znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 276/2011-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. júna 2011 predbežne prerokoval sťažnosť J. B., B., zastúpeného advokátom JUDr. E. Š., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 352/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. B.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. mája 2011 doručená a 10. mája 2011 upresnená sťažnosť J. B., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 352/2010 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Z odôvodnenia sťažnosti najmä vyplýva:

«Dolupodpísaný J. B. podávam týmto sťažnosť podľa č. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky vo veci porušenia môjho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, postupom Krajského súdu Bratislava, v konaní vedenom pod spis. zn.: 6Co 352/2010, týkajúcom sa určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru.

Dňa 28. 10. 2010 bol sudcom JUDr. A. K. na konajúci súd doručený z Okresného súdu Bratislava I, súdny spis v právnej veci J. B. (sťažovateľ) proti D., a. s., o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, spis. zn.: 20C 61/2006.

Na konajúcom súde bol uvedený súdny spis zaevidovaný pod spis. zn.: 6Co 352/2010 a pridelený na rozhodnutie senátu pod vedením sudcu JUDr. M. M.

K veci chcem uviesť, že Ústavný súd Slovenskej republiky vydal dňa 23. 09. 2010 pod č.   II.   300/2010-31   nález,   v   ktorom   rozhodol,   že   v konaní   vedenom   na   Okresnom   súde Bratislava I, bolo porušené právo J. B. (sťažovateľa) na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a bolo mu priznané finančné zadosťučinenie.

K predmetu sporu vedenom pred Okresným súdom Bratislava I uvádzam, že podľa môjho názoru ide v podstate o veľmi jednoduchý právny spor, kde spornou je (meritná) skutočnosť, o ktorej má rozhodnúť súd. Tzn. súd má posúdiť konanie žalovaného – D., a.s., ktorý označil konanie sťažovateľa ako závažné porušenie pracovnej disciplíny podľa ust. § 68 ods. 1 písm. b./ Zákonníka práce. Zamestnávateľ právnu kvalifikáciu skutkovo vymedzil takto: „Odmietnutie zamestnanca podrobiť sa psychologickému a lekárskemu vyšetreniu tak,   ako   to   uložil   v   rozhodnutí   I.   B.,   čo   považuje   zamestnávateľ   za   nesplnenie   jeho pracovného pokynu ako uloženie pracovnej povinnosti pre zamestnanca vykonávajúceho práce   vodiča   trolejbusu.   Nesplnenie   pokynu   zamestnávateľa   zamestnancom,   kvalifikuje zamestnávateľ ako závažné porušenie pracovnej disciplíny“.

V   súdnom   spise   je   založené   rozhodnutie   I.   B.,   ktoré   ukladá   určitému   subjektu (D., a. s.), konkrétnu povinnosť.

Napriek svojej jednoduchosti Okresný súd Bratislava I od 26. 07. 2006 až doteraz vo veci   právoplatne   nerozhodol.   Uvedené   skutočnosti   sú   dôkazom   neefektívnosti,   zjavnej neodbornosti   a   neusporiadaných   pomerov   pretrvávajúcich   v našom   súdnictve,   na   ktoré v konečnom   dôsledku   dopláca   radový   občan,   pretože   sa   nemôže   domôcť   spravodlivého rozsudku.

Opätovne   zdôrazňujem,   že   obidva   hore   uvádzané   dôkazy   som   použil   len   na ilustráciu, s poukazom na jednoduchosť predmetného právneho sporu.

Ako už vyššie uvádzam spis Okresného súdu Bratislava I, č. k. 20C 61/2006 sa od 28. 10. 2010 nachádza na Krajskom súde Bratislava. Na konajúcom súde od uvedeného termínu   až   do   súčasnej   doby   nebol   vykonaný   nijaký   efektívny   úkon   a   súd   je   v   konaní absolútne nečinný. Preto som na konajúci súd zaslal dňa 05. 11. 2010 a dňa 14. 02. 2011 písomné   žiadosti   -   upozornenia   na   konanie   bez   prieťahov   a   oznámenie,   že   vo   veci   už Ústavný súd Slovenskej republiky vydal nález, v ktorom skonštatoval prieťahy v konaní. V uvedených písomnostiach som súdu oznámil, že som nezamestnaný a nachádzam sa vo veľmi   ťažkej   životnej   situácii,   nakoľko   si   neviem   nájsť   prácu   s   primeraným   finančným zadosťučinením.

Konajúci súd na moje písomné podania vôbec nereagoval, vo veci nevykonal žiadne efektívne opatrenia, bol (a je) absolútne nečinný.

V dňoch 30. 03. 2011 a 29. 04. 2011 som v informačnej kancelárií konajúceho súdu zisťoval v akom stave vybavenia sa konanie vedené pod spis. zn.: 6Co 352/2010 nachádza a či boli vykonané nejaké právne úkony. Zo súdneho spisu som zistil, že dňa 04. 01. 2011 došlo   k   zmene   senátu   a   vec   bola   pridelená   inému   senátu,   ktorému   predsedá   sudkyňa JUDr. Š. Ani vymenený senát vo veci nevykonal žiaden efektívny právny úkon.

Z akého dôvodu došlo k výmene senátov som zo súdneho spisu nezistil. Som však presvedčený, že vnútorné (organizačné) problémy panujúce na konajúcom súde, ktoré mali vplyv   na   výmenu   senátov,   by   nemali   byť   na   ujmu   občana,   a   to   najmä   na   ujmu   jeho ústavného práva, ktoré má zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.

Na   záver   chcem   uviesť,   že   vyššie   menované   súdy   majú   dlhodobo   problémy s prieťahmi v   konaniach a   tento stav sa im   doteraz nepodarilo   odstrániť   k spokojnosti občanov, t. j. rozhodovať v konaniach bez prieťahov.

Návrh na riešenie sťažnosti: Navrhujem,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   po   predbežnom   prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 38/1993 Z. z. o organizácií Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov moju sťažnosť prijal na ďalšie konanie podľa § 25 ods. 3 citovaného zákona a aby v konaní vo veci samej vyhovel mojej sťažnosti.

Ďalej navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky po prevzatí tejto sťažnosti prijal   opatrenie,   v   ktorom   uloží   konajúcemu   súdu,   aby   vo   veci   okamžite   konal   bez prieťahov.   Mám za to,   že takéto opatrenie splní svoj účel a ja nebudem nútený podať sťažnosť na Európsky súd pre ľudské práva. Dôvody na vydanie opatrenia:

- v súdnom spore č. k. 20C 61/2006 už Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol nálezom č. II. ÚS 300/10-31, v ktorom skonštatoval, že bolo porušené právo sťažovateľa na konanie bez prieťahov, stanovisko Európskeho súdu pre ľudské práva, v ktorom sa uvádza, že v sporoch, kde predmetom sporu je obživa občana je potrebné, aby súdy konali bez prieťahov a v zrýchlenom konaní („osobitná rýchlosť“), k tomuto stanovisku pristúpil aj Ústavný súd Slovenskej republiky.

-   z   dôvodu   prieťahov   v   konaní   nebolo   v   primeranej   lehote   vo   veci   právoplatne („konečne“) rozhodnuté,   preto   nemôžem   vykonávať   svoje   povolanie   vodiča   trolejbusu a z toho dôvodu som sa dostal do nepriaznivej životnej situácie,

- situácia na konajúcom súde, od ktorého nie je možné očakávať, že bez príkazu Ústavného súdu Slovenskej republiky bude riadne konať a ešte neprehĺbi prieťah v konaní. Od   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   požadujem   primerané   finančné zadosťučinenie   v   sume   6   000,00   EUR   (slovom   šesťtisíc   EUR).   Takto   uplatnenú   sumu primeraného finančného zadosťučinenia odôvodňujem tým, že právna neistota, v ktorej sa dlhodobo nachádzam, mi spôsobila nielen materiálnu, ale aj nemateriálnu ujmu, a to nielen mojej osobe, ale aj mojej rodine. Ujma, ktorá mi bola spôsobená je bližšie a podrobne uvedená v odôvodnení v tejto sťažnosti.

Ďalej žiadam, aby mi Ústavný súd Slovenskej republiky uhradil trovy konania / trovy právneho   zastúpenia   v   rozsahu   procesných   úkonov   ako   aj   ďalších   nákladov   spojených s uplatňovaním ochrany mojich základných práv na Ústavnom súde Slovenskej republiky v sume 449,66 EUR (slovom štyristo štyridsaťdeväť EUR 66 centov), za dva úkony právnej služby (1 úkon právnej služby 217,42 EUR) a 2x režijný paušál 14,82 EUR (1x režijný paušál 7,41 EUR), podľa vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení zmien a doplnkov.»

Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti a na základe upresnenia tejto sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd sťažnosť prijal na ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:

„1. Základné práva J. B., B. upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod spis.   zn.: 6Co 352/2010 porušené boli.

2.   Krajskému   súdu   v   Bratislave   prikazuje,   aby   vo   veci   konal   bez   zbytočných prieťahov, a aby vo veci konal ako nezávislý a nestranný súd.

3. J. B., B. priznáva finančné zadosťučinenie 6 000,00 EUR (slovom šesťtisíc EUR), ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia (nálezu).

4.   JUDr.   E.   Š.,   advokátovi   priznáva   trovy   konania   /   trovy   právneho   zastúpenia 449,66 EUR (slovom štyristoštyridsaťdeväť EUR 66 centov), ktoré je súd povinný zaplatiť na účet advokáta(...) do dvoch mesiacov od tohto rozhodnutia (nálezu).“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 117/05, I. ÚS 225/05).

Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 352/2010.

1.   Vychádzajúc   z obsahu   sťažnosti,   ako   aj   z   jej   príloh,   ústavný   súd   zistil, že napadnuté   konanie   sa   na   krajskom   súde   začalo   28.   októbra   2010.   Podľa   tvrdenia sťažovateľa na „konajúcom   súde   od   uvedeného   termínu   až   do   súčasnej   doby   nebol vykonaný nijaký efektívny úkon a súd je v konaní absolútne nečinný. Preto som na konajúci súd zaslal dňa 05. 11. 2010 a dňa 14. 02. 2011 písomné žiadosti - upozornenia na konanie bez prieťahov a oznámenie, že vo veci už Ústavný súd Slovenskej republiky vydal nález, v ktorom skonštatoval prieťahy v konaní.“.

Ústavný   súd   predovšetkým   poukazuje   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   (napr. I. ÚS 46/01, II. ÚS 57/01, I. ÚS 66/02), podľa ktorej nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy.   Pojem   „zbytočné   prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým   materiálne.   S ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   veci   sa   totiž   postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00). Ústavný   súd   už   vo   svojich   predchádzajúcich   rozhodnutiach   judikoval,   že   ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 42/01).

Postup   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   6   Co 352/2010   sa   dosiaľ nevyznačuje   takou   dĺžkou   prieťahov,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako   „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy. Sťažovateľom vytýkané obdobie od 28. októbra 2010 do podania tejto ústavnej sťažnosti, teda do 6. mája 2011 (cca šesť mesiacov), hoci nebolo bezvýznamné (už aj vzhľadom na to, že ústavný súd v danej veci pred okresným súdom   už vyslovil   porušenie   označeného   základného práva   sťažovateľa),   ešte nemožno považovať za porušenie práva sťažovateľa garantovaného v citovanom článku ústavy.

S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou   preto   neprichádza   do   úvahy,   aby   ústavný   súd   mohol   postup   krajského   súdu v napadnutom   konaní   po   prípadnom   prijatí   návrhu   (sťažnosti)   na   ďalšie   konanie kvalifikovať ako porušenie základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto   sťažnosť   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.

2. Okrem uvedeného podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne   prostriedky,   ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho   základných   práv   a slobôd   účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde v danej veci skúmal, či   sú   splnené podmienky na konanie   pred   ním.   V nadväznosti   na   to   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou judikatúrou vyžaduje, aby v prípadoch sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorých je namietané   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov v konaní pred všeobecným súdom, sťažovateľ preukázal aj využitie právneho prostriedku, na uplatnenie ktorého má sťažovateľ právo podľa § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní   sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon   o   štátnej   správe   súdov)   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o štátnej   správe   súdov“)   v spojení   s § 6   zákona č. 335/1991   Zb.   o súdoch   a sudcoch   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o súdoch   a sudcoch“),   t.   j.   podanie   sťažnosti   na   prieťahy   v konaní   predsedovi prvostupňového súdu.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 34/98, I. ÚS 16/99, I. ÚS 21/99), že účelom   práva   účastníka   konania   pred   všeobecným   súdom   podať   sťažnosť   na   prieťahy v konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Preto ústavný súd o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky podľa zákona o štátnej správe súdov v spojení so zákonom o súdoch a sudcoch, alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní podľa § 17 ods. 1 zákona o štátnej správe súdov v spojení s § 6 zákona o súdoch a sudcoch naďalej, aj po nadobudnutí účinnosti nového čl. 127 ústavy, zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so   základným právom   na konanie bez zbytočných   prieťahov (napr. IV.   ÚS   153/03). Účinnosť   takého   právneho   prostriedku   ochrany   pred   zbytočnými   prieťahmi   v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov,   ktorý   vo   viacerých ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona].

Keďže zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu vyplýva, že sťažovateľ – ktorý je kvalifikovane právne zastúpený – sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi krajského súdu nepodal   (podal   žiadosti   zákonnému   sudcovi)   a ani   netvrdí,   že   ju   nepodal   z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a existenciu takýchto dôvodov nemožno vyvodiť ani z obsahu jeho sťažnosti (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde), ústavný súd opierajúc sa o svoju stabilnú judikatúru (napr. IV. ÚS 44/03, II. ÚS 7/04, II. ÚS 107/04) dospel k záveru, že vzhľadom na okolnosti prípadu niet dôvodu predpokladať, že by využitie sťažnosti podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších   predpisov   neumožnilo účinnú ochranu základného práva   sťažovateľa priznaného mu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde bolo potrebné jeho sťažnosť odmietnuť aj z dôvodu neprípustnosti.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Ústavný súd nad rámec uvádza, že pokiaľ by v budúcnosti v postupe krajského súdu dochádzalo   k zbytočným   prieťahom   v konaní,   sťažovateľovi   po   využití   účinných prostriedkov   nápravy   nič   nebráni   v tom,   aby   opätovne   podal   sťažnosť   pre   porušenie základných práv a slobôd podľa čl. 127 ústavy.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júna 2011