znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 276/2010-8

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   3.   júna 2010 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. J. M., M., zastúpeného advokátom JUDr. M. M., M., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   1   Sžo 78/2009 z 23. februára 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. J. M. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. mája 2010 doručená   sťažnosť   MUDr.   J.   M.,   M.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného porušenia základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva   zaručeného v čl. 6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Sžo 78/2009 z 23. februára 2010.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že rozhodnutím „Okresného dopravného inšpektorátu, Okresného PZ v Michalovciach č. p. ORP-47/DI-S-2007 z 1. 3. 2007 som bol uznaný vinným zo spáchania priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. b) zákona o priestupkoch, za čo mi bola uložená sankcia – 3.000,- Sk a zákaz činnosti viesť motorové vozidlo na dobu 2 mesiacov. Priestupok som mal spáchať tak, že dňa 28. 12. 2006 v čase o 14.54 hod. som viedol os. mot. vozidlo Peugeot 307, týmto som cúval na K. ulici a zadnou časťou som narazil do pravého rohu predného nárazníka zaparkovaného os. mot. vozidla Opel Astra Mgr. P. K., čím došlo k dopravnej nehode. Na vozidle Opel Astra mala vzniknúť škoda 10.000,- Sk a na mojom mot. vozidle žiadna škoda. Po neúspešnom odvolaní proti tomuto rozhodnutiu som podal na Krajský súd v Košiciach žalobu na preskúmanie rozhodnutia o priestupku   vydaného   Krajským   riaditeľstvom   PZ   v   Košiciach.   Krajský   súd   v Košiciach svojím rozsudkom z 11. 12. 2008 moju žalobu zamietol. V odvolacom konaní na Najvyššom súde SR bolo rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach potvrdené....

Nielen   Najvyšší   súd   SR   vo   svojom   rozhodnutí   ale   ani   Krajský   súd   v Košiciach (odhliadnuc, že ani priestupkové orgány) sa nevysporiadali dostatočne s mojimi tvrdeniami, že k dopravnej nehode medzi mnou a Mgr. K. nedošlo.“.

Podľa sťažovateľa rozhodnutie najvyššieho súdu nie je riadne právne odôvodnené, čo podľa neho potvrdzuje neodôvodnenosť a arbitrárnosť rozhodnutia.

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd zrušil rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžo 78/2009 z 23. februára 2010 a prikázal mu vo veci znova konať a rozhodnúť a priznal mu trovy právneho zastúpenia.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah....

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľom   namietané   porušenie   základného   práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžo 78/2009 z 23. februára 2010.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažnosť   sťažovateľa,   ktorou   namieta   porušenie označených práv rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžo 78/2009 z 23. februára 2010, ktorým potvrdil rozsudok Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“), je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný   súd   teda,   tak   ako   to   už   vyslovil   vo   viacerých   svojich   nálezoch,   nie   je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

Z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžo 78/2009 z 23. februára 2010 okrem iného vyplýva:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal napadnutý   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   z   dôvodov   a   v   rozsahu   uvedenom   v   odvolaní žalobcu (§ 212 ods. 1 OSP, § 246c ods. 1 OSP), bez nariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 2 OSP) a podľa § 250ja ods. 3, veta druhá OSP v spojení s § 219 ods. 1, 2 OSP napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 23.2.2010, po tom, čo deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky najmenej päť dní vopred (§ 156 ods. 1 a 3 OSP)....

V správnom súdnictve sa súd pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu   v   konkrétnej   právnej   veci   v zásade   obmedzí   na   otázku,   či vykonané dôkazy,   z   ktorých   správny   orgán   vychádza,   nie   sú   pochybné,   najmä   kvôli   prameňu,   z ktorých pochádzajú alebo pre porušenie niektorej procesnej zásady správneho konania a na otázku,   či   vykonané   dôkazy   logicky   robia   vôbec   možným   skutkový   záver,   ku   ktorému správny orgán dospel. Súd pri preskúmavaní zákonnosti správneho rozhodnutia a postupu správneho   orgánu   posudzuje,   či   správny   orgán   aplikoval   na   predmetnú   vec   relevantný právny   predpis.   Pre   súd   je   rozhodujúci   skutkový   stav,   ktorý   tu   bol   v   čase   vydania napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 OSP).

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   sa   stotožnil   so   záverom   krajského   súdu,   že dopravný priestupok kladený za vinu žalobcovu sa stal tak, ako to vyplýva z napadnutého rozhodnutia   žalovaného.   Tento   záver   žalovaného   i   krajského   súdu   nie   sú   spôsobilé spochybniť ani dôvody odvolania žalobcu, ktoré sú obsahovo zhodné s dôvodmi uvedenými v žalobe, s ktorými sa krajský súd vysporiadal.

V konaní nebolo sporné, že pri cúvaní žalobcu s jeho vozidlom došlo ku kolízii s vozidlom   poškodeného   Mgr.   K.   Túto   skutočnosť   nepopieral   ani   žalobca   a   pokiaľ spochybňoval, že by svojim konaním spôsobil škodu na vozidle poškodeného, keď na jeho vozidle   žiadna   škoda   nevznikla,   je   potrebné   poukázať   na   to,   že   aj   z   fotodokumentácie vyhotovenej   na   mieste   nehody,   ktorá   je   súčasťou   pripojeného   administratívneho   spisu žalovaného, je viditeľné poškodenie pravého rohu predného nárazníka vozidle Mgr. K., z ktorého škodu nehodu vyšetrujúci policajt orientačne odhadol na 10.000,- Sk (331,94 €), preto   súd   námietku   žalobcu   v   tomto   smere   nepovažoval   za   dôvodnú.   Obdobne   súd neprihliadol ani na námietku vytýkajúcu žalovanému, že nevypočul v konaní jeho manželku, ktorá s ním mala byť v tom čase vo vozidle,   nakoľko zo spisu žalovaného vyplýva,   že žalobca ani v protokole o nehode v cestnej premávke zo dňa 28. 12. 2006, ani v zápisnici z ústneho   pojednávania   dňa   1.   3.   2007,   napriek   poučeniu   podľa   §   73   ods.   2   zákona   o priestupkoch o práve navrhnúť dôkazy na svoju obhajobu, nenavrhol vypočuť v konaní svoju   manželku   ako   svedka.   Urobil   tak   až   v   štádiu   odvolania   proti   prvostupňovému správnemu rozhodnutiu. Z protokolu o nehode v cestnej premávke zo dňa 28. 12. 2006, ktorý žalobca podpísal, naopak z výpovede poškodeného vyplýva, že žalobca bol vo vozidle sám a nasvedčuje tomu aj výpoveď samotného žalobcu, ktorý spomínal len vodičov, ktorí mali vystúpiť z oboch vozidiel a ďalšie svoje konanie (... pozrel vozidlá... nevidel škodu... odišiel) opisoval len v jednotnom čísle (hoci v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu už uvádza aj manželku, s ktorou ako „spolujazdkyňou, žiadnu škodu nezistil“). Z uvedeného dôvodu sa tvrdenie žalobcu, že bol vo vozidle v rozhodnom čase aj s manželkou, ktorá by mohla potvrdiť jeho verziu nehody, javí aj odvolaciemu súdu ako nevieryhodné a účelové. Žalobca   v   konaní   nepopieral   ani   tú   skutočnosť,   že   po   kolízii   vozidiel   z   miesta   nehody odišiel. Aj odvolací súd preto považuje záver žalovaného, že žalobca neopatrným cúvaním vrazil do stojaceho auta Mgr. K., čím spôsobil škodu na tomto vozidle a následne z miesta nehody odišiel, za logický, majúci podklad vo vykonaných dôkazoch a za daných okolností by bolo vykonanie znaleckého dokazovania nadbytočné a nedôvodné.

K námietkam žalobcu o neprimeranosti a nezákonnosti uložených sankcií odvolací súd poukazuje na to, že výška uloženej, sankcie je vecou voľnej úvahy správneho orgánu a v takom prípade súd preskúmava len to, či správna úvaha nevybočila z medzí a hľadísk stanovených zákonom (§ 245 ods. 2 OSP), či je v súlade s pravidlami logického uvažovania a či predpoklady takého úsudku boli zistené riadnym procesným postupom. Pokiaľ sú tieto predpoklady splnené, nemôže súd z tých istých okolností vyvodiť iné alebo dokonca opačné závery.

Odvolací súd nezistil žiadne pochybenia v napadnutom rozhodnutí ani v konaní, ktoré mu predchádzalo. Správne orgány postupovali v súlade so zákonom, keď žalobcu uznali   vinným   zo   spáchania   priestupku   podľa   §   22   ods.   1   písm.   d/,   1/   zákona   o priestupkoch, za čo mu dôvodne uložili pokutu podľa § 22 ods. 2 zákona.

Rovnako nemožno nič vyčítať krajskému súdu, ktorý sa zaoberal všetkými žalobnými námietkami, ktoré sú totožné s odvolacími námietkami a dospel k správnemu názoru, že preskúmavaným rozhodnutím žalovaného nedošlo k porušeniu zákona, práv a chránených záujmov žalobcu, pričom svoj právny záver, s ktorým sa odvolací súd stotožnil, aj náležitým spôsobom odôvodnil.

Žalobca neuviedol v odvolaní žiadne iné skutočnosti, ktoré by záver o zákonnosti rozhodnutí   a   postupov   správnych   orgánov   a krajského   súdu   vyvrátili,   jeho   odvolacie námietky neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a preto s poukazom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu postupom podľa § 219 OSP potvrdil ako vecne správny.»

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd zrozumiteľným a   jednoznačným   spôsobom   uviedol   dôvody,   pre   ktoré   odvolaním   napadnutý   rozsudok krajského   súdu   vo   vzťahu   k   sťažovateľovi   potvrdil.   V   každom   prípade   tento   postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda najvyšší súd v danom prípade neporušil   označené   základné   právo   sťažovateľa „nesprávnou   a   svojvoľnou   aplikáciou a výkladom práva“. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho   súdu   svojím   vlastným.   V   konečnom   dôsledku   však   ústavný   súd   nie   je opravným   súdom   právnych   názorov   najvyššieho   súdu.   Ingerencia   ústavného   súdu   do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten   bol   svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel   ich   účel   a   význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   predmetný   právny   výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júna 2010