie týkajúce sa veci. Súd vzhľadom aj na predmet sporu sa preto dôvodne domnieval, že obidve strany predsa len chcú spor vyriešiť dohodou, a preto na súde neurgujú vytýčenie ďalšieho pojednávania. Po skúsenostiach s týmto druhom sporov, súd sa jednoznačne domnieval, že obidve strany, keďže sú nečinné vo vzťahu k súdu, rokujú o mimosúdnom vyriešení veci. Dňa   10.   5.   2010   navrhovateľka   podala   na   tunajší   súd   žiadosť   o   vytýčenie pojednávania.   Odvtedy   súd   vo   veci   ďalej   konal.   Bolo   vytýčené   pojednávanie   na 20. 10. 2010   (prvý   možný   voľný   termín   na   vytýčenie   pojednávania   aj   vzhľadom   na existenciu justičných prázdnin), na ktorom súd zistil, že sťažovateľka si zmenila právneho zástupcu s tým, že nová právna zástupkyňa na pojednávaní vzniesla procesnú námietku voči zástupcovi odporcu A. K. (otec odporcu) v zmysle § 27 ods. 2 O. s. p. Ďalej uviedla, že podľa ich názoru práve osoba zástupcu odporcu je príčinou toho, že nie je možné vo veci uzavrieť dohodu, pričom podľa ich názoru, ak by vo veci nezastupoval, dohoda s odporcom by bola možná. Pojednávanie bolo odročené s tým, že bude podaný procesný návrh na rozhodnutie súdu o nepripustení zastupovania zástupcu odporcu. Takýto procesný návrh napokon podaný nebol.   Súd vytýčil ďalšie   pojednávanie   na   deň   9.   3.   2011   s úmyslom meritórne   vypočuť   oboch   účastníkov   a   v   prípade   potreby   podľa   danej   situácie   začať vykonávať ďalšie dokazovanie týkajúce sa masy BSM. Pred týmto pojednávaním sa zákonný sudca dozvedel od priateľa V. F. (syn susedov sťažovateľky) skutočnosti, ktoré sú bližšie uvedené na č. l. spisu 76, 77 a na základe toho pojednávanie dňa 9. 3. 2011 nebolo možné uskutočniť, pretože sudca sa v tejto veci cítil zaujatý, čiže existovali dôvodné pochybnosti o nezaujatosti sudcu. Zákonný sudca postupoval tak, že v zmysle § 15 ods. 1 O. s. p. spis predložil   predsedníčke   tun.   súdu,   ktorá   vec   predložila   na   rozhodnutie   Krajskému   súdu v Bratislave dňa 11. 3. 2011 s tým, že krajský súd rozhodol uznesením zo dňa 21. 3. 2011, že zákonný sudca nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci. Spis bol vrátený tun. súdu 14. 4. 2011.

Následne súd vo veci konal. Dňa 11. 5. 2011 bol daný pokyn VSÚ na prípravu uznesenia   o   uložení   povinnosti   navrhovateľke   zložiť   preddavok   na   trovy   dokazovania; uznesenie bolo vydané dňa 22. 7. 2011. Dňa 12. 9. 2011 bolo vytýčené ďalšie pojednávanie vo veci na termín 28. 11. 2011, ktorý bol na žiadosť právnej zástupkyne navrhovateľky z ospravedlniteľného dôvodu zmenený na termín 7. 12. 2011. Do termínu pojednávania boli zisťované   stavy   účtov   účastníkov   ku   dňu   zániku   BSM.   Na   pojednávaní   dňa   7. 12. 2011 účastníci prejavili   záujem vec vyriešiť   dohodu,   resp.   späťvzatím   návrhu,   s čím prejavil súhlas aj odporca, avšak vzhľadom na neprítomnosť navrhovateľky (prítomná bola len jej právna zástupkyňa) nebolo možné vec doriešiť. Pojednávanie bolo preto odročené na čo najskorší   termín   14.   12.   2011.   Toto   pojednávanie   sa   však   neuskutočnilo   pre práceneschopnosť sudcu. Následne na výzvu súdu navrhovateľka listom doručeným súdu dňa   30.   1.   2012   oznámila   súdu,   že   komunikuje   s   odporcom   ohľadom   uzatvorenia mimosúdnej dohody a predpokladá, že by ju mohli do 14 dní uzatvoriť. Listom doručeným súdu dňa 9. 3. 2012 navrhovateľka oznámila súdu, že mimosúdnu dohodu sa účastníkom nepodarilo   uzatvoriť.   Dňa   2.   4.   2012   súd   vytýčil   pojednávanie   vo   veci   na   termín 28. 5. 2012,   na   ktorom   bola   navrhovateľka   vypočutá   ako   účastníčka   konania.   Odporcu nebolo možné vypočuť, nakoľko sa kvôli PN nedostavil. Pojednávanie bolo teda odročené na   termín   27. 6. 2012.   Na   tomto   pojednávaní   účastníci   opätovne   prejavili   záujem   o mimosúdnu dohodu s tým, že táto závisí aj od toho, či sa dohodnú vo veci ich maloletého syna, na čo im súd poskytol 2 mesačnú lehotu, v ktorej má navrhovateľka oznámiť súdu, či došlo alebo nedošlo k mimosúdnej dohode.

Uvedená dvojmesačná lehota uplynula dňa 27. 8. 2012, pričom do tohto dátumu navrhovateľka neoznámila súdu, že by medzi účastníkmi došlo k mimosúdnej dohode, preto súd nariadil ďalšie pojednávanie na najbližší voľný pojednávací termín dňa 5. 11. 2012. Vzhľadom na vyššie uvedené, zákonný sudca je toho názoru, že z jeho strany v konaní nedošlo   k   subjektívnym   prieťahom   a   ďalej   je   toho   názoru,   že   aj   zo   strany   účastníkov konania boli spôsobené určité prieťahy, ktoré mali vplyv na dĺžku konania a na to, že súd doteraz vo veci meritórne nerozhodol.“

2.2 Právny zástupca sťažovateľa v reakcii na uvedené vyjadrenie okresného súdu zaujal toto stanovisko:

«(...) Vyjadrenie k tvrdeniam zákonného sudcu Sťažovateľ namietol porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy SR v spojení s porušením svojho ľudského práva na prejednanie veci v primeranej lehote priznaného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

K   uplatňovaniu   čl.   48   ods.   2   Ústavy   SR   existuje   množstvo   predchádzajúcich rozhodnutí Ústavného súdu SR ustaľujúcich podmienky dostupnosti a vymožiteľnosti tohto základného práva. Rozhodnutia ústavného súdu sú v súlade s case-law Európskeho súdu pre   ľudské   práva   určujúcich   podmienky   dostupnosti   a   vymožiteľnosti   ľudského   práva priznaného   čl.   6   ods.   1 Dohovoru.   Tieto   rozhodnutia sú   natoľko   dostupné v zbierkach nálezov a uznesení Ústavného súdu SR, v publikáciách rozsudkov Európskeho súdu pre ľudské práva, či na internetových stránkach oboch orgánov súdnej moci, že ich možno zaradiť   medzi   všeobecne   známe   skutočnosti.   Súdy   aj   každého   sudcu   na   každom   stupni organizácie všeobecného súdnictva vo vzťahu k týmto rozhodnutiam zaťažuje povinnosť poznať ich obsiahnutá v zásade iura novit curia.

Vyjadrenie   zákonného   sudcu   Okresného   súdu   Bratislava   II,   ktoré   Okresný   súd Bratislava II predložil Ústavnému súdu SR bez toho, aby bolo možné z vyjadrenia súdu vyvodiť, že sa s vyjadrením zákonného sudcu nestotožňuje, obsahuje tvrdenia o neporušení čl.   48   ods.   2   Ústavy   SR   svojou   podstatou   popierajúce   predchádzajúce   rozhodnutia Ústavného súdu SR súbežne s popieraním case-law Európskeho súdu pre ľudské práva. Zákonný sudca uviedol, že na Okresnom súdu Bratislava II začal pracovať ako sudca „asi v polovici roku 2003, s tým, že po JUDr. F. prevzal asi 400 nevybavených spisov... Vzhľadom   na   túto   enormnú   zaťaženosť,   bolo   prvé   pojednávanie   vo veci   vytýčené   až 18. 10. 2006. V priebehu roka 2007 bolo vytýčených viacero súdnych pojednávaní, pričom niektoré boli z rôznych dôvodov odročené bez meritórneho prejednania veci.“ (...) „Enormná   zaťaženosť“   zákonného   sudcu   neospravedlňuje   dvojročný   skĺz   medzi podaním   žaloby   dňa   30.   11.   2004   a   vytýčením   prvého   ústneho   pojednávania   na 18. 10. 2006. Zvlášť nie vtedy, keď toto ústne pojednávanie súd nepripravil v súlade s § 114 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku tak, aby rozhodol na jedinom (prvom) pojednávaní, ale aj nasledujúce pojednávania počas roka 2007 uskutočnil bez meritórneho prejednania veci. Sťažovateľ v nadväznosti na túto okolnosť poznamenáva, že pre dosiahnutie účelu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nie je významný počet úkonov, ktoré súd v konaní urobil. Každý úkon súdu môže byť v nesúlade s čl. 48 ods. 2 ústavy, ak trvá zbytočne dlho   alebo ak   nemá   prínos   k odstráneniu právnej neistoty   účastníka   súdneho konania. V okolnostiach prípadu zákonný sudca svoju „enormnú zaťaženosť“ nezvládol na ujmu základného práva sťažovateľa.

Zákonný sudca ďalej uviedol: „Pre úplnosť je potrebné uviesť, že rozvodový spis sp. zn. 9C 99/01 obsahoval takmer 500 strán, vec napadla na súd 6. 12. 2001 a právoplatne bola skončená až 11. 6. 2008. Takisto poručenská vec sp. zn. Nc 128/01 obsahovala takmer 500 strán, vec napadla na súd 24. 7. 2001 a právoplatne bola skončená v máji 2008.“ Právna zložitosť sporu nezávisí od rozsahu spisu (spisov), s ktorými súd pracuje, ani od počtu účastníkov konania (Martins Moreira Case, séria A, č. 143, s. 17). Ak by zákonný sudca mal relevantné skutkové alebo právne argumenty v prospech svojho tvrdenia, že základné právo sťažovateľa, ani jeho ľudské právo neporušil, nebol by odkázaný uchýliť sa k citovanému tvrdeniu o rozsahu spisov, ktoré dokonca bezprostredne nesúviseli k konaním, v ktorom sa súd dopúšťa zbytočných prieťahov.

Zákonný   sudca   ako   „objektívnu   skutočnosť“   v   prospech   tvrdenia,   že   súd   sa nedopúšťa zbytočných prieťahov, lebo „na vine sú účastníci konania“, ktorí opakovane prejavili záujem o mimosúdnu dohodu, čo v konečnom dôsledku viedlo súd k opakovanému odročovaniu   ústnych   pojednávaní,   až   napokon   súd   nariadil   ďalšie   pojednávanie na 5. 11. 2012 ako „na najbližší voľný pojednávací termín.“

Sťažovateľ   upozorňuje   na   hypotetický   charakter   tohto   termínu,   ktorý   je   určený do budúcnosti.   Aj   ak   k   ústnemu   pojednávaniu   dňa   5.   11.   2012   naozaj   dôjde,   nejde o okolnosť   preukazujúci   absenciu   nesprávnej   činnosti   súdu   v   príčinnej   súvislosti so zdĺhavosťou konania 18C/280/2004.

Ako príklad takejto nesprávnej činnosti sťažovateľ z vyjadrenia zákonného sudcu uvádza:   „Následne   na   výzvu   súdu   navrhovateľka   listom   doručeným   súdu   dňa   30.   1. oznámila   súdu,   že   komunikuje   s   odporcom   ohľadne   uzatvorenia   mimosúdnej   dohody a predpokladá, že by ju mohli do 14 dní uzatvoriť. Listom doručeným súdu dňa 9. 3. 2012 navrhovateľka oznámila súdu, že mimosúdnu dohodu sa účastníkom nepodarilo uzatvoriť. Dňa 2. 4. 2012 súd vytýčil pojednávanie vo veci na termín 28. 5. 2012, na ktorom bola navrhovateľka vypočutá ako účastníčka konania...“

Sťažovateľ zdôrazňuje okolnosti prípadu, ktoré majú zásadný význam pre hodnotenie činnosti súdu ako nesprávnej činnosti, lebo ide o prejav nedôslednosti a nerozhodnosti súdu. Spor 18C/280/2004 sa začal 30. novembra 2004. Tento dátum determinuje správanie súdu.   Lehoty   uvedené   vo   vyjadrení   zákonného   zástupcu   a   citované   v   bode   11   tohto vyjadrenia by mohli ospravedlniť správanie súdu v krátkom čase po podaní žaloby, ale neospravedlňujú ho takmer osem rokov od podania žaloby. V rozhodnom čase už všeobecný súd konajúci vo veci musí dôsledne dbať o ochranu základných práv účastníkov konania a o plnenie svojich povinností implikovaných v zásade iura novit curia. To sa v okolnostiach prípadu neudialo. (...)

V   okolnostiach   prípadu   lehota,   ktorú   si   vyžiadala   navrhovateľka   na   pokus o uzatvorenie   mimosúdnej   dohody   o   vysporiadaní   BSM,   uplynula   15.   februára   2012. Zákonný sudca nemal právny dôvod na vyčkávanie do 9. marca 2012 na doručenie listu od navrhovateľky (pričom neexistuje dôkaz o tom, že vedel, že navrhovateľka mu v ten deň doručí list). Ak by navrhovateľka 9. marca 2012 nijaký list súdu nepredložila, dôvodne možno predpokladať, že súd by zostal nečinný. Neospravedlniteľnou nečinnosťou z hľadiska aplikácie § 101 ods. 2 OSP je aj ďalšie plynutie času medzi 9. marcom 2012, keď sa súd dozvedel, že účastníci konania neuzavreli mimosúdnu dohodu a 2. aprílom 2012, keď súd na základe tohto poznatku vytýčil ústne pojednávanie na koniec mesiaca mája 2012. Len v tejto súvislosti súd procesný úkon, ktorý mohol urobiť v polovici februára 2012, urobil až začiatkom   apríla   2012.   Sťažovateľ   znovu   pripomína,   že   ide   o   udalosť,   ktorá   nenastala vzápätí po podaní návrhu na konanie, ale v ôsmom roku neefektívne vedeného súdneho konania.

Zákonný   sudca   svoje   vyjadrenie   zhrnul:   „Vzhľadom   na   vyššie   uvedené,   zákonný sudca je toho názoru, že z jeho strany v konaní nedošlo k subjektívnym prieťahom a ďalej je toho názoru, že aj zo strany účastníkov konania boli spôsobené určité prieťahy, ktoré mali vplyv na dĺžku konania a na to, že súd doteraz vo veci meritórne nerozhodol.“

Zákonný sudca je nenapraviteľný v hodnotení svojho správania v konaní vo veci 18C/280/2004.   Celkom   poprel   právny   význam   nálezu   Ústavného   súdu   SR,   ktorý   už preskúmal námietku sťažovateľovej protistrany v občianskom súdnom konaní o porušení jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Zákonný zástupca poprel nesúlad   s   ústavou   aj   ohľadne   tých   svojich   úkonov   a   tej   nečinnosti,   ktorú   ústavný   súd kvalifikoval ako porušenie čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.

Zákonný sudca bez právnej relevancie pre konanie o sťažnosti uviedol svoj názor, že z jeho strany v konaní nedošlo k subjektívnym prieťahom.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ako aj ľudského práva na prejednanie veci v primeranej lehote nie je ochrana pred subjektívnym zavinením   zákonného sudcu.   Účelom základného   práva podľa   čl.   48 ods.   2   Ústavy   SR v zhode s účelom ľudského práva na prejednanie veci v primeranej lehote je nastolenie objektívneho stavu, odstránenie právnej neistoty účastníka konania. To zákonného sudcu v jeho sebaobrannom vyjadrení vôbec nezaujalo.

Vyjadrenie k tvrdeniam Okresného súdu Bratislava II Okresný súd Bratislava II sa vo svojom vyjadrení obmedzil na okolnosti skutkového stavu   bez   toho,   aby   pomenoval   alebo   vymedzil   právne   relevantné   otázky   precedentnej povahy,   ako   keby   sa   tak   dala   potlačiť   ústavnoprávna   podstata   sporu   nastoleného sťažovateľom   -   či   Okresný   súd   Bratislava   II   postupom,   ktorý   uplatňuje   v   konaní 18C/280/2004 porušil základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v súbehu s porušením jeho ľudského práva na prejednanie veci v primeranej lehote. Predsedníčka   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   k   sťažnosti   uviedla: „Oboznámením   sa   s   obsahom   súdneho   spisu   musím   konštatovať,   že   po   vydaní   nálezu ústavného   súdu   som   nezistila   prieťahy   a   v   tejto   časti   považujem   sťažnosť   za neopodstatnenú. Súd vo veci od vydania nálezu koná plynulo a úkony sú vykonávané v primeraných lehotách.“

Toto   vyjadrenie   predsedníčky   súdu   zdanlivo   korešponduje   s   predchádzajúcim právnym názorom Ústavného súdu SR(...)

V   okolnostiach   prípadu   nie je dôvod   pre   uplatnenie   predchádzajúceho právneho názoru Ústavného súdu SR, lebo podmienky, v ktorých by ústavný súd mal tento právny názor uplatniť vo veci II. ÚS 276/2012 sa nezhodujú s podmienkami, v ktorých v minulosti vyslovil   právny   názor   „druhým   (nasledujúcim)   podnetom   môže   navrhovateľ   namietať porušenie toho istého práva len v časovom období, ktoré nasleduje po vydaní predmetného nálezu.“

Sťažovateľ namietol porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v konaní pred Okresným súdom Bratislava II, o ktorom už Ústavný súd SR rozhodol, že Okresný súd Bratislava II sa zbytočných prieťahov v konaní dopustil. Sťažovateľ však nie je osobou,   ktorá sťažnosťou namietla porušenie svojho základného práva. Ústavný súd SR sa dosiaľ nezaoberal otázkou, či Okresný súd Bratislava II porušil jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ani nerozhodol o tom, či   Okresný   súd   Bratislava   II   v   konaní   18C/280/2004   porušil   ľudské   právo   sťažovateľa na prejednanie veci v primeranej lehote.

Povinnosťou ústavného súdu je bez diskriminácie poskytnúť ochranu sťažovateľovmu základnému,   resp.   ľudskému   právu.   V   okolnostiach   prípadu   k   takej   ochrane   patrí preskúmanie celého postupu Okresného súdu Bratislava II od začatia konania do okamihu, keď   Ústavný   súd   SR   o   sťažovateľovej   sťažnosti   rozhodne,   lebo   otázka,   či   Okresný   súd Bratislava II v konaní 18C/280/2004 porušil sťažovateľovo základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, resp. jeho ľudské právo na prejednanie veci v primeranej lehote, dosiaľ nebola predmetom rozhodovania Ústavného súdu SR. Preukazuje to aj výrok nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 13. júla 2011.

Okresný súd Bratislava II poprel existenciu zbytočných prieťahov v konaní po vydaní nálezu Ústavného súdu SR dňa 13. 07. 2011.

Vyjadrenia zákonného sudcu predložené ústavnému súdu preukazujú opak. Podľa   zákonného   sudcu:   „Dňa   11.   5.   2011   bol   daný   pokyn   VSÚ   na   prípravu uznesenia   o   uložení   povinnosti   navrhovateľke   zložiť   preddavok   na   trovy   dokazovania; uznesenie bolo vydané 22. 7. 2011.“ Súd v zastúpení vyššou súdnou úradníčkou v tomto prípade na veľmi jednoduchý administratívny úkon spotreboval viac ako dva mesiace. (...) Sťažovateľ   v   sťažnosti   namietol,   že   odo   dňa   podania   žaloby   na   Okresný   súd Bratislava   II   do   dňa,   keď   podáva   sťažnosť   na   Ústavný   súd   SR,   v   konaní   o   jeho   veci dochádza k prieťahu v trvaní sedem rokov, štyri mesiace a približne dvadsať dní. Okresný súd   Bratislava   II   v   konaní   18C/280/240   zapríčiňuje   zbytočný   prieťah,   ktorý   ku   dňu vyjadrenia sťažovateľa k vyjadreniu Okresného súdu Bratislava II trvá už sedem rokov, desať mesiacov a tri dni.

Sťažovateľ   na   trvanie   zbytočných   prieťahov   v   konaní   pred   Okresným   súdom Bratislava   II   upozorňuje   za   účelom   odôvodnenia   opodstatnenosti   nároku   na   primerané finančné zadosťučinenie za porušenie svojho základného, resp. ľudského práva vo výške, ktorú už uplatnil.

Sťažovateľ označuje vyjadrenie k argumentácii Okresného súdu Bratislava II vo veci II. ÚS 276/2012 zo dňa 10. 9. 2012 v spojení s vyjadrením zákonného sudcu z 28. 8. 2012 za ďalší   úkon   právnej pomoci pozostávajúci   z oboznámenia   sa   s vyjadrením   okresného súdu, a z následného písomného vypracovania vyjadrenia sťažovateľa.

Právny zástupca sťažovateľa vykonal tento úkon právnej pomoci v kalendárnom roku 2012 podľa sadzieb platných pre rok 2012. Za jeden úkon vykonaný v roku 2012 prislúcha advokátovi odmena 127,16 euro. Spolu s režijným paušálom 7,63 euro tvorí náhrada trov právnej   služby   advokátom   sumu   134,79   euro   vypočítanú   podľa   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. Advokát je platiteľom dane z pridanej hodnoty,   čo   už   preukázal   ústavnému   súdu   kópiou   osvedčenia   založenou   do   spisu II. ÚS 276/2012 ako dôkaz č. 6. Po zvýšení odmeny za jeden úkon právnej pomoci o 20 % DPH odmena za tretí úkon právnej pomoci je 161 euro a 75 centov.

Sťažovateľ   uplatňuje   právo   na   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v   konaní II. ÚS 276/2012 za tri úkony právnej pomoci v úhrnnej výške 485 euro a 25 centov (323,50 + 161,75).

Vyjadrenie k otázke upustenia od ústneho pojednávania na Ústavnom súde SR Po tomto vyjadrení k argumentácii Okresného súdu Bratislava II na výzvu sudcu spravodajcu oznamujem Ústavnému súdu Slovenskej republiky, že sťažovateľ podľa § 30 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov súhlasí s upustením od ústneho   pojednávania   v   konaní   o   svojej   sťažnosti,   lebo   sa   nazdáva,   že   od   tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.»

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania, z obsahu   na   vec   sa   vzťahujúceho   súdneho   spisu   a zo   spisu   ústavného   súdu   sp.   zn. II. ÚS 391/08 ústavný súd zistil tento priebeh a stav napadnutého konania:

Dňa 30. novembra 2004 bol okresnému súdu doručený návrh Ing. S. K. (ďalej aj „navrhovateľka“)   proti   sťažovateľovi   na   vyporiadanie   bezpodielového   spoluvlastníctva manželov (ďalej len „BSM“) za trvania manželstva.

Dňa 6. septembra 2006 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 18. október 2006 a sťažovateľovi bol zaslaný návrh na vyjadrenie.

Dňa 18. októbra 2006 bolo pojednávanie odročené na neurčito, pretože sťažovateľovi nebolo riadne vykázané doručenie predvolania.

Dňa 27. októbra 2006 sa sťažovateľ vyjadril písomne k návrhu.Dňa 28. novembra 2006 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 7. február 2007.Dňa 25. januára 2007 bol vo veci nariadený nový termín pojednávania na 18. apríl 2007. Dňa 18. apríla 2007 bolo pojednávanie odročené na 13. jún 2007 s tým, že účastníci konania doručia súdu v stanovenej lehote špecifikáciu masy BSM.

Dňa 15. mája 2007 sa sťažovateľ vyjadril k mase BSM.Dňa   13.   júna   2007   bolo   súdu   doručené   vyjadrenie   navrhovateľky   k mase   BSM. Pojednávanie nariadené na tento deň bolo odročené na 19. september 2007.

Dňa   11.   septembra   2007   bolo   účastníkom   napadnutého   konania   oznámené,   že pojednávanie sa odročuje na 14. november 2007.

Dňa 14. novembra 2007 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito, s tým, že bude pripojený rozvodový spis a účastníci doložia doklady týkajúce sa účtov v banke.

Dňa   29.   novembra   2007   sťažovateľ   oznámil   okresnému   súdu,   že   nedisponuje s dokladmi týkajúcimi sa účtu.

Dňa 15. februára 2008 navrhovateľka oznámila súdu, že nevie uviesť požadované číslo účtu, pretože už nie je klientkou relevantnej banky.

Dňa 23. júla 2010 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 20. október 2010.Dňa 20. októbra 2010 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito s tým, že právna zástupkyňa navrhovateľky doloží súdu návrh na rozhodnutie súdu „o nepripustení zastupovania odporcu zástupcom v konaní“.

Dňa 26. októbra 2010 sa navrhovateľka vyjadrila k danej veci.Dňa 10. januára 2011 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 9. marec 2011.Dňa 9.   marca 2011 bolo pojednávanie odročené na neurčito   s tým, že spis bude v zmysle § 15 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku predložený predsedovi súdu.

Dňa 11. marca 2011 bol spis predložený Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) na rozhodnutie o dôvodoch vylúčenia, ktoré oznámil zákonný sudca.Dňa 21. marca 2011 krajský súd nevylúčil zákonného sudcu z rozhodovania danej veci.Dňa 21. apríla 2011 bolo rozhodnutie o nevylúčení zákonného sudcu z rozhodovania v predmetnej veci doručované účastníkom konania.

Dňa 13. júla 2011 ústavný súd svojím nálezom č. k. III. ÚS 210/2011-26 vyslovil porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom   pod   sp. zn.   18   C   280/2004,   okresnému   súdu   prikázal   vo   veci   konať   bez zbytočných prieťahov a navrhovateľke priznal finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

Dňa 12. septembra 2011 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 28. november 2011. Dňa   28.   septembra   2011   právna   zástupkyňa   navrhovateľky   požiadala   o   zmenu termínu pojednávania.

Dňa 19. októbra 2011 súd oznámil účastníkom konania nový termín pojednávania stanovený na 7. december 2011.

Dňa 7. decembra 2011 bolo pojednávanie odročené na 14. december 2011 z dôvodu procesného návrhu právnej zástupkyne navrhovateľky.

Dňa 14. decembra 2011 bolo oznámené zrušenie termínu pojednávania z dôvodu práceneschopnosti zákonného sudcu.

Dňa   30.   januára   2012   bolo   súdu   doručené   oznámenie   právnej   zástupkyne navrhovateľky o pokuse uzatvorenia mimosúdnej dohody so sťažovateľom.

Dňa 29. februára 2012 súd vyzval právnu zástupkyňu navrhovateľky, aby oznámila výsledok pokusu o mimosúdnu dohodu.

Dňa 9. marca 2012 právna zástupkyňa navrhovateľky oznámila súdu, že svoj návrh čiastočne berie späť.

Dňa 2. apríla 2012 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 28. máj 2012.Dňa   28.   mája   2012   sa   uskutočnilo   vo   veci   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené na 27. jún 2012.

Dňa   27.   júna   2012   bolo   pojednávanie   odročené   na   neurčito   s   tým,   že   obom účastníkom bola umožnená dvojmesačná lehota na mimosúdnu dohodu.

Dňa 28. augusta 2012 bol vo veci nariadený termín pojednávania na 5. november 2012.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 280/2004 dochádza k porušovaniu základného práva   sťažovateľa   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov(...)

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná(...)

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, dĺžka napadnutého konania podľa názoru ústavného   súdu   nebola   závislá   od   zložitosti   veci. Vec   z právneho   hľadiska   nemožno považovať za zložitú, keďže išlo o štandardné rozhodovanie o vyporiadanie BSM, a ani po skutkovej stránke nebola vec obzvlášť zložitá, napr. dosiaľ nebolo treba nariaďovať ani znalecké dokazovanie.

2.   Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľa v preskúmavanom konaní, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená   na   jeho   ťarchu   pri   posudzovaní   otázky,   či   a z akých   dôvodov   došlo v napadnutom konaní k zbytočným prieťahom.  

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v napadnutom konaní a predovšetkým poukazuje na to, že celkové trvanie tohto konania už 8 rokov na súde prvého stupňa (okrem dvoch mesiacov) je už samo osebe neprimerané, a to napriek tomu, že ústavný súd už svojím nálezom č. k. III. ÚS 210/2011-26 z 13. júla 2011 vyslovil porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru a prikázal okresnému súdu konať v danej veci bez prieťahov.  

Ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   tiež pripomína,   že   nielen nečinnosť, ale aj nesprávna a neefektívna (nesústredená) činnosť všeobecného súdu môže zapríčiniť   porušenie   ústavou   zaručeného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov (napr. IV. ÚS 22/02, III. ÚS 103/09).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   okresný   súd   bol   v posudzovanej   veci   nečinný,   ale aj neefektívne činný, keď od 30. novembra 2004 do 28. novembra 2006 okrem ojedinelého jednoduchého úkonu dva roky nevykonal vo veci úkony; rovnako v období od 15. augusta 2008 do 23. júla 2010 bol opakovane absolútne nečinný dva roky a päť mesiacov a napokon v období   od   9.   marca   2011   do   12.   septembra   2011   zákonný   sudca   neúspešne   uplatnil námietku svojej predpojatosti v danej veci, a preto asi šesť mesiacov postup okresného súdu nebol   efektívny.   Za   týchto   okolností   minimálne   štyri   roky   bolo   treba   pričítať   na   vrub okresnému súdu, pretože toto obdobie uplynulo nečinnosťou alebo neefektívnou činnosťou okresného súdu. Uvedená nečinnosť okresného súdu je v kontexte ôsmich rokov trvania napadnutého konania ničím neospravedlniteľná, pretože počas minimálne štyroch rokov súd nevykonával vo veci úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzal, čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02). K prieťahom pritom nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani správania účastníkov, ale výlučne v dôsledku postupu súdu.   Obranu   zákonného   sudcu,   že „z   jeho   strany   v   konaní   nedošlo   k   subjektívnym prieťahom“, nemožno akceptovať. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že ústavný súd pri posudzovaní toho, či bolo porušené právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,   posudzoval   postup   súdu,   a nie   to,   či   toto   právo   bolo   porušené   činnosťou (nečinnosťou)   alebo   postupom   konkrétneho   sudcu   vybavujúceho   danú   vec.   Preto   pri posudzovaní odôvodnenosti sťažnosti nemožno prihliadnuť na skutočnosti označované ako „objektívne“ vo vyjadrení okresného súdu. V tejto súvislosti ústavný súd už opakovane uviedol (pozri napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 28/01, I. ÚS 50/01, I. ÚS 108/02, I. ÚS 38/03), že nedostatočné   personálne obsadenie   súdu   a   nadmerné   množstvo   vecí,   v ktorých   sa   musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa na ten účel prijali včas adekvátne opatrenia. Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie vecí bez zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote. Z vyjadrenia predsedníčky okresného súdu nevyplýva prijatie účinných opatrení.   Skutočnosť,   že   okresný   súd   mal   personálne problémy,   ktoré   nedokázal riešiť, nemôže byť pripočítaná na ťarchu účastníka konania a nemá povahu okolností, ktoré by vylučovali zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil (pozri napr. I. ÚS 156/02).  

Vzhľadom   na uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

4. Vzhľadom na to, že ústavný súd už svojím nálezom č. k. III. ÚS 210/2011-26 z 13. júla 2011 prikázal okresnému   súdu   konať v danej   veci   bez zbytočných   prieťahov, neprichádzalo do úvahy v okolnostiach danej veci rozhodnutie podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ požadoval priznať primerané finančného zadosťučinenie v sume 3 200 €, pretože „v dôsledku   porušenia   svojho   základného,   resp.   ľudského   práva   utrpel   ujmu spočívajúcu   v   pocitoch   márnosti,   nespravodlivosti   a   krivdy,   že   v   rozhodnom   čase nedosiahol spravodlivú ochranu svojich práv a právom chránených záujmov“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto   uznal   za   odôvodnené   priznať   mu   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa   citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľa, najmä na povahu posudzovanej veci, ako   aj   na   celkové   dlhodobé   trvanie   tohto   konania   považuje   za   primerané   priznať sťažovateľovi v požadovanej sume 3 200 €, pričom osobitne bolo prihliadnuté na to, že v danej veci ústavný súd už svojím nálezom č. k. III. ÚS 210/2011-26 prikázal okresnému súdu (vo vzťahu k navrhovateľke) konať vo veci bez zbytočných prieťahov.  

Podľa   §   56   ods.   5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za tri úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia z 31. marca 2012, spísanie sťažnosti zo 17. apríla 2012 a písomné stanovisko k vyjadreniu okresného súdu z 3. októbra 2012). Za tri úkony vykonané v roku 2012 patrí odmena v sume trikrát po 127,16 € a režijný paušál trikrát po 7,63 € (v zmysle § 1 ods. 3 a § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov),   preto   trovy   právneho   zastúpenia sťažovateľa predstavujú sumu 404,37 €, ku ktorej bolo treba pripočítať 20 % DPH, teda sumu   80,87   €,   t. j.   trovy   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   predstavujú   celkovú   sumu 485,24 €.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľa rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. februára 2012